Utečeneckú vlnu živí mafia a priveľa vojen

Politológ Tomáš Šmíd pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne. Zaoberá sa problematikou ozbrojených konfliktov a organizovaného zločinu a je autorom viacerých publikácií z tejto oblasti. Veľký dôraz kladie na terénny výskum a absolvoval viacero ciest na severný Kaukaz či Blízky východ.

V súvislosti s utečeneckou krízou sa aktuálne veľa diskutuje o kvótach na prerozdelenie utečencov. Je to dobré riešenie?

Je to zmysluplné riešenie, pokiaľ hovoríme o ľuďoch, ktorí spĺňajú kritériá utečencov podľa medzinárodných dohôd. Nemôžeme to všetko nechať na Grékoch, ktorí už aj tak rezignovali, a na Maďaroch, ktorí síce nerezignovali, ale sú v Európe za svoje správanie ostrakizovaní. Aj keď je veľmi ťažké ich za niečo odsudzovať, keďže kríza má taký rozmer, s akým sa táto krajina ešte nestretla a len sa snažia naplňovať medzinárodné dohody.

O kvótach teda môžeme uvažovať ako o riešení, aj keď to nie je samospasiteľné riešenie. Ale uspokojiť sa len s tým, že celý problém necháme iba na pleciach krajín, ako sú Grécko, Taliansko či Maďarsko, by bolo alibistické. Na druhej strane je logické, že viaceré krajiny nechcú na svojom území prijímať ľudí, ktorí nespĺňajú kritériá utečencov. Je úplne iná situácia, ak niekto uteká pred vojnou či politickým prenasledovaním, alebo za lepším ekonomickým životom.

Ako sa to dá rozlišovať?

To je dobrá otázka. Je to veľmi zložité. Množstvo utečencov nemá doklady. Mnohí, pretože o ne skutočne prišli, ale je dosť aj tých, pre ktorých je to účelová taktika. Aby sa nedala vystopovať skutočnosť, že prichádzajú napríklad z Bangladéša, čo je síce chudobná krajina, ale nie je tam vojna ani násilná diktatúra.

Na druhej strane práve toto môže byť kľúčom pre rozhodovanie, koho prijať. Nechceš spolupracovať na zistení svojej identity? Tak potom to je problém. Ďalším problémom však je, kam takéhoto človeka vrátiť. Keď nechce povedať, odkiaľ je a my to nevieme zistiť. Dáme ho do väzenia? Mohlo by to byť riešenie, pretože ilegálne prekročil hranice, čo je trestný čin. Budeme však zatvárať ľudí, ktorí sú na ceste s malými deťmi? Takéto situácie sa v Európe riešili vždy, teraz však ide o obrovské množstvo ľudí.

Kto spĺňa kritériá utečencov pred vojnou alebo politickým prenasledovaním? Sú to najmä ľudia zo Sýrie alebo z Iraku?

Sýria určite patrí medzi tie krajiny, ktorých obyvatelia spĺňajú kritériá, aby im mohol byť udelený azyl. Podobne to platí aj pre Irak. Na druhej strane máme krajiny, ako je napríklad Ruská federácia, ktorá patrí medzi takzvané bezpečné krajiny pôvodu, ale určite to neplatí pre všetky jej regióny. Napríklad pre Čečensko. Nedávno som sa odtiaľ vrátil a situáciu tam dobre poznám. Ľudia, ktorí odtiaľ utekajú, pretože sa dostali do konfliktu s prezidentom Kadyrovom, sú ohrození na živote viac než mnohí z utečencov, ktorí prichádzajú do Talianska a Grécka.

To isté, čo o Čečencoch, sa dá povedať aj o ľuďoch, ktorí prichádzajú napríklad z Eritrey, kde vládne diktatúra.

Eritrea tiež nie je práve štandardná bezpečná krajina pôvodu. Aj keď ťažko povedať, či všetci Eritrejci z tej masy, ktorá uteká, sú naozaj prenasledovaní režimom.

Dá sa toto vôbec v rámci azylovej procedúry zistiť?

Prakticky nie. Dá sa zistiť istá pravdepodobnosť, ale málokedy existuje úplne jasný prípad.

Čiže v rámci tejto procedúry musí aj tak existovať priestor pre istú veľkorysosť.

Samozrejme. Na jednej strane pre veľkorysosť, ale na druhej strane tam musí byť aj dávka cynického formalizmu. Pretože musíte povedať nie aj ľuďom, ktorí naozaj potrebujú pomoc. Takisto vám azylovým konaním môže prekĺznuť niekto, kto si to nezaslúži.

Veľa sa hovorí o podiele organizovaného zločinu na aktuálnej utečeneckej kríze. Vy sa tejto téme venujete. Ako to celé prebieha?

Pokiaľ ide o ten prúd, ktorý uteká cez Stredozemné more, tak tam je ten podiel neoddiskutovateľný. A je to dlhodobejší problém, hoci si to mnohí všimli až teraz. Talianske zločinecké štruktúry, ako napríklad sicílska, kalábrijská mafia alebo neapolská Comorra sa na obchod s ľuďmi špecializovali už v 90. rokoch, keď sa zosypalo Albánsko. Kontrolujú to od začiatku až do konca. Od vzbudenia očakávaní priamo v dotknutých krajinách, cez zháňanie peňazí na cestu, až po azylové centrá, na ktoré získavajú dotácie a celé ich ovládajú. Od zásobovania až po upratovanie. Všetko je viac-menej spojené s kriminálnymi štruktúrami na juhu Talianska.

A pokiaľ ide o balkánsku cestu?

V tomto prípade je to náhodilejšie a miestny albánsky, turecký či bulharský organizovaný zločin sa sústreďuje najmä na tranzit ľudí.

Ako to presne funguje? Zachytávajú tých ľudí na ceste?

Často ich verbujú už priamo v ich krajinách. Alebo ich zachytia v nejakej fáze cesty. V Afrike sa na tom podieľajú ešte africké gangy, ktoré ich v Taliansku odovzdajú talianskym kriminálnym štruktúram a dostanú za to svoj podiel. V subsaharskej Afrike sú to najmä nigérijské gangy.

Dá sa utekať mimo týchto sietí?

Podľa mňa veľmi nie. V nejakej fáze cesty sa im možno dá vyhnúť, ale skôr či neskôr sa s nimi títo ľudia dostanú do kontaktu. Je to podobné ako v prípadoch mnohých ukrajinských robotníkov v Česku, ktorých osudy boli v médiách podrobne opísané. Ukrajinský robotník si síce mohol sám dohodnúť prácu, ale po čase sa mu ozvali „patróni“ a vypýtali si svoj podiel.

Náklady na cestu sa podľa medializovaných informácií pohybujú v tisíckach dolárov. Znamená to, že utekať môžu iba bohatí ľudia?

Nie celkom. Mnohí za zadĺžia a často práve u týchto kriminálnych štruktúr. V južnom Taliansku je to navyše naviazané na ďalšie kriminálne aktivity, najmä na zneužívanie otrockej práce. Musia si to odpracovať, pričom sa to často odpracovať ani nedá, pretože im nabiehajú úroky a úroky z úrokov. Je to klasické úžerníctvo.

Znamená to, že časť týchto ľudí sa z juhu Talianska vôbec nedostane ďalej?

Áno. Veľká časť migrantov je v pasci, v začarovanom kruhu, z ktorého sa nedá vystúpiť. Neviete jazyk, nechcete komunikovať s políciou, pretože sa bojíte, že vás hneď zavrú. Nemáte sa na koho obrátiť. Kolegyňa z univerzity v Katánii na Sicílii nám napríklad povedala, že nedávne vzbury migrantov na Sicílii boli regulárnym otrockým povstaním. Vzbúrili sa migranti, ktorí tam na plantážach dreli za jedno euro na deň.

Dnes sú teda z pohľadu organizovaného zločinu v kurze viac ľudia ako drogy?

Drogy sú stále nesmierne lukratívne, ale obchodovanie s ľuďmi sa v poslednom období tomuto biznisu vyrovnáva. Je to dané aj tým, že za obchod s narkotikami hrozia vyššie tresty. Je to paradox, pretože každý asi intuitívne cíti, že obchodovanie s nejakou ľudskou bytosťou je amorálnejšie ako prevážanie balíka heroínu. Hoci aj ten zničí niekoľko životov, ale je tam minimálne ten prvok dobrovoľného rozhodnutia. Utečenec je človek v zúfalej situácii, s ktorým sa cynicky obchoduje a keď sa jednotlivé články tohto obchodu navzájom pohádajú, tak tých ľudí nechajú pokojne zahynúť. Tak, ako to bolo nedávno v prípade tej dodávky s viac ako sedemdesiatimi ľuďmi. Podľa toho, čo je známe, ich tam nechali, pretože jeden z článkov reťazca odmietol zaplatiť. Keby tam boli drogy, tak sa jednoducho spália niekde na policajnej stanici. Vo finále je teda obchodovanie s ľuďmi menej rizikové z pohľadu trestnoprávneho postihu a má porovnateľnú, niekedy aj vyššiu výnosnosť ako obchod s narkotikami.

Čo proti tomu obchodovaniu s ľuďmi, ktoré už nadobudlo takéto veľké rozmery, robí talianska polícia?

Talianske orgány patria, pokiaľ ide o boj s organizovaným zločinom, k tým lepším. Majú s tým veľké skúsenosti. Ale ten objem a zakorenenosť miestnych kriminálnych štruktúr je taká obrovská, že ten boj sa nedá vyhrať.

Ako by zvyšok Európy mohol pomôcť v boji proti tomuto biznisu s ľuďmi?

Personálne a finančne.

Dá sa povedať, že keby do toho, čo sa deje s utečencami, nebol tak významne zapojený organizovaný zločin, bola by tá migračná vlna menšia?

Bola by určite menšia a nebola by tak organizovaná. Minimálne pokiaľ ide o stredomorskú cestu. Na druhej strane, treba si uvedomiť aj to, že mafia tú vlnu nevyvolala, iba ju udržuje v chode. Nahráva jej aj to, že na svete je strašne veľa vojen. Už len v porovnaní s 90. rokmi. Afganistan, Irak, Sýria, kontinuálne ozbrojené násilie môžeme sledovať v západnom Pakistane, na severnom Kaukaze, v Sudáne, v Somálsku, v Líbyi, v Čade, dokonca v juhovýchodnom Turecku, kde prebiehajú operácie proti kurdským separatistom zo strany tureckej vlády. Turecká vláda sa správa veľmi problematicky a nie práve ako spojenec. V Kongu je už dvadsať rokov vojna, o ktorej poriadne ani nevieme.

Veľa sa hovorí o tom, že s utečeneckou vlnou môže do Európy prísť aj veľa radikálnych islamistov a teroristov. Aké veľké je toto riziko?

To, že sem nejakí islamisti a teroristi prídu, je určite pravda, ale prišli by sem aj bez tejto vlny.

Čo môže Západ urobiť priamo na mieste v postihnutých krajinách, aby ľudia odtiaľ utekali menej?

Najmä by nemal robiť nezodpovednú politiku. Jeden môj známy páter, bývalý politický väzeň hovorieval, že horšia ako hriech je splašená cnosť. Ja, samozrejme, viem, kto bol Asad alebo Kaddáfí, ale v politike vždy musíte pracovať s kategóriou menšieho zla. Nebolo menším zlom nechať pri moci Kaddáfího, ktorý tu krajinu držal pohromade, navyše v čase, keď už bol ochotný spolupracovať so Západom? Alebo Saddám Husain. Áno, bola to odpudivá postava, ale aký bol plán B po jeho zvrhnutí? Akí ľudia ho mali s podporou Západu vystriedať? Dnes už sa môžeme len usmievať nad tým, že skupiny, ktoré sú dnes súčasťou Islamského štátu, sa ešte nie tak dávno nazývali demokratickou opozíciou. Dobre, v prípade Iraku to ešte bolo po prvýkrát, chýbali skúsenosti, ale v Sýrii to dopadlo ešte horšie.

To je pravda, ale už sa to stalo.

To, čo sa dá urobiť na mieste, je zabezpečiť tým ľuďom základné prežitie, najmä bezpečnosť. Potom sú tu dlhodobejšie, napríklad environmentálne výzvy. Množstvo konfliktov dnes vzniká práve z tých dôvodov, že ubúda orná pôda a sú veľké problémy s vodou. Čiže treba sa zamerať na dlhodobú rozvojovú pomoc, skôr rozvojovú ako humanitárnu. Treba sa tiež zamyslieť nad tým, či by sme nemali otvoriť európsky trh africkým poľnohospodárom, keď už chceme pomáhať.

Dnes sa čoraz viac hovorí o možnosti vojenskej intervencie v Sýrii, aký je váš názor?

Nikdy nemalo dôjsť k rozrušeniu Asadovho režimu takým spôsobom, ako to prebehlo. Teraz sú už na výber iba zlé riešenia. Islamský štát by, samozrejme, mohutnej pozemnej ofenzíve neodolal. Na druhej strane, je otázkou, či to nie je presne to, o čo mu ide. Zatiahnuť Západ do dlhého miestneho konfliktu, aby v ňom uviazol a oni budú pomocou hesiel o neokolonializme a intervencionizme mobilizovať islamskú populáciu na celom svete.

Utečeneckých vĺn bolo v dejinách veľa. Je tá aktuálna v niečom výnimočná?

Asi v tom, že masa dnešných migrantov pochádza z oblastí, ktoré sú kultúrne a etnicky, jazykovo výrazne odlišné od Európy. Čiže v tomto je to pre nás nový typ výzvy.

Dá sa odhadnúť, kedy táto utečenecká vlna opadne?

To závisí od dynamiky medzinárodného diania. Od toho, akým spôsobom budú regulované medzinárodné konflikty, či sa Brusel a Európska únia dokáže dohodnúť na nejakom spoločnom postoji. Osobne si však myslím, že to bude silnieť a vrchol ešte len príde.

Jozef Majchrák

Foto: Daniela Matejovičová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo