Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
26. jún 2020

História

Nebúrajme sochy, holé podstavce odhalia našu plytkosť

Ak by hrozilo, že by sa moderné obrazoborectvo rozmohlo, bolo by čo likvidovať.

Nebúrajme sochy, holé podstavce odhalia našu plytkosť

Inštalovanie sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade v júni 2010. Svätopluk bol jednou z prvých reálnych postáv viažucich sa k slovenskej stredovekej histórii. Foto: TASR/ Štefan Puškáš

Hnutie búrania podobizní historických postáv z minulosti, ktoré mali do činenia s otrokárstvom či rasizmom, zachvátilo už pomaly celú západnú civilizáciu. Nedávne poškodenie sochy Andreja Hlinku v Bratislave naznačuje, že niečo podobné môžeme očakávať aj na Slovensku.

Ak by hrozilo, že by sa moderné obrazoborectvo rozmohlo, bolo by čo likvidovať. Posúďte na pár príkladoch.

Vyhlaďte rímsky nápis na trenčianskom brale!

Nápis na trenčianskej skale, ktorý má takmer dvetisíc rokov, hlása o víťazstve Rimanov nad miestnymi Germánmi, ktorí vtedy obývali územie Slovenska. Hoci nevyzerá monumentálne, napríklad ako pamätníky z druhej svetovej vojny, jeho význam je nemalý.

Germánske kmene boli pre rímske cisárstvo najvážnejším súperom. Rimania videli v Germánoch hrozbu pre ich civilizáciu. Tí sa zas naopak neradi nechávali podrobovať a lákalo ich bohatstvo, ktoré sa im ukazovalo za prísne stráženou hranicou. Germáni napokon Západorímsku ríšu naozaj pochovali.

Trestná výprava na územie dnešného Slovenska sa odohrala tristo rokov pred pádom západnej časti ríše, v druhej polovici 2. storočia po Kristovi. Bolo to krátko po dosiahnutí vrcholu moci a územného rozmachu Ríma, keď vzápätí Germáni prelomili hranice. Výpravu viedol Marcus Aurelius. Donedávna filozof, potom cisár, najumnejší panovník na rímskom tróne.

Vojnu dokončil jeho syn Commodus prímerím s Germánmi, na ktoré by jeho otec asi nepristúpil. Do tohto obdobia, do prelomu rokov 178 a 179, sa datuje vytesaný trenčiansky nápis. Má byť dôkazom, že Rímska ríša bola pevná a odhodlane si strážila vybudovanú civilizáciu.

Nápis na trenčianskej skale je v latinke, v rímskom písme, ktoré používame dodnes. Foto: Wikimedia.org

Na antické dedičstvo sa odvolávame dodnes, hoci predkovia dnešných Slovákov prišli na toto územie až o štyri storočia po Marcovi Aureliovi. Píšeme latinským písmom, zakladáme si na rímskom práve, prebrali sme správny systém.

Odvolávajúc sa na rímske dedičstvo môžeme byť na nápis na trenčianskej skale hrdí, veď tak ďaleko za stredný Dunaj sa Rimania dostávali len málo. A to, že takto vysoko na severe nechali po sebe písomnú stopu, je už ozaj výnimočné.

Má to však háčik. Na akú slávnu minulosť si spomíname? Rímska ríša bola otrokárskym štátom.

Najlepším spôsobom získavania otrokov v Rímskej ríši boli vojenské ťaženia. Keď v prvom storočí pred Kristom dobýjal Caesar Zaalpskú Galiu, teda zhruba dnešné Francúzsko a Belgicko, z milióna tamojších Galov a Belgov spravil otrokov a porovnateľný počet vyhubil v bojoch. Predstavovalo to zhruba tretinu tamojšej populácie.

Ceasar dal neskôr všeobecné pomenovanie rímskym cisárom, medzi inými i Marcovi Aureliovi. Za cisára-filozofa mala Rímska ríša okolo 60 miliónov obyvateľov, z čoho 15 percent tvorili otroci.

Otrokov bolo vidieť všade, percentuálne ich bolo najviac v Itálii, teda v jadre Rímskej ríše. Tam bol otrokom každý piaty človek. V meste Rím tvorili otroci dokonca až tretinu obyvateľov.

Otrok nemal žiadne práva, nesmel vlastniť majetok, zakladať si rodinu. Meno mu dával jeho predávajúci alebo majiteľ.

Otroctvo bolo dedičné, teda otrokyni sa mohol narodiť len ďalší otrok. Majiteľ disponoval s otrokmi ako s majetkom. Predávali sa na trhoch s tabuľkou na krku, aby potenciálni kupujúci videl, čo otrok ovláda, na čo ho bude možné použiť.

Otroci pracovali všade – na poliach, v baniach, na stavbách, slúžili v armáde. Využívali ich v domácnostiach ako sluhov a správcov. Vzdelaných otrokov používali ako pisárov a učiteľov. Ekonomika Rímskej ríše bola postavená na otrokoch. Bezplatná práca otrokov sa považovala za samozrejmosť.

Inak to nebolo u Marca Aurelia, ktorý v súlade so stoickým učením pokladal otroctvo za niečo, nad čím niet kontroly – rovnako ako nad zdravím a chorobou. Otroctvo nebolo dobré ani zlé, jednoducho bolo. Snahou cisára bolo umožniť otrokom naplnenie akých-takých práv, aby sa v budúcnosti mohli z neho ako prepustenci vymaniť.

Marca Aurelia by sme dnešnými očami považovali za neprincipiálneho človeka, čo nebojuje proti zlu, zmieruje sa s jeho existenciu a so snahou vymaňovať sa z neho vlastne iba potvrdzuje jeho nevyhnutnosť.

Máme Marca Aurelia zatratiť alebo sa ho máme snažiť pochopiť? Je primerané pripomínať si ho napriek tomu, že viedol otrokársky štát?

Strhnite sochu Svätopluka spred Bratislavského hradu!

Slováci sa radi hlásia k Svätoplukovi ako k svojmu dávnemu predkovi. Kráľ Veľkej Moravy z 9. storočia vládol okrem iného nad Nitrianskom, ktoré možno považovať za predchodcu dnešného Slovenska.

Všeobecnú hrdosť na stredovekého kráľa potvrdilo politickopopulistické vztýčenie sochy Svätopluka na kopci bratislavského hradu v roku 2010. Akt sprevádzala polarizovaná diskusia v odborných kruhoch, či je množné vtedajší ľud označiť za starých Slovákov. Tým sa len znovu otvorila polemika z polovice 20. storočia.

Už viac ako pol storočia pred vztýčením sochy sa prvý oficiálny slovenský arcibiskup Karol Kmeťko pri procese s prezidentom prvej Slovenskej republiky v roku 1947 vyslovil na adresu Jozefa Tisa, že po Svätoplukovi bol „druhou našou hlavou“. Povedal to napriek tomu, že prezidentovo úradovanie kritizoval.

Pritom Svätopluka môžeme označiť za panovníka otrokárskej ríše. V oblasti strednej Európy to nebolo ničím výnimočným. Český historik Juraj Třeštík dokonca konštatuje, že obchod s otrokmi bol „hybnou silou sekulárneho procesu vytvárania strednej Európy“.

V sídle Veľkej Moravy, ktorého lokalizovanie je dodnes neznáme a uvažuje sa hlavne o lokalite v blízkosti stredného toku rieky Morava, sa pravidelne organizovali mesačné trhy, kde jedným z hlavných tovarov boli otroci. Zvlášť cenení boli chlapci, z ktorých po vykastrovaní vyrábali eunuchov.

Kto boli títo otroci? Často pochytaní Slovania. Moravský archeológ Jiří Macháček kladie oblasti lovu na ľudí na sever a východ od vtedajších dŕžav. Do centra Veľkej Moravy potom prichádzali židovskí a arabskí obchodníci, ktorí ich s vysokým ziskom rozvážali do mohamedánskych krajov na Pyrenejský polostrov a Blízky východ.

Pre stredovekých moravských vládcov bol obchod s otrokmi zdrojom príjmu a hlavne kovových peňazí, pretože nerazili vlastné mince. Hoci bolo zakázané zotročovať kresťanov, Svätopluk sa nezdráhal po zavrhnutí učenia arcibiskupa Metoda predať jeho žiakov do otroctva.

Centrála obchodu s otrokmi sa po zániku Veľkej Moravy preniesla do Prahy a zisky z obchodovania výrazne prispeli k vzniku Českého kráľovstva. Keďže v krajinách západnej Európy už otrokárstvo nepoužívali, v očiach ich obyvateľov začalo splývať označenie pre otrokov a Slovanov. Názov otrok, so základom v pojme sclave, vznikol pravdepodobne z označenia Sclavus (Slovan).

Tak to dnes vysvetľujú mnohí bádatelia, hoci v slovanských štátoch to neradi počujeme. Je to však stále lepšie, ako keby sa pojem Slovan prekryl s pojmom otrokár. A tých sme medzi našimi predkami mali – svedčia o tom miestne archeologické nálezy kovových pút pre otrokov vrátane menších verzií pre deti.

To je naša minulosť. Máme teraz začať haniť Svätopluka, pomenovaného v jazyku vyznávačov starých Slovákov ako prvý kráľ? Treba strhnúť jeho sochu z vŕšku Bratislavského hradu?

Zasypte Maximiliánovu fontánu v Bratislave!

Po prehratej bitke s Osmanmi pri Moháči v roku 1526 sa Uhorsko stalo súčasťou Habsburskej monarchie. Prvým Habsburgom, ktorý sa dal v rámci monarchie korunovať za uhorského kráľa, bol Maximilián II. Stalo sa tak v roku 1563 v Bratislave.

Veľká korunovačná slávnosť sa skončila tragédiou. Ohňostroj vyvolal požiar, ktorý si vyžiadal zhorené domy a mŕtvych. Preto sa o desaťročie neskôr rozhodol kráľ darovať Bratislave fontánu so stálym prívodom vody. Na Hlavnom námestí stojí dodnes a mnohí ju poznajú ako Rolandovu fontánu. V skutočnosti na nej tróni socha Maximiliána.

Habsburgovci zaujali po bitke pri Moháči Uhorsko zmenšené na juhu tureckou okupáciou spolu s jeho systémom. Platí to o Ferdinandovi I. a potom o jeho synovi Maximiliánovi II. Uhorsko sa riadilo zvykovým právom, skrátene nazývaným Tripartitum, ktorého zostavovateľom bol Štefan Verböci, mimochodom, po matke slovenského pôvodu.

Dnešnými slovami by sme tento systém nazvali ako otrokársky, lebo sa naň silno ponášal. Nevoľníctvo viazalo roľníka k pôde neprekonateľnou prekážkou. Hospodáril na prenajatej pôde, z ktorej musel uživiť seba a sčasti i zemepána. Mal predpísané pravidelné práce na panskom majetku, dávky a finančné odvody, uvaľovali sa naňho mimoriadne dane.

Nevoľník sa nesmel sťahovať, prípadne musel trpieť, ak ho pán z pôdy vyhnal. Do manželstva mohol vstúpiť iba so súhlasom pána. Ten rozhodoval, či jeho deti budú môcť študovať alebo sa vyučiť remeslu. Inak ostávali dedične pripútané k pôde.

Inzercia

Znevoľnenie veľkej časti populácie bolo do značnej miery dôsledkom mohutného sedliackeho povstania pod vedením Juraja Dóžu v roku 1514. Po jeho porazení uhorská šľachta presadila potrestanie roľníkov až za hrob a vytvorila z nich dedične menejcennú skupinu obyvateľov odsúdenú na otrockú prácu. Na druhej strane, šľachtici získali výnimočné práva, napríklad boli voči kráľovi oslobodení od platenia daní.

Maximiliánova fontána v Bratislave. Habsburskí panovníci vrátane Maximiliána II. udržali jeden a pol storočia Osmanov na slovenskom pomedzí. Foto: Wikimedia.org

Tento systém s určitými uvoľneniami platil v Uhorsku do revolúcie v roku 1848 a jeho dozvuky bolo cítiť dokonca až do začiatku 20. storočia. Zjarmenie roľníkov spojené v prvej etape s neutíchajúcim konfliktom s Turkami osudovo zastavilo hospodársky rozvoj Uhorska a spôsobilo jeho kontinuálne zaostávanie za západnou Európou, kde niečo takéto nepoznali.

Jedinou cestou, ako sa zbaviť poddanského jarma v Uhorsku, bolo dostať štatút slobodného kráľovského mesta. To sa za Maximiliána podarilo napríklad mestu Modra. Inak však habsburskí cisári až do osvietenstva výraznejšie nesiahali alebo nedokázali siahnuť na uhorský nevoľnícky systém.

Uhorskí vzbúrenci proti habsburským cisárom si to dobre uvedomovali a niektorí hrali so sedliackou kartou, lebo dopyt po slobode bol vysoký. Poslednému veľkému stavovskému povstaniu pod vedením Františka II. Rákociho na začiatku 18. storočia predchádzala vzbura zúbožených roľníkov v severovýchodnom Uhorsku, ktorá zasiahla aj východ dnešného Slovenska.

Rákoci sľuboval vzbúrencom slobodu za účasť vo svojom vojsku. Toto mohlo viesť slovenského ľudového hrdinu Juraja Jánošíka k vstúpeniu do jeho armády. Rákociho by sme mali dnešnými očami hodnotiť ako bojovníka proti nevoľníctvu, určitému druhu otrokárstva, a oslavovať ho.

No bol tu iný, dôležitejší rozmer. Všetky stavovské povstania boli neúspešné, hoci ich vodcovia sa často spájali so silnými nepriateľskými Turkami. Po vzburách ostali obrovské škody. Len v poslednom povstaní Františka II. Rákociho umrelo na Slovensku 80-tisíc ľudí, teda asi desatina celej populácie. Hospodárstvo bolo po vojnách rozvrátené, roľníci zbedačení, ľudia demoralizovaní. Krajinu sužovali bandy zbehnutých vojakov a zbojníkov. Medzi nich patril i Jánošík.

Nevoľníctvo určovalo vývoj v novovekom Uhorsku vrátane Slovenska. Má na svedomí množstvo príkorí na obyčajných roľníkoch. Ak hľadíme na predosvieteneckých habsburských panovníkov vrátane Maximiliána II., ktorí tento stav trpeli, len z tohto zorného uhla, potom ich môžeme považovať za podporovateľov nevoľníctva-otrokárstva.

Zasypeme preto obľúbenú Maximiliánovu fontánu v Bratislave? Alebo z nej snímeme podobizeň kráľa a nahradíme ju sochou putovného stredovekého rytiera Rolanda, za ktorú ju stále mnohí považujú?

Odstráňte sochu Štúra z modranského námestia!

Ľudovít Štúr prešiel počas svojho krátkeho aktívneho života veľkým oblúkom. Hoci ho lákali medzi seba maďarskí národovci a ako schopný mysliteľ a organizátor mal nádej na sľubnú uhorskú kariéru, vybral sa cestou obhajovania slovenského národa, ktorý bol v prvej polovici 19. storočia stále v plienkach.

Pochopil dôležitosť jazyka a vďaka správnemu výberu jeho prvotnej spisovnej formy združil usilovných národovcov okolo spoločnej dorozumievacej reči. To sa napokon ukázalo ako rozhodujúce a moderný slovenský národ sa napriek presadzovanej maďarizácii na konci 19. a začiatku 20. storočia sformoval a udržal.

V rokoch 1848 až 1849 sa Štúr v maďarskej revolúcii postavil na stranu Viedne s vidinou uznania autonómie Slovenska v monarchii. Keď sa mu to nepodarilo, stiahol sa do ústrania a dumal. Na začiatku 50. rokov napísal dielo Slovanstvo a svet budúcnosti. Krátko nato tragicky zomrel.

Keďže v predchádzajúcich rokoch nenašiel pochopenie vo Viedni, spásu pre Slovákov a ďalších Slovanov nachádzal v Rusku. Už to neohlasoval verejne, zveril sa knihe. Štúr napísal dielo po nemecky a doma bolo dlho neznáme. Na Slovensko sa dostalo po preklade do ruštiny z roku 1867 práve z východného cárstva.

Štúr si pre skorú smrť nemohol potvrdiť, či prípadné otočenie od Západu na Východ prinesie Slovákom vytúženú emancipáciu. V diele však zaujal rázny a kritický postoj k západnému systému a sympatiu k ruskému samoderžaviu. Okrajovo, ale výrazne sa dotkol, dnes by sme povedali, rasovej témy.

Odmietavý postoj zaujal k Židom a spájal ich so zaostalosťou Slovákov. Židov opísal ako Bohom zabudnutý národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo, nepoznal lásku k blížnemu, bezohľadne vyciciaval úbohý ľud, snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Pochvaľoval si, že v Rusku vládna moc prijala opatrenia obmedzujúce samovôľu Židov.

Protižidovské opatrenia po Štúrovej smrti nabrali v Rusku na intenzite. V 80. rokoch 19. storočia vypuklo prenasledovanie, za ktorým nasledovalo ďalšie na začiatku 20. storočia. Z týchto násilností spojených s usmrcovaním vznikol dnešný zaužívaný, pôvodne ruský výraz, pogrom.

Keby sme Štúra merali dnešným metrom, nazvali by sme ho tvrdým antisemitom, ktorý volá po rasistických opatreniach. Počas svojho života im podľa zverejnených príspevkov v tlači navrhoval udeliť plné práva len za podmienky, že prijmú kresťanstvo. Inak bol za ich obmedzovanie.

Keď sa však bližšie pozrieme na Štúrove názory, pochopíme, že viac ho ako náboženská odlišnosť Židov ho trápil alkoholizmus na slovenskej dedine, ktorý pričítal na vrub zemanským páleniciam a židovským krčmárom. Rozčuľoval sa, že kým výrobcom a distribútorom alkoholu ich aktivita prináša nemorálny zisk, pospolitému ľudu biedu.

Prebúdzať v takýchto podmienkach bežných roľníkov k národnému cíteniu bolo ťažké a on sa snažil pomenovať príčiny ich zaostalosti. Uvedomoval si, že len triezve hlavy dokážu počúvať výzvy na sebauvedomovanie.

Ak by sme boli dôslední, chytili Štúra za slovo a mechanicky premietli jeho názory do súčasnosti, zaradili by sme ho medzi provokujúcich antisemitov. Podľa súčasného trestného zákonníka by mal byť stíhaný a odsúdený.

Máme ho preto vymazať z našej histórie? Alebo aspoň vyjadriť nesúhlas s jeho rasistickými postojmi odstránením jeho sôch?

Nebúrajme spomienky, je to naša história

História Slovákov sa spája s ľuďmi, ktorých nemožno nálepkovať čiernobielo. Ako sa píše v Biblii, nikto nie je bez viny. Týka sa to všetkých štyroch vykreslených postáv. Na druhej strane si musíme byť vedomí, že osobnosti sú historickými preto, že určovali smerovanie dejín.

Rímsky systém pohľadu na spoločnosť je v nás dodnes. Spôsob správy verejného života, chápanie práva, pohľadu na svet, je dedičstvom antického Ríma a gréckej filozofie, sprostredkovanej hlavne Rimanmi.

Marcus Aurelius bol vrcholným predstaviteľom rímskeho systému, a preto by sme sa mali k nemu hlásiť napriek jeho otrokárskej línii. Môžeme byť hrdí na to, že rímska civilizácia sa o územie Slovenska obtrela dávno pred príchodom Slovanov a zanechala po sebe dedičstvo.

Svoju slovanskú minulosť si chtiac-nechtiac musíme spojiť so Svätoplukom. Bol to pragmatický panovník, ktorý si uvedomoval, že vládnuť sa dá iba nástrojmi, ktoré mu poskytuje prítomnosť. Sem patrilo i otrokárstvo. Veľkomoravskí panovníci nechali po sebe stopu a pričinili sa o budovanie niečoho úplne nového, čomu sa hovorí historická pamäť.

Bez uplatnenia vtedajšieho otrokárskeho systému by s veľkou pravdepodobnosťou nevzniklo Nitriansko, Veľká Morava či České kráľovstvo. Tunajšie kraje nemali na koncentrovaný rozbeh porovnateľný vývozný tovar, iba úbohých pochytaných otrokov.

Pragmatický Svätopluk pochopil, že rímsky náboženský rítus presadzovaný susediacimi Frankmi bude v týchto končinách životaschopnejší ako vzdialený konštantínopolský. Jeho násilné rozhodnutie v náboženskej otázke nás ako najvýchodnejšiu oblasť pripojilo k západnej civilizácii, ku ktorej sa dodnes hlásime.

Keď sa na konci stredoveku u nás nadobro uhniezdilo západoeurópske zmýšľanie presadzované takými významnými kráľmi, ako boli Žigmund či Matej Korvín, prichádzala osmanská hrozba. Bola to úplne iná civilizácia a stret s ňou bol nevyhnutný.

Uhorskí králi sa dlho bránili, no napokon tureckému tlaku neodolali. Štafetu po nich prevzali Habsburgovci a treba povedať, že to boli práve oni, čo zabránili ďalšej osmanskej expanzii do strednej a západnej Európy.

Že pri tom rešpektovali zdedený uhorský nevoľnícko-otrocký systém? Uvažovali pragmaticky – prinášal zdroje na vedenie vojen. Bližšia košeľa ako kabát. Keď sa vyskytla príležitosť, sami ho nabúrali, stačí si spomenúť na osvietenecké aktivity Márie Terézie a Jozefa II.

Ak sa chceme pozrieť na osobnosť Maximiliána II., mali by sme to urobiť komplexne. Rešpektoval uhorský systém, na druhej strane sa zaslúžil o významné počiny, z pohľadu Slovenska napríklad o reformu lesného hospodárstva a ťažby kovov. Aj vďaka nemu sa Slovensko po vyhnaní Osmanov stalo až do sklonku 19. storočia najvyspelejšou časťou Uhorska.

Štúr by dnes so svojimi odmeranými postojmi k západnej civilizácii, príklonu k Rusku a odmietaniu rovnoprávnosti Židov neuspel. Krvavé 20. storočie spojené s dvoma totalitnými režimami, z ktorých jeden vyrástol práve v Rusku a druhý privodil genocídu Židov, ho pasujú za zlého vizionára.

Na druhej strane nebyť Štúra, cesta Slovákov k vlastnému životaschopnému národu by bola omnoho komplikovanejšia. Nebyť jeho, dnes by som asi tento príspevok nepísal v jazyku, ktorý považujeme za úplnú samozrejmosť.

Hodnoťme dejiny a ich hýbateľov objektívne. Nepodliehajme modernému obrazoborectvu a neváhajme si kamennými pamätníkmi pripomínať historické osobnosti napriek ich poškvrnenosti. Tolerancia je jedným zo znakov západnej civilizácie, kam patríme.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame