Budapešť: Víkend na stanici (+foto)

Pokriky neonacistov prehlušujú sirény policajných áut. V okolí stanice sú ťažkoodenci pripravení zasiahnuť, kým novinári z celého sveta netrpezlivo čakajú na priamy prenos správ o aktuálnej situácii. Stovky utečencov všade okolo nás, ocitáme sa v živej mase. Piatok večer 4. septembra železničná stanica Keleti Pályaudvar v Budapešti.

Sýrsky chlapec na ceste za životom v bezpečí v okne jedného z vlakov smerujúcich na rakúsko-maďarskú hranicu. 

Naša výprava za utečencami sa začala v ten istý deň v Bratislave. Popoludní nám prinášali ochotní a srdeční ľudia materiálnu pomoc. Prišla aj herečka Petra Polnišová. Zozbierané veci sme naložili do dvoch áut Slovenskej katolíckej charity a päťčlenná posádka vyrazila na diaľnicu do Maďarska.

Maďarsko zrušilo minulý týždeň vo štvrtok priame vlaky do západnej Európy. Takmer 3 000 utečencov zo Sýrie, Iraku a Afganistanu snažiacich sa dostať prevažne do Nemecka, sa s nevôľou utáborilo v priestoroch a okolí budapeštianskej stanice. Ďalší sa rozhodli k rakúskej hranici vydať pešo. Utečenci odmietajú prevoz do maďarských utečeneckých táborov, boja sa kontroly a registrácie, ktorá by im znemožnila pokračovať v ceste na západ.

Sme pred železničnou stanicou Keleti. Len nemo hľadíme, svojimi pohľadmi sa snažíme zachytiť všetko, čo sa dá. Sme bez slov, naše telá posiate zimomriavkami signalizujú súcit a náš tep sa zvyšuje ako dôkaz, že nám táto situácia nie je ľahostajná.

Pôrod na toaletách

Oslovuje nás mladý muž zo Sýrie. Volá nás pozrieť svoju dcéru, ktorá má vraj len štyri dni. Narodila sa v priestoroch toalety budapeštianskej stanice za asistencie rodinných príslušníkov a skúsenejších žien. Rozmýšľame, ako je tu vlastne zabezpečená zdravotná starostlivosť a nevieme si ani len predstaviť, ako žena v takom vysokom štádiu tehotenstva vôbec zvládla takú úmornú cestu.

Dievčatko je nádherné, vyzerá zdravo a spokojne. Šťastný a hrdý otecko sa nám ňou pýši, v jeho mohutných rukách sa zvíja uzlíček drobného telíčka a my nevieme, čo povedať. Vstupujeme do dolných priestorov stanice.

Štvordňové bábätko, ktoré sa narodilo mladým sýrskym manželom v priestoroch toalety budapeštianskej stanice.

Rozprávame sa s utečencami. Chudá Sýrčanka sa na cestu vydala so svojím mužom a piatimi deťmi. Keby vedela, do čoho ide, radšej by vraj zomrela v Sýrii. Až po dosiahnutí gréckeho pobrežia si uvedomila, na aké obrovské riziko sa to vlastne so svojimi malými deťmi podujala.

Na stanici zostávame až do neskorých nočných hodín. Prekvapuje nás, ako v tomto hluku a pri silnom osvetlení utečenci dokážu vôbec zaspať. My sa na noc skladáme v byte u mladého manželského páru Adama a Aliky. Keďže majú maličkú dcérku, nestíhajú pomáhať v teréne. Prihlásili sa však na sociálnej sieti, kde ochotne ponúkajú možnosť ubytovania pre iných dobrovoľníkov.

Hygienické potreby, plienky, čistiace obrúsky, deky, spacie vaky, mlieko či oblečenie. Všetky veci vyzbierané na Slovensku odovzdávame do provizórneho skladu v obývačke jedného budapeštianskeho bytu, ktorý poskytla ďalšia ochotná maďarská rodina. Táto pomoc sa bude distribuovať na stanici Kobanya, kde sa utečenci počas dňa zbiehajú z okolitých staníc a hostelov, ktoré sú im dočasným útočiskom.

Vlaky do Rakúska

V sobotu ráno sa vydávame späť na stanicu Keleti, aby sme sa pridali k dobrovoľníkom organizácie Migration Aid. Stanica je takmer prázdna, jej pracovníci dezinfikujú priestory. V noci poslali maďarské úrady po utečencov autobusy, ktoré ich dopravili na rakúsku hranicu po tom, čo sa Rakúsko a Nemecko rozhodli utečencov uviaznutých v Maďarsku prijať na svojom území. S príchodom desiatej hodiny sa však na stanicu v hlúčikoch dostavujú nové skupiny utečencov.

Príchodom vyčerpaných utečencov na budapeštiansku stanicu sa začína rôznorodé poskytovanie pomoci, napríklad distribúcia jedla. 

Na stanici si budujeme stanovisko. Utečencom, ktorí sa pri nás zastavia, vydávame chlieb, ovocie, pečivo, keksy a vodu. Čakajú na naše povolenie, kým si potravinu zoberú a všetci do jedného pekne ďakujú. Ďalší obetaví dobrovoľníci sa hrajú s deťmi, kreslia si s nimi, vymýšľajú zaujímavé programy, napríklad hudobné čísla, žonglovanie.

Pomoc prináša aj mnoho obyvateľov Budapešti. Prichádzajú aj rodičia s deťmi, ktoré deťom utečencov odovzdávajú hračky, oblečenie a obuv. Mnoho vecí si utečenci ani nežiadajú, ale prijímajú len zo slušnosti. Vedia, že veci aj tak nemajú ako zobrať so sebou.

Na stanici spoznávame aj Rizvana. Má iba 16 rokov, pochádza z Pakistanu a na ceste je už dva mesiace. Jeho rodičia zostali doma. Cieľ jeho cesty je Nemecko, no na stanici zisťuje, že priamy vlak nebude vypravený. Kupuje si teda lístok do iného maďarského mesta, chce skúsiť šťastie odtiaľ.

Poobede sa dozvedáme, že Rakúsko otvorilo hranice a je pripravené prijať utečencov z Maďarska. Pomáhame utečencom s balením, prípadne s lístkami, asistujeme pri nastupovaní do vlakov, ktoré ich odvážajú na hraničný priechod Hegyeshalom-Nickelsdorf. Tam ich čaká rakúsky Červený kríž.

Mnohí z utečencov nemajú peniaze na lístky, a preto nechcú na vlaky nastúpiť. Pre nás aj ostatných ľudí je šokujúce, ako je možné, že vlaky na transport nie sú zadarmo, keďže sa vlády jednotlivých krajín dohodli na preprave. Ešte viac nás šokujuje, že na toaletách budapeštianskej stanici Keleti sa riadne vyberá poplatok za WC. Pri otázke pokladníkovi, či to myslia vážne, že si pri takejto situácii pýtajú poplatok, len mykol plecom a pokrútil hlavou, že áno. Šokujúce.

Pri návrate z Budapešti sa v nedeľu o pol piatej ráno zastavujeme na stanici v Hegyeshalom, kde služba už upratuje prázdne vlaky. Odtiaľ museli tieto skupiny kráčať ešte päť kilometrov do pohraničia, kde už boli pripravené priestory na čakanie a transport. V tme za ostnatým plotom sa črtajú obrysy postáv malej skupiny utečencov, ktorí sa k sebe túlia, aby sa aspoň trochu uchránili pred chladom a nepríjemným dažďom. Rakúski policajti ich postupne nakladajú do autobusov smerujúcich do Viedne.

Naša výprava za pomocou utečencom sa končí. Podarilo sa im presunúť bližšie tam, kam chceli. Ako nám povedal jeden muž na otázku, do ktorej krajiny by chcel ísť: „Ktorejkoľvek, kde môže normálne žiť človek z Afganistanu.“

Emília Trepáčová, Anna Bartošová
Foto: Slovenská katolícka charita

V sobotu ráno prichádzajú na stanicu Keleti ďalšie mnohopočetné skupiny utečencov.

Šestnásťročný Rizvan z Pakistanu cestuje sám už takmer dva mesiace

Deti si berú jedlo z odstaveného košíka.

Stanica Keleti Pályaudvar v Budapešti sa dočasne premenila na utečenecký tábor. V posledných týždňoch prichádzalo do Maďarska každý deň 1 500 až 3 000 utečencov.

Sabah má 29 rokov. Z vojnou zdevastovanej Sýrie uteká so svojím manželom a piatimi deťmi. Na fotke so svojou najstaršou dcérou Aadab, čo v preklade znamená nádej, a pracovníčkami Slovenskej katolíckej charity.

Dobrovoľníci a ďalší ľudia vyprevádzajú utečencov pri odchode smerom na rakúsko-maďarskú hranicu Nickelsdorf-Hegyeshalom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo