S vojenským konvojom je problém

Dňa 11. septembra, v deň výročia útokov na Ameriku, som si pozrel v televízii film „World Trade Center“. Bol o nezlomnosti a obetavosti amerických záchranárov, policajtov a hasičov, ktorí zachraňovali ľudí v zasiahnutých „Dvojičkách“. Mnohí z nich sami prišli o život. Film bol o tom najlepšom, čo v americkom národe je.

Spomenul som si aj na svoj pocit z toho dňa spred štrnástich rokov, že zasiahnutá nebola iba Amerika, ale aj my. Bol to pocit spolupatričnosti. Ten pocit som mával občas i dávno predtým, v osemdesiatych rokoch. Napríklad keď som počul Ronalda Reagana hovoriť o konflikte medzi komunizmom a slobodou.

V týchto dňoch prechádza Slovenskom americký vojenský konvoj. Pred niekoľkými mesiacmi prechádzal Českom. Hovorilo sa vtedy o potrebe demonštrovať jednotu Západu, čeliacemu prebudenej agresívnej ruskej politike. Podobne sa to hovorí i pri prechode konvoja Slovenskom. Konvoje mali byť o spolupatričnosti. V spolupatričnosti v zápase za slobodu, demokraciu, ľudské práva atď.

Americká politika v 21. storočí však uštedruje tejto spolupatričnosti ťažké údery.

Prečo bola Kim Davisová v base

Sobášna úradníčka Kim Davisová z amerického štátu Kentucky odmietla sobášiť páry rovnakého pohlavia, a preto sa pred dvomi týždňami ocitla vo väzenskej cele. Po piatich dňoch bola podmienečne prepustená z väzby s tým, že sa má napraviť. Kim povedala, že sa napraviť nemieni.

Keď som stál 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave a začínala sa Sviečková manifestácia, vravel som si, že štátna moc snáď nezasiahne a nechá dav po polhodine pokojne sa rozísť. Nie sú predsa takí tupí, aby použili násilie proti pokojne sa modliacim ľuďom, vravel som si. Ale boli takí tupí. Tou tuposťou ich vyzbrojila ideológia.

Zavrieť ženu do väzenia za to, že nechce sobášiť dvoch chlapov alebo dve ženy, to je jednoducho tuposť a tyrania. V roku 2004 75 percent voličov v štáte Kentucky rozhodlo v referende, že manželstvo je zväzok muža a ženy. Ani americký kongres, ani parlament Kentucky nikdy nerozhodli, že to má byť inak. Rozhodlo to päť sudcov Najvyššieho súdu, ktorým ich kolega Antonin Scalia odkázal v nesúhlasnom stanovisku, že urobili justičný prevrat a sú hrozbou pre americkú demokraciu.

Preto Kim Davisovej žiadny demokrat nemôže povedať, že ak nechce sobášiť páry rovnakého pohlavia, tak má odstúpiť. Nech odstúpia tí piati sudcovia a všetci, čo pomáhali vytvoriť tento morálny chaos.

Americké veľvyslanectvo na Slovensku podporuje každý Gay Pride, naposledy pred pár dňami košický Gay Pride. Nevedia Američania, že sedemdesiat percent ľudí na Slovensku nesúhlasí s požiadavkami homosexualistov?

Na tieto veci si treba spomenúť, keď sa v súvislosti s konvojom hovorí o obrane slobody a demokracie.

Americké zbrane a migračná kríza

Tvrdiť, že za súčasnú migračnú krízu môže iba americká politika, by bolo nespravodlivé. Príčin je totiž viac. Nespomenúť však americké vojny na Blízkom východe ako jednu z rozhodujúcich príčin, to by bol podvod.

Invázia do Iraku v roku 2003 znamenala zánik silnej vlády, okamžitý začiatok celej dekády sektárskeho násilia, ktoré vyháňalo ľudí z ich domovov. Politicky sa oddelila šiitská väčšina od sunnitskej menšiny na západe Iraku v provincii Anbar. Sever Sýrie spolu so susediacim irackým Anbarom sa stali po pár rokoch základom pre Islamský štát.

USA po vzniku občianskej vojny v Sýrii aktívne podporovali, ba priam organizovali vznik tzv. „umiernenej opozície“ proti Asadovmu režimu. Jej bojovníci však často dezertujú práve k Islamskému štátu. Táto americká politika prijateľnú alternatívu voči Asadovi nevytvára, iba Asadovu vládu oslabuje. V Sýrii však de facto nič iné neexistuje, len Asad a islamský štát. USA sa doteraz nevzdali myšlienky poraziť všetkých. Výsledkom sú státisíce utečencov. Podobne Amerika, ale aj európski spojenci dovŕšili destabilizáciu Líbye, z ktorej je pre migrantov brána do Európy.

Americké zbrane a ukrajinská kríza

Hlavným politickým posolstvom konvoja pri prechode Slovenskom má byť ubezpečenie obyvateľov, že NATO v čele s Amerikou nás ochráni pred ruskou agresívnou politikou. Prijať toto posolstvo predpokladá uveriť téze o prebudenom ruskom medveďovi, ktorý hrozí inváziou do Európy a obnovuje Sovietsky zväz.

Či nás niekedy Rusko ohrozí alebo nie, nevie s istotou nikto. V roku 1910 nikto nevedel, čo to bude komunizmus, tak ako v roku 1980 nikto nevedel, že do desiatich rokov bude po ňom. Je však zrejmé, že súčasný ruský režim krajiny Európskej únie neohrozuje. Na útok na krajinu NATO nemá Rusko ani potrebnú silu, ani ideológiu, ani chuť.

Rusko ohrozilo územnú celistvosť Ukrajiny anexiou Krymu a podporou povstalcov na Donbase. Zdá sa, že jeho záujmom na Donbase je nedopustiť porážku povstalcov. Kto chcel viac, musel preč, napríklad veliteľ Strelkov.

Samozrejme, že Rusko podporou povstalcov a fyzickou prítomnosťou ruských vojakov na Donbase nesie zodpovednosť za pretrvávanie vojnového konfliktu. Ale nielen ono nesie zodpovednosť. Akokoľvek sú ruské kroky neprijateľné, ale sú to ťahy čiernymi figúrkami, reagujúce ťahy. Bielymi figúrkami ťahal Západ v čele s Amerikou. Amerika presadzovala vstup Ukrajiny do NATO (summit NATO v roku 2008 označil členstvo Ukrajiny v NATO ako hotovú vec), podporovala bezvýhradne na Ukrajine extrémne politické živly, extrémnu politiku vyháňania Rusov zo Sevastopola a prevrat pomocou násilia. To všetko boli kroky spôsobilé vyvolať občiansku vojnu, ku ktorej aj došlo.

Priznať si, že sme robili voči nejakej krajine politiku, proti ktorej sa časť jej obyvateľov postavila dokonca so zbraňou v ruke, je, samozrejme, ťažké. Preto Amerika hovorí iba o ruskej agresii, tak ako Rusi hovoria iba o občianskej vojne. Amerika nepriznáva, že na Ukrajine je občianska vojna, Rusi nepriznávajú svoju prítomnosť. Oboje je rovnako trápne. Na Donbase je aj ruská agresia, aj občianska vojna.

Ťahy bielymi figúrkami (aj tie čiernymi figúrkami) viedli ku katastrofe, z ktorej sa treba nejako vyhovoriť. Jedným spôsobom je naďalej pestovať obraz Ruska, ktoré ohrozuje nás všetkých. Konvoj je formou takého pestovania. Keďže ľudia však predsa len rozmýšľajú, je to forma veľmi rozpačitá.

Amerika Ronalda Reagana už neexistuje

Na Slovensku i v Európe je mnoho ľudí, ktorí budú vždy cítiť voči Amerike vďaku za porážku komunizmu. Stále bude platiť, že EÚ, kam patríme i my, tvorí spolu so Severnou Amerikou Západ. Vždy tam budú ľudia, s ktorými si budeme rozumieť. Ale Amerika Ronalda Reagana už neexistuje. Dnešná Amerika nás zaťahuje do ideologických konfliktov, ktoré nám škodia. Zrejme je našou povinnosťou tento problém pomenovať a nesprávnym krokom primerane a pokojne čeliť.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra, napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Ilustračné foto: TASR/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo