Obnažovanie koreňov s Jurajom Kuniakom

Prinášame rozhovor so slovenským básnikom Jurajom Kuniakom, ktorý je nositeľom ocenenia Najlepší svetový básnik 2006. Ocenenie mu udelil čínsko-americký štvrťročník World Poets Quarterly.

Kniha s názvom Obnažovanie koreňov a podtitulom Paralely života, tvorby a reflexii Juraja Kuniaka vyšla na sklonku roku 2007 vo Vydavateľstve Matice slovenskej v Martine. A ešte skôr ako sa do tohto výberu z Kuniakových básnických, prozaických, esejistických textov a spomienkových textov, autorsky spracovaných literárnym vedcom Milanom Jurčom začítate, ovládne vás dobrý pocit z peknej knihy, pocit, ktorý čitatelia slovenskej literatúry – a je to až krutý paradox – zažívali v tzv. socialistickej ére, v čase, keď napríklad v Klube milovníkov poézie (KMP) vydavateľstva Slovenský spisovateľ vychádzali práve takého polygraficky pestré, graficky i vydavateľsky starostlivo pripravené knižky. V Slovenskom spisovateli už také dávno nevychádzajú a aj väčšina ďalších vydavateľov pôvodnej tvorby pristupuje k textom slovenských autorov až priveľmi úsporne a často tým pokazí čitateľský dojem z ich knižiek skôr, ako v nich začneme listovať. Takže v tomto ohľade je vydanie tejto knihy výnimkou. A tých potešujúcich výnimiek je v nej viac – niektoré nech si objaví sám čitateľ a o niektorých je aj tento rozhovor s ich „objektom“, 53-ročným absolventom Fakulty elektrotechniky Českého vysokého učení technického v Prahe, príležitostným zdatným horolezcom (medicínsko-horolezecká expedícia na Pamír), úspešným telekomunikačným podnikateľom a od začiatku osemdesiatych rokov stále výraznejším literátom JURAJOM KUNIAKOM.

Začnime tým, že v tejto knihe nie je obnažený jeden koreň – skôr len korienok, a tým je tvoja zrejme prvá publikovaná poviedka Medovo lesklé krídla, ktorej témou je výstup mladých horolezcov na severnú stenu Kežmarského štítu a do ich radosti z úspešnej túry sa mieša tušená tragédia iného horolezca. Poviedka vyšla v roku 1977 v Matičnom čítaní a objavil som ju teraz len preto, lebo v tom istom čísle MČ vyšlo aj dokončenie mojej poviedky Krajina v tme. Bol to môj prvý publikovaný text od zošrotovania môjho debutu Bohovia ročných období v roku 1971 a otvoril mi (hoci MČ zakrátko prestalo vychádzať) opäť cestu do literatúry. Ako to bolo v tom čase s tebou?
To je veľmi vďačná otázka. Rozsvietili sa mi pri nej také bunky pamäti, o ktorých som si myslel, že už odumreli. Moja mladosť (biologická, horolezecká aj spisovateľská) rozkvitala v sedemdesiatych rokoch, teda v období neslávne známej normalizácie, keď oficiálny režim mal tvrdú snahu pochody ľudskej mysle šraubovať do stanovených šablón. Príklad zošrotovania celého nákladu vydanej knihy ukazuje, aký strach mal režim zo silnej spisovateľskej individuality. Zastavenie vydávania Matičného čítania zase ukazuje, ako sa zužoval priestor pre publikovanie. Určitý priestor poskytovala ešte Literárna príloha Smeny na nedeľu, kde mi tiež vyšlo zopár horolezeckých poviedok a básní, ale napokon mladému začínajúcemu autorovi zostalo len Nové slovo mladých. Tak vznikol košiar, kde sme mali byť všetci pod kontrolou, akási škôlka, v ktorej sa mala vychovávať nastupujúca, najmä básnická (uniformná) generácia.
Lenže mladosť je nezmar, mladosť je krásna, mladosť si neslobodno dať sprzniť, a tak som aj ja hľadal vlastnú cestu, na ktorej by som nestratil svoju identitu. Obyčajne existuje alternatíva. Aj k novosloveskej škôlke existovala. V mojom prípade to bola neokázalá, kapacitou oveľa menšia, takpovediac privátna, ale zato prísna Rúfusovská škola. Táto v mojom vnútornom svete veľmi úzko korešpondovala s horolezectvom – športom bez divákov. Dnes by som povedal, že cez obdobie normalizácie som doslova „preliezol“. Už ako 17-ročný som na svetri hrdo nosil odznak IAMES, oduševnil som sa za hodnoty, ukryté za iniciálkami tejto slovenskej horolezeckej organizácie: Idealizmus, alpinizmus, moralita, entuziasmus, solidarita. Takto ponímané horolezectvo sa stalo životnou filozofiou mojej mladosti.

Poviedka Medovo lesklé krídla je vcelku prostá, ale myslím, že autentická, najmä odzrkadľuje môj jednoduchý spisovateľský program, ktorého som sa úzkostlivo držal, program, ako sa vyhnúť tendenčnosti, písať len o tom, čo som sám spoznal, zažil, o čom som sa presvedčil vlastnými zmyslami. Mal som 22 rokov a s kamarátmi sme v lete vyliezli Ďuranovu diretissimu v severnej stene Kežmaráku. To bola vážna vec. Z tej steny už spadlo veľa horolezcov. Ale my sme to dokázali. Mali sme veľkú radosť a ako sme si sľúbili, po úspešnej túre sme sa vykúpali nahí v ľadovej vode Zeleného plesa. Zuby nám drkotali, ale my sme boli nesmierne šťastní. Takým veciam sa ani v čase normalizácie nedalo odoprieť, že boli pravé... Večer sme na Brnčalovej chate popíjali pivo, v reči sme sa vracali do diretissimy a snovali nové plány. Asi takto: Áno, vyliezli sme mimoriadne ťažkú cestu. Ale čo to bolo vedľa Pavúka, ktorý diretissimu preliezol v zime (prvé zimné prelezenie) a krátko nato tiež v zime natiahol vedľa nej ešte ťažšiu superdiretissimu? Pavúk bola prezývka fenomenálneho slovenského horolezca Pavla Pochylého. Vždy, keď ho vypustili z väzenia, vybral sa do hôr a vyriešil nejaký skalný problém – teda vyliezol cestu tam (alebo v takom ročnom období), kde (či kedy) to pred ním ešte nikto nedokázal. Také cesty ma zaujímali. Pavúk bol vzor. V prenesenom význame aj mňa priťahovali prvovýstupy. Nechcel som písať básne v štýle, ako píše každý. Nechcel som písať poviedky, ako píše každý. A nechcel som ani žiť život, ako žije každý. V tom som bol absolútny rebel proti duchu normalizácie. Mojim vrstovníkom začali vychádzať normalizačné zbierky básní, a ja som si povedal – radšej počkám. Do tohto konceptu zapadalo aj moje prvé naozaj vážne životné rozhodnutie nezostať po maturite na Slovensku, ale ísť študovať do Prahy. Bratislava ma odpudzovala (kultúrnym primitivizmom), Praha priťahovala (kultúrnym zázemím).

Keď teraz prejdeme ku koreňom, ktoré kniha už obnažuje, za dôležitý treba považovať pražský koreň. Tu si sa ako vysokoškolák podieľal na vzniku umeleckého štúdia mladých Rubín a tam ťa v roku 1976 oslovil český preklad poézie Robinsona Jeffersa. Okrem jeho osobitého básnického vyjadrenia „na rozhraní poézie a prózy“ ťa natrvalo upútal aj jeho spôsob života, jeho kamenná Jastrabia veža na brehu Pacifiku, kde vznikli jeho najvýznamnejšie diela. A po tridsiatich rokoch si sám sedel na okraji tejto veže a do Jeffersovej knižnice pribudol výtlačok tvojej knihy Man in the Wind. Taká chvíľa iste vedie básnika aj k úvahám o vlastnej poézii, o jej zmysle i o koreňoch, z ktorých vyrástla. Ako si odhŕňal tú básnickú hlušinu, ktorou boli v sedemdesiatych rokoch zanesené skutočné korene slovenskej lyriky, aby si nahmatával jej nervus vagus?
V osemnástich som prišiel do Prahy s malou dušou a veľkými očakávaniami. Dvadsaťtriročný som sa vracal na Slovensko preplnený tvorivou energiou, akokoľvek by sa niekomu zdalo, že v kontexte 70. rokov to nebolo možné. Omyl, vážení! Vaša optika je plochá. Stále hovorím, prestaňme sa pozerať na 70. roky ako na čiernu dieru. Žil som (a nielen ja) svoj život najlepšie, ako som vedel, a div sa, svete, ono to šlo – hľadal som a nachádzal.

V umeleckom štúdiu mladých Rubín na Malostranskom námestí sa každý druhý pondelok konali programy Zeleného peří venované začínajúcim básnikom. Verše prítomných autorov uvádzal a komentoval legendárny recitátor Miroslav Kovařík, čítali ich striedavo Kovařík a herci z Divadla na zábradlí. Pomedzi jednotlivé prezentácie hrali hudobníci. Tam som s mojimi juveníliami mohol vystupovať aj ja. Bol som taká rarita – básnik zo Slovenska, ale tamojšie prostredie ma akceptovalo aj v slovenskom jazyku, jedinou podmienkou bolo, aby som si svoje texty čítal sám. Okrem toho som publikoval v Tvorbe, kde bol vtedy redaktorom básnik Karel Sýs, a najmä v Mladom světe, najčítanejšom magazíne mladých, kde vychádzala pravidelne príloha Místěnka na Pegasa. Tú viedol básnik Jozef Peterka. Aj Sýs aj Peterka akceptovali moje príspevky v slovenskom jazyku. Hovoriť o desiatkach pražských klubov a divadiel, o Hi – Fi klube, o Laterne magike, filmovom klube, o nezabudnuteľných hudobných produkciách pražských kapiel sa na tomto mieste nedá. Za všetky spomeniem aspoň Blue Efect s gitaristom Radimom Hladíkom, ETC Vladimíra Mišíka a pesničkárov z klubu Šafrán. Keď vyšla dlhohrajúca platňa Kuře v hodinkách formácie Flamengo s textami brnenského básnika Josefa Kainara, to bola bomba!

Ale aby sme nezabudol na to najhlavnejšie, na knihy. V Klube přátel poezie vyšli napríklad Texty staré Číny (1971), Francouzský symbolizm (1974), Já – Francois Villon (1976), Paul Verlain: Záludná luna (1978), ale aj Robinson Jeffers (1976) v preklade Kamila Bednářa – a to v jednej knihe hneď tri tituly: Mara, Hřebec grošák a Pastýřka putující k dubnu. Neskôr vo vydavateľstve Práce vyšiel aj Jeffersov Cawdor (1979) s nádhernými ilustráciami Josefa Lieslera. V Odeone vyšiel povedzme Velemír Chlebnikov: Čmáranice po nebi (1974) alebo Jean Cocteau: Orfeova závěť (1977), ale najmä v rozpätí celých 70. rokov vychádzali rozsiahle zobrané spisy Vladimíra Holana, ktoré v Odeone editoval Vladimír Justl. Československý spisovatel vydal v roku 1978 výber z kritického diela Františka X. Šaldu O předpokladech a povaze tvorby. Táto kniha sa stala mojou „akademickou bibliou“. Pravda, aj Praha mala svojho zakázaného autora – bol ním Václav Hrabě. Tragicky zosnulého mladého básnika sa vtedajší režim bál aj po jeho smrti. Nedal sa kúpiť v kníhkupectve ani vypožičať v knižnici, ale všetci sme mali jeho básne v preklepoch, ktoré putovali z rúk do rúk.

Na Slovensku bolo v tom čase naozaj veľa básnickej hlušiny (hoci taká sa našla aj v Čechách), ale buďme spravodliví a skúsme sa pozrieť na vec aj z lepšej strany. Napríklad v roku 1972 vyšla kľúčová zbierka básní Milana Rúfusa Zvony s dokonalým doslovom Alexandra Matušku a na jej význame (pre mňa) nič nemení skutočnosť, že bola vydaná v miniatúrnom formáte 8 x 8 cm (edícia Darčeky vydavateľstva Tatran). Vo všeobecnosti by som povedal, že existovali určité ostrovy (či ostrovčeky) kultúry najmä okolo výrazných mysliteľských osobností, medzi ktorými vynikal Vincent Šabík. Tento zakladateľ Revue svetovej literatúry (už 1965) začiatkom 70. rokov založil skvelú a na Slovensku dodnes neprekonanú Knižnicu Slovenského spisovateľa, ktorú i redigoval. Práve tam vyšiel v roku 1975 Grošovaný žrebec Robinsona Jeffersa v preklade Ľubomíra Feldeka.

Nezabudnem, ako sa rozžiarili oči sprievodkyni v Tor House – teda v múzeu na mieste, kde žil a tvoril Jeffers – keď som sa predstavil ako básnik z bývalého Československa. Otvorila ústa, takmer stratila dych, a keď sa spamätala, povedala: „The country of Kamil Bednář!“ Potom ma vyobjímala, akoby som bol Bednářov syn, a hoci v ten deň bolo zatvorené, uviedla nás do areálu Tor House, previedla všetkými miestnosťami a dovolila nám vystúpiť aj na Jastrabiu vežu, z ktorej som videl Pacifik tak ako ho za svojho života videl Robinson Jeffers. Sprievodkyňa sa volala Debbie Sharp a neskôr mi napísala z Kalifornie pekný list, že si prečítala moju knihu Man in the wind, dala ju prečítať aj prezidentovi Jeffersovej nadácie a ten ma pozdravoval s tým, že knihu sa rozhodli zaradiť do fondu knižnice v Tor House. Bolo to pre mňa veľké vyznamenanie, ale nadovšetko mi zostalo zapamätané vrelé prijatie. Debbie nám ešte počas návštevy nadšene rozprávala o tom, že nikde na svete sa nedostalo Jeffersovi takej odozvy, ako v Československu 70. rokov!

Keď som sedel na Jastrabej veži, musel som myslieť na Kamila Bednářa, ale i na Ľubomíra Feldeka. Cez Kamila Bednářa som sa napojil na moju pražskú mladosť a cez Ľubomíra Feldeka na vtedajšie Slovensko. Bol to on, kto sa v roku 1979 ujal môjho prekladu básne Václava Hraběho Blues pro bláznivou holku do slovenčiny a posunul ho manželke Oľge do Nového slova mladých, kde vyšla aj s mojím článkom o Hraběm v januári 1980. Hľa, pod svetlom bola najväčšia tma! Podaril sa skvelý kúsok. V Prahe by Hrabě ešte ani v roku 1980 nemohol byť publikovaný... Tak sa mi na tej Jastrabej veži odrazu všetko prepojilo.

V knihe výrazne vystupuje tvoj rodinný a etnický koreň – Černová. Tvoja Černová je svetom starej mamy Kaliarikovej, ktorá pre teba vždy mala chlieb s maslom a medom, úsmev a pohladenie a starého otca, hrdého fabrického robotníka s chlapským úsmevom, teda svet detstva s celou jeho magickosťou. Ale Černová je aj miestom najväčšej tragédie v novodobých slovenských dejinách a hoci vlani od nej uplynulo už sto rokov stále patrí k neuralgickým bodom nášho národného života. Černová je samozrejme aj Pán Černovský – Andrej Hlinka a je tak stále aj zrkadlom našich dejín. Ako si sa vyrovnával, ľudský i tvorivo, s týmto presahom lyrického do epického sveta, z privátnych dejín jednej rodiny do brutálnej reality tohto, čím sa Černová zapísala do širokého spoločenského povedomia? Kedy si vlastne začal vnímať tú inú Černovú?
Myslím, že od útleho detstva som niečo tušil. Môj otec maľoval obraz Streľba v Černovej, keď som mal dva roky. Potom sa obraz nadlho stratil, ja som vyrastal a občas som sa niečo dozvedel. Neviem presne, kedy sa postupne skladaná mozaika v mojej mysli zozreteľnila natoľko, že som začal vnímať aj „tú inú Černovú“.
Do Černovej sa vraciam celý život. Pre mňa je to jeden z mála absolútnych pojmov. Povie sa Černová a tým je povedané všetko. Literárne som ju „navštívil“ prvý raz v historickej eseji Pán Černovský, kde som sa potreboval vyrovnať s témou takpovediac faktograficky. Nedalo sa spoliehať na sekundárne zdroje, a tak som išiel priamo k prameňu, navštívil som najstaršieho občana Černovej pána Ladislava Černovského s vychýrenou pamäťou. Esej som postavil na autentickom rozhovore s ním. Knižne vyšla v roku 1991, ale v redakcii Dotykov bola už v máji 1989. Šéfredaktorom bol vtedy Jožo Urban, ktorý chcel tento text publikovať a podarilo sa mu to (perlička: pomocou posudku získaného z Prahy, v Bratislave to v lete 1989 zmietli zo stola) začiatkom roku 1990 vo dvoch pokračovaniach. Cítil vtedy hrdosť (na seba), čo vyjadril v záverečnej redakčnej poznámke, kde upozornil, že uzávierka prvého čísla s touto témou bola niekoľko mesiacov dozadu, teda ešte v roku 1989, keď sa časy len mali zlomiť.

Osobitným spôsobom som sa pokúsil „vstúpiť“ do Černovej v knihe krátkych lyrických próz Súkromný skanzen s podtitulom Etudy o etniku (1993). Hrdinom tejto knihy je černovský jazyk, ako naznačuje motto: „Tak si ma našiel? A akou cestou si prišiel?“ „Za jazykom.“ (Odpočuté v Černovej).

Do tretice som sa vrátil do Černovej v knihe básnických próz Púť k sebe (2003) cestou okolo sveta na trase Moskva – Sydney – Černová. V stručnosti môj zámer azda vystihuje veta: „Objatím sveta dostal som sa domov.“
Možno budú nasledovať ďalšie pokusy o „ulapenie“ fenoménu Černovej. Pre mňa je to stále otvorená téma... Z naznačeného vidno, že Černová v mojej mysli už dávno nepredstavuje len historickú streľbu v roku 1907.

Najhlbšie vkorenený do tvojho básnického a iste aj ľudského sveta je Milan Rúfus. V knihe si preto neobišiel ani svoje rúfusovské „filiácie“. Zvlášť aktuálne zaznievajú v tomto čase, keď sa slovenská literárna i kultúrna verejnosť chystá, pri príležitosti jeho blížiacej sa osemdesiatky, pripomenúť, čo pre nás práve teraz, v čase preplnenom až neznesiteľne sa vnucujúcimi „celebritami“, znamená osobnosť a morálne a duchovné posolstvo tohto básnika. Aký je teda dnes, i po všetkom, čo je z vášho vzťahu v knihe zachytené, tvoj Rúfus?
Milan Rúfus spolu s Miroslavom Válkom mi v sedemnástich rokoch otvorili oči pre poéziu. Pochopil som tieto dve veľké veličiny takmer súčasne. Uvedomil som si, že každý z nich sa vybral vo svojom básnictve „na cestu“ iným smerom. Jeden si vybral prostotu, druhý fantáziu. Tvorbu oboch som miloval rovnako a s diametrálnou odlišnosťou ich poetík som nezápasil. Vedel som (pri všetkom obdive), že nechcem písať ako Rúfus ani ako Válek, ale ako Kuniak. To mi však nebránilo čerpať z oboch maximum možného. Časom sa ukázalo, že z Rúfusa sa dá čerpať viac, lebo bol viacrozmerný, keďže sa venoval aj esejistickej tvorbe. Válkovi exponované politické postavenie (aj keď som presvedčený, že to bol najlepší minister kultúry, akého sme kedy mali) očividne zväzovalo prejav, slobodný bol len vo svojej fantázii, a tak sa koncentroval na báseň – dodajme: umne šifrovanú báseň. Rúfus nebol politicky zviazaný, a tak mohol byť aj mysliteľsky smelší, hlbší, a od istého času som si uvedomil, že aj viac slobodný. Pojem sloboda bol pre mňa základnou smerovkou, tušil som, že to nemá nič spoločné s lacným „robiť si, čo chcem“ a Rúfusova tvorba básnická ruka v ruke s esejistickou mi otvárala oči pre slobodu, s ktorou som sa vedel a chcel stotožniť, osvojil som si rúfusovské videnie, v ktorom sloboda je vždy blízko pravdy – sloboda nám umožňuje priblížiť sa k pravde, a práve toto, myslím, mi zostalo ako trvalá filiácia.
Aký je pre mňa Rúfus dnes? Je to môj Majster: stvoriteľ osobitného Vesmíru, v ktorom kraľujú vernosť, čistota, nezlomnosť, múdrosť, láska, sloboda a pravda... Charizmatická osobnosť: vnucujúce sa „celebrity“ v jeho Vesmíre sú ako háveď z iného sveta... Hlboko národný: svet sa globalizuje, ale to neznamená, že rezignovaním na národnú identitu sa človek posilní. Opak je pravdou...

Milan Rúfus je podľa môjho názoru z umelcov rodu Michelangela. Jeho dielo je privedené k dokonalosti, je to šaldovský „umelecký čin... hodnota nemenná, položená mimo dosah všetkého pokroku“ a nedá sa rozvíjať. Ktokoľvek by sa o to pokúsil, stane sa len rozmnožovateľom plagiátov. Možno sa len inšpirovať jeho jedinečnosťou a pokúsiť sa „ustáť život“ po svojom.

A na záver takáto ľahšia otázka: v akej podobe – okrem spomienkovej prózy Nadmorská výška 23 rokov – oživuješ a udržuješ svoj pražský koreň?
Naša dcéra šla v stopách otca, donedávna študovala na Ekonomickej univerzite v Prahe, a robila mi spojku so Slovensko-českým klubom, odkiaľ nosila domov na Kordíky časopis Zrkadlenie. Opäť bola príležitosť chodievať do Prahy a navštíviť aj osobne Slovensko-český klub. Jeho hlavné osobnosti Vlado Skalský a Naďa Vokušová mi vydali spomínanú Nadmorskú výšku 23 rokov v preklade Emila Charousa do českého jazyka, alebo mi pripravili prezentáciu v galérii Černá labuť. Ďalšie príležitosti na prezentácie boli a sú v Slovenskom inštitúte v rámci pravidelnej spolupráce Slovenského a Českého centra PEN. Nedávno som uskutočnil akúsi púť do Prahy s priateľom, akademickým maliarom Jánom Kudličkom. Pracujem na jeho monografii, a tak sme potrebovali spoločne navštíviť miesta, ktoré – pre zmenu jemu – prirástli k srdcu. Myslím však, že u mňa stále nadovšetko dominuje literárna mladosť strávená v Prahe. A tak si na záver dovolím ešte jeden návrat do mojej alma mater. Knihu Na celé ticho (1977) z edície zobrané spisy Vladimíra Holana mi podpísal autor, ktorý sa mal stať laureátom Nobelovej ceny, na smrteľnej posteli. Bol už ochrnutý a jeho ruku s perom viedla jeho manželka – v knihe mám podpis „Vl. Holan“ a dátum „jún, 1978“. To bola najvzácnejšia relikvia, akú som si z Prahy priniesol. Dodatočne prišla poštou ešte jedna. Dňa 8. júla 1978 na mojej svadbe ma pri čítaní telegramov k slzám dojalo „svatební přání“ podpísané „manželé Holanovy“.

Pripravil Anton Baláž
Uverejnené v časopise Zrcadlení.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo