Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
03. júl 2020

História

Balkánska predohra

V júli roku 1913 skončila niekoľkomesačná krvavá séria balkánskych vojen. 

Balkánska predohra

Osmanská kapitulácia v Solúne. Foto: Wikimedia.org

Po porážke v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 sa habsburská ríša pokúšala realizovať svoje veľmocenské ambície na Balkáne. Okrem tradičného rivala Osmanskej ríše tu ambície Rakúsko-Uhorska na konci 19. storočia narazili aj na záujmy ruského impéria.

Do 20. storočia Rakúsko-Uhorsko vstupovalo so solídne fungujúcou ekonomikou, výkonným poľnohospodárstvom, pomerne stabilným politickým systémom, ale s hromadou neriešených a v tom čase už možno až neriešiteľných národnostných problémov. V porovnaní s ostatnými veľmocami Rakúsko-Uhorsko vždy zbrojilo o niečo menej. Okrem toho dlhá vláda a personálne výmeny neobľúbeného cisára Františka Jozefa I. spôsobili, že na konci 19. storočia bola rakúsko-uhorská generalita prestarnutá a skostnatená. Toto sa zákonite muselo prejaviť na úrovni výcviku, výzbroji a schopnostiach armády. Zmenu prinieslo až angažovanie sa dynamického následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este.

Následník trónu sa obklopil mladšími generálmi a dôstojníkmi a začal presadzovať modernizáciu armády. Dokonca stimuloval výstavbu silného vojenského námorníctva. Starí generáli, napospol vrstovníci starého mocnára, boli jeden po druhom posielaní do výslužby. Keď následník trónu začal presadzovať na post náčelníka generálneho štábu svojho chránenca Franza Conrada von Hötzendorf, cisárovi sa to už zdalo priveľa. Ale v roku 1906 musel kapitulovať. Sedemdesiatšesťročný poľný zbrojmajster (Feldzeugmeister) gróf Friedrich von Beck-Rzikowsky, ktorý post náčelníka štábu zastával už od roku 1881(!), musel konečne odstúpiť po tom, čo si na cisárskych manévroch za bieleho dňa schrupol pred vojenskými pridelencami ostatných veľmocí. Cisár ale svojho dlhoročného dôverníka odmenil aspoň čestným postom veliteľa cisárskej gardy.

Generál a neskorší poľný maršal Franz Conrad von Hötzendorf sa prejavil veľmi rýchlo. Menil sa výcvikový poriadok a v rámci finančných možností sporivého rakúsko-uhorského eráru sa začala modernizovať výzbroj. Najmä delostrelectvo, ktoré bolo v priam zúfalom stave. Zásadne sa zmenili pravidlá a priebeh pravidelných manévrov, na ktorých sa preverovala bojová spôsobilosť armády.

Hötzendorf však prejavoval svoje ambície aj v politike a svojím tvrdohlavým presadzovaním preventívnej vojny s Talianskom a riešenia srbského problému silou si neraz vyslúžil od cisára príkru kritiku. Po jednom zo stretov s ministrom zahraničia Aehrenthalom musel dokonca rezignovať, ale vzápätí po Aehrenthalovej smrti sa na post náčelníka generálneho štábu vrátil. Jeho bojachtivosť postupne dokonca viedla k ochladnutiu vzťahov medzi ním a následníkom trónu.

Ten veľmi triezvo hodnotil medzinárodné postavenie mocnárstva, ako aj možnosti jeho armády. František Ferdinand videl rolu ozbrojených síl predovšetkým ako zjednocujúcej sily mnohonárodnej monarchie a vôbec nebol zástancom presadzovania záujmov monarchie vojenskou silou, hoci sa mu to dosť často tendenčne pripisuje.

Anexia Bosny

Po ustanovení Trojdohody Francúzska, Ruska a Veľkej Británie, ktorá stála v opozícii voči Trojspolku tzv. centrálnych mocností, t. j. Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska, európska politika stratila dovtedajšiu pružnosť. V rýchlom slede po sebe začali nasledovať diplomatické krízy a neustále stupňujúce sa napätie medzi týmito dvoma súperiacimi blokmi veľmocí.

Na jeseň 1908 prišla viedenská politická elita s nápadom na anexiu, teda formálne pripojenie Bosny a Hercegoviny k mocnárstvu. Anexia mala byť spojením pekného s užitočným. V roku 1908 sa pompézne slávilo šesťdesiate výročie nástupu Františka Jozefa na trón. Bosna mala byť akýmsi darčekom k jubileu, aby sa životom a porážkami vo vojnách stíhaný mocnár mohol predsa len hrdiť titulom svojich predkov „....na večné veky rozmnožiteľ ríše“.

S Bosnou ale bolo treba niečo urobiť aj bez ohľadu na cisárovo jubileum. Stav, keď provincia, ktorú od roku 1878 spravovalo Rakúsko-Uhorsko, ale formálne zostávala súčasťou chronicky nestabilnej Osmanskej ríše, bol už ďalej neudržateľný. Prípadná destabilizácia Bosny v dôsledku kolapsu samotnej Osmanskej ríše a následného vzplanutia národnostných vášní, bolo to posledné, čo by si vo Viedni priali. Formálne pripojenie Bosny k rakúsko-uhorskej monarchii sa zdalo po všetkých stránkach výhodným riešením.

Napriek zdaniu, pri anexii Bosny nešlo o prostú formalitu. Rakúsko-Uhorsko provinciu obsadilo v roku 1878 v zmysle článku 25 ustanovení Berlínskeho kongresu. Formálne ale stále zostával vládcom Bosny osmanský sultán. Tomu zodpovedala symbolika na verejných budovách a v moslimských mešitách sa pri modlitbách stále vzývalo jeho meno. Anexia by bola z právneho hľadiska zmenou záverov kongresu veľmocí a po správnosti bol na ňu potrebný ich konsenzuálny súhlas.

Treba však povedať, že rakúsko-uhorská okupácia bola pre toto zaostalé územie jednoznačne prínosná a prospešná. Tridsať rokov rakúsko-uhorskej správy predstavovalo pre Bosnu dovtedy nepredstaviteľný život v stabilite a mieri, na ktorý dozerala kvalifikovaná a pedantská rakúska štátna administratíva. V spojení s obrovským trhom monarchie to pochopiteľne prinieslo aj nebývalý ekonomický rozvoj. Toto by v permanentnej kríze zmietajúca sa Osmanská ríša za žiadnych okolností zabezpečiť nevedela. Svoj podiel na tom malo aj to, že provinciu spravovalo spoločné (v zmysle Predlitavské a Zalitavské) cisárske a kráľovské ministerstvo financií. Toto riešenie bolo šalamúnskym riešením problému, ako sa vyhnúť podriadeniu provincie niektorej z dvoch častí habsburského súštátia.

Architektom anexie sa stal veľmi schopný rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Alois Lexa von Aehrenthal. Hlavným problémom pri uskutočnení anexie bol postoj Ruska. Aehrenthalovou obratnosťou sa ale predsa len podarilo získať neoficiálny súhlas ruského ministra zahraničia Alexandra Petroviča Izvolského. Protihodnotou mala byť deklarovaná podpora ruských ambícií pri zmene štatútu úžin Bospor a Dardanely. Ruský minister zahraničia si však v zápale snaživosti neuvedomil, že v Rusku bude takýto „obchod“ chápaný ako zrada Srbska a balkánskych Slovanov. Izvolskij okrem toho chápal dohodu s Aerhenthalom ako všeobecnú dohodu do budúcna a bol preto viac než prekvapený, keď Aehrenthal „svoju“ časť dohody vehementne začal realizovať už o pár dní neskôr.

Rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí gróf Alois Aehrenthal. Foto: Wikimedia.org 

Keď bola 6. októbra 1908 anexia ohlásená, búrlivá reakcia ruskej verejnej mienky prinútila Izvolského akékoľvek dohody v tejto veci poprieť a v záujme zachovania tváre Ruska zaujať striktne odmietavú pozíciu. Okolnosti dohody s Aehrenthalom ale unikli a európska tlač Izvolského vykresľovala ako naivného hlupáka, ktorý sa nechal Aehrenthalom dobehnúť. Žiadna veľmoc si nemôže dovoliť mať ministra zahraničných vecí, ktorý je predmetom posmechu, preto aféra stála zosmiešneného Izvolského ministerské kreslo. Samozrejme, nie hneď, až keď kríza odznela, pretože inak by to vyzeralo, že Petrohrad sa riadi názormi európskej tlače.

V zmysle medzinárodného práva sa síce anexia Srbska de iure netýkala, ale fakticky jej uskutočnením sa Srbi z troch strán ocitli v obkľúčení Rakúsko-Uhorskom. Hystériou verejnosti vystresovaná vláda v Belehrade reagovala povolaním záloh, spoliehajúc sa pritom na pomoc Ruska, keby došlo k najhoršiemu. Viedeň reagovala posilnením početných stavov vojsk dislokovaných v Bosne a pohrozila mobilizáciou. V Petrohrade si začali uvedomovať, že exaltovaná politika belehradskej vlády ich môže vohnať do vojny.

Rusko sa ešte nestihlo spamätať z ťažkej porážky utŕženej od Japoncov a z následnej revolučnej vlny, ktorá sa prevalila krajinou v roku 1905. Jeho armáda bola demoralizovaná a loďstvo spočívalo na dne Cušimského prielivu. Odpoveď ruského generálneho štábu na otázku, čo sa týka vyhliadok v prípadnom konflikte, preto veľmi povzbudivá nebola. Prípadnú vojnu so samotným Rakúsko-Uhorskom by zotavujúca sa ruská armáda zvládla, ale v prípade zapojenia Nemecka by bola porážka osamoteného Ruska len otázkou času. Za tejto situácie bolo kľúčovou otázkou, ako sa zachovajú spojenecké Francúzsko a nie veľmi priateľské Nemecko cisára Wilhelma II.

Parížska vláda sa ocitla v nepríjemnej situácii. Anexia Bosny francúzskej vláde nevadila a formálny protest bol len nutnou povinnosťou voči postihnutému spojencovi. Premiér Clemanceu vedel, že prípadnú vojnu pre vzdialené balkánske záležitosti by aj tak pred verejnosťou neobhájil. Na druhej strane, ak by v prípade vojny Francúzsko svojho najdôležitejšieho spojenca vojensky nepodporilo, jeho dôveryhodnosť a tým aj diplomatické postavenie by boli ohrozené. Také formálne nuansy ako to, či Rusko by bolo napadnuté, alebo by samo zaútočilo, by sa napriek precizovaným zmluvným ustanoveniam v takejto situácii neriešili.

Ešte menej sa chcelo do vojny na európskom kontinente Veľkej Británii, ktorá bola s ostatnými dvoma mocnosťami Trojdohody spojená len veľmi voľne bilaterálnymi dohodami týkajúcimi sa väčšinou mimoeurópskych záležitostí. Britská verejnosť bola anexiou úprimne rozhorčená, lebo Londýn mal obzvlášť veľmi dobré vzťahy s v tom čase v Istanbule vládnucimi proreformnými tzv. Mladoturkami. Z obchodných aj politických dôvodov vláde na Downing street veľmi záležalo na udržaní integrity Osmanskej ríše.

Briti navyše brali voči Osmanskej ríši ako unfér, že deň pred anexiou Bosny vyhlásilo svoju plnú nezávislosť Bulharsko, dovtedy síce už de facto nezávislé, ale podobne ako Bosna de iure stále pod formálnou osmanskou zvrchovanosťou. Pozornosti britskej diplomacie neušli intenzívne bulharsko-rakúske kontakty predchádzajúce obom udalostiam. Priamy dôkaz o koordinácii medzi Sofiou a Viedňou v tejto veci neexistuje, ale je dosť pravdepodobná. Aj tak ale napriek silným protirakúskym náladám v Londýne kvôli neznámej Bosne tiahnuť do vojny rozhodne nikto nemienil.

Ani Nemecko balkánskym dobrodružstvom svojho spojenca nadšené nebolo. V Berlíne však na výber veľmi nemali. Postoj Rakúsko-Uhorska za prvej marockej krízy ostentatívne vyjadrený len veľmi vlažnou podporou poskytnutou Nemecku na konferencii v Algecirase, boli jasnou reakciou na laxnosť Berlína voči podpore záujmov Rakúsko-Uhorska na Balkáne. Taliansko samo osebe bol spojenec krajne nespoľahlivý. Pokiaľ Berlín nemal svojou pasivitou vohnať Viedeň do náručia svojich protivníkov a zostať na kontinente v úplnej izolácii, musel sa za svojho spojenca postaviť so všetkou rozhodnosťou.

A tak kancelár von Bülow vystavil Aehrenthalovi vyslovením absolútnej podpory „carte blanche“ a Petrohrad dostal jasne najavo, že útok na Rakúsko-Uhorsko bude pre Nemecko „casus foederis“ (t. j. že v zmysle spojeneckej zmluvy príde Viedni vojensky na pomoc). Viedeň vedomá si podpory Berlína postavila Belehrad pred ultimátum, v ktorom požadovala okamžitú demobilizáciu regulárnej armády a rozpustenie záškodníckych polovojenských jednotiek. V diplomatických kruhoch a v tlači sa rakúsky útok na Srbsko považoval za hotovú vec a špekulovalo sa len o dátume. Za tejto situácie Izvolskij musel srbskému ministrovi zahraničia Milovanovićovi oznámiť, že nemôže počítať s ruskou vojenskou podporou a odporučil belehradskej vláde podriadiť sa.

Rakúsko-Uhorsko slávilo triumf a jediným nespokojným bol tradične generál von Hötzendorf, ktorý chcel využiť slabosť Ruska a srbský problém vyriešiť preventívnou vojenskou akciou. Je už len špekulatívnou otázkou, ako by sa európske dejiny vyvíjali, keby v roku 1908 došlo na jeho odporučenia. A keď sa Viedeň s Vysokou Portou rýchlo dohodla na finančnej kompenzácii a ako cenu útechy prenechala Istanbulu Novopazarský sandžak (vojensky veľmi ťažko brániteľný úzky pruh zeme medzi Srbskom a Čiernou Horou, o ktorý vo Viedni nemali záujem), situácia sa rýchlo upokojila.

Ako sa neskôr ukázalo, anexia Bosny a Hercegoviny bola posledným veľmocenským úspechom rakúsko-uhorskej monarchie. Jej strojca minister Aehrenthal bol hrdinom dňa. Stojí za zmienku, že po celej Európe rešpektovaný Aehrenthal síce na diplomatických fórach záujmy monarchie presadzoval veľmi tvrdo až agresívne, a to aj voči Nemecku, ale bol rozhodným odporcom riešenia medzinárodných problémov vojnou. V tom mal absolútnu podporu a dôveru cisára.

Tragédiou Františka Jozefa bolo, že nedokázal nájsť nového ministra zahraničia podobných kvalít. Zdržiaval preto odchod ťažko chorého ministra zahraničia do výslužby. Cisár jeho žiadosti vyhovel až vo februári 1912. To už bol Aehrenthalov zdravotný stav zúfalý. Za všetko hovorí skutočnosť, že gróf Aehrenthal skonal dva dni po svojej rezignácii, skôr, než cisár stihol určiť jeho nástupcu. Novým ministrom zahraničných vecí sa stal bývalý veľvyslanec v Petrohrade gróf Leopold Berchtold. Tomuto inak nepochybne schopnému diplomatovi však chýbal v nastávajúcich pre monarchiu zásadných diplomatických krízach nielen Aehrenthalov štátnický rozhľad, ale aj jeho autorita a sebaistota.

Nemecko, aby demonštrovalo svoje ambície a silu, sa pokúsilo v Maroku o reparát. V apríli 1911 vyslalo pred marocký prístav Agadir delový čln SMS Panther práve v čase, keď francúzske vojská potláčali vzburu miestneho sultána. Zo strany Nemecka šlo v podstate iba o gesto a reakcia Francúzska tomu zodpovedala. Vcelku nevybočovala z bežných diplomatických zvyklostí a zdalo sa, že na rokovaniach medzi francúzskym vyslancom Cambonom a nemeckým ministrom zahraničia Kiderlen-Wächterom sa dospeje k rýchlemu riešeniu napriek tomu, že Nemecko malo na začiatku krízy trochu „veľké oči“ a nemecká tlač bombasticky písala o veľkolepom „panterom skoku do Maroka“.

Čo vyhrotilo situáciu, bola reakcia Britov, desiacich sa predstavy, že Nemecko by mohlo získať čo i len kúsok atlantického pobrežia v blízkosti hlavných lodných trás. V Berlíne pritom urobili pri druhej marockej kríze navlas rovnakú chybu ako pri tej prvej. Nový kancelár Bethmann-Hollweg sa pokúsil urovnať vzťahy s Ruskom bez toho, aby o tom vopred informoval spojenca. Vo Viedni to, samozrejme, opäť chápali ako ohrozenie svojho postavenia a rozhodli sa to Nemecku odplatiť a exemplárne dať najavo cenu svojho spojenectva. Odkazom na to, že na Maroko sa ustanovenia o Trojspolku nevzťahujú, sa Rakúsko-Uhorsko od krízy nekompromisne dištancovalo. Nemci sa opäť radšej stiahli.

Výsledok krízy bol pre Nemecko viac než kontraproduktívny. Francúzsko a Veľká Británia urýchlili podpis námornej konvencie, ktorou si v júli 1912 rozdelili oblasti, za obranu ktorých niesli zodpovednosť. Francúzska Marine National prebrala zodpovednosť za Stredomorie a britská Royal Navy sa tak mohla plne sústrediť na životne dôležité atlantické trasy. O sile spojenectva svedčí, že Francúzi v rukách Britov ponechali dokonca aj ochranu svojho vlastného atlantického pobrežia. Týmto aktom sa „Srdečná dohoda“ (Entente Cordiale) z roku 1904, ktorá bola v podstate len priateľským rozdelením sfér vplyvu medzi dvoma veľmocami, posunula do roviny plnohodnotnej obrannej aliancie. To bol zásadný neúspech nemeckej zahraničnej politiky.

Ešte úplne neodznela agadirská kríza a vzápätí sa do konfliktu dostali Osmanská ríša a Taliansko, usilujúce sa preniknúť do Líbye patriacej práve „chorému mužovi na Bospore“, ako európska tlač nelichotivo titulovala Osmanskú ríšu. Francúzsko konflikt sledovalo s veľkým znepokojením, lebo sa odohrával v bezprostrednej blízkosti Tuniska a Alžírska, ktoré zase patrili jemu. Rím pritom neskrývane dával najavo svoj záujem aj o územie dnešného Albánska.

Zahraničné noviny osmansko-taliansku vojnu o Líbyu posmešne nazývali „vojnou o debnu piesku“. V Taliansku však situáciu brali veľmi vážne a napriek nie veľmi presvedčivému výkonu svojej armády, Líbyu napokon získali. A keďže talianske námorníctvo sa tiež nechcelo nechať zahanbiť, pod taliansku správu prešli aj Dodekanézske ostrovy v Egejskom mori.

Pre zaujímavosť stojí za to uviesť, že talianska armáda si v Líbyi pripísala svetové prvenstvo v bojovom použití lietadiel. Podporučík Gavotti 1. novembra 1911 zhodil z výšky 600 metrov na nepriateľské pozície pri Ain Zara štyri polkilové bomby.

Prvá balkánska vojna

Vidiac slabosť Vysokej Porty, Srbsko, Čierna Hora, Grécko a Bulharsko uzavreli pod ruským patronátom alianciu a rozhodli sa zbraňami si vydobyť svoj podiel na rozpadávajúcej sa ríši.

Konflikt, ktorý vošiel do histórie ako Prvá balkánska vojna, odštartovala Čierna Hora 8. októbra 1912. Nepočetná (cca 35-tisíc vojakov) a zle vyzbrojená čiernohorská armáda organizovaná ešte podľa klanovej štruktúry sa odvážne vrhla proti Osmanskej ríši, ktorá mala na Balkáne takmer 400-tisíc vojakov, avšak veľmi kolísavej kvality. Až o desať dní neskôr sa do bojov zapojili aj ostatné štáty Balkánskeho zväzu.

Prečo maličké kráľovstvo bolo také bojachtivé, že s vypovedaním vojny nečakalo na svojich spojencov a aj na ich nemalé prekvapenie sólo útokom riskovalo svoju existenciu v konflikte so síce vratkou, ale stále omnoho silnejšou a väčšou ríšou? Jedným z hypotetických, ale nikdy nedokázaných vysvetlení je, že kráľ Nikola I. Petrović-Njegoš či presnejšie jeho syn princ Mirko špekulovali na Viedenskej a Parížskej burze a správne načasovaný začiatok vojny mal spôsobiť správny pohyb cien cenných papierov. Druhé možné vysvetlenie je prozaickejšie. Kráľ Nikola chcel prekvapivým rýchlym pochodom na strategické mesto Skadar (dnes albánsky Shkodër) predbehnúť Srbov, ktorí boli spojencami, ale aj konkurentmi zároveň. Nech to bolo akokoľvek, čiernohorská armáda zažila veľmi horúci týždeň a musela trpezlivo počkať na srbskú pomoc.

Inzercia

Vjazd čiernohorského kráľa Nikolu do dobytého Skadaru. Foto: Wikimedia.org

Po tom, čo sa dali do pohybu armády ostatných štátov Balkánskeho zväzu, priebeh Prvej balkánskej vojny sa stal prekvapivým svojou jednoznačnosťou. Srbská armáda s podporou Čiernej Hory bleskovo obsadila Novopazarský sandžak a  postupovala do hĺbky Macedónie a dnešného Albánska. Gréci zaútočili na Macedóniu z juhu v ústrety srbskej armáde a nezadržateľne postupovali na Solún (Thessaloniki). Vojensky najsilnejšia bulharská armáda sa nekompromisne zahryzla do Trácie a po dosiahnutí egejského pobrežia sa otočila na Istanbul.

Vo chvíli keď padlo mesto Drinopol (Edirne), osmanské panstvo v Európe fakticky prestalo existovať. Bulharské vojsko stálo na dohľad od Istanbulu. Blízkosť hlavného mesta ale osmanskú armádu vybičovala k heroickému výkonu. Na obrannej línii pri meste Çatalca (dnes už predmestie Istanbulu) Osmani bulharskú armádu konečne zastavili.

V tej chvíli ale začali zasahovať do vývoja udalostí veľmoci. Británia a Nemecko mali v Turecku silné ekonomické záujmy a nepriali si jeho rozparcelovanie. O tom, že vo Viedni minister zahraničia Berchtold práve bolestne prežíval krach svojej balkánskej politiky a bol ochotný urobiť čokoľvek len aby zastavil Srbov na ich ceste k Jadranskému moru, ani nehovoriac. Pre Rakúsko-Uhorsko bola smrteľnou hrozbou čo i len predstava ruského loďstva v Srbmi kontrolovanom jadranskom prístave. Životne dôležitým záujmom mocnárstva preto bolo za každú cenu zabrániť Srbsku v prístupe k moru.

O svoje práva sa tiež prihlásilo Rumunsko, požadujúce od Bulharska územné kompenzácie za jeho nadmerné územné zisky na účet Osmanskej ríše. Habsburská monarchia mala o dilemu viac. Oba štáty boli jej spojencami a postaviť sa na stranu jedného by znamenalo stratiť druhého.

Vo chvíli keď srbsko-čiernohorské vojsko uzavrelo obkľúčenie Skadaru, Viedeň vyhlásila čiastočnú mobilizáciu armády a námorníctva. Spôsobom, ako prehradiť belehradskej vláde cestu k moru, bolo vytvorenie nového štátu rozkladajúceho sa medzi Srbskom a Jadranským pobrežím. Zoči-voči ruskej hrozbe išli staré animozity s Talianskom na chvíľu bokom a obom krajinám sa spoločným úsilím podarilo na mapu Európy v novembri 1912 pretlačiť Albánsko.

Z pohľadu Ruska sa však situácia jeho balkánskych spojencov vyvíjala až príliš dobre. Bulharsko s cárom z nemeckej sasko-koburgskej dynastie neustále lavírujúce medzi Viedňou a Petrohradom nebolo dostatočne spoľahlivé, aby mu Rusko zverilo na Úžinách sediaci Istanbul. Preto napriek ováciám nad dobytím Drinopolu, minister zahraničia Sazonov začal usilovať o ukončenie bojov.

Východiskom z tejto situácie mala byť konferencia veľmocí, ktorá sa zišla na konci roku v Londýne pod predsedníctvom britského ministra zahraničia sira Edwarda Greya. Zastaviť rozvášnené a pri sile sa cítiace balkánske národy však nebolo také jednoduché a jednania sa vliekli až do jari 1913.

Pre Rakúsko bolo kľúčovým cieľom minimalizovať srbské územné zisky a získať pre Albánsko čo najväčšie územie bezpečne oddeľujúce Srbsko od mora. Rakúsko v prospech Albánska a Rusko v mene Srbska sa v Londýne pred očami užasnutých diplomatov ostatných mocností vášnivo hádali o dovtedy neznáme balkánske dediny s pre nich len ťažko vysloviteľnými názvami.

Neuralgickým bodom stále zostával Skadar. Konferencia mesto síce pririekla Albánsku, ale obliehajúce srbsko-čiernohorské jednotky sa k odchodu domov veľmi nemali. Viedeň predložila Srbsku ultimátum a preventívne došlo aj na posilňovanie armádnych zborov v Haliči na hranici s Ruskom. Náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu generál Franz Conrad von Hötzendorf opäť žiadal mobilizáciu. Vojna, tentoraz už medzi veľmocami, opäť visela na vlásku.

Konferencia veľmocí sa uzniesla na vyslaní námorných síl k čiernohorskému pobrežiu, ale Rusko, Francúzsko a ani Nemecko sa nemali k činu. Je paradoxom, že v tejto preň tak ťažkej situácii sa Rakúsko-Uhorsku dostalo podpory skôr od Veľkej Británie, než od spojeneckého Nemecka. Sir Edward Grey chápajúci komplikovanosť pozície Viedne sa chopil iniciatívy a požiadal britskú admiralitu, aby pred čiernohorský prístav Antivari (dnes Bar) vyslala eskadru vojnových lodí a vynútila si tak realizáciu uznesení konferencie. Napokon sa pod bremenom vážnosti situácie k tlaku na Rusko pridalo aj Nemecko a Berlín žiadal, aby petrohradská vláda priviedla svojich balkánskych spojencov k rozumu. Lode ostatných veľmocí vzápätí doplnili britskú eskadru a po troch dňoch Srbi konečne ustúpili a od Skadaru odtiahli. Napriek veľkému víťazstvu vo vojne tak Srbsko prístup k Jadranu napokon nezískalo. Nevypočítateľný čiernohorský kráľ Nikola však licitoval ďalej.

Vo chvíli keď 23. apríla 1913 Skadar padol, Rakúsko-Uhorsku došla trpezlivosť. Armádne zbory XV. a XVI. dislokované v Bosne boli uvedené do stavu bojovej pohotovosti a začali sa presúvať k čiernohorským hraniciam. Kráľ Nikola, zrejme si vôbec neuvedomujúci vážnosť situácie, trúfalo navrhol Rakúsko-Uhorsku výmenu Skadaru za horu Lovčen týčiacu sa nad základňou Kriegsmarine v Boke kotorskej. Na takýto návrh malého kráľovstva žiadna veľmoc nemohla pristúpiť bez straty tváre a minister zahraničia Berchtold o návrhu odmietol jednať. Aj zvyčajne zdržanlivý František Ferdinand sa tentoraz staval za použitie sily.

Nemecký veľvyslanec vo Viedni Heinrich von Tschirschsky naliehavo telegrafoval do Berlína, že Rakúsko-Uhorsko už nemá žiadny diplomatický priestor k manévrovaniu a ak kráľ Nikola okamžite Skadar nevydá, mocnárstvo nebude mať inú možnosť než presadiť svoju vôľu silou či už s Nemeckom alebo bez neho! Telegram sa neminul účinkom. Bolo to buď-alebo. Akékoľvek kompromisné riešenie by habsburskej monarchii ako veľmoci zlomilo väz. Nemecko by tak prišlo o jediného spoľahlivého spojenca. Nemecký štátny sekretár Jagow inštruoval veľvyslanca v Londýne knieža Lichnowského, aby okamžite informoval ministra Greya, že Nemecko je pripravené participovať na spoločnej akcii veľmocí vo veci Skadaru. V opačnom prípade Berlín nebude brániť separátnej vojenskej akcii Rakúsko-Uhorska voči Čiernej Hore.

Grey rozhodne nemienil Britániu zatiahnuť do vojny kvôli Skadaru a tlmočil členom konferencie, ale hlavne ruskému veľvyslancovi Alexandrovi von Beckendorf, že separátnu rakúsko-uhorskú akciu bude „vláda Jeho Veličenstva chápať ako presadzovanie záverov konferencie“ a nebude jej brániť. 2. mája vo Viedni zasadala ministerská rada pre spoločné (tj. Predlitavské a Zalitavské) záležitosti a dala zelenú bezprostrednej príprave ozbrojeného zásahu voči Čiernej Hore.

Po intervencii britského veľvyslanca v Cetynje u kráľa Nikolu, čiernohorský následník trónu princ Danilo požiadal nemeckým prostredníctvom Rakúsko-Uhorsko o 48 hodinový odklad zásahu. Čierna Hora sa vzápätí zaviazala do 24 hodín Skadar evakuovať.

Aby veľmoci ochránili Istanbul pred bezprostrednou hrozbou útoku priveľmi ambicióznych Bulharov, ustanovením Londýnskej konferencie bola hranica Osmanskej ríše s Bulharskom posunutá na západ na líniu Enez - Kiyiköy. Podráždená vláda v Sofii mala svoju armádu od Çatalcy stiahnuť, do čoho sa jej ale veľmi nechcelo. V z vôle veľmocí vytvorenom nezávislom Albánsku sa od začiatku stretával vplyv Talianska a Rakúsko-Uhorska.

Druhá balkánska vojna

Srbsko vyšlo z Prvej balkánskej vojny rozšírené o tzv. vardarskú Macedóniu a pre nich historicky veľmi dôležité Kosovo. Grécko získalo Epirus, thessalonickú Macedóniu a samotné mesto Solún. Bulharsko tzv. pirinskú Macedóniu, väčšinu Trácie s Drinopolom a takmer celé severné pobrežie Egejského mora od ústia rieky Struma až po západný okraj prístavného mestečka Enez.

Rumunsko ale dávalo hlasito najavo svoju nespokojnosť s novým status quo na Balkáne. V Bukurešti sa cítili ohrození novozískaným mocenským postavením Bulharska. Ako kompenzáciu Bukurešť požadovala Silistriu, územie tzv. južnej Dobrudže na spoločnom pomedzí pri čiernomorskom pobreží.

Srbsko sa taktiež cítilo poškodené, keďže sa muselo zrieknuť prístupu k Jadranu a poukazovalo na nerovnomernosť rozdelenia osmanskej koristi. Požadovalo preto od Bulharska časť Macedónie. Bulharsko rozladené vynúteným ústupom od Çatalcy ale poukazovalo na to, že v boji proti Osmanskej ríši nieslo hlavnú ťarchu bojov a nemienilo sa vzdať už ani kúska zeme, ktorú vybojovala jeho armáda.

Ako Bulharsko, tak aj Rumunsko sa so žiadosťou o diplomatickú podporu obrátili na Rakúsko-Uhorsko. To sa tak ocitlo vo veľmi ťažkej situácii. Oba štáty boli považované za spojencov Viedne. Pridať sa na stranu jedného z nich, by malo za následok hrozbu straty toho druhého. Berchtold sa preto pokúšal lavírovať a pôsobiť upokojujúco na oba štáty. Výsledkom ale bola akurát strata vplyvu u oboch spojencov, ktorí sa cítili Viedňou rovnako podvedení. Napokon sa na viedenskom Ballhausplatz predsa len začali kloniť na stranu Bulharska. Naproti tomu štáty Trojdohody vycítili príležitosť odpútať Rumunsko od Trojspolku a prejavovali pre jeho nároky pochopenie. Pre vtedajšie vzťahy v Trojspolku je príznačné, že aj Nemecko skôr sympatizovalo s Rumunskom (v ktorom vtedy vládla vedľajšia vetva hohenzolernskej dynastie) a veľké pochopenie pre dilemu habsburskej monarchie neprejavovalo.

Do veci sa vložilo Rusko, ktoré paradoxne riešilo podobnú dilemu ako Rakúsko-Uhorsko, ibaže vo vzťahu k Bulharsku a Srbsku. Zo  svojej pozície ochrancu balkánskych Slovanov si rozhodne neprialo prípadnú vojnu medzi nimi. Výzva k obom štátom, aby sa podriadili arbitráži Petrohradu, ale k veľkému znepokojeniu cára a jeho ministrov prijatá nebola.

Ocitajúc sa v obkľúčení nepriateľsky naladených štátov sa bulharská vláda rozhodla nečakať a 29. júna 1913 zaútočila na svojich nedávnych spojencov ako prvá. Bulharský generálny štáb bol po veľkom úspechu proti osmanskej armáde plný sebadôvery a kalkuloval s tým, že sa mu podarí Srbov a Grékov prekvapivým útokom zničiť a po ich rýchlej porážke spacifikovať osamotenú rumunskú armádu skôr, než sa tá stihne sformovať. Papierovo sa zdalo, že by to mohlo vyjsť. Bulharská armáda bola so svojimi vyše 600-tisíc vojakmi jednoznačne najsilnejšou na Balkáne. Rumuni mohli postaviť do poľa 300-tisíc vojakov, Srbi niečo vyše 200-tisíc a Gréci nie viac ako 150-tisíc.

Bola to však od začiatku chybná kalkulácia. Bulharský plán sa zrútil už na začiatku bojov. Srbi a Gréci bulharský útok s prehľadom odrazili. Srbi postupovali na mesto Strumnica a grécka armáda sa vydala na pochod pobrežím Egejského mora smerom na dnešné letovisko Kavala. Svoju príležitosť získať zo strateného územia niečo späť vycítila aj Osmanská ríša. Bulhari v reakcii na nástup Srbov a Grékov museli výrazne oslabiť svoje pozície na línii Çatalca. Osmanská armáda, ktorá si na konci nedávno skončenej vojny napravila povesť práve úspešnou obranou Çatalcy, hladko prelomila oslabenú bulharskú obranu a zahájila postup na Drinopol. Rumuni prekročili Dunaj, za nepriznaného prispenia Osmanov rozdrvili bulharské jednotky stojace im v ceste a postupovali priamo na Sofiu.

Už po desiatich dňoch bojov bulharský premiér Danev požiadal ruskú vládu o sprostredkovanie prímeria. Ruské sprostredkovanie sa však nestretlo s veľkým pochopením v Bukurešti, kde sa obávali, že Petrohrad bude preferovať Belehrad, ktorého jednotky už kontrolovali celú severnú Macedóniu. Toto na chvíľu vrátilo do hry Viedeň. Vďaka sprostredkovateľskej misii rakúsko-uhorského diplomata Aloisa Hoyosa bolo 31. júla konečne podpísané prímerie.

Zdroj: www.travels.bowenplace.com

Mierová konferencia sa napokon odohrala v Bukurešti za predsedníctva rumunského kráľa Carola. Po podpise tzv. prvého bukureštského mieru (druhý sa týkal už 1.svetovej vojny) sa Srbsko mohlo pýšiť zväčšením svojho územia oproti stavu pred oboma vojnami o 81 %. Grécko sa zväčšilo o 67 % a oproti výsledku Prvej balkánskej vojny výrazne zväčšilo dĺžku svojho Egejského pobrežia s Kavalou a kusom západnej Trácie. Turecko zo svojho bývalého územia získalo späť aspoň Drinopol a východnú Tráciu. Po úspechu v prvej a debakli v druhej vojne sa bulharské územie zväčšilo o 27 %. Sofiu najviac bolela strata Macedónie a z Egejského pobrežia Bulharsku zostalo len pár desiatok kilometrov bez významnejšieho prístavu.

Na bojiskách oboch balkánskych vojen zostalo 270-tisíc osmanských (50-tisíc mŕtvych, 100-tisíc zranených a 120-tisíc nezvestných) vojakov, 110-tisíc Bulharov (16 423 padlých), 85-tisíc Srbov (14-tisíc padlých), 57 tisíc Grékov (9 312 padlých) a 10,5-tisíc Čiernohorcov (3 500 padlých). Vojenským teoretikom veľmocí neuniklo, že tento konflikt oproti tým predchádzajúcim poukázal na prudký nárast ničivej sily delostrelectva a rastúci význam sústredenej guľometnej paľby. Menšia nasýtenosť bojiska týmito zbraňami a slabá cestná sieť brániaca intenzívnejšiemu prísunu munície však ešte neviedla k patu zákopovej vojny tak, ako sa to stalo o rok a pol neskôr, keď sa v boji stretli veľmoci disponujúce podstatne väčšími delostreleckými arzenálmi.

Posledný rok mieru

Po skončení balkánskych vojen zostával Európe už len necelý rok mieru. Vratká pozícia rakúsko-uhorskej diplomacie na oboch mierových konferenciách obnažila neschopnosť monarchie presadzovať svoje záujmy vlastnou autoritou bez cudzej pomoci. Od blamáže na Londýnskej konferencii Viedeň zachránilo len pochopenie britského ministra zahraničia Greya a zásah na poslednú chvíľu sa spamätavšieho Nemecka. V Londýnskom Foreign Office z toho pre seba urobili záver, že Viedeň je už definitívne vo vleku Nemecka a v zahraničnej politike sa s ním naďalej nedá počítať ako so samostatnou veličinou.

Priamym dôsledkom rakúsko-uhorskej diplomatickej slabosti preukázanej počas balkánskych vojen a asimilačnej politiky budapeštianskej vlády v Sedmohradsku bol odklon Rumunska od Trojspolku. Ochladenie vzťahov neurovnalo ani menovanie prominentného grófa Ottokara Czernina za veľvyslanca v Bukurešti. V auguste 1916 Rumunsko podobne ako rok predtým Taliansko vstúpilo do Prvej svetovej vojny na strane Dohody.

Napriek intenzívnemu diplomatickému úsiliu však v Európe pokoj nenastal. Srbsko bolo po dvoch víťazných vojnách pri chuti a bolo si isté podporou Ruska. V októbri 1913 vypukla ďalšia kríza, keď trúfalé Srbsko, nerešpektujúc závery londýnskej konferencie, sa pokúsilo obsadiť časť severného Albánska. Viedeň opäť reagovala hrozbou mobilizácie. Ostatné veľmoci už začínali byť z neustálych balkánskych kríz unavené, ale keď Nemecko tentoraz promptne podporilo svojho spojenca, Trojdohoda ústami ruského veľvyslanca v Belehrade Nicholasa Hartwiga (etnický Nemec rovnako ako jeho kolega v Londýne Beckendorf) vyzvala Srbov k ústupu. Srbi sa neochotne stiahli.

Medzinárodné postavenie Rakúsko-Uhorska ale zostávalo neutešené. Monarchia, ktorej vnútornú silu neustále podrývali národnostné trenice, už popri ostatných veľmociach nestačila s dychom, a to zvádzalo kamuflovať vlastnú slabosť siláckymi gestami.

K ďalšej eskalácii napätia prispelo v decembri 1913 Nemecko vyslaním vojenskej misie do Istanbulu, na jej čele stál generál Otto Liman von Sanders. Išlo o viac než len bežnú misiu. Generál Sanders a jeho dôstojníci mali totiž cvičiť osmanskú armádu v duchu nemeckej vojenskej doktríny a zmodernizovať zanedbané delostrelectvo. Dohodové veľmoci reagovali podráždenými nótami avšak Sandersovo stiahnutie nedosiahli. Výsledkom bolo upevnenie spojenectva v rámci Trojdohody, keď jej štáty si so všetkou vážnosťou potvrdili svoje spojenecké záväzky pre prípad vojny. Dokonca došlo i na ešte nedávno ťažko predstaviteľnú spoluprácu ruského námorníctva a Royal Navy.

Trojspolok naopak, v tejto dobe začínal pripomínať spojenectvo slepého s chromým. Nemecko pri všetkej svojej vojenskej a priemyselnej sile bolo pri neustálej hrozbe izolácie odkázané na podporu habsburskej monarchie, ktorá ale mala svojich starostí vyše hlavy. Naproti tomu úspešnosť rakúsko-uhorskej zahraničnej politiky voči Rusku, ktorá sa koncentrovala na Balkán, zúfalo závisela od bezpodmienečnej podpory Nemecka. Taliansko, hoci stále formálne člen Trojspolku, si od zahraničnej politiky svojich formálnych spojencov udržiavalo odstup a lavírovalo medzi „spojencami z Trojspolku a priateľmi z Trojdohody“. O jeho lojalite v prípade vypuknutia vojny si obzvlášť vo Viedni nerobili žiadne ilúzie.

Odporúčame