Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Komentáre a názory
18. jún 2020

Po karanténe

Tretí list Slovákom

Počas korony v Rakúsku som duchovne vyschol. Najhoršie bolo, že som sa cítil vo svojej Cirkvi osamelý a nechcený.

Tretí list Slovákom

Ilustračné foto Flickr

Tentokrát chcem rozprávať o viere počas korony. Pre mňa, ktorý som bol v rakúskej izolácii, to bola ťažká skúška. Musím priznať, že som v nej neobstál. 

Som bežný, obyčajný, neoriginálny katolík. Stredobodom môjho duchovného života je Eucharistia, potom ruženec a potom modlitba pri stole. Viac toho v programe nemám, moja spiritualita sa podobá na odriekavanie našich dedinských babičiek. Nie som ten typ, ktorý sa s pomocou Svätého Ducha rozreční do spontánnej modlitby. 

Počas lockdownu, keď neboli verejné omše, sme si v bydlisku nerobili domáce bohoslužby. Musí to byť úžasné, ale nemám na to predpoklady. S ružencom som pokračoval, ale aj toho bolo menej. Čím viac som v pohybe (chodenie, plávanie, lietanie, šoférovanie, cestovanie), tým viac ružencov zvládam. Počas obmedzení vychádzania som zvládol len jeden alebo dva denne. 

Trpel som ako pes, že som nemohol ísť na omšu. Keď som bol mladý, vládol môjmu rodnému Dolnému Rakúsku hajtman, o ktorom sa traduje, že bol celú nedeľu neznesiteľný, ak ráno nestihol omšu. Ja som ten istý prípad, bez nedeľného prijímania som nesvoj. Počas korony som sa snažil predstierať normálny nedeľný život: obliekol som si vyžehlenú košeľu, vyzdvihol som si v hostinci srnčie ragú, spapkal som to doma akože slávnostne s vínčiskom, popoludní sme podnikali krásne minivýlety do rákosia alebo do lesa, ale vnútorne to nebolo ono. Boli to fejk nedele. 

Našich biskupov sa už nikto nič nepýta

Som totiž vyznávačom fyzického náboženstva, prijímam v nedeľu telo Kristovo. Asi som zaostalý retard, čo by mal popracovať na prekonaní tej svojej reakcionárskej pýchy, ale poviem vám to na rovinu – na „skvelé ponuky“ livestreamov som sa vykašľal. Tak či tak čumím celý týždeň do notebooku. 

Nedeľa je pre mňa dňom, keď je počítač vypnutý. Mám v dedine úžasného zapáleného farára, vidieť ho cez livestream samého stáť v našom prázdnom kostole bolo to posledné, čo mi chýbalo. 

Môj farár robil, čo mohol, aby bol ľuďom nablízku. Na Kvetnú nedeľu prišiel na námestie, klopal na okná statkov a požehnával s obrovskými ratolesťami starké, čo vystrčili hlavu z okna. Farár sa pri tom smial ako sopliak, čo vymyslel nerozvážny čin, starké sa tešili. Odstup mali dva metre. Farár dodržiaval opatrenia vlády, tri mesiace neslávil verejné omše. Teraz viem, že ho počas korony štyrikrát anonymne udali, štyrikrát musela nabehnúť polícia. Udavačstvo ožilo, udavači žijú medzi nami a môj farár z toho citeľne zatrpkol. 

Duchovne som vyschol, inak to neviem povedať. Ukázali sa medzery v mojej viere. Najhoršie bolo, že som sa cítil vo svojej Cirkvi osamelý a nechcený. Nijako som to navonok neriešil, nemal som s kým. Od veriacich svojej farnosti som bol odrezaný, konšpiračné kresťanské weby – ak v Rakúsku také vôbec sú – som nevyhľadával. Biskupi boli úplne ticho, občas zakazovali veci, ktoré vláda ešte či už nezakazovala. Nedávno sa ospravedlnili za svoje ticho počas pandémie. 

Aj vašim biskupom sa vyčítala submisivita voči štátu. Kritiku si zaslúžia, tu však upozorňujem na jeden rozdiel: Na Slovensku to bolo aspoň mediálnou témou, keď sa vaša vláda spolu s biskupmi snažila o znovuotvorenie kostolov. V Rakúsku to témou nebolo. Nikto sa našich biskupov na nič nepýtal a oni nič neodpovedali. 

Mojou spojovacou šnúrou s Cirkvou boli diecézne noviny s názvom Martinus. Práve v koronakríze začal Martinus s genderizovaným spôsobom písania, pričom nepoužívajú takzvaný state of the art spôsob – „gender hviezdičku“,  ktorý zahŕňa tretie pohlavia každého druhu, ale „vnútorné I“ (napríklad LehrerInnen), ktoré zaviedli v osemdesiatych rokoch študentské časopisy. Keď aj chce byť Cirkev silou-mocou moderná, je to vždy len modernita včerajška. 

Martinus bol ako vždy plný výziev na pomoc migrantom, hneď pod editoriálom vyzval kolínsky arcibiskup Woelki na zrušenie táborov na gréckych ostrovoch: „Predsa sa to dá predvídať: Ak ľudí v táboroch zasiahne koronavírus, skántri ich to.“  

Inzercia

Aj môj biskup pokračoval v ťažení proti „populistom a šíriteľom strachu“. Myslí tým pravicových populistov. Za normálnych okolností ma to nevyrušuje, je to autentická súčasť jeho charizmy, len počas korony sa to bilo s faktami: Ak niekto šíril strach, tak to bol v tomto prípade politický mainstream, a určite nie pravicoví populisti ako Trump, Bolsanaro a naši zdecimizovaní Slobodní, ktorí hrôzu pandémie podceňovali a zľahčovali. 

19. apríla mal šéfredaktor Martinusa editoriál s nadpisom Fake news pravicových šašov. Tvrdil nasledovné: „Na internete sa klame, až sa hory zelenajú: zákaz sviatostí, zákaz omší s ľuďmi.“ Šéfredaktor následne popieral, že by bol prístup k nejakým sviatostiam zakázaný. Pre mňa to bol úder. Poznám šéfredaktora osobne zo Zväzu katolíckych publicistov a publicistiek, kde má funkciu podpredsedu, je to vtipný, elegantný a svetobežný chlapík. S takým popieraním očividného som si nevedel rady. Eucharistia už nie je sviatosťou? Omše pre verejnosť neboli zakázané? Nespravil som s tým nič, jednoducho to len bolelo. 

A teraz prichádza ten šťastný koniec: Vo štvrtok sme mali prvú verejnú omšu. Bol to sviatok Božieho tela, tradičné veľkolepé procesie sa nekonali, hoci opatrenia vlády to už nevylučovali, ale mali sme aspoň omšu vonku, na námestí. Na začiatku ma ešte nasrdila moja slovenská manželka poznámkou: „Pozri sa na babičky, žiaden odstup.“ Očami som premeriaval všetkých prítomných, veľa ich nebolo, aj po štvrťroku bez Eucharistie prišlo len tvrdé jadro, a videl som len dvoch, ktorí nežijú v jednej domácnosti a mali medzi sebou len takých 70-80 centimetrov. Aj toto som sa naučil počas moru: slovenský meter je dlhší ako rakúsky meter. 

Vyjasnili sme si to a odvtedy to bolo už len krásne. V sekunde, keď náš zbor začal spievať „Pane, zmiluj sa“, boli celá tá osamelosť, stiesnenosť a zatrpknutosť preč. Keď som išiel na vytúžené prijímanie, bol som taký dojatý, až som bojoval so slzami. Veľmi by som sa hanbil, keby som sa ako veľký chlap rozplakal na námestí pred susedami. Nemusel som mať obavy. Keď som sa vrátil z prijímania, stretol som mladú ženu, ktorá mi prenajíma dom, aj starkú zo statku oproti. Obe boli v slzách. 

Čo so slovenským zázrakom?

Vy, milí Slováci, ste v inej situácii. Vy ste ani len nemali epidémiu. Hneď na začiatku ste zavreli hranice a iniciatívne ste začali nosiť rúška. To prvé síce spôsobilo mojej rodine bolesť, ale muselo to byť. To druhé síce pôsobilo v Európe najprv ako exotikum, ale skôr či neskôr vás iné štáty nasledovali, mali ste ten správny inštinkt. Ja som napríklad rúško od polovice marca nosil len preto, že som to cez manželku prevzal od vás. 

Účinnosť všetkých ostatných opatrení vašich vlád je podľa mňa veľmi diskutabilná. Nebudem opakovať, čo som vám písal v druhom liste, vaša vláda sa správala dehonestujúco k vlastným občanom a mnohí z vás to ešte v máji pod vplyvom davovej psychózy podporovali. 

Mňa ako katolíka trápi otázka Božej milosti. Určite ste si rýchlym zatvorením a nosením rúšok veľmi pomohli, len to ešte nevysvetľuje, prečo ste boli ušetrení ako žiaden iný národ v kontinentálnej Európe. Aj vy ste boli pritom vystavení obrovskému riziku, v kľučových chvíľach sa vracali tisíce Slovákov z talianskych, tirolských a anglických ohnísk a žiadna štátna karanténa ich ešte nezachytila. Bol by stačil jeden superroznášač na jednej žúrke, stalo sa však – nič. 

A ja mám blbý pocit z toho, že niektorí z vás ten neuveriteľný slovenský zázrak pripisujú nejakým modlám. Ako napríklad predseda vašej vlády, ktorý ešte v pondelok tvrdil, „že vďaka konzíliu máme najlepšie výsledky z pohľadu počtu úmrtí na počet obyvateľov“. To tajuplné teleso „odborné konzílium“, ktoré žiaden smrteľník na vlastné oči nevidel, vás zachránilo? Potom je rovnako opodstatnené tvrdiť, že vás zachránil prelet s relikviou Kristovej krvi. 

Božie cesty sú nevyspytateľné a ja so svojou slabou, obyčajnou vierou pravicového rakúskeho šaša nemám autoritu, aby som vám odkazoval, že ste obdarovaní Božou milosťou. Jednoducho neviem, čo je za tým zázrakom. Možno genialita, možno náhoda, možno šťastie. 

Ale čo ak je za tým Božia milosť? Teologicky neviem o milosti nič, vierouka o nej je zložitá, viem len jedno: obdarovaný musí vedieť milosť aj prijímať. Nepokazte si to!

Odporúčame