Sme hodní Krčméryho obete?

Stretol som ho iba raz, dávno po Novembri. Nevládal už povedať ani slovo, nevládal zdvihnúť hlavu. Sedel zhrbený, stretnúť sa s jeho pohľadom bolo ťažké. Ale v tom momente, keď sme spolu s kolegom sedeli vedľa Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, som pochopil, že ich život sa stane mierou našich dejín.

(Foto - archív rodiny Vančovej)

Keď raz, pri nám dnes neznámom spore, vznikne konflikt pravdy a moci, kresťanstva a politiky, budeme sa pýtať, ako sa má správať národ Krčméryho a Jukla: je čin, ktorý ideme vykonať, hodný Krčméryho a Jukla? Sme ešte národ, hodný ich obete? Nikto v slovenských dejinách neznesie podobne vysoké kritérium. Štúr bol rozhodujúcim mužom 19. storočia, naše dejiny by bez neho vyzerali inak, ale bol to sám Štúr, kto pred smrťou poprel všetko, za čo dovtedy bojoval. Tiso a jeho generácia neunesú pohľad dejín, ignorovali alebo zľahčovali porušovanie prirodzených práv svojej doby. Ak aj chápali, čo je to zodpovednosť za štát v marci 1939, nechápali to neskôr. Dubček sa stal symbolom a tvárou mohutnej vnútornej emancipácie, jediným Slovákom, ktorý mohol viesť aj Čechov, ale nevedel k čomu a za čím.

Prečítajte si legendárny prejav Silvestra Krčméryho:
Vy máte moc, my máme pravdu

Zdieľať

Krčméry a Jukl dokázali viac. Trpeli viac, a viac aj dosiahli. Tisov štát považovali za nekresťanský, ako ich totiž učil ich chorvátsky profesor, žiaden štát nemôže šliapať po právach jednotlivca a rodiny. Človek, rodina a kultúra je viac, iba tak môže byť štát slobodný. Kolakovič tomu obetoval celý život a Krčméry s Juklom tiež.

Mnohí kresťania, najmä katolíci, si v tej temnej hodine našich dejín mysleli, že nič nemôže byť ťažšie ako kritika štátu, na čele ktorého stojí katolícky kňaz. Kolakovičovi žiaci to však celé otočili. Bolo to pre nich to najprirodzenejšie a najjednoduchšie. Kedysi mocná ľudácka tradícia vyschla. V jej tieni, v malom spoločenstve sa narodila silnejšia a pre naše dejiny podstatnejšia tradícia.

Dubček dokázal vyvolať nadšenie, jeho úsmev sa stal synonymom entuziazmu 60. rokov. Ale nikdy nebol schopný väčšej obete. A spolu s ním ani väčšina ľudí okolo neho. Nedokázal odísť, komunisti sa ho museli sami zbaviť. Nedokázal ísť do zápasu ani realisticky pomenovať situáciu. Dokázal snívať a prizerať sa vznikajúcej normalizácii. Nečinne, až nepochopiteľne lojálne. Prípadne sa rozplakať.

Krčméry a Jukl boli naopak schopní viacerých zápasov. V roku 1944 podporili Povstanie, po roku 1948 sa postavili komunizmu, a potom, po prepustení z väzenia, opäť. Najskôr ako jednotlivci, potom ako hnutie. Krčméryho posledným bojom bol ten proti Mečiarovi, v čase, keď bol na vrchole popularity. Všetky ich zápasy dopadli víťazne. Nikdy sa nevzdali svojich ideálov, nikdy nepísali sebakritiky, oni sami ani ich druhovia a žiaci. A ak je prípad Štúra alebo neskôr v storočí dvadsiatom osud Hodžu či Sidora, Tisa a Husáka v niečom tragický, ak máme pocit, že v rozhodujúcej chvíli zaváhali a osudovo sa vzdali alebo svoju najväčšiu hodinu neskôr sami popreli, potom je prípad Krčméryho a Jukla presne opačný. A ak to dnes vidíme, ak to považujeme za hodnotu, stávame sa národom Krčméryho a Jukla.

Možno to znie vznešene, ale je to predovšetkým zaväzujúce. Pravda a moc sú totiž v spore až príliš často. A schopnosť odísť do disentu, postaviť sa nekultúrnosti a nátlaku, si vždy vyžaduje obeť. Silvester Krčméry nebol počas života slávnejší ako Tiso, Dubček, Husák či Mečiar. Ale jeho miesto v dejinách je rovnako veľké a v morálnom zmysle vážnejšie. Nebyť Krčméryho a Jukla, po Tisovi by bol slovenský katolicizmus skompromitovaný. Pred ním však, paradoxne, stála jeho najväčšia chvíľa. Nebyť Krčméryho a Jukla, slovenský disent by bol obmedzený na nadšenie z roku 1968 a geto okolo Jána Beňa. Nebyť Krčméryho a Jukla, kto by sa odvážil snívať o veľkej demonštrácii v marci 1988? Keby nebolo ich dvoch, mali by sme nástup komunizmu v roku 1948 a aj jeho pád v roku 1989, ale chýbalo by to veľké medzi tým.

Je to príbeh, ktorý nie je pretkaný svetskou slávou a širokým uznaním, napokon, väčšina národa podnes nepozná nielen veľkú Krčméryho obhajobu z roku 1954, ale ani jeho tvár a fotografiu. Krčméry ani Jukl nemali štátny pohreb, televízie ani denníky im za života ani po smrti nevenovali primeranú pozornosť a počet ulíc a námestí, ktoré nesie ich meno, spočítate na pár prstoch. Je to skôr príbeh neustáleho strádania a utrpenia - už vtedy v zime, v čase Povstania, potom na betóne, kdesi v ruzyňskej väznici, deň po dni, týždeň po týždni, mesiac po mesiaci. A potom na slobode, vždy znova príbeh nového zápasu, proti dobe, ľahostajnosti aj ideologickej nenávisti.

Ale napriek všetkému tomu utrpeniu a ostrakizácii, je to príbeh úspešný a víťazný. Naše dejiny by bez tohto muža vyzerali inak, preto a najmä kvôli nám samotným treba na Krčméryho pamätať.

Jaroslav Daniška

Text je upravenou verziou nekrológu, ktorý pôvodne vyšiel v revue Impulz v roku 2013.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo