Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
09. júl 2020

Legendárny sprievodca

Košice mi takmer nahradili rodinu

Milan Kolcun v rozhovore približuje, ako dovolenkuje turistický sprievodca, ktoré pamiatky v Košiciach určite treba  navštíviť, aj to, prečo sa rozhodol urobiť potulku na Luníku IX. 

Košice mi takmer nahradili rodinu

Foto: Alžbeta Mohyláková

Držiteľ titulu Košičan roka, bývalý učiteľ španielčiny a vychýrený sprievodca Milan Kolcun hovorí, ako sa pripravuje na svoje potulky, podľa čoho si vyberá témy a akým spôsobom sa snaží služby sprievodcu zatraktívniť. Okrem toho sa venuje svojej talkshow Bez šepkára a publikuje knihy o Košiciach.

Stretávame sa na košickej Hlavnej ulici. Kým prejdeme na jej druhý koniec, pristaví sa pri nás množstvo ľudí. Milan Kolcun je totiž tunajšou ikonou. Pozná atmosféru a každodenný život mesta tak ako nikto iný. Svojím nenapodobiteľným spôsobom sa ho návštevníkom snaží priblížiť.   ​

Z učiteľskej dráhy ste presedlali na sprevádzanie turistov. Ako to celé začalo?

Pred sedemnástimi rokmi sme v Košiciach nemali až toľko turistov a zdalo sa nám, že je škoda nikoho nesprevádzať. Zamerali sme sa teda na domácich Košičanov. Urobili sme prvú potulku po Hlavnej ulici, na ktorú prišlo dvadsať ľudí. Potom sme urobili Židovské Košice, tam ich prišlo už viac, postupne sme museli pridávať turnusy. Teraz ich s kolegom robíme pätnásť. Ukázalo sa, že domáci chcú spoznávať vlastné mesto.

Ako sa s vami môžu záujemcovia skontaktovať, keď prídu do Košíc a chcú ich s vami spoznávať?

Kontakt na mňa sa dá nájsť aj na internete či v Mestskom informačnom centre. Je bežné, že si prehliadku mesta objedná rodina, skupina či kongres. Vtedy sa prispôsobujem tomu, čo chcú vidieť. Pýtam sa, akú trasu chcú, či chcú ísť pešo, autom, autobusom alebo na bicykli. Viem prehliadku ušiť presne na mieru.

Dá sa dnes zo sprievodcovstva vyžiť?

Teraz už áno. Dokonca je možné robiť to aj bez grantov a dotácií. Potulky sa zaplatia zo vstupného. V niektorých mestách je táto činnosť naviazaná na magistrát. Potulky v tom prípade trpia, ak sa poslanci napríklad nevedia dohodnúť na rozpočte. Ľudia medzitým zabudnú a stratia zvyk chodiť. Dve tretiny návštevníkov totiž tvorí stála klientela, ktorá chodí každý mesiac. Zvyšok sa obmieňa podľa toho, či majú čas alebo či ich strhne téma.

Základom je nažiť si každú jednu tému. Zdieľať

Podľa čoho vyberáte tému potulky?

Podľa toho, čo sa mi zdá, že bude atraktívne a o čom viem dosť zaujímavostí. Už sa po tých rokoch stáva, že ma oslovia napríklad z veteriny, či nechcem spraviť potulku u nich, keďže majú výročie. Ja odpovedám: „Výborne, len nám sprístupnite areál a vymyslíme to!“

Teda nejde vždy len o umelecké či historické témy?

Témy sú hlavne košické. Robíme akúkoľvek ulicu či námestie a tam je zo všetkého trošku. Námetom môžu byť budovy, štýly, zaujímavosti ako Podzemné Košice či Postrehy zo strechy. Chystáme sa v blízkej dobe na strechu kedysi najvyššej budovy na východnom Slovensku, technickej univerzity. Budeme sa tam prechádzať a ukazovať si zaujímavosti.

Čo všetko obnáša príprava jednej potulky?

Záleží na okolnostiach. Keď tú tému nemám až takú osvojenú, musím si pozháňať informácie z internetu, knižníc, opýtať sa pamiatkarov či pamätníkov. Ale najmä pochodiť si tú trasu, aby som sa inšpiroval. Keď robím napríklad Protestantské Košice, tak idem aj na bohoslužby. Keď je na trase nejaká krčma, tak tam vojdem, aby som vedel, čo je vnútri. Základom je nažiť si každú tému, naštudovať si ju a potom z nej povyberať toľko, aby sa to stihlo za hodinu a pol. Nie je dobré, keď prehliadka trvá dlhšie. Málokto to ustojí, doslova.

Je to asi náročné aj na pozornosť.

Ako bývalý učiteľ viem, že pozornosť treba udržiavať, robiť si prestávky. Dôležitá je aj názornosť. Ľudia majú stáť na ideálnom mieste, aby mali čo možno najlepší uhol pohľadu na pamiatku. Tak aby im nesvietilo slnko do očí a aby ma dobre počuli. Na to všetko treba dbať, aby sa dobre cítili, a robiť to hravo, nech si povedia, že dobre spravili, keď prišli.  

Asi aj počasie ovplyvňuje vašu prácu. Prispôsobujete sa mu?

Nie, tému máme vždy vopred danú. Počas prehliadky sú však vždy nejaké časti aj v interiéri. Keď prší, tak poviem viac informácií vo vnútri. Teraz máme výnimočne pre koronu prehliadky len vonku, aby sa ľudia cítili komfortne. Nechceli sme ľudí stále upozorňovať, aby si dali rúška a dezinfikovali sa, pretože ideme dovnútra. Aj sprievodca musí byť variabilný a prispôsobiť sa situácii. Okrem toho, že odovzdávame informácie, je potulka aj dobre vypočítanou šou.

Chce to aj akýsi špecifický talent? Nie každý je šoumen.

Sú preč časy, keď sa sprevádzalo akademicky. Pozornosť dnešného návštevníka je roztrúsenejšia a vplyvom médií je zameraná skôr na zaujímavosti. Aj my sa tomuto trendu prispôsobujeme, ale len do istej miery. Verím, že koho sa mi podarí trochu navnadiť jednou, dvoma zaujímavosťami, tak si toho zapamätá viac, akoby som ho utopil v pätnásťminútovom výpočte rokov a faktov. Poviem len to hlavné, pričom sa snažím o vtip aj šarm.

Nedostávate od odbornej obce výčitky, že vaše výklady sú neodborné a popularizačné?

Existujú na to dva pohľady. Jeden je, že ako dobre, že to robíme, lebo ľudia sa aspoň dozvedia základné veci a získavajú vzťah k svojmu mestu. A kto chce, tak si tému doštuduje. Vždy uvádzam aj z akých kníh a zdrojov som čerpal. Potom sú aj takí, ale tých je myslím menej, čo povedia, že je to málo presné. To sú tí prudkí odborníci, ktorí keď hovoria o nejakom fenoméne, majú pocit, že o ňom treba povedať všetko. Ale na to sú prednášky a odborné knihy. Prehliadka mesta nemá byť až taká akademická.

Potulka je aj dobre vypočítanou šou. Zdieľať

Na prehliadku prichádzajú rôzne vekové skupiny s rôznymi poznatkami. Je možné, aby odišli všetci spokojní?

Práve to je na potulkách náročné, že sú tam rôzni ľudia. Na Barokové Košice príde niekto, kto ani nevie, čo barok je. Ale príde tam aj kunsthistorik, ktorý chce poznať špecifiká košického baroka. Sú tam aj starší, ktorí majú už kadečo nažité, a zdá sa im, že tieto veci každý vie. A potom prídu mladí, ktorí sa čudujú, že niečo také tu vôbec bolo. Mali by odísť spokojní prví aj druhí. Nie vždy sa to podarí, ale dá sa o to usilovať. 

Jednou z plánovaných potuliek malo byť aj známe sídlisko Luník IX. Ozvali sa hlasy, ktoré prehliadku odsúdili, a tvrdili, že Luník IX a jeho obyvateľov nie je správne ukazovať ako atrakciu. Ako vznikol nápad urobiť túto potulku?

Prehliadka Luníka IX bola plánovaná na máj, ale korona nám tento plán prekazila. Takže v pláne zostáva, ale až na budúci rok. Na každom sídlisku ukazujeme ľudí či stavby. Mali sme podobnú potulku o sídlisku KVP či o Terase. Rovnako vnímame aj Luník IX. Mojím cieľom je ukázať ľuďom, aby ho nehanili, ak ho nepoznajú. Nech si radšej sami vytvoria názor. Kto z Košičanov vie, že je tam kostol? Bol v ňom niekto? Väčšinou na tomto sídlisku ľudia osobne ani neboli, ale sú veľkí „odborníci“.

Čo im teda na Luníku IX ešte ukážete?

Ukážeme im, že je tu kostol, škola, komunitné centrum a dokonca aj erb, ktorý majú ako jediné sídlisko. Ukážeme im, že sa tam dejú zmeny, o ktorých médiá až tak veľa nehovoria. Napríklad, niekedy nesvietili svetlá, dnes už svietia. Luník IX je už oddlžený. Skrátka, chceme ukázať pozitíva, na ktorých sa dá stavať. Verím, že ľudia časom zmenia mienku a snáď sa tak otupia hrany medzi rómskou populáciou a ostatnými Košičanmi.

Máte vraj aj prehliadku týkajúcu sa bezdomovcov.

Mali sme naplánovanú prehliadku Bernátoviec, kde pôsobí otec Gombita, ale korona nám aj tieto plány prekazila. Aj tam chceme ľuďom ukázať, čo tu máme, a aj im občiansky napomôcť, aby neverili predsudkom. Ani bezdomovcov nechceme ísť pozerať ako zvieratká v ZOO. Ale ukážeme si domčeky, ktoré si sami postavili. Alebo to, ako sa starajú o zvieratá či o komunitnú záhradu. Aby si ľudia povedali, že aj ten bezdomovec je fajn človek. Ideálne by bolo, keby ho neskôr spoznali na ulici, keď bude predávať Nota Bene. Náš cieľ je, aby potulka mala aj nejakú ľudskú a sociálnu nadstavbu.

Inzercia

Na Luníku IX chceme ukázať pozitíva, na ktorých sa dá stavať. Zdieľať

Toto leto to vyzerá tak, že Slováci budú dovolenkovať prevažne na Slovensku. Ak niekto ešte nenavštívil Košice, prečo by tak mal urobiť?

Je to mesto, ktoré má všetko a pritom je malé. Ktosi raz napísal, že je to „mesto ľudského rozmeru“. Je tu divadlo, najväčšia gotická katedrála na Slovensku, tretia najväčšia zoologická záhrada v Európe, unikátne šošovkovité námestie a pešia zóna s rôznymi typmi gastrozážitkov, ako gruzínska či indická reštaurácia, belgická čokoládovňa. A pritom je to mesto malé v tom zmysle, že stačí trištvrte hodinka pešej chôdze a ste v lese.

Koľko času je ideálne vyhradiť si pre Košice?

Dva až tri dni. V prvý deň by som si objednal prehliadku mesta, tá totiž môže dať ďalšie tipy. Dobrý sprievodca vycíti, čo návštevníka zaujíma. Ak má rád Orient, tak je tu kópia domu, v ktorom v Turecku zomrel Rákoci, aj s originálnym nábytkom. Ak má záujem o náboženské veci, tak ho zavediem do najdlhšieho kostola na Slovensku. Keď zistím, že ho zaujíma judaizmus, tak mu poviem, že v Košiciach žilo dvanásťtisíc Židov a nachádzalo sa tu päť budov synagóg. Keď má človek záujem o archeológiu, nájde tu podzemné múzeum.

Za jeden deň sa totiž nedá stihnúť aj výstup na dómsku vežu aj sfárať do bane v Slovenskom technickom múzeu. Aj vystúpiť na Košický hrad, aj zostúpiť do podzemného archeologického múzea. Aj ísť do Múzea letectva, aj zájsť do ZOO, kde stráviť polovicu dňa je málo.

Pokiaľ ide o Dóm sv. Alžbety, ani Košičania často nevedia , že prešiel veľkou prestavbou pre narušenú statiku a veľká časť z neho už nie je pôvodná gotická.

Veď aj Katedrála sv. Víta v Prahe je na tom podobne a neuberá jej to nič na atraktivite. Vedia všetci obyvatelia Spišskej Novej Vsi, že ich kostol s najvyššou vežou na Slovensku je neogotická dostavba? Vedia návštevníci, že „gotická“ veža košického dominikánskeho kostola, ktorá je vyššia než dóm, pochádza len z roku 1902? Aj na to sme my sprievodcovia, aby sme to uviedli na pravú mieru.

Je medzi návštevníkmi niečo mimoriadne obľúbené, na čo sú vždy zvedaví?

Nehádžem ich do jedného vreca. Snažím sa s nimi cestou porozprávať a podľa toho prehliadku modifikovať. S celou skupinkou sa, samozrejme, porozprávať nestihnem, ale niektoré veci už viem. Ak si ma najmú dôchodkyne z nejakej farnosti, tak, samozrejme, nemôžem vynechať kostoly a zázrak svätej Krvi. Keď to budú návštevníci z Piešťan, tak im poviem, že tu máme pochovaného grófa Berčéniho, ktorý žil na hrade Tematín. Keď sprevádzam napríklad Švéda, tak mu poviem, nech sa teší, že mesto navštívil aj švédsky kráľ.

Ako vidíte toto mesto vy ako rodený Košičan?

Pre mňa je to takmer náhrada rodiny. Nemám už rodičov, súrodencov a momentálne ani vzťah. V meste nachádzam veľa spriaznených duší. Zároveň je to pre mňa veľký zdroj endorfínov, ak sa prehliadka alebo talkshow vydarí.  

Ako vznikol nápad s talkshow Bez šepkára?

Talkshow je pre život mesta tiež dôležitá, lebo tam predstavujem Košičanov, nech sa tu navzájom poznáme. Niekedy ani nevieme, akých vedcov, športovcov či umelcov medzi sebou máme. Funguje už siedmy rok a prebieha v divadle na Malej scéne. Pozývam štyroch hostí z Košíc a jedného hlavného hosťa, ktorý nemusí byť Košičan.

Mal som tu už aj režiséra Jiřího Menzela či Milana Lasicu. Na jeseň prídu hostia ako Jiří Grygar, najslávnejší český astronóm, či operný spevák Štefan Margita alebo lekár Igor Bukovský.

V svojej talkshow predstavujem Košičanov, nech sa tu navzájom poznáme. Zdieľať

Týmto sa však výpočet vašich aktivít nekončí.

V kine Úsmev sme pripravovali diskusný formát GlosatorsKE, ale nevieme, či v tom budeme pokračovať. Mal som tam päť glosátorov Košičanov a nadhadzoval som rôzne témy. A píšem aj knihy. Teraz mám rozpísanú knihu Košice na každý deň. Ide o 366 tipov na prechádzku v meste.

Napríklad v deň, keď sa narodil sochár Ján Mathé, pošlem ľudí k jeho soche. Keď je indický štátny sviatok, pošlem ich do indickej reštaurácie. V čase Košického maratónu ľudí povzbudím, aby si zabehli aspoň jeho časť. V živote im za taký výkon toľko ľudí nezatlieska. Keď kvitnú poniklece, pošlem ich na Podhradovú, kde ich je plno. Pred časom to tam chcel developer zastavať, ale ľudia sa proti tomu postavili.

Ako dovolenkuje turistický sprievodca?

Teraz som bol v Trenčíne, v Piešťanoch a dopĺňam si postupne miesta, kde som ešte nebol. Veľa lokalít na Slovensku ešte dobre nepoznám, dokonca aj tu na okolí. Minule som bol v Debradi, kde je taký rastlinný kostolík. Našli tam gotické základy, trošku ich nadmurovali a dorobili drevenú kostru, po ktorej sa ťahajú rastliny. Raz ročne sa tam slúži svätá omša. Nevedel som o tom a pritom to je veľká vec. Takýchto veľkých maličkostí je okolo nás mnoho.

Dokáže sprievodca na novom mieste aj oddychovať alebo neustále zbiera informácie?

V zahraničných metropolách chodievam na free tours. Na námestí zbadáte dáždnik vo farbách krajiny podľa toho, v akom jazyku prehliadka bude. Tieto prehliadky robia tí najlepší sprievodcovia. Idem tam, lebo je to „zadarmo“. Na konci sa však nie že patrí, ale je priam nutnosťou dať tringelt a dáte ho radi. Sprievodca vám totiž ukázal veci tým najpríťažlivejším spôsobom a celý čas ste rozmýšľali, či mu dáte pätnásť alebo radšej dvadsať eur, pretože to bolo výborné. On totiž každú chvíľu zápasí o to, aby si vás získal. Od týchto sprievodcov sa veľa učím, lebo to sa neodváži robiť hocikto. Keď máte dopredu zaplatené za skupinku, tak urobíte prehliadku, ako urobíte. Oni si svoje peniaze musia zaslúžiť.  

Mnoho ľudí je frustrovaných zo slabej organizácie, najmä pri návšteve menších pamiatok.

Ja by som taký výlet poňal inak. Povedzme, že si chcem pozrieť kostol v nejakom menšom meste či dedine. Dohodnem si vopred sprievodcu a opýtam sa ho, čo zaujímavé v okolí ešte je. Kam chodia na pivo, kde sa tam dá ubytovať a podobne. Vtedy zažijeme viac, ako len suchú návštevu kostola. O chvíľu sme totiž zas na ceste a o dve hodiny zas v inom kostole. Kontakt s domácimi je vždy na nezaplatenie. Niekedy zostať v jednom malom meste je väčší zážitok. Pretože dedinská krčma je vždy zážitok. (Smiech.)

 

Foto: Alžbeta Mohyláková

Odporúčame