Židia a naša historická zodpovednosť voči utečencom

Slovensko nesmie byť len objektom dejín, zaväzuje nás k tomu naša vlastná minulosť. Historická lekcia je aktuálna aj zoči-voči utečeneckej kríze.

Pamätník obetiam holocaustu v Budapešti.

Pred pár dňami si Slovensko pripomenulo výročie vypuknutia SNP. Ide o jednu z mála udalostí v dejinách tohto národa, keď sa Slováci dokázali vymaniť z pasívneho a bolestínskeho postavenia „objektu“ dejín a naopak, aktívne sa postavili na obranu európskych hodnôt pred spoločným nepriateľom. Bez ohľadu na rôzne partikulárne záujmy bolo SNP totiž jednoznačným vystúpením proti totalitarizujúcemu a fašizujúcemu režimu pod vedením dr. Tisa, ktorý vznikol len a len z vôle Adolfa Hitlera a ktorý sa počas celej svojej existencie vyhrieval v závetrí nacistického Nemecka. Tento režim, napriek všetkým mýtom o prezidentských milostiach, za prispenia nacistov po potlačení povstania efektívne exterminoval židovský element na území Slovenska a vyniesol ortieľ smrti nad počtom ľudí, ktorý približne zodpovedá veľkosti dnešnej Banskej Bystrice. Ide bezmála o 80 000 nie bezmenných, ale nanajvýš konkrétnych mužov, ženy a deti, ktorých pamiatku si práve dnes 9. septembra, na výročný Deň obetí holokaustu a rasového násilia, pripomíname.

Zhodou chodu dejín čelí Slovensko v tomto čase výzve, ktorá je v základnom bode zhodná s tou, ktorej naši predkovia čelili pred sedemdesiatimi rokmi. Mám na mysli to, či sa Slovensko – v zmysle odkazu SNP a vo vedomí si vlastnej historickej zodpovednosti za holokaust – opäť dokáže prihlásiť k hodnotám Európy a konštruktívnym spôsobom prispeje k vyriešeniu najväčšieho humanitárneho problému dnešných dní, alebo či zostane ustrnuté – po koľkýkrát už! – v pasívnej polohe čierneho pasažiera natŕčajúceho ruky k mocným, keď títo rozdávajú almužnu. Samozrejme, žiadnu priamu paralelu medzi holokaustom a dnešnou utečeneckou krízou narysovať nemožno.

Na utečencoch dnes nik nepácha systematickú genocídu a pevne verím, že ani nechce. Istým alúziám sa však historicky poučený pozorovateľ pri pohľade na fotky policajtov naháňajúcich utečencov do vlakov alebo píšucich im na ruku identifikačné číslo nezmazateľnou fixkou jednoducho ubrániť nedokáže. Rovnako nemožno ani prepočuť riavu rečí, ktoré akoby sa rinuli z mníchovských putík a krčiem 30. rokov. Je priam neuveriteľným a pozitívnym paradoxom dejín, že dnes, sedemdesiat rokov po skončení druhej svetovej vojny, sa v uliciach Mníchova odohrávajú absolútne iné výjavy a Nemecko, aj v zmysle svojej nezmazateľnej zodpovednosti za najhorší vojenský konflikt v doterajšej histórii ľudstva, udáva v riešení utečeneckej krízy prím. Akú cestu si Slovensko vyberie?

Peter Švík

Autor je historik, pôsobí na Historisches Kolleg v Mníchove. 

Foto: TASR/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo