Utečenci: Čo robiť, aby zostali doma?

Dá sa urobiť niečo, aby sme pomohli utečencom v ich domovských krajinách, aby tak masovo neutekali? Čo si o tom myslia Slováci, ktorí pôsobia v problémových oblastiach?

 Jeden z množstva utečeneckých táborov na území severného Iraku.

Hoci najväčší ohlas z prostredia Vatikánu mal u nás výrok pápeža Františka, aby každá európska farnosť prijala utečeneckú rodinu, v Ríme sa o téme hovorí viacerými spôsobmi, ktoré si – napriek zdaniu - neprotirečia. Najviac sa pozornosť opačným smerom snaží otočiť prefekt Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj Peter Turkson: najväčšia miera zodpovednosti za vzniknutú situáciu v súčasnej utečeneckej kríze podľa neho leží na pleciach vlád v Afrike.

Turkson, ktorý sám pochádza z Ghany, žiada africké vlády, aby sa téme emigrácie (najmä ekonomickej migrácie) začali vážne venovať. „Spomínate si, ako boli nedávno v Líbyi zavraždení koptskí kresťania? Vedeli ste, že jeden z nich bol z Ghany? A čo drogoví díleri odsúdení na smrť v Indonézii, viete, že jeden z nich je z Ghany? Prečo naša vláda nepovedala o týchto incidentoch ani slovo?“ spýtal sa kardinál Turkson.

Africké vlády sa snaží vystaviť kritike, keď im pripomína, že napríklad Američania sa vždy zaujímajú o osud svojich obyvateľov vo svete, preto nie je dôvod, aby africké vlády nepostupovali rovnako. „Vidíme našich obyvateľov prechádzať cez Saharu, aby sa dostali do Európy, pričom ich napádajú a zabíjajú beduíni. Vidíme ich prechádzať cez Stredozemné more, pričom sa mnohí utopia. A tí, ktorí prežijú, potom zistia, že Európska únia má problém sa o nich postarať,“ povedal nedávno Turkson. Kardinála hnevá, že storočia potom, ako bol zrušený obchod s otrokmi, sa Afričania vydávajú na cestu za často neexistujúcimi pracovnými miestami, aby sa opäť stali otrokmi.

Podobné názory zaznievajú aj od ďalších náboženských lídrov, napríklad od maronitského patriarchu Bešara Raja a ďalších irackých biskupov a kňazov, ktorí sa obávajú úplného zániku kresťanských komunít na Blízkom východe. Spomínaný patriarcha Bešar Raj počas návštevy Erbilu priamo žiadal, aby medzinárodné spoločenstvo pomohlo kresťanom prežiť na Blízkom východe v ich domovských krajinách.

Čo si o tom myslia Slováci, ktorí v regiónoch dotknutých vojnou alebo ekonomickou migráciou pôsobia?

Zuzana Dudová je lakárkou a manažérkou v nemocniciach, ktoré prevádzkuje Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety na severe Iraku, v mestách Erbile a Dohuk. Na otázku, čo by mal Západ urobiť, aby ľudia z Iraku, nielen kresťania, ale aj jezídi a ďalšie menšiny, neutekali, odpovedá: „Boots on the ground.“ Preložené z vojenského slangu to znamená nasadenie pozemných vojsk. Dudová svojím vnímaním situácie podporuje základnú tézu, ku ktorej smeruje položená otázka: „Nie všetci, ktorí utekajú pred Islamským štátom, chcú odísť na Západ. Práve naopak, mnohí chcú radšej zostať vo svojej krajine, no už skoro nikto z nich neverí, že tu budú v bezpečí,“ hovorí Dudová pre Postoy.

Situácia je komplikovaná nielen kvôli ISIS, vysvetľuje lekárka: „Drvivá väčšina neuteká v svojom živote po prvýkrát, ľudia tu lokálnej vláde neveria, že ich dokáže ochrániť. A už vôbec neveria tomu, že by sa ISIS dokázali zbaviť sami, hoci aj s pomocou amerických vzdušných síl. Nádej, že sa raz títo ľudia vrátia domov, ktorú som tu ešte pred pol rokom medzi utečencami cítila, sa už vyparila. Takže jediný spôsob, ako tu môžeme reálne pomôcť, je v tom, že im pomôžeme zbaviť sa ISIS,“ hovorí Dudová.

Ani to si však nemožno nijako idealizovať. „Včera som sa rozprávala s niekoľkými miestnymi ľuďmi práve o tejto téme, 25-ročné dievča mi povedalo, že aj keby sa problém ISIS stratil, veľa ľudí by sa podľa nej vrátilo domov len vtedy, ak by im bola zabezpečená skutočná medzinárodná ochrana. Irackej vláde neveria,“ hovorí Dudová. Iní si podľa slovenskej lekárky myslia, že riešením by bolo, keby Západ posilnil Kurdov a vznikol by nový štát – Kurdistan, ktorý by dokázal utečencov, ktorí dnes žijú na jeho území, integrovať a pomôcť im a celkovo tak pomôcť zabezpečiť relatívny pokoj. „V každom prípade, odstránenie ISIS je prvou a nevyhnutnou podmienkou a bez reálnej vojenskej pomoci zvonku to zatiaľ na skorý koniec Islamského štátu nevyzerá,“ dodáva Zuzana Dudová.

Lekárka Zuzana Dudová v teréne. Keďže mnohí utečenci nemajú prostriedky na cestu do nemocnice, lekári vyrážajú za nimi.

Rovnakú otázku položil Postoy Mariánovi Čaučíkovi z organizácie Erko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, ktorá pôsobí v Afrike, odkiaľ okrem vojnových utečencov uteká najmä veľká väčšina ekonomických migrantov. Podľa Čaučíka je „potrebné zlepšiť životné podmienky v ich krajinách a regiónoch, z ktorých pochádzajú. To však miestne vlády vo väčšine afrických krajín zatiaľ nedokážu vlastnými silami a potrebujú pomoc od ekonomicky vyspelých krajín,“ hovorí pre Postoy.

Čaučík upozorňuje, že hoci je Európska únia so svojimi členskými štátmi hrdá na to, že je najväčším donorom rozvojovej pomoci, „táto pomoc je stále nedostatočná: jednak objemom prostriedkov, ktoré sa na rozvojovú pomoc vynakladajú – pritom drvivá väčšina európskych krajín vrátane Slovenska nedodržiava svoje záväzky v tejto oblasti – a jednak tým, že nie sú dostatočne zacielené a tiež tým, že iné politiky EÚ idú často proti rozvojovej politike ako takej,“ dodáva Čaučík.

Ústerdným problémom je najmä poľnohospodárstvo, ktoré by malo byť „hlavným motorom rozvoja afrických krajín.“ Lenže EÚ „svojimi obchodnými politikami zvýhodňuje európske a nadnárodné firmy na úkor miestnych poľnohospodárov, a tým Afriku poškodzuje,“ vysvetľuje Čaučík. Súčasnú krízu však podľa neho treba využiť ako príležitosť na podstatnú zmenu a investovať viac energie aj zdrojov tam, kde to treba.

Čaučíkov pohľad na poľnohospodárstvo a európsky protekcionizmus zdieľajú aj viacerí ekonómovia. Podľa Martina Vlachynského z INESS je „najlepším liekom pre Afriku jej zapojenie do globalizácie a inštitucionálne prijatie aspoň základných štandardov trhovej ekonomiky.“ Niektorým štátom sa to podľa Vlachynského podarilo, napríklad „Botswana má HDP na hlavu ako člen EÚ Bulharsko.“ Za kľúčový predpoklad zmeny k lepšiemu považuje najmä „prístup rozvojových krajín na trhy a ich vnútornú stabilitu. To druhé je aj vďaka koloniálnemu dedičstvu náročný proces, no s tým prvým môže západný svet Afrike výrazne pomôcť,“ dodáva Vlachynský.

Práve globálny kapitalizmus je však pre mnohých ďalších veľkým problémom, nadnárodné firmy nielenže devastujú tamojšiu prírodu a životné prostredie, ale spravidla v rozvojových krajinách ani neplatia dane, z ktorých by mohli byť financované riešenia tamojších problémov, napríklad zdravotná starostlivosť. Nehovoriac o problémoch s nízkou mzdou, neregulovaným predajom zbraní do problémových oblastí a podobne. Zdá sa, že ak chceme otočiť pozornosť na africké či blízkovýchodné krajiny s cieľom znížiť utečenecké vlny, bez aktívnej roly Západu to nepôjde.

Jaroslav Daniška, Jozef Majchrák

Foto: STEP-IN project

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo