Denník N pred pár dňami uverejnil anketu s osemnástimi slovenskými ekonómami rôzneho zafarbenia, v ktorej im položil otázku, čo sa vláde podarilo alebo nepodarilo urobiť počas koronakrízy. V odpovediach respondentov sa často opakovala výčitka, že vláda pomoc podnikateľom prešpekulovala, prekomplikovala a napokon toho aj tak bolo málo a neskoro...

Pandémia potvrdila, že slovenský štát je veľmi dobrý v tom, ako niečo občanom a firmám prikázať, zakázať a eventuálne potom pokutovať tých, ktorí to porušia. S implementovaním nejakého štruktúrovanejšieho postupu je to už zložitejšie.

Vykonávať sekvencovanú činnosť zvládajú úradníci ešte ako-tak v rámci mnohoročnej rutiny a zabehnutých postupov, ale v prípade krízy sa štátny aparát ťažko prispôsobuje novým nevyspytateľným výzvam. Ťažko sa vymýšľa a zavádza niečo úplne nové bez toho, aby to so sebou prinášalo nezamýšľané „vedľajšie škody“.

Iste, pandémia, aká prichádza raz za storočie, do istej miery vládu ospravedlňuje. Rovnako ako skutočnosť, že pri moci je po rokoch úplne nová garnitúra, ktorej členovia doteraz nemali veľa skúseností s vládnutím.

Na druhej strane, s rozpačitými hodnoteniami výkonu vlády pri riadení pomoci ekonomike kontrastujú niektoré jej ambície z programového vyhlásenia. V rezorte zdravotníctva, ktoré má na starosti OĽaNO, ale napríklad aj pri štátnej výstavbe bytov, ktoré sa stali vlajkovou loďou programu strany Sme rodina, cítiť príliš optimistickú vieru v schopnosť politikov a štátnych úradníkov manažovať komplexné a náročné verejné úlohy.

Na jednej strane z riadkov vládneho programu cítiť vieru v existenciu morálne bezúhonných a súčasne odborne podkutých štátnych organizátorov, ktorí ambiciózne sľuby uvedú do praxe. Na druhej strane zo zákulisia koalície prenikajú do novinárskych kruhov klebety o tom, ako ťažko ministri zháňajú ľudí na obsadenie niektorých kľúčových riadiacich a odborných pozícií. Čo zrejme súvisí aj s tým, že žiadna zo štvorice vládnych strán nie je práve masovou organizáciou, kde by sa roky pripravovali kádre na riadenie štátu na všetkých jeho úrovniach.

Za týchto okolností by vláda možno mohla viac staviť na prístup v štýle „laissez-faire“. Teda nechať gro prispôsobenia sa novému svetu po korone na súkromný sektor a sústrediť sa skôr na to, ako rozviazať ekonomike ruky, aby sa skutočne novej situácii aj prispôsobiť mohla.

Samozrejme, nedá sa to urobiť všade. V niektorých oblastiach, napríklad v školstve, sú akútne nutné reformy, ktoré musia politici aktívne presadiť, a to aj za cenu prípadného konfliktu so záujmami, ktorým vyhovuje status quo.

Vieme, že verejný sektor je zrejme všade na svete menej výkonný ako súkromný sektor. No súčasne sa zdá, že niektoré štáty fungujú efektívnejšie ako iné.

Odkiaľ sa berie schopnosť niektorých štátov zvládať náročné a komplexné úlohy? Je to len moja domnienka, no myslím, že schopnosť štátneho sektoru plniť zložité a mnohovrstevné zadania sa odvíja od vyspelosti súkromného sektora v tej-ktorej krajine.

Konkurencia a kreatívna deštrukcia, ktoré panujú v súkromnom sektore, vedú jednak k vzniku veľmi zložitých a vnútorne štruktúrovaných výrobných a obchodných organizácií, jednak vedú k rozvoju manažérskych poznatkov, ako tieto zložité organizmy riadiť. Navyše, časť riadiacich a výkonných pracovníkov pendluje počas svojej kariéry medzi súkromným, verejným a neziskovým sektorom.

Prirodzene, súkromné a verejné organizácie sa v mnohom líšia. Slovami klasika: Kým vo firme je všetko o výsledku, v úrade je všetko o dodržaní predpísaného postupu.

No časť inovatívnych manažérskych techník, ktoré vznikli v dynamickom súkromnom sektore, sa dá zrejme preniesť a zabudovať aj do fungovania štátnych organizácií a tým ich zefektívniť, aj keď vždy budú zaostávať za tými súkromnými. Navyše, na osobnej skúsenosti manažéra, ktorý stál na čele súkromnej firmy, kde musel riešiť mnohé náročné situácie, môže tento človek stavať aj po tom, ako prešiel na čelo nejakého štátneho úradu či verejnej organizácie.

Ak teda chceme efektívny štátny aparát so schopnými ľuďmi na všetkých úrovniach, umožňujme dýchať a rásť silnému súkromnému sektoru, ktorý môže vláde slúžiť ako rezervoár manažérskych osobností i vzor relatívne efektívnych manažérskych postupov.

Aby však obeh ľudí i riadiacich techník medzi štátnym a súkromným sektorom fungoval dobre, na strane štátu ešte musia byť splnené dve podmienky: Tou menej dôležitou sú platy pre riadiacich pracovníkov, ktoré by dokázali konkurovať súkromnému sektoru. Menej dôležitou podmienkou to je preto, že mnohí schopní ľudia si už v komerčnej sfére zarobili a nižší príjem od štátnej organizácie im môže kompenzovať napríklad dobrý pocit, že robia niečo užitočné pre svoju vlasť, respektíve étos verejnej služby.

Tou druhou a dôležitejšou podmienkou je dôvera schopných ľudí zo súkromného sektora voči konkrétnej vláde, ktorá ich oslovuje na spoluprácu. Topmanažér, ktorý chce, aby jeho kariéra mala budúcnosť aj po tom, ako štyri roky robil pre štát, musí mať istotu, že mu nebudú do práce príliš zasahovať také politické záujmy, ktoré by narušili jeho dobré meno.