Blog 05. júl 2020

Svedectvo kňaza chorého na COVID19

Juraj Vittek
Juraj Vittek
Krátko pred mojím 20. výročím kňazstva (1. júla) som dostal správu o tom, že môj drahý duchovný otec a priateľ, karmelitánsky kňaz, teológ, zakladateľ metódy „teológie svätých“, o. F.-M. Léthel (ktorý v týchto dňoch slávil 45. výročie kňazstva) ochorel na COVID 19 a bol hospitalizovaný v nemocnici Gemelli. Počas celej koronakrízy mi posielal svoje hlboké duchovné texty o tejto náročnej skúške pre Cirkev. Napokon sám ochorel. Po jeho prepustení z nemocnice sme si vymenili správy prostredníctvom emailu. Je v poriadku a úplne uzdravený. Dal mi povolenie podeliť sa s jeho textami. Rozhodol som sa preto pripraviť preklad jeho svedectva, ktoré vyšlo na portáli zenit.org. Postupne by som sa chcel podeliť aj s ďalšími jeho textami, ktoré napísal počas pandémie a o ktorých hovorí aj v tomto svedectve. Nech Vám tieto texty prinesú povzbudenie vo viere v týchto pohnutých časoch!
Krátko pred mojím 20. výročím kňazstva (1. júla) som dostal správu o tom, že môj drahý duchovný otec a priateľ, karmelitánsky kňaz, teológ, zakladateľ metódy „teológie svätých“, o. F.-M. Léthel (ktorý v týchto dňoch slávil 45. výročie kňazstva) ochorel na COVID 19 a bol hospitalizovaný v nemocnici Gemelli. Počas celej koronakrízy mi posielal svoje hlboké duchovné texty o tejto náročnej skúške pre Cirkev. Napokon sám ochorel. Po jeho prepustení z nemocnice sme si vymenili správy prostredníctvom emailu. Je v poriadku a úplne uzdravený. Dal mi povolenie podeliť sa s jeho textami. Rozhodol som sa preto pripraviť preklad jeho svedectva, ktoré vyšlo na portáli zenit.org. Postupne by som sa chcel podeliť aj s ďalšími jeho textami, ktoré napísal počas pandémie a o ktorých hovorí aj v tomto svedectve. Nech Vám tieto texty prinesú povzbudenie vo viere v týchto pohnutých časoch!
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Juraj Vittek

Svedectvo kňaza chorého na COVID19

P. François-Marie Léthel, OCD, Rím (publikované na portáli www.it.zenit.org).

Píšem toto svedectvo v Ríme, v nedeľu 28. júna 2020, v deň Pánovho zmŕtvychvstania, v deň spomienky svätého Ireneja z Lyonu a v predvečer slávnosti našich dvoch veľkých svätcov Ríma, Petra a Pavla.

Spolu s ďalšími mojimi bratmi z mojej komunity som bol zasiahnutý koronavírusom, napriek všetkým snahám rešpektovať všetky preventívne predpisy. Večer 8. júna mi bolo veľmi zle a sanitka ma odviezla urgentne na pohotovosť nemocnice Gemelli, kde bol hospitalizovaný aj svätý Ján Pavol II. po atentáte. Ráno 9. júna som bol hospitalizovaný na oddelení COVID s názvom "Columbus" v nemocnici Gemelli, kde som zostal 17 dní v úplnej izolácii, zatvorený vo svojej izbe, až po moje prepustenie z nemocnice, 25. júna. Bol som prepustený ako úplne uzdravený, bez potreby kontrol alebo doliečenia. Ďakujem Ježišovi a Panne Márii za toto „vzkriesenie“, tak trochu zázračné v mojom veku 72 rokov, ktorý patrí k najkritickejším.  

V predchádzajúcich mesiacoch - od marca - som písal sériu textov o Eucharistii žitej v tejto veľkej skúške pandémie, a uvažoval som zvlášť o utrpení laikov, ktorí boli najviac zasiahnutí nedostatkom svätého prijímania, zvlášť v Taliansku a Francúzsku. Žiaľ, tento nedostatok niektorí nazývali „eucharistickým pôstom“, zneužívajúc pritom tradičný výraz, podľa ideológie roku 1968, ktorá bola proti každodennému svätému prijímaniu. Tieto texty boli zverejnené portálom Zenit v taliančine a vo francúžštine. 

Teraz, v tomto mesiaci jún, mi Pán Ježiš dal milosť mať hlbšiu účasť ako kňaz na tejto veľkej skúške, ktorá sa dotýka celej ľudskej rodiny, práve vo chvíli môjho 45. výročia kňazstva (21. júna, čo bola nedeľa). Cítil som sa byť blízky všetkým chorým a zvlášť ďalším nakazeným kňazom, z ktorých mnohí zomreli v Taliansku v predchádzajúcich mesiacoch. Oslavoval som teda toto svoje výročie v úplnej samote, sláviac svätú omšu v mojej izbe. Predchádzajúcu nedeľu bol sviatok Corpus Domini. Mohol som sláviť svätú omšu každý deň, aj prvé dni, kedy mi bolo veľmi zle. Sedel som na posteli pred stolíkom, z ktorého sa stal malý oltárik.

Cítil som sa byť blízky všetkým chorým a zvlášť ďalším nakazeným kňazom, z ktorých mnohí zomreli v Taliansku v predchádzajúcich mesiacoch.Zdieľať

Musím povedať, že mi veľmi pomohol príklad ctihodného kardinála Van Thuana, o ktorom som napísal krátky článok nazvaný „Nesiem si ťa so sebou vo dne v noci“ o eucharistickej spiritualite kardinála Van Thuana (uverejnený na Zenite). Keď bol totiž vo väzení, každý deň slávil svätú omšu v samote a krajnej chudobe, majúc stále vo vrecku svojej košele konsekrovanú hostiu, aby tak predlžoval slávenie omše eucharistickou adoráciou. Hovoril, že „v bolesti jeho jedinou silou bola Eucharistia“. Podľa jeho príkladu som slávil každodennú omšu vo veľkej jednoduchosti a v prvý deň som konsekroval malú hostiu, ktorú som ustavične uchovával pri mne v burze a tiež som Ježišovi hovoril: „Nesiem si ťa so sebou vo dne v noci“. Nejaký čas pred kardinálom Van Thuanom istá zasvätená laička, Božia služobníčka Vera Grita, saleziánska spolupracovníčka, žila úžasnú mystickú skúsenosť Ježišovej reálnej prítomnosti v Eucharistii. Túžila urobiť z nás „živé svätostánky“. Napísal som o tom krátky článok s názvom „Vera Grita, mystička Eucharistie veľkej krízy roku 1968“ (uverejnený na Zenite). Bola v hlbokom spoločenstve so svätým Pavlom VI. v tejto dramatickej chvíli (bol to rok mojich rehoľných sľubov) a preto som si chcel pripomenúť veľké Krédo Božieho ľudu, ktoré vyznal slávnostne Pavol VI. 30. júna 1968. 

Pre mňa to bola nová a veľmi silná skúsenosť pravdy eucharistického tajomstva a milosti môjho kňazstva. Nebol to vôbec žiadny intimizmus alebo prehnaný spiritualizmus, ale veľmi silná solidarita so všetkými mojimi chorými bratmi a sestrami vo svete, v spoločenstve s Ježišovou vykupiteľskou obetou a v ustavičnom zjednotení s jeho „pravým telom narodeným z Márie Panny, ktorý trpel a bol obetovaný na krížy za ľudí“ (Ave Verum). Ako kňaz som mohol sprítomniť reálne ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša na tomto mieste telesnej bolesti v chorobe a duševnej bolesti v úplnej samote, pričom chorí nemali možnosť prijímať Eucharistiu. Bola to moja najväčšia služba kňazskej lásky, akej som bol schopný, pre chorých, ale aj pre lekárov, zdravotné sestry a personál, ktorý sa o nás staral s toľkou láskou.  

Ako kňaz som mohol sprítomniť reálne ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša na tomto mieste telesnej bolesti v chorobe a duševnej bolesti v úplnej samote, v nemožnosti chorých prijímať Eucharistiu.Zdieľať

Zakúsil som intenzívne neoddeliteľnosť pravého Ježišovho tela a jeho Slova vo Svätom Písme, ktoré som ustavične čítal v tieto dni, zvlášť Evanjeliá a svätého Pavla, Izaiáša a Veľpieseň a modlil som sa celú Liturgiu hodín. 

Okrem Biblie som si so sebou priniesol moje dve esenciálne knihy, ktoré boli ako dva „majáky“ od počiatku môjho rehoľného života pred 52 rokmi: Dejiny jednej duše svätej Terézie z Lisieux a Traktát o pravej úcte k Panne Márii od svätého Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu. Napísal som aj krátky článok s názvom „Žiť s Ježišom v nebi ako i na zemi podľa svätej Terézie z Lisieux“ (uverejnený na Zenite), a pridal som potom text nazvaný „Totus tuus svätého Jána Pavla II. a svätého Ľudovíta M. Grigniona z Montfortu“.

Priniesol som si zbierku textov svätého Jána Eudes, ktorý je spolu s Montfortom kandidátom na vyhlásenie za Učiteľa Cirkvi. Je to veľký teológ Ježišovho srdca a Máriinho srdca, ktoré sú natoľko spojené, že tvoria akoby jedno Srdce. A práve dva dni pred mojím kňazským výročím boli sviatky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Zvlášť som sa vrátil v modlitbe k jeho dvom najdôležitejším textom, ktoré podpísal svojou krvou: Sľub mučeníctva a Zmluvu o spojenectve s Pannou Máriou. Choroba prežívaná v zjednotení s Ježišovým utrpením je formou mučeníctva a tento mesiac je mesiacom mučeníkov: Justín, filozof a mučeník (1. jún), Blandína a lyonskí mučeníci (2. jún), ugandskí mučeníci (3.), svätý Tomáš Mórus (22.), Ján Krstiteľ (24.), Irenej z Lyonu (28.), Peter a Pavol (29. jún) a rímski prvomučeníci (30. jún). Zmluva o spojenectve s Pannou Máriou je nádherná modlitba zasvätenia, ktorú by mohol urobiť každý kňaz, aby zasvätil svoje srdce jedinej láske Ježišovho a Máriinho srdca, ako srdce ženícha. 

Posledná kniha, ktorú som mal so sebou, bola zbierka duchovných spisov, ktoré napísala Vera Grita, uverejnených saleziánmi s názvom „Nes ma so sebou“ (Turín, 2017, Elledici). Každý deň som ju otváral a zakusoval som nanovo hĺbku a aktuálnosť tejto veľkej eucharistickej a mariánskej, misionárskej a kňazskej spirituality. Iba s Máriou, v účasti na jej viere, nádeji a láske, je možné žiť také dôverné a nepretržité spoločenstvo s pravým Ježišovým telom, prítomným v Eucharistii. Mal som stále v rukách ruženec.  

Nikdy som nezapol televíziu, ale používal som smartfón a prostriedky komunikácie, ktoré umožňuje (telefón, whatsapp, elektronickú poštu), aby som bol v kontakte s bratmi karmelitánmi, rodinnými príslušníkmi a priateľmi. 

Nikdy som nezapol televíziu, ale používal som smartfón... Zdieľať

Pre mňa bolo týchto 17 dní hospitalizácie najkrajšou duchovnou obnovou môjho života karmelitánskeho kňaza. Nemohol som robiť nič iné, iba sa modliť od rána do večera, týmto spôsobom osobnej modlitby, ktorú Terézia z Avily nazýva Oratio, ktorá je neoddeliteľne spoločenstvom lásky s Ježišom a s celou Trojicou a nepretržitou modlitbou orodovania za Cirkev a celý svet. S môjho okna som videl kupolu svätého Petra a veľa som sa modlil za nášho pápeža Františka. S Teréziou z Lisieux, ktorá mu je taká drahá, som sa musel ustavične modliť „zdvihnutými rukami“ ako Mojžiš, ktorý sa modlí na vrchu, keď Boží ľud bojuje na nížine (porov. Ex 17, 8-12). Podelil som sa tak s bezhraničnou Teréziinou nádejou za večnú spásu všetkých duší. Ale musím dodať, že táto obnova bola aj „kartuziánska“! Mal som milosť vyučovať niekoľko rokov teológiu vo veľkej Kartúze založenej svätým Brunom vo Francúzsku a urobiť si osobnú duchovnú obnovu v Kartúze Serra San Bruno v Kalábrii, kde svätec zomrel. Bol som „uväznený“ v mojej izbe tak, ako sú kartuziáni vo svojich celách! 

Napokon som zakúsil na svojej koži lásku lekárov, zdravotníkov a celého personálu, ktorí vstupovali do mojej izby kvôli zdravotnej starostlivosti, upratovaniu, vždy oblečení do všetkých ťažkých ochranných odevov a poskytovali takú nebezpečnú službu, v ustavičnom nebezpečenstve nákazy. Počas týchto kratučkých každodenných stretnutí bol silný prúd, ktorý vychádzal z Ježišovej prítomnosti a milosti môjho kňazstva. Skoro všetci boli mladí, muži a ženy, a so všetkými som mohol hovoriť. A modlil som sa za nich, za ich rodiny, a prosil som o Ježišovu a Máriinu ochranu pre nich. Stále som im za všetko ďakoval, aj za jedlo, ktoré bolo výborné! Ďakoval som aj nemocničnému kaplánovi, ktorého som prosil o omšové víno a zvlášť za sviatosť odpustenia. Nemohol vstúpiť do oddelenia COVID, ale priblížil sa čo možno najbližšie a dal mi rozhrešenie (ako to povolili biskupi). 

Zažil som silnú skúsenosť synovskej odovzdanosti do „dvoch rúk Otca“, ktorými sú Ježiš a Duch Svätý (podľa svätého Ireneja) a žil som do hĺbky duchovné detstvo Terézie z Lisieux, keďže som bol krehký a úplne závislý ako dieťa. V neistote o budúcnosť som sa vrátil k jej básni Iba pre dnešok.

Žil som do hĺbky duchovné detstvo Terézie z Lisieux, keďže som bol krehký a úplne závislý ako dieťa. V neistote o budúcnosť som sa vrátil k jej básni Iba pre dnešok.Zdieľať

V tomto všetkom nemám žiadnej zásluhy. Všetko mi daroval Ježiš a Panna Mária za mojich bratov, aby sme spoločne kráčali ku svätosti. Naozaj, všetko je milosť!

 

 

 

(Viac o P. F.-M. Léthelovi sa dočítate aj tu. O jeho teológii svätých sa viac dozviete tu.)

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0