Ak vám na nich záleží, aspoň ich nevítajte

Nechajme teraz tak reči o tom, ako sme naleteli marketingovým heslám typu „Arabská jar“ alebo ako nemohúco a ľahostajne sa Západ (aj my) postavil k rozmachu ISIS. Napriek tomu, že to bola za dvadsať rokov najjednoznačnejšia zámienka na bojové zapojenie Západu.

Určite jednoznačnejšia ako vojna v Iraku. Hoci je smutné, že toto zlyhanie ešte neprešlo reflexiou, teraz treba upriamiť pozornosť inde.

Nie je to len vlna

Ak by to všetko, čo sa deje aj pri našich hraniciach, bola len osamotená vlna, Európa by si s tým poradila. Hoci s chybami a často neospravedlniteľnými zaváhaniami. Ale stále sme civilizácia, kde sa nenecháva umierať na ulici. O tom, že okamžitá a účinná pomoc pre migrantov pred našimi dverami, či už ekonomických alebo vojnových, má byť samozrejmosťou, netreba ani debatovať.

Našťastie, stále možno  nájsť ľudí, ktorí vedia, čo treba robiť, ak pred dverami čaká niekto bez domova, vysilený, bez jedla a prostriedkov. A ochotných nájdeme aj na Slovensku.

September 2014: Kurdskí chlapci neďaleko sýrskych hraníc ako súčasť utečeneckého exodu pred ISIS. Foto - Profimedia

Že je ich menej ako tých frflajúcich či otvorene nepriateľských, to je pravda. Ale preto ešte nemá zmysel sa sebabičovať teóriami, akí sme tu všetci mizerní. Zvlášť, keď obyvateľom v tomto chaose nik nevie povedať, s čím majú rátať ďalej.

Potiaľto by to ešte bolo prehľadné. No celé sa to výrazne komplikuje informáciou, že nejde len o nejakú vlnu, ktorú treba pretrpieť. Ide o nový stav, novú realitu. To úplne mení aj spôsob, ako zadefinovať úlohy a ciele.

Ocitli sme sa v podivnom stave, kde problematickosť diskusie o tom, čo s tým celým ďalej, riešime len apelmi na to, čo robiť teraz. Akoby platilo, že čím vyšší dôraz na okamžitú pomoc, tým menej môžeme myslieť na to, ako to dlhodobo uchopiť. Robíme pritom chyby, za ktoré mnohí platia najvyššiu cenu.

Nestratiť Európanov

Napríklad vieme, že nemôžeme otvoriť brány Európy úplne. Taktiež ich nechceme (ani zatiaľ nedokážeme) nepriedušne zatvoriť. Táto šedá zóna najviac nahráva organizátorom prechodov. No hoci pašerácke gangy neznášame, fandíme ich „klientom“.

Tým sa z donútenia stávame súčasťou neľudského reťazca. Povedzme si to otvorene: fotky s nápisom Welcome refugees znamenajú aj to, že viac ľudí podľahne ilúzii, predá svoje majetky, vezme peniaze od celej rodiny, aby nakoniec mnohí zahynuli na ceste a iní zistili, že legálne tu zostať nemôžu.

Takto ten cynický biznis s nádejou funguje. Preto, keď už nič iné, aspoň tých utečencov verejne nevítajme, keď už z pašovania ľudí robíme akceptovateľnú aktivitu.

Vyhýbanie sa diskusii o tom, ako to dostať pod kontrolu, je zlyhanie a Európania to cítia. Ak sa uprostred kontinentu objavujú tisíce ľudí, ktorí sa tam dostali načierno, je to koniec akejkoľvek predstavy o fungujúcom systéme európskej bezpečnosti. Neschopnosť inštitúcií dostať pod kontrolu masový pohyb cudzincov a zabezpečiť hranice len zvyšuje eróziu dôvery vo verejné a politické inštitúcie. Zlyhaný Schengen, skolabovaná medzištátna kooperácia, zlyhaný systém deportácie ľudí s nelegálnym pobytom, čo z azylovej procedúry robí často len formalitu – aj to je Európa dnes.

Volanie po účinnej kontrole hraníc, po systéme, kde by sa žiadosti o azyl posudzovali mimo únie alebo pri jej hraniciach, hoci aj s výrazným nasadením sily, nie sú xenofóbiou ani rasizmom. Je to základný predpoklad funkčnosti štátov, aby si mohli plniť svoje funkcie, aj tie humanitárne. Túto dôveru musí Európa obnoviť. Kto túto časť rovnice nechce vidieť, lebo mu výhľad zakrývajú jeho selfíčka s všeobjímajúcimi transparentmi, robí medvediu službu úplne všetkému.

Čo by sme mohli

Ambícia Európy by pritom mala byť oveľa väčšia. Mala by priamo prispieť k odstráneniu alebo zmenšeniu prvotného problému, pre ktorý sa utečenci rozhodli opustiť svoje krajiny. Teda, mala by vedieť ovplyvniť, čo sa deje v tých krajinách. Iste, je to nákladná a náročná misia. No je to tiež šanca dať Európanom pocítiť, že keď spoja svoje krajiny, dokážu viac, než len rozdeliť si kvóty. 

No zdá sa, že také niečo nemyslí nik vážne. Podobne, ako prezident Andrej Kiska vo včerajšom prejave, i politickí lídri naprieč EU tvrdia, že "s tým súhlasia všetci, že problém treba riešiť tam, kde vznikol." Ale tam sa to končí. Keď to treba rozmeniť na drobné, je jednoduchšie sa rýchlo vrátiť k téme, že ľuďom v núdzi treba pomáhať a koľko odľudov sa medzi nami nachádza.

Slovensko ako krajina, za ktorú problém s utečencami momentálne riešia iní, si pritom môže dovoliť luxus skúsiť niečo nesamozrejmé: intenzívnejšie sa zapojiť tam, kde problém vzniká.

Niekoľko takých aktivít, hoci súkromných, už Slovensko robí. Napríklad poľné nemocnice, ktoré v regiónoch postihnutých vojnou s ISIS prevádzkuje tím okolo Vladimíra Krčméryho, majú na tamojšiu komunitu výrazne stabilizačný účinok. Kde sú lekári, navyše európski, cítia sa ľudia bezpečnejšie a sú ochotní nielen zostať, ale aj budovať zázemie. Niekoľko miliónov eur, ktoré v rozpočte nehrajú rolu, by takúto aktivitu vedelo nafúknuť exponenciálne.

Je tiež ľahké získať väzby na niektoré kurdské i kresťanské oblasti, ktoré sa namiesto úteku rozhodli vojensky mobilizovať. Zistili totiž, že niekoľko desiatok bojovníkov, ak sú vyzbrojení a majú to logisticky premyslené, dokáže ubrániť aj dosť veľké územia pred ISIS. Islamisti totiž mnohé územia dobývajú v zásade bez boja alebo natrafia len na symbolický odpor. Prečo by Slovensko nemohlo byť strategickým partnerom nejakého takéhoto územia?

Zrejme sa nič z týchto možností nezrealizuje. Ale keby áno (a technicky to nie je komplikované), pomohli by sme násobnému počtu ľudí, než majú byť naše kvóty.

A predstavme si ten pocit z tejto krajiny.

Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo