František: Nezatvárajme sa do seba! Je to nebezpečné

Prinášame úryvok z polemicky, ale aj veľmi pútavo napísanej knihy Pápež František. Táto ekonomika zabíja. Kniha sa snaží vášnivo podporiť antikapitalistické myslenie pápeža Františka.

„Prednostná láska k chudobným je opcia alebo zvláštna forma prvenstva v preukazovaní kresťanskej lásky, ako o tom svedčí celá cirkevná tradícia.“

Ján Pavol II., Sollicitudo rei socialis (Sociálna starostlivosť cirkvi)

 
Pápež František počas návštevy Latinskej Ameriky s bolívijským prezidentom Evo Moralesom. Foto: TASR/AP

Pozornosť voči chudobným je ústrednou témou od prvých okamihov Františkovho pontifikátu. Len čo prijal voľbu, musel nový pápež ako rímsky biskup oznámiť svoje prvé rozhodnutie – oznámiť meno, ktoré si zvolil. Vďaka objatiu svojho drahého priateľa Jorge Mario Bergoglio dostal nápad, ktorý v tej chvíli prebehol jeho mysľou.

Posledné popoludňajšie hlasovanie daždivého 13. marca 2013 bolo rozhodujúce. Kardinál z Buenos Aires sa priblížil k dvojtretinovej väčšine hlasov už v prvom popoludňajšom hlasovaní, štvrtom v celkovom poradí konkláve. Potom však spomalila voľbu jedna udalosť: keď otvorili urnu, aby spočítali hlasy piateho hlasovania, našli o jeden hlas viac, ako bol počet hlasujúcich kardinálov. Niektorý kardinál si totiž nevšimol, že hlasovacie lístky zostali zlepené, a do urny vložil namiesto jedného až dva lístky. Rozhodli sa, že tieto hlasy nebudú počítať, a okamžite pristúpili k opakovaniu hlasovania, presne podľa pravidiel konkláve. Tak bol nový pápež zvolený pri šiestom hlasovaní, ale pri piatom skrutíniu.

Kým stúpal počet hlasov, Bergoglia povzbudzoval jeho priateľ, brazílsky kardinál Cláudio Hummes, sediaci po jeho boku. Po tom, ako buenosaireský kardinál odpovedal na otázku dekana: „Acepto“ (Prijímam), o 19.05 – ako zaznamenal kardinál Angelo Comastri – oznámil kardinálom voličom: „Vocabor Franciscus“  (Budem sa volať František).

O tri dni, 16. marca, nový pápež vysvetlil novinárom, prečo si zvolil toto meno. Je to po prvý raz za dvetisíc rokov dejín cirkvi, že nástupca svätého Petra sa rozhodol volať František. Hneď od prvého okamihu voľby niektorí ľudia vyzývali, aby sa za skutočného inšpirátora mena nepovažoval Boží prostáčik z Assisi.

„Niektorí nevedeli, prečo sa rímsky biskup chce volať František,“ povedal pápež František. „Niektorí si mysleli, že podľa Františka Xaverského alebo podľa Františka Saleského...“ Naozaj si to takto neraz vysvetľovali všetci, ktorí považovali za zvláštne, aby sa pápež jezuita volal podľa františkánskeho svätca. Išlo o rozhodnutie, ktoré v kardinálovi Bergogliovi nedozrelo na základe nejakého abstraktného uvažovania, ale po tom, ako ho povzbudivo objal jeho priateľ.

„Počas voľby sedel pri mne emeritný arcibiskup Saõ Paula a zároveň emeritný prefekt Kongregácie pre klérus kardinál Cláudio Hummes, môj veľký priateľ, veľký priateľ!“ rozprával pápež. „Keď to začalo byť vážne,“ dodal František, mysliac tým postupný a nezastaviteľný rast počtu hlasov s jeho menom, „povzbudzoval ma. A keď hlasy dosiahli dvojtretinovú väčšinu, začal sa zvyčajný aplauz, pretože bol zvolený pápež. Vtedy ma objal a povedal mi: ‚Nezabudni na chudobných!‛“

Pápež pokračoval: „Tie slová mi zneli stále: chudobní, chudobní. V súvislosti s chudobnými som si hneď pomyslel na Františka z Assisi. Prišli mi na um vojny, zatiaľ čo skrutínium pokračovalo až do spočítania všetkých hlasov. František bol mužom pokoja. Tak sa zrodilo v mojom srdci meno František – muž chudoby, pokoja, muž, ktorý miluje a chráni tvorstvo. A to práve vtedy, keď sami máme s tvorstvom neveľmi dobrý vzťah, však? Muž, ktorý nám dá ducha pokoja, chudobný muž... Ach, ako by som si želal chudobnú cirkev pre chudobných!“

V spojitosti s jeho slovami a predovšetkým s jeho skutkami, ktoré kardinál Bergoglio uskutočnil počas biskupskej služby v Buenos Aires, pozornosť voči chudobným sa stala stabilným prvkom jeho pontifikátu. U pápeža Františka (a predtým u kardinála Bergoglia) však táto pozornosť, tento záujem o chudobných nemá nič spoločné so starými zbraňami ideológie. Naopak, privádza ich do pôvodnej evanjeliovej podoby. V tomto zmysle treba chápať aj slová, ktoré František povedal počas svätodušnej vigílie na Námestí svätého Petra v sobotu 18. mája 2013. Na stretnutí sa zúčastnili členovia hnutí a cirkevných spolkov. Pápež odpovedal na otázky, ktoré mu položili niekoľkí laici po tom, ako podali svoje svedectvá. Jedna z nich sa spýtala: „Svätý Otec, ako môžem ja a my všetci žiť v cirkvi, ktorá je chudobná a pre chudobných? Ako môže byť trpiaci človek otáznikom pre našu vieru? Aký konkrétny a účinný vklad môžeme my všetci, ako laické hnutia a združenia, priniesť cirkvi a spoločnosti, aby sme čelili tejto vážnej kríze, ktorá zasahuje verejnú morálku, modely rozvoja, politiku, jedným slovom, nový spôsob bytia mužov a žien?“

Pápež považoval za dôležité zdôrazniť posledné slová, to znamená svedectvo kresťanov a ich prínos pre nový model rozvoja.

„Začnem svedectvom,“ povedal. „Prvotným vkladom, ktorý môžeme priniesť, je prežívanie evanjelia. Cirkev nie je politickým hnutím ani dobre štruktúrovanou organizáciou. Nie sme akousi mimovládkou. Ak by sa cirkev takou stala, stratí svoju soľ, stratí chuť a bude iba prázdnou štruktúrou. A tu buďte obozretní, pretože diabol nás klame, pretože je tu nebezpečenstvo výkonnosti. Jedna vec je ohlasovať Ježiša, druhá vec je výkonnosť, podávanie výkonov. Toto je však iná hodnota. Základnou hodnotou cirkvi je prežívanie evanjelia a vydávanie svedectva o našej viere. Cirkev je soľou zeme, je svetlom sveta a jej úlohou je vniesť do spoločnosti kvas Božieho kráľovstva. A to robí predovšetkým svojím svedectvom – svedectvom bratskej lásky, solidárnosti a vzájomným delením sa.“

„Niektorí tvrdia,“ pokračoval František, „že solidárnosť nie je hodnotou, že je akýmsi prvotným postojom, ktorý sa stratí. No takto to nejde! Myslí sa najmä na čisto svetskú výkonnosť. Časy krízy, ako sú tie, ktoré práve prežívame – veď aj ty si pred chvíľou hovorila, že sme ‚uprostred sveta klamstva‛, však? Tá kríza však nie je hospodárska, ale kultúrna. Je krízou človeka. V kríze je človek! Ten, kto môže byť zničený, je človek! No človek je Božím obrazom. Práve preto ide o hlbokú krízu.“

„V týchto chvíľach krízy,“ vysvetľoval ďalej František, „sa nemôžeme zaoberať iba sebou, zatvoriť sa do svojej samoty, straty odvahy, do pocitu neschopnosti čeliť problémom. Nezatvárajme sa do seba, prosím! Je to nebezpečné. Zatvárame sa však i vo farnosti, s priateľmi, v hnutí, s tými, s ktorými máme spoločný názor... Čo sa vtedy deje? Cirkev, ak sa stane uzavretou, ochorie. Bude chorá. Predstavte si izbu, ktorá je po celý rok zatvorená. Keď tam vstúpite, cítite pach vlhkosti, všetkého toho, čo by tam nemalo byť. Uzavretá cirkev je taká istá, je chorou cirkvou. Cirkev musí vyjsť sama zo seba. Kam? Na existenciálne periférie. Nech sú akékoľvek, musí tam vyjsť. Ježiš nám hovorí: ‚Choďte do celého sveta! Choďte! Ohlasujte! Vydávajte svedectvo o evanjeliu!‛“

Publikovaný úryvok pochádza z knihy A. Tornielli-G. Galeazzi: Pápež František. Táto ekonomika zabíja (Fortuna Libri, 2015). Vychádza s dovolením vydavateľa. 

Recenziu na knihu prinesieme v najbližších dňoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo