Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Matovičova vláda Politika
02. júl 2020

Premiérov problém

Ako si podpáliť vlastnú vládu

Po 100 dňoch je opäť najhorúcejšou otázka, či je táto vláda mentálne schopná vládnuť aj dovládnuť.

Ako si podpáliť vlastnú vládu

FOTO TASR - Jaroslav Novák

Ešte koncom minulého týždňa to vyzeralo, že Igor Matovič kauzu Kollárovej diplomovky zvládne bez toho, aby v snahe zamiesť kauzu pod koberec s Kollárom príliš zrástol, ale aj bez toho, aby Kollára príliš nahneval.

Komentátori sa síce nad Matovičom pohoršovali, prečo nekričí rovnako ako pri Andrejovi Dankovi, že používa dvojaký meter a začína sa tak nápadne podobať na Fica, akoby ignorovali samozrejmosť, že Matovičova zmena rolí – z opozičného ostreľovača na premiéra – si vyžaduje zmenu vzorcov správania.

Dobrý začiatok

Z tohto hľadiska sa Matovič správal minulý týždeň racionálne aj zodpovedne: uznal, že Kollárova diplomovka je vážny morálny problém, v zákulisí tlačil na Kollára, aby sa aspoň ospravedlnil a zaviazal, že podvodom nadobudnutý titul nebude viac používať, a súčasne verejnosť ubezpečil, že jeho vláda pripraví zákony proti fejkovým titulom aj fejkovým školám ako tej zo Skalice.

Samozrejme, Matovič použil dvojaký meter, jeden v opozícii na nepriateľa Danka, iný vo vláde na spojenca Kollára. Ale úlohou premiéra nie je byť nezávislým komentátorom, ktorý všetkým meria jedným metrom, to s jeho úlohou napokon ani nie je zlučiteľné, inak by sa nedalo vládnuť.

Skúsme si predstaviť, že Matovič by ku Kollárovi pristúpil rovnako ako k Dankovi, nazval by ho plagiátorom a vyzval ho k odstúpeniu z postu predsedu parlamentu. Na smrť urazený Kollár by zavelil na odchod z koalície, tá by už visela na vlásku a možno už v tomto roku by sa konali predčasné voľby. Tí istí komentátori, ktorí dnes Matovičovi vyčítajú dvojakosť, by užasli z nemožného premiéra, ktorý si v dramatických časoch povalil vládu pre jednu diplomovku.

Matovič to preto minulý týždeň vo svojom prvom výstrele uhral.

Po uplynulom víkende mal len dva problémy: tým jedným bol Kollár, ktorého ospravedlnenie bolo ešte falošnejšie než skalický titul, keď ešte so suverénnosťou deklaroval, že pajcnutie práce od svojho školiteľa bolo úplne v poriadku, lebo sa tak obaja dohodli. Kauza tejto diplomovky nie je len správou o jednom podvode či o stave nášho vysokého školstva, ale aj vhľadom do dekadentného sveta, v ktorom podvodník – zvyknutý na obabrávanie systému, veď preto išiel študovať do Skalice – ani úprimne nerozumie, čo zlé spravil.

Druhým Matovičovým problémom bola výzva Za ľudí, aby Kollár odstúpil. Strana, ktorá ostala bez lídra a bez podielu na moci by už stratila zmysel existencie, si Kollárov plagiát vyhodnotila ako príležitosť na profiláciu, a to aj za cenu toho, že to nemá ako dohrať do úspešnej koncovky.

Tohtotýždňovou úlohou premiéra tak bolo zmanažovanie vnútrokoaličného sporu. Vyzeralo to ako práca pre rutinéra – mocenské karty v koalícii sú jasne rozdané, napokon aj sama strana Za ľudí ubezpečila, že jej požiadavka je len morálna, pretože neporuší koaličnú zmluvu a nepodporí opozičný návrh na Kollárovo odvolanie.

Lenže Igor Matovič namiesto obrusovania hrán nielenže konflikt vyeskaloval, ale ešte aj namieril zbraň proti sebe.

Pondelková tlačovka poslaneckého klubu OĽaNO vojde do dejín politickej obskúrnosti asi rovnako ako Dankovo pobozkanie kapitánskych výložiek. Špicľovací nápad plošnej kontroly diplomoviek aj roky dozadu a následného masívneho odoberania titulov už nie je len akousi kreatívnou pochabosťou.

OĽaNO má takéto iniciatívy, ktorých zmyslom je prekričať ostatných naokolo, zakódované takpovediac vo svojich opozičných génoch. Keby niečo podobné Igor Matovič a jeho poslanci navrhli pred marcom 2020, bola by to teatrálna kuriozitka, ktorú už nasledujúci deň nebude nikto riešiť.

Inzercia

Ale keď to teraz v pondelok na svojej oficiálnej tlačovke zvestovalo OĽaNO ako premiérska strana, bolo to ako hodiť granát na námestie, aj medzi vlastné voličské publikum.   

Keď premiér a jeho poslanci škodoradostne zaúkolovali ministrov SaS a Za ľudí, aby takýto zákon pripravili, zrejme mali pocit, akým skvelým marketingom prehodili loptičku na cudzie ihrisko. V hnutí obyčajných ľudí však v pondelok zjavne chýbali osobnosti, ktoré by nový, tvorivý prístup premiérovi včas vyhovorili.

Škrtanie zápalkami

Igor Matovič tak namiesto deeskalácie dosiahol dve veci: široké publikum, ktoré už plagiátorská kauza začínala pomaly nudiť, sa zhrozilo z návrhu masívneho špicľovania, ktoré malo prekryť škandál Matovičovho spojenca.

Premiér si uškodil aj mocensky. Uplynulých sto dní pracoval na utužovaní spojenectva s Kollárom a vyhovovalo mu, že slabšia dvojica, Za ľudí aj SaS, si k sebe nevie nájsť cestu. Matovič to však zmenil – hoci Sulík dával predtým najavo, že mu oveľa viac záleží na podnikateľskom kilečku než nejakej diplomovke zo Skalice, SaS sa včera pridala k Za ľudí.

Dve menšie liberálne strany tak budú aj bez úspešnej koncovky morálnymi víťazmi, nielen nad Kollárom, ale aj nad Matovičom.

Stačí im opakovať, že nedopustia, aby sa na záchranu osudu predsedu parlamentu spustilo celonárodné špicľovanie záverečných prác.   

Spôsob, akým Matovič rieši nielen tento problém – kombináciou dlhých vysvetľovacích tlačoviek, spolkom s Kollárom a ponižovaním slabších partnerov –, neveští pre budúcnosť vládnej koalície nič dobré.

Už po sto dňoch vlády sú vzájomné vzťahy naplnené nedôverou, aj preto, že premiér nevidí svoju rolu v tom, že by mal mocenskú nerovnováhu aspoň psychologicky vyvažovať. Radšej si škrtne zápalkou – ale je dostatočne racionálny, aby ju potom zahasil. Tak to bude aj v tomto prípade.

Problém je, že vláda s takýmito vlastnosťami sa môže politicky aj morálne veľmi rýchlo opotrebovať.

Istý koaličný politik z éry Radičovej vlády mi raz – bolo to niekedy v osudovom lete roku 2011 – rozprával, ako si na jednom zasadaní koalície s hrôzou uvedomil, že tí koaliční lídri už vlastne nemajú vôľu spolu vládnuť. Boli unavení zo seba navzájom aj z ustavičných, banálnych aj nebanálnych sporov, ktorým chýbal mediátor, a už si ani nevšímali, že z opozície na nich číha 40-percentný obor Fico.

Z terajšej demoralizovanej opozície zatiaľ nečíha žiaden obor, ktorý by ohrozoval vládu. Jej najväčšou hrozbou sú trpasličie maniere.

Odporúčame