Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Politika
06. júl 2020

750 miliárd

Postaví sa niekto proti Merkelovej?

Aj moje Rakúsko patrí do štvorice krajín, ktoré sú skeptické k megabalíku EÚ, teda k budúcim dlhom aj daniam. 

Postaví sa niekto proti Merkelovej?

Ilustračná foto TASR/AP

Vyzerá to tak, že čoskoro padne manna z neba. Podľa 750-miliardového ko­ro­na­balíku, ktorý navrhla Európska komisia, nikto z nás zatiaľ nemusel nič dať a každý by len dostal, pričom mnohé krajiny EÚ by dostali až rozprávkové dary.

Je tu ešte odpor „Štvorice striedmych“, sebazvaných „Frugal Four“, do kto­rej patrí aj moja krajina Rakúsko. Títo frugalisti, tak ich môžeme pracovne nazývať, presadzujú zá­sadu „loans for loans“, čiže „úvery za úvery“, čo krajinám, kto­ré majú už teraz dlhy až po krk (Grécko 177 percent HDP, Ta­lian­sko 135), znie ako výsmech. To posledné, čo potrebujú, sú ďal­šie dlhy.

Zaujímavé je, že sa v protinávrhu štyroch frugalistov ne­nájdu takmer žiadne čísla, pomer úverov a darov ne­špecifikovali. Dob­re urobili, tak majú dostatočný priestor, aby ve­slo­vali späť. Rokovania budú ešte veľmi ťažké, určite dosiahnu ne­jaké ústupky, ale vychádzam z toho, že tá manna v nejakej ob­rú­senej forme sa na Európu zosype. V Rakúsku sa verejná mien­ka zhoduje v tom, že kancelár Se­bastian Kurz napokon svoj odpor vzdá.

Má totiž proti sebe našu hegemónku Angelu Merkelovú. To ona, ktorá sa dlhé roky oháňala „striedmosťou švábskej gaz­din­ky“, zmenila ná­zor. Zrejme videla, že sa medzieurópske vzťahy počas korony tak vy­hrotili, že už ani odchod Talianska z EÚ nevyzeral byť vylúčený. Všetky veľké krízy posledného desaťročia roz­de­ľovali Európu – grécke krízy na juh a sever, utečenecká kríza na východ a západ, medzitým rozdeľovala ukrajinská kríza naprieč Európou. Merkelová v žiadnej z tých troch kríz nevedela EÚ zjednotiť.

Teraz, už na rozlúčkovej ceste, to možno dokáže. Bola to ona, ktorá spolu s francúzskym prezidentom Macronom prišla s návrhom rozdávania da­rov. Nie je to prvý kotrmelec v jej politickej kariére, tento aspoň Európanov neštve proti sebe ako jej rozhodnutia v ute­­če­nec­kej kríze.

Áno, to celé bude na dlh. Osobne dlhy odmietam, nikdy som nemal hypotéku, no začínam sa pýtať, či nie je načase si priznať, že celý náš chorý ekonomický systém je postavený na dlhu. Raz ten dlh škrtnú a striedmi ako ja budú nahratí.

Oficiálny názov plánu Európskej komisie je „Next Generation EU“. Ani u nás, ani u vás sa veľmi ne­po­uží­va, pritom vystihuje celé jeho čaro: zaplatí to budúca generácia. Ešte lepší názov by bol možno „Až ďalšia generácia EÚ“ – v pláne je totiž napísané, že splácanie dlhu z daní, ktoré EÚ dnes ešte ani nevyberá, by sa malo najneskôr začať v roku 2058.

Odporcov manny je pozoruhodne málo. Dokonca ani stelesnenie úspornosti na Slo­vensku, Richard Sulík, sa tak nebúri. Hovorí len do pro­to­ko­lu, že balík „nemá ďaleko k šialenosti“. Predsedníčka komisie Ur­su­la Von der Leyenová nastavila okruh príjemcov s múdrosťou skú­se­nej političky: Taliansko by dostalo 170 miliárd, Španielsko 141, Grécko 32, no myslela aj na potenciálnych odporcov plánu na vý­cho­de Eu­ró­py: Poľsko dostane 64 miliárd, Mađarsko 15, Slovensko 8. No neber to.

Už aj od­por frugalistov, s ktorým Van der Leyenová zrejme rátala, je zahrnutý v ce­ne: Dostanú podľa plánu naj­me­nej – Rakúsko 4 miliardy, Švéd­sko 5, 17-miliónové Ho­landsko len 7 miliárd. Myslím si, že tie nízke sumy sú zámerom, komisia si nechala manévrovací priestor pre rokovania.

Štyria frugalisti sú nesúrodou partiou. Su to tí, ktorí za normálnych okolností tlieskajú neoblomnosti švábskej gazdinky, len tá je odrazu v tom druhom tábore.

S výnimkou Holandska nejde o krajiny, ktoré by mali nejaký osobitný výtlak v politike Eu­róp­s­kej únie. Dánsko, ktoré si vyrokovalo výnimky z Maastrichtskej zmluvy, sa tradične drží bokom a ľavicová vláda tradične pro­eu­rópskeho Švédska asi nebude mať chuť v Európe vyskakovať, zvlášť teraz, keď Švédi pre sympatickú, ale, žiaľ, neúspešnú koronapo­li­tiku nemôžu cestovať do takmer žiadnej krajiny EÚ.

V prípade Rakúšanov ide o drzosť sa vôbec vyhlasovať za stried­mych – štá­tny dlh máme cez 70 percent HDP (Slovensko 48) a na rozdiel od Nemcov sme ten dlh počas dobrých rokov veľmi neznížili. Rakúska politika je dlhodobo postavená na drahom dôchodkovom populizme, voľby vyhráva ten, ktorý ponúkne najvyššie dôchodky. Sebastian Kurz to po­cho­pil, nikdy nehovorí o nejakej dôchodkovej reforme, do­kon­ca pri­dal našim šťastným dôchodcom trošku aj on. Sme tí poslední, ktorí má­me právo poučovať Talianov.

Kurz začal v európskej politike sľubne, medzitým sa však ukazuje, že si veľa spojencov nezískal. Namiesto toho, aby sa usiloval o čo najväčšie zblíženie s V4, urobil pravý o­pak, naštval si na­šich východných susedov tým, že skrátil v Rakúsku pracujúcim Slovenkám a Maďarkám rakúsky rodinný príspevok. Od spo­jenectva s Orbánom us­tú­pil. Stavím sa, že nakoniec ako vždy pôjde s európskym mainstreamom.

Zostane len jeden tvrdý oriešok, Holandsko. Holanďania sa tradične vnímajú ako „middelgrote mo­gend­heid“, ako stre­dnoveľkú moc. Bude to s nimi ťažké. V holandskej vláde sa začala počas lockdownu sú­ťaž, kto vytiahne dlhší bič na južanov, liberálny premiér Mark Rut­te alebo stúpajúca hviezda „kresťanských demokratov“, minister fi­nan­cií Wopke Hoekstra. Prepálili to tak, že kresťanské svedomie donútilo Hoek­stru dokonca k tomu, aby sa Španielom a Talianom za necitlivé slová os­pra­vedlnil.

Hra na striedmosť v ho­landskej politike však funguje a voľ­by sa blí­žia. Cúvnuť bez straty tváre bude pre Rutteho a Hoekstru ťažké. Na druhej strane sú Holanďania starí kupci. Čo tak im darovať z európskeho dlhu viac? 15 miliárd, 20 miliárd? Kto z nás bude v roku 2058 vôbec ešte žiť? Nie je to už jedno?

 

Inzercia

Odporúčame