Pre koho?

„... budeme odpovedať: Klaniam sa ti a milujem ťa.“

„... milujem ťa,“ zahučalo v plnom Kostole Svätej rodiny v Bratislave.

„Čo ste to povedali?“ roztrhol atmosféru čísi hlas.

Nebol to narušiteľ verejného poriadku. Iba moderátor zo saleziánskeho strediska na Miletičovej ulici. Na mládežníckej vigílii si nezvyčajné pokračovanie spoločnej modlitby mohol dovoliť.

„Pre koho si šetríme takéto slová?“

Tretí celoslovenský eucharistický kongres postavil za nacvičené vyznania príkaz zastavenia. Komu? Prečo? „V bočnej kaplnke kolínskeho dómu som si azda prvýkrát pokľakol pred Sviatosťou nie preto, lebo sa to patrí... A pre tento silný zážitok som musel cestovať až kamsi do Nemecka. Ako keď hľadáte okuliare, a pritom ich máte na hlave...“ povedal o svojej púti na Svetové dni mládeže Dominik. Duch z mesta na Rýne sa vznášal nad vodami máčajúcimi otužilcov na petržalskom priestranstve. Nakoniec dážď prestal riediť teplý guláš, ostal iba nočný chlad. „Ste pre mňa ohníkom,“ natiahol ruky k zhromaždeniu kardinál Tomko. „Myslel som si, že mi je zima, ale vaše posolstvo ma zohrialo,“ pochválil list Benediktovi XVI. Povzbudená mlaď sa vyhrnula na pódium, aby po legátovi poslala do Vatikánu svoje dary. Jedna škatuľa, druhá... „Ja mám staré kolená,“ zavzdychal muž s červeným solideom. A tak priložili ešte čosi iba pre neho: kolínske cédečko a modré tričko. „Bude mi malé...“ zahralo voľačo v kardinálových očiach. Niečo vlastné mladým. Alebo svätým? „Keby ste videli tie očká, radosť rozprávať sa s takou osôbkou!“ zaspomínal Jozef Tomko na stretnutia s bielo-modrou ženou. Matka Terézia ho navštívila vždy, keď prišla do Ríma. „Nikdy neobišla troch ľudí. Ja som bol posledný,“ načrtol cestičky tej, ktorú nasledujú mnohé. Aj mnohí. Napríklad redaktor BBC, pozorujúc drobučké misionárky dotýkať sa chrčiacich žobrákov ako niečoho vznešeného. Čo im dáva silu? „Eucharistia, povedali mu a obrátil sa,“ zakončil kardinál. „Ony naozaj nemôžu žiť bez Eucharistie – ako severoafrickí mučeníci, ktorí Diokleciánovým vojakom hovorili: „Sine Dominica non posumus vivere.“

„Odvtedy nemôžem žiť bez Ježiša,“ povedal o svojom obrátení hovorca predsedu Národnej rady SR Michal Dyttert. Mal vtedy dvadsať. „Rodičia ma vychovávali vo viere, ale bola to ich viera. Eucharistii ďakujem za to, že som, čím som.“ Na pódiu striedal hráča Artmedie Petržalka Blažeja Vaščáka, ktorý hovoril o denných drobných rozhodnutiach pre pravého Boha. Zvyčajne mu chlapíci s mikrofónmi kladú iné otázky, ale vrelý potlesk spred pódia roztopil aj jeho trému. Bol cennejší ako po góle. Vychádzal z rúk tých, ktorí poznajú svoju cenu. „Ste takí cenní ako Kristova krv!“ burácal z kazateľnice polnočnej omše šéf organizačného tímu Daniel Dian. Miestami však jeho barytón zabudol na decibely a jemne pohládzal dávny príbeh o pápežskom dišpenze pre 22-ročného novokňaza alebo ešte dávnejší o babkinej škole prežehnávania. „To je znak toho, ktorý nás miluje,“ utkvelo v pamäti triapolročnému Dankovi.

A tak dnes vie, pre koho a prečo vyťahuje z úspor srdca nesmelé vyznanie.

TERÉZIA KOLKOVÁ
Vyšlo v Katolíckych novinách.
Snímka: Martin Magda

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo