Slovensko má na to, aby bolo potravinovo sebestačné

Slovensko dokáže obnoviť potravinovú sebestačnosť štátu a zvýšiť zamestnanosť o 50-tisíc nových pracovných miest. Prinášame analýzu slovenského poľnohospodárstva od Marcela Klimeka a návrh, ako zvýšiť zamestnanosť na vidieku.

Miloš Alexander Bazovský: Hrabačka 

V ekonomike sú IT start-upy alebo nanotechnológie atraktívnymi progresívnymi témami. Ale starého konzervatívneho návyku jesť a piť sa nám stále zbaviť nepodarilo. Na prvej priečke v rebríčku hospodárskych obvetví podľa dôležitosti pre prežitie ľudstva ostáva produkcia potravín. A primárnou úlohou tohto sektora je zabezpečiť potravinovú sebestačnosť. Európe ako celku sa to úspešne darí. Ale Slovensko v tejto oblasti za uplynulých 25 rokov fatálne zlyháva.

Nepreháňam trochu? Posúďte sami. Vedeli ste, že:

1. Slovenské poľnohospodárstvo je v porovnaní s podobnými krajinami z Európskej únie, aj v porovnaní s Rumunskom, Bulharskom, Maltou či Fínskom, podľa ekonomických ukazovateľov najhoršie?

2. Slovenská republika bola pred štvrťstoročím potravinovo sebestačná krajina (v zmysle vyrovnaného salda v zahraničnom obchode), ale dnes dovážame potraviny za viac ako 1 miliardu eur ročne, čo predstavuje takmer 200 eur na obyvateľa Slovenska?

3. Najviac potravín nedovážame z južnej Európy alebo z exotických krajín, ale z krajín s identickými klimatickými a geografickými podmienkami, ako má Slovensko, teda z Nemecka, Českej republiky a z Poľska?

4. V krajinách EÚ (pôvodná EÚ-15) klesla zamestnanosť v agrosektore za uplynulých 20 rokov o tretinu (o 31 percent), Slovensko prišlo v rovnakom období až o tri štvrtiny (o 73 percent) pracovných miest v poľnohospodárstve?

5. Nevyužitý potenciál slovenského poľnohospodárstva priamo alebo nepriamo zapríčiňuje 25 percent celkovej nezamestnanosti na Slovensku?

6. Priemerná dotácia na jedného zamestnaného v našom poľnohospodárstve je dvojnásobná v porovnaní s priemerom EÚ?

7. Dotácia prepočítaná na jedno pracovné miesto v slovenskom poľnohospodárstve predstavuje v roku 2015 sumu 15-tisíc eur?

Ak ste aspoň dvakrát odpovedali áno, gratulujem, vaše vedomosti sú vysoko nadpriemerné.

Rozvoj slovenského vidieka závisí od poľnohospodárstva

Tri najväčšie prepady v našej sebestačnosti nastali za vlád V. Mečiara (1996 - 98) a R. Fica (2006 - 08 a 2012 - 14). Svoju časť zodpovednosti však nesú všetky doterajšie politické garnitúry.

S výnimkou Írska neexistuje v EÚ krajina s vyšším podielom vidieckeho obyvateľstva, pre ktorú by poľnohospodárstvo malo mať väčšiu prioritu, ako Slovensko. Kým vo fungujúcich ekonomikách, akými sú napr. Nemecko, Rakúsko, Holandsko či Británia, je nezamestnanosť na vidieku takmer neznámy pojem (okolo 5 percent), na Slovensku je to presne naopak. Nezamestnanosť sa koncentruje na vidieku (cca 20 percent). Ak sa preveziete regiónmi, ako sú Gemer, Novohrad, ale aj Spiš, Šariš či Zemplín, akoby sa tu zastavil čas. Akoby ste sa s Mariánom Labudom a Rudolfom Hrušínskym vrátili do reálií filmu „Vesničko má středisková“ do polovice 80. rokov minulého storočia. Chátrajúca infraštruktúra, rozpadajúce sa budovy, rozbité cesty.

Rozvoj poľnohospodárstva a rozvoj vidieka sú totiž prepojené nádoby. Aj v EÚ má poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka jeden spoločný direktoriát a nie dva rozdielne.

Potravinová sebestačnosť

Potravinová sebestačnosť“ alebo len „sebestačnosť“ sú obvykle v našich zemepisných šírkach obľúbené heslá nacionalistov a populistov.  Možno si aj vy spomínate na novinové fotky z romantických prechádzok premiéra Mečiara a premiéra Fica žírnymi lánmi pšenice. A pritom pre skutočný rozvoj poľnohospodárstva nespravili nič, práve naopak. Zato však urobili veľmi veľa pre spokojnosť a rozvoj životnej úrovne našich agrobarónov. Je často fascinujúce, aký diametrálny rozdiel je medzi slovami a činmi, medzi marketingovým vnímaním a faktickou slovenskou realitou.

Pod vplyvom povrchného nacionalistického populizmu a čiastočne aj puritánskeho liberalizmu získava naša verejnosť dojem, že potravinová sebestačnosť je v 21. storočí anachronizmus. Nie je to pravda. Pozrime sa teraz na túto tému bez predsudkov. Čo znamená potravinová sebestačnosť pre Slovensko z ekonomického hľadiska?

Ak hovorím o potravinovej sebestačnosti z ekonomického hľadiska, nemyslím tým sebestačnosť absolútnu, teda že na Slovensku vyprodukujeme všetky potraviny, ktoré potom skonzumujeme. Myslím tým relatívnu sebestačnosť, teda že vyprodukujeme dostatok potravín, ktoré môžeme v obchodnej výmene s inými krajinami vymeniť za potraviny, na ktoré máme chuť – napríklad za banány a pomaranče. Ako sme na tom v súčasnosti?

A) Vývoj zahraničného agropotravinového obchodu SR

Veľká časť slovenskej verejnosti žije v predstave, že najviac potravín dovážame z krajín južnej Európy, ako sú Taliansko či Španielsko, resp. z exotických krajín. Nie je to pravda. Najvýznamnejší dovoz a zároveň aj najvyšší deficit obchodu s potravinami vykazujeme s krajinami s identickými klimatickými podmienkami:

1. Nemecko: deficit 374 miliónov eur, 

2. Česko: deficit 336 miliónov eur a

3. Poľsko: deficit 245 miliónov eur.

Predpokladali by ste to? Fascinujúce tiež je, že spomedzi krajín V4 sú Poľsko aj Maďarsko čistými potravinovými exportérmi. Aj Česi sú na tom oveľa lepšie ako my.

Aké potraviny dovážame najviac? Asi už teraz tušíte, že to nie sú banány a citróny. Opäť sú to bežné produkty z krajín, ako sme my, teda z krajín mierneho klimatického pásma:

1. mäso: celková hodnota 362 miliónov eur,

2. mlieko a vajcia: celková hodnota 341 miliónov eur a

3. nápoje: celková hodnota 315 miliónov eur.

Šokujúci je tiež fakt, že vyvážame veľké objemy komodít, ktoré sa k nám späť „vracajú“ vo forme spracovaných potravín, a teda potravinárska pridaná hodnota sa vytvára v iných krajinách. Zabudli sme na Slovensku prevádzkovať bitúnky či mäsokombináty?

B) Saldo produkcie a spotreby kľúčových potravín

Čo myslíte, aká je štatistická pravdepodobnosť, že v obchode kúpite slovenské kuracie a bravčové mäso? Pred štvrťstoročím bolo Slovensko potravinovo sebestačnou krajinou. Začiatkom 90. rokov by ste v obchode kúpili takmer na 100 percent mäso slovenského pôvodu. Ani v roku 2000 ešte nebola situácia vôbec tragická. Produkcia bravčového aj hydinového mäsa bola na úrovni približne 92 percent našej spotreby.

Ako je to dnes? Oveľa horšie. Vaša šanca na kúpu domáceho bravčového mäsa bola v roku 2013 len 57 percent. Pri kuracom mäse ste mali šancu 3:1, presne 77 percent.

Ešte na začiatku tohto storočia, v roku 2001, neexistovala poľnohospodárska komodita, s výnimkou ovocia, v ktorej by bola naša sebestačnosť pod úrovňou 92 percent. A dnes? Nielen ošípané a hydina, ale aj strukoviny sú bežnými dovoznými komoditami. Dokonca aj naša sebestačnosť v pestovaní zemiakov klesla pod 66 percent!

Má Slovensko vôbec na to, aby bolo potravinovo sebestačné či dokonca prebytkové? Samozrejme, že áno. Ako krajina mierneho pásma s dobrými klimatickými podmienkami máme všetky predpoklady na dosahovanie viac ako plnej štatistickej potravinovej sebestačnosti. Malo by byť úplne normálne a prirodzené, že objem našej poľnohospodársko-potravinárskej produkcie bude minimálne rovnaký ako objem spotreby potravín.

Realita však je, že v roku 2014 presiahol deficit v obchode s potravinami už 1 miliardu eur, presne 1,038 miliardy. Naša potravinová závislosť je prejavom hlbokého zaostávania oproti potenciálu našej ekonomiky. V skutočnosti to znamená aj nižší HDP, všeobecne vyššie dane, odvody, nižšiu zamestnanosť a mzdy. Konkrétne to pre našu ekonomiku znamená stratené pracovné miesta v celkovom počte od 50 do 87-tisíc. A stratu na ročnom HDP v objeme 1,3 percenta HDP, teda minimálne 1 miliardu eur ročne.

 Neefektívnosť

Holandsko disponuje takmer identickou výmerou poľnohospodárskej pôdy ako Slovensko – 1,9 milióna hektárov. V Holandsku žije 16,8 milióna obyvateľov, na Slovensku 5,4 milióna. My na Slovensku z tejto pôdy nedokážeme uživiť 5 miliónov ľudí, a musíme doviezť potraviny za 1 miliardu eur. Holandsko z identickej výmery potravinovo zasýti všetkých svojich 17 miliónov obyvateľov, a ešte je aj najväčším európskym exportérom potravín.

Potenciál slovenského poľnohospodárstva – daný výmerou poľnohospodárskej pôdy a pracovnou silou – je ďaleko presahujúci sebestačnosť. Pri „fungujúcej efektívnej ekonomike“ by mal byť na úrovni minimálne dvojnásobku súčasnej produkcie, čo je približne dnešná úroveň Nemecka. 

Nosnou príčinou úpadku slovenského poľnohospodárstva je pokles produkcie s vyššou pridanou hodnotou. Rozmenené na drobné to znamená, že vďaka štedrým dotáciám funguje monokultúrne pestovanie obilinín, slnečnice a repky olejnej. Ale upadá pestovanie zeleniny, zemiakov či strukovín, ktoré sú náročnejšie na pracovnú silu, a teda aj vytvárajú vyššiu pridanú hodnotu.

Najzásadnejší je ale dramatický pokles v živočíšnej výrobe. V praxi sa tak pomer medzi živočíšnou a rastlinnou výrobou prepadol na polovicu. V roku 1995 dosahoval pomer živočíšnej a rastlinnej výroby 1,4:1. V roku 2014 to už bolo len 0,7:1. Živočíšna výroba v SR bola za uplynulých 20 rokov zásadným spôsobom zdecimovaná. Pozrime sa teraz na konkrétne čísla. 

Živočíšna výroba

Porovnanie vývoja počtov ošípaných a hovädzieho dobytka na Slovensku a v referenčných krajinách prinášajú nasledujúce dve tabuľky.

 

V oboch rozhodujúcich kategóriách zaznamenalo Slovensko za uplynulých 20 rokov drastický prepad. V počte ošípaných o viac ako dve tretiny, v hovädzom dobytku o polovicu. V rovnakom období sa stavy identických hospodárskych zvierat držali v Nemecku i Rakúsku na úrovni plus-mínus 25 percent. Pričom v krajinách „starej“ EÚ (EÚ-15) sa znížil počet hovädzieho dobytka iba o desatinu a počet ošípaných dokonca vzrástol o 5 percent.

Rastlinná výroba

Okrem špeciálne dotovaných olejnín zaznamenáva rastlinná výroba v dlhodobom trende stagnáciu od 80. rokov, pričom klesajú zberové plochy. Extrémny prepad zaznamenávajú zberové plochy pracovne náročnejších plodín. 

Napríklad výmera plôch, na ktorých sa u nás pestujú jahody, poklesla napriek globálnemu otepľovaniu od roku 2000 o 85 percent! Rovnako sa od roku 1990 prepadli o 80 percent zberové plochy zemiakov. Obe tieto plodiny sa pestujú s intenzívnejším využitím pracovnej sily. Tým, že dramaticky poklesli zberové plochy jahôd, zemiakov a ďalších podobných plodín, poklesol aj počet pracovných miest na vidieku. Jahody a zemiaky sme neprestali konzumovať, iba ich pre nás pestujú pracovné sily v zahraničí.

Pozrime si teraz porovnanie hektárových výnosov našej nosnej plodiny – pšenice.

Čitateľa už asi neprekvapí, že Slovensko je, žiaľ, aj v tomto porovnaní najhoršie.

Zamestnanosť

Pokles produkcie potravín s vyššou pridanou hodnotou, ako sú ovocie, zeleniana a živočíšna výroba sa tragicky odrazil na zamestnanosti:

Agrosektor dokáže zamestnať nízkokvalifikovaných ľudí

Veľkým problémom Slovenska je dlhodobá nezamestnanosť. Z celkového počtu 345-tisíc nezamestnaných nemá prácu viac ako 8 rokov 48-tisíc ľudí. Nikdy v živote vôbec nepracovalo 83-tisíc ľudí. Takmer 140-tisíc ľudí tak viac-menej úplne stratilo akékoľvek pracovné návyky a zručnosti, respektíve ich nikdy ani nezískalo. 

Práca v pôdohospodárstve však problematiku dlhodobej nezamestnanosti nízkokvalifikovaných ľudí rieši. Akceptuje totiž podstatne nižšie kvalifikačné predpoklady ako priemysel.

Pre inšpiráciu by som rád uviedol tento príklad: keby sme v poľnohospodárstve dokázali zamestnať len priemerný počet ľudí, ktorí v Európskej únii pracujú na 100 hektároch pôdy, vytvorili by sme tým viac ako 50-tisíc nových pracovných miest.

Potravinová miliarda ako riešenie

Nepotrebujeme zázraky ani nepotrebujeme vymýšľať koleso nanovo. Potrebujeme podporiť to, čo inde funguje. Dnes by som rád bližšie priblížil prvé dve opatrenia „Štvorlístka“ systémových riešení.

1. Dotácie viazané na dosiahnutý cieľ (Management by Objective)

Management by Objective (MBO) znamená vo svojej podstate manažérsku techniku, pri ktorej sa riadenie ľudí či organizácií realizuje prostredníctvom jednoty medzi hlásanými cieľmi a odmeňovaním.

Preložené do priamej reči: ministerstvo pôdohospodárstva môže aj stokrát napísať, ako mu záleží na raste produkcie s vyššou pridanou hodnotou či raste zamestnanosti, keď potom reálne odmeňuje opak. Prostredníctvom navýšenia dotačných priamych platieb podporuje produkciu s nízkou pridanou hodnotou a nízkou zamestnanosťou.

Rečou peňazí“ teda ministerstvo hovorí toto: „Nezáleží nám na pridanej hodnote, pestujte monokultúry, nezamestnávajte ľudí, nerobte si zbytočné problémy, nezáleží nám na tom. Ide len o to, akú veľkú plochu si vyškrtáte na ortofotomape.”

Nová dotačná politika musí „rečou peňazí” potvrdzovať to, čo hovoríme, čo chceme a čo potrebujeme. Okrem priamych platieb, znížených na nevyhnutné minimum, musia byť dotačné financie v maximálnej možnej miere naviazané na naše ciele. A to úplne konkrétne, exaktne a jasne.

Naše ciele v slovenskom poľnohospodárstve:

a) zvýšiť produkciu potravín a poľnohospodárskych produktov o 1 miliardu eur ročne,

b) zvýšiť zamestnanosť minimálne na priemernú úroveň v Európskej únii, teda na dvojnásobok v prepočte každých 100 hektárov obhospodarovanej pôdy,

c) zásadne preferovať pestovanie potravín, teda zeleniny, ovocia a aj zemiakov, na úkor monokultúr typu repka olejná alebo slnečnica,

d) zvýšiť produkciu potravín a poľnohospodárskych produktov na dvoj- až trojnásobok, teda na priemernú úroveň v Európskej únii. Podobne zvýšiť aj hrubú, a najmä čistú pridanú hodnotu a

e) zásadne podporiť živočíšnu výrobou, ktorá vytvára vyššiu pridanú hodnotu a zamestnanosť, na dvoj- až trojnásobok zvýšiť stavy dobytka a ošípanych.

Veľa rokov som osobne zažil fungovanie MBO na vlastnej koži a ako manažér ho zavádzal vo viacerých inštitúciách. Mal som možnosť sledovať, ako tieto inštitúcie po zavedení MBO fungujú.

Výsledok bol vždy rovnaký. Ak ľudia vedia, čo majú robiť, a zároveň im to isté „hovorí” ich finančné odmeňovanie, potom si nájdu spôsob, ako dosiahnuť stanovené ciele.

A tých, čo si tento spôsob nenájdu, vymenia iní, ktorí to dokážu. Funguje to všade vo svete. Funguje to v mnohých firmách a organizáciách na Slovensku. Možno budeme sami prekvapení, aké rýchle pozitívne výsledky dosiahneme prostredníctvom MBO v našom poľnohospodárstve.

2. Vlastnícke vysporiadanie podielnikov v družstvách

Rozdrobené vlastníctvo družstiev vzniklo začiatkom 90-tych rokov minulého storočia ako následok pokusu vrátiť vlastníctvo družstiev pôvodným vlastníkom pôdy. Takto u nás vzniklo začiatkom deväťdesiatych rokov tisíc poľnohospodárskych družstiev priemerne so 700 podielnikmi.

Tento pokus ale v praxi zlyhal. Rovnako ako zlyhal aj v kupónovej privatizácii. Neboli sme vtedy schopní - a nie sme ani dnes - efektívne spravovať veci spoločne.

Nedarí sa nám to na úrovni štátu, žúp, miest či obcí. Nedarilo sa nám to v akciových spoločnostiach vzniknutých pre "kupónku". Skôr alebo neskôr sa vždy necháme “manažmentom” okradnúť.

Aj preto sa farmám s jedným či niekoľkými vlastníkmi darí lepšie než družstvám so stovkami podielnikov.

Bežné slovenské družstvo má niekoľko sto až pár tisíc podielnikov. Drvivú väčšinu z nich s minimálnym podielom, a teda aj minimálnou motiváciou aktívne vstupovať do chodu či riadenia družstva. To, samozrejme, dlhodobo nemôže dobre fungovať. Čo však s tým?

Musíme urýchliť proces transformácie smerom k fungujúcim vlastníckym štruktúram. Ako? Jednou z foriem môže byť angažovanie štátu pri zriadení „dynamickej elektronickej aukcie“, kde sa bude dať obchodovať s podielmi jednotlivých družstiev.

Dynamická elektronická aukcia (DEA) by bola de facto pozitívna obmena tzv. Squeeze-outu známeho z burzových akciových spoločností. Squeeze-out je legislatívne upravený proces, kde akcionár po prekročení určeného podielu v spoločnosti je povinný predložiť menšinovým akcionárom férovú ponuku na odkúpenie ich podielu, čím sa zamedzuje zneužívaniu pozície majoritného akcionára.

V našom prípade záujemca v elektronickej aukcii v stanovenom čase bude mať možnosť ponúknuť najvyššiu cenu za podiel v danom družstve s istotou, že víťazná finálna ponuka bude písomne doručená a predložená každému jednotlivému podielnikovi daného družstva. A podielnik by zasa mal istotu, že s nulovými transakčnými nákladmi na jeho strane bude uvedený odpredaj podielu zabezpečený a odplata mu bude vyplatená.

Takto bude vytvorená a zároveň sa zásadným spôsobom podporí dynamika usporiadania podielnickych pomerov v družstvách, ktorá je nevyhnutná pre podstatné zvýšenie produkcie, pridanej hodnoty a nakoniec aj zamestnanosti v agrosektore.

Prečo bude Potravinová miliarda fungovať?

Často počúvam, že zlepšiť zásadným spôsobom súčasný stav Slovenska v ktorejkoľvek oblasti nie je možné. Že sú tu historické, infraštruktúrne či mentálne rozdiely, ktoré nás „neoprávňujú“ očakávať viac. S takýmito názormi zásadne nesúhlasím.

Najlepším dôkazom, že poľnohospodárstvo v SR môže vysoko prosperovať, sú príklady úspešných fariem priamo na Slovensku. Dánska spoločnosť Pigagro dosahuje čistý zisk na úrovni 1 milióna eur ročne, čo predstavuje zisk 330 eur na 1 hektár. Takisto dánska firma Dan-Slovakia Agrar dosahuje čistý zisk 3,6 milióna eur, a teda 630 eur/1 ha. Obe spoločnosti dosiahli obrat 5000 eur na 1 hektár. Je to viac ako dvojnásobok slovenského priemeru, je to hodnota porovnateľná so západnou Európou.

Je zrejmé, že Slovensko má v poľnohospodárstve potenciál ďaleko presahujúci jednoduchú potravinovú sebestačnosť. Státisíce Slovákov už dnes pracujú vo firmách s nemeckou, rakúskou alebo dánskou manažérskou kultúrou a nemajú s tým žiadny problém. Potravinová miliarda je najmä o tom, ako na Slovensku presadiť “západné” podnikateľské prostredie, ale aj mzdy do nášho agrosektora. Môže priniesť viac ako 50-tisíc pracovných miest pre vidiek aj potravinovú sebestačnosť pre Slovensko. A to podľa mňa určite stojí za námahu.

Marcel Klimek

Autor je politik a ekonóm, je podpredsedom strany Nova. Publikáciu v kompletnom znení a ďalšie informácie nájdete na stránke nemeckystandard.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo