Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Matovičova vláda Komentáre a názory
02. júl 2020

Diplomová kauza

Hľadajú sa svätí politici pre menej než svätý ľud

O slušnosti a našich očakávaniach od politikov.

Hľadajú sa svätí politici pre menej než svätý ľud

Premiér Igor Matovič a členovia poslaneckého klubu OĽaNO po stretnutí, na ktorom si vypočuli postoj predsedu NR SR Borisa Kollára k jeho diplomovej práci 29. júna 2020 v Bratislave. FOTO TASR – Jakub Kotian

Politik Za ľudí Juraj Šeliga pred pár dňami spojil na facebooku kauzu diplomovky Borisa Kollára s demonštráciami Za slušné Slovensko po zavraždení Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej:

„V roku 2018 sme stáli na námestiach kvôli túžbe po slušnosti,“ napísal. „Je neslušné kopírovať cudzie texty bez citovania.“ O niečo nižšie Šeliga dodal, že Kollárova kauza pre neho nie je uzavretá vec: „Chceli sme nastaviť novú a vyššiu politickú kultúru. Z tohto pohľadu som čakal viac...“

Za statusom podpredsedu Za ľudí netreba hľadať omnoho viac, než snahu menšej koaličnej strany zaujať politický postoj voči kauze svojho koaličného partnera. No zo zvolených slov vyplývajú zaujímavé otázniky pre celú slovenskú spoločnosť.

Povedzme, že vražda Jána Kuciaka vo februári 2018 a následné protesty znamenali naozaj zlom, po ktorom Slováci začali požadovať kvalitatívne vyšší morálny štandard verejného života, než platil dovtedy. Kollárova diplomovka je z roku 2015. Diskvalifikujú ho ako „nositeľa zmeny“ poklesky z obdobia predtým, než protesty Za slušné Slovensko dvihli v spoločnosti latku očakávaní na správanie politika?

Viem, je to hlúpa otázka. Iba vyrývam. Skopírovaná diplomová práca by bola vždy vnímaná ako problém, hoci doteraz sa za také veci na Slovensku neodstupovalo (pozri prípad Andreja Danka).

Prečo by Boris Kollár mal kvôli tomu odstúpiť, zdôvodnil kolega Martin Hanus na tomto mieste. Mimochodom, keby tak urobil sám od seba, dodalo by to jeho menu väčší rešpekt v očiach širokej verejnosti než ozdobný titul z akejkoľvek vysokej školy vrátane Harvardu.  

Nechcem ani tvrdiť, že riešením je nápad Igora Matoviča s preverovaním záverečných prác všetkých Slovákov s vysokoškolským vzdelaním. Ťažko si predstaviť ten nápor na organizáciu, čo by si to vyžadovalo.

Boli by tým poverení úradníci ministerstiev školstva a spravodlivosti? Alebo by spätne lustrovali vysoké školy svojich bývalých študentov, ktorým pred rokmi ony samy vydali diplomy? A robili by to pedagógovia nad rámec svojho učenia a bádania? Kto by im lustrovanie tisícok záverečných prác preplatil?

Napriek organizačným otáznikom takého opatrenia viacerí cítime, že Igor Matovič tým nápadom možno chcel vyjadriť niečo hlbšie. Napríklad že Boris Kollár a pár ďalších politikov nie sú jediní v tejto krajine, kto by mohol mať problém so záverečnou vysokoškolskou prácou a tým aj so spätnou obhajobou svojho akademického titulu.

Inzercia

A tiež, že na vine nie sú len študenti, ktorí si hľadajú skratky, ale aj konzultanti či oponenti z radov vysokoškolských pedagógov, ktorí takéto práce nechávajú prejsť. Či už preto, že sú úplatní a so študentmi dohodnutí, alebo sami berú obhajoby týchto prác šlendriánsky a ani ich v skutočnosti nečítajú.

Igor Matovič tak možno svojím nápadom nepriamo poukázal na hlbší spoločenský problém. V roku 2018 vyšli desaťtisíce Slovákov do ulíc, aby žiadali kvalitatívne vyššiu úroveň slušnosti v spravovaní vecí verejných. No nie je ten dopyt po slušnejšej politike trochu ako v tom kreslenom vtipe, kde sa chlapík na tribúne pýta davu pred sebou: „Kto chce zmenu?“ Všetky ruky sú zrazu hore. A keď sa chlapík spýta: „Kto sa chce zmeniť?“, akurát sa všetky hlavy v rozpakoch sklopia.

Už to na stránkach Postoja niekoľkokrát zaznelo, no myslím, že politici, ktorých negatívne vnímame pre rôzne ich kauzy, pochybenia či obyčajnú neschopnosť, nie sú nejaká oddelená kasta zlých ľudí. – Oni sú len „my“ s väčšími pokušeniami a možnosťami zísť na šikmú plochu. V tomto sú demokratickí politici naozaj reprezentatívnymi zástupcami svojich voličov.

Racionalizácia spreneverených miliónov vo veľkej politike začína našimi drobnými racionalizáciami typu „s bločkom alebo bez bločku“. Kto je úprimný sám k sebe, musí priznať, že pokušenie šlendriánstva alebo hľadania skratiek prichádza každý deň v storakej podobe a ani ten najsvedomitejší z nás nie vždy odolá. Akurát máme to šťastie, že nie sme vo vysokej politike a nikto na nás nenamieril reflektor, ktorého ostré svetlo vrhá dlhé tiene.

Aby nedošlo k omylu, toto nemá byť obhajobou predsedu parlamentu. Ani pokusom bagatelizovať nedostatky jeho práce. No kvalite života v našej krajine by prospelo, keby sme to „slušné Slovensko“ začali požadovať nielen od „tých tam hore“, prípadne od všetkých ostatných, ale predovšetkým každý sám od seba.

Možno je dokonca „slušnosť“ slabé slovo a na pomoc by sme si mali vziať kresťanskú teológiu. Tá hovorí na jednej strane, že všetci sme zaťažení dedičným hriechom. Nikto nie je dostatočný z vlastných síl. No na druhej strane nám je všetkým prístupná milosť, pokánie a „zmena mysle“, ktorá vedie ku kvalitatívnej zmene života, aj keď ani vtedy pokušenia úplne nezmiznú a s nimi ani potreba morálnej voľby.

V tomto zmysle volanie po „slušnom Slovensku“ akurát zakrýva, že naša spoločnosť potrebuje skôr tisícoraké „obrátenie“ zdola. A takéto „veľké prebudenie“ dole sa potom cez voľby azda odrazí aj „hore“, v politike.

Neveriaci čitateľ nech odpustí túto „náboženskú“ vložku na záver. No v poslednom čase sa mi čoraz viac zdá, že snahou zaobísť sa v politických otázkach bez kresťanských konceptov (v mene oddelenia svetskej a náboženskej sféry) sme stratili tradičný rámec pre pokánie, milosť, odpustenie a nový začiatok. A sekulárne náhrady tohto rámca vo verejnej sfére sa ukazujú ako v mnohých ohľadoch problematické alebo nedostatočné. Tak ako sa nedostatočným ukazuje volanie po „slušnom“ Slovensku tam, kde by nám kresťanská teológia vedela paradoxne poskytnúť vhodnejšie slová.

Odporúčame