Aj moje Rakúsko patrí do štvorice krajín, ktoré sú skeptické k megabalíku EÚ, teda k budúcim dlhom aj daniam.
Aj moje Rakúsko patrí do štvorice krajín, ktoré sú skeptické k megabalíku EÚ, teda k budúcim dlhom aj daniam.
Vyzerá to tak, že čoskoro padne manna z neba. Podľa 750-miliardového koronabalíku, ktorý navrhla Európska komisia, nikto z nás zatiaľ nemusel nič dať a každý by len dostal, pričom mnohé krajiny EÚ by dostali až rozprávkové dary.
Je tu ešte odpor „Štvorice striedmych“, sebazvaných „Frugal Four“, do ktorej patrí aj moja krajina Rakúsko. Títo frugalisti, tak ich môžeme pracovne nazývať, presadzujú zásadu „loans for loans“, čiže „úvery za úvery“, čo krajinám, ktoré majú už teraz dlhy až po krk (Grécko 177 percent HDP, Taliansko 135), znie ako výsmech. To posledné, čo potrebujú, sú ďalšie dlhy.
Zaujímavé je, že sa v protinávrhu štyroch frugalistov nenájdu takmer žiadne čísla, pomer úverov a darov nešpecifikovali. Dobre urobili, tak majú dostatočný priestor, aby veslovali späť. Rokovania budú ešte veľmi ťažké, určite dosiahnu nejaké ústupky, ale vychádzam z toho, že tá manna v nejakej obrúsenej forme sa na Európu zosype. V Rakúsku sa verejná mienka zhoduje v tom, že kancelár Sebastian Kurz napokon svoj odpor vzdá.
Má totiž proti sebe našu hegemónku Angelu Merkelovú. To ona, ktorá sa dlhé roky oháňala „striedmosťou švábskej gazdinky“, zmenila názor. Zrejme videla, že sa medzieurópske vzťahy počas korony tak vyhrotili, že už ani odchod Talianska z EÚ nevyzeral byť vylúčený. Všetky veľké krízy posledného desaťročia rozdeľovali Európu – grécke krízy na juh a sever, utečenecká kríza na východ a západ, medzitým rozdeľovala ukrajinská kríza naprieč Európou. Merkelová v žiadnej z tých troch kríz nevedela EÚ zjednotiť.
Teraz, už na rozlúčkovej ceste, to možno dokáže. Bola to ona, ktorá spolu s francúzskym prezidentom Macronom prišla s návrhom rozdávania darov. Nie je to prvý kotrmelec v jej politickej kariére, tento aspoň Európanov neštve proti sebe ako jej rozhodnutia v utečeneckej kríze.
Áno, to celé bude na dlh. Osobne dlhy odmietam, nikdy som nemal hypotéku, no začínam sa pýtať, či nie je načase si priznať, že celý náš chorý ekonomický systém je postavený na dlhu. Raz ten dlh škrtnú a striedmi ako ja budú nahratí.
Oficiálny názov plánu Európskej komisie je „Next Generation EU“. Ani u nás, ani u vás sa veľmi nepoužíva, pritom vystihuje celé jeho čaro: zaplatí to budúca generácia. Ešte lepší názov by bol možno „Až ďalšia generácia EÚ“ – v pláne je totiž napísané, že splácanie dlhu z daní, ktoré EÚ dnes ešte ani nevyberá, by sa malo najneskôr začať v roku 2058.
Odporcov manny je pozoruhodne málo. Dokonca ani stelesnenie úspornosti na Slovensku, Richard Sulík, sa tak nebúri. Hovorí len do protokolu, že balík „nemá ďaleko k šialenosti“. Predsedníčka komisie Ursula Von der Leyenová nastavila okruh príjemcov s múdrosťou skúsenej političky: Taliansko by dostalo 170 miliárd, Španielsko 141, Grécko 32, no myslela aj na potenciálnych odporcov plánu na východe Európy: Poľsko dostane 64 miliárd, Mađarsko 15, Slovensko 8. No neber to.
Už aj odpor frugalistov, s ktorým Van der Leyenová zrejme rátala, je zahrnutý v cene: Dostanú podľa plánu najmenej – Rakúsko 4 miliardy, Švédsko 5, 17-miliónové Holandsko len 7 miliárd. Myslím si, že tie nízke sumy sú zámerom, komisia si nechala manévrovací priestor pre rokovania.
Štyria frugalisti sú nesúrodou partiou. Su to tí, ktorí za normálnych okolností tlieskajú neoblomnosti švábskej gazdinky, len tá je odrazu v tom druhom tábore.
S výnimkou Holandska nejde o krajiny, ktoré by mali nejaký osobitný výtlak v politike Európskej únie. Dánsko, ktoré si vyrokovalo výnimky z Maastrichtskej zmluvy, sa tradične drží bokom a ľavicová vláda tradične proeurópskeho Švédska asi nebude mať chuť v Európe vyskakovať, zvlášť teraz, keď Švédi pre sympatickú, ale, žiaľ, neúspešnú koronapolitiku nemôžu cestovať do takmer žiadnej krajiny EÚ.
V prípade Rakúšanov ide o drzosť sa vôbec vyhlasovať za striedmych – štátny dlh máme cez 70 percent HDP (Slovensko 48) a na rozdiel od Nemcov sme ten dlh počas dobrých rokov veľmi neznížili. Rakúska politika je dlhodobo postavená na drahom dôchodkovom populizme, voľby vyhráva ten, ktorý ponúkne najvyššie dôchodky. Sebastian Kurz to pochopil, nikdy nehovorí o nejakej dôchodkovej reforme, dokonca pridal našim šťastným dôchodcom trošku aj on. Sme tí poslední, ktorí máme právo poučovať Talianov.
Kurz začal v európskej politike sľubne, medzitým sa však ukazuje, že si veľa spojencov nezískal. Namiesto toho, aby sa usiloval o čo najväčšie zblíženie s V4, urobil pravý opak, naštval si našich východných susedov tým, že skrátil v Rakúsku pracujúcim Slovenkám a Maďarkám rakúsky rodinný príspevok. Od spojenectva s Orbánom ustúpil. Stavím sa, že nakoniec ako vždy pôjde s európskym mainstreamom.
Zostane len jeden tvrdý oriešok, Holandsko. Holanďania sa tradične vnímajú ako „middelgrote mogendheid“, ako strednoveľkú moc. Bude to s nimi ťažké. V holandskej vláde sa začala počas lockdownu súťaž, kto vytiahne dlhší bič na južanov, liberálny premiér Mark Rutte alebo stúpajúca hviezda „kresťanských demokratov“, minister financií Wopke Hoekstra. Prepálili to tak, že kresťanské svedomie donútilo Hoekstru dokonca k tomu, aby sa Španielom a Talianom za necitlivé slová ospravedlnil.
Hra na striedmosť v holandskej politike však funguje a voľby sa blížia. Cúvnuť bez straty tváre bude pre Rutteho a Hoekstru ťažké. Na druhej strane sú Holanďania starí kupci. Čo tak im darovať z európskeho dlhu viac? 15 miliárd, 20 miliárd? Kto z nás bude v roku 2058 vôbec ešte žiť? Nie je to už jedno?