Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. jún 2020

História

Pokorenie hrdého Francúzska

Na konci júna 1940 celý svet zatajil dych. Francúzsko, považované za najmocnejší štát Európy, kapitulovalo. To, na čo cisárskemu Nemecku nestačili štyri roky, zvládol Hitlerov Wehrmacht za šesť týždňov.

Pokorenie hrdého Francúzska

Foto: wikimedia.org

Deň, keď v dôsledku napadnutia Poľska Francúzsko a Veľká Británia vypovedali Hitlerovmu Nemecku vojnu, bol pre nemeckú generalitu jedným z najhorších. Nemeckí vojvodcovia očakávali rýchly spojenecký prielom cez chabo chránenú západnú hranicu na Rýne a rýchly kolaps tzv. Tretej ríše. Generáli, medzi ktorých patrili aj veliteľ pozemnej armády (OKH – Oberkommando des Heeres) generálplukovník Walther von Brauchitch a náčelník štábu OKH Franz Halder, sa dokonca začali pripravovať na vyjednávanie so Spojencami a prvým krokom malo byť odstránenie Hitlera.

O to väčšie bolo prekvapenie, keď sa mohutná francúzska armáda obmedzila na kozmetický výpad do Sárska a spokojná sama so sebou sa po pár týždňoch stiahla do zákopov pri Maginotovej línii. Kolaps Nemecka sa nekonal, ale jeho strategická situácia bola stále nezávideniahodná. Za tejto situácie sa Hitler podľa hesla, že najlepšou obranou je útok, rozhodol riešiť hrozbu zo západu ofenzívou.

Hneď po ukončení poľského ťaženia dostal nemecký generálny štáb za úlohu pripraviť plán útoku na Francúzsko a krajiny Beneluxu. Pred nemeckými generálmi stála ťažká úloha, ako sa vyhnúť krviprelievaniu, ktoré sa na fronte od Flámska po švajčiarske hranice odohrávalo pred dvadsiatimi rokmi. Traumu jednej celej zdecimovanej generácie si so sebou niesli Nemci, ale aj víťazní Francúzi a Briti.

Žltý plán

Halderov generálny štáb prišiel s myšlienkou nie nepodobnou pôvodnému Schlieffenovmu plánu, ktorým sa riadila nemecká armáda na začiatku prvej svetovej vojny. Plán „Žltý“ (Fall Gelb), ako bol nazvaný, plánovači akurát obohatili o staronový prvok tzv. manévrovej vojny (Bewegungskrieg), ktorou v rokoch 1866 až 1871 vtedy ešte pruská armáda slávila úspechy vo vojnách proti Rakúsku a Francúzsku. Podstatou zmeny bolo, že rýchle obchvatné manévre kavalérie mala nahradiť obrnená útočná vozba (tanky) a taktické letectvo.

Nemecká armáda preto od začiatku pri výcviku kládla veľký dôraz na schopnosť dôstojníkov rozhodovať sa v boji samostatne, postupovať iniciatívne a nečakať odovzdane na rozkazy zhora. To bola výrazná odlišnosť oproti filozofii velenia ostatných armád. Ďalším nemeckým veľmi pokrokovým špecifikom bol intenzívny nácvik súčinnosti tankových a pechotných jednotiek navzájom, ale aj s letectvom.

Hitler s týmto plánom nebol spokojný a aj medzi mladšími generálmi a dôstojníkmi, najmä z radov novotvoriacich sa obrnených jednotiek voči takto konvenčne poňatému plánu narastala opozícia. Jej zosobnením sa stal jeden z najschopnejších nemeckých vojvodcov, generálporučík (a budúci poľný maršal) Erich von Manstein, v tom čase náčelník štábu Skupiny armád A. Konzultoval svoju myšlienku preniesť ťažisko útoku z Belgicka do priestoru Sedan-Namur s tvorcom nemeckých obrnených síl, generálom tankových vojsk Heinzom Guderianom. Toho plán nadchol.

Erich von Manstein. Foto: wikimedia.org

Manstein navrhol prielom francúzskej obrany prechodom cez pohorie Ardeny, s následným vpádom do tyla protivníka. Lenže generál Halder bol striktne proti. Plán mu pripadal veľmi riskantný, čo do značnej miery skutočne aj bol. V Halderovom odmietnutí bol však aj kus osobnej animozity a Manstein si svojou neželanou iniciatívou vyslúžil prevelenie. Halder to urobil tak, že v podstate išlo o povýšenie. Manstein dostal samostatné velenie jedného z armádnych zborov. Ten bol však dislokovaný vo východnom Prusku a Manstein sa tak ocitol mimo centra príprav západného ťaženia.

Lenže jeho preložením si Halder veľmi nepomohol. Manstein by nemohol svoje myšlienky presadzovať tak vehementne, keby nemal podporu svojho nadriadeného, veliteľa Skupiny armád A, generálplukovníka Gerda von Rundstedt, ktorého pre jeho aristokratické vystupovanie prezývali „Posledný Prušiak“. Rundstedt bol generálom podobne konvenčného razenia ako Halder, ale na rozdiel od neho v Mansteinovom pláne rozpoznal veľký potenciál a prijal ho za svoj. Halder stále zotrvával v zamietavom stanovisku a na pláne nemienil nič podstatné meniť.

Lenže v januári 1940 sa odohral tzv. Mechelenský incident. Na belgickom území pri meste Mechelen omylom pristálo nemecké lietadlo, na ktorého palube bol štábny dôstojník prevážajúci dokumenty obsahujúce údaje plánu „Gelb“. Časť dokumentov sa síce nešťastnému majorovi Reinbergerovi podarilo spáliť, ale aj z toho, čo zostalo, sa dalo mnohé vyčítať.

Nemci síce nadobudli dojem (alebo sa len tak tvárili), že major Reinberger dokumenty stihol včas spáliť. Prvou reakciou nemeckého velenia však aj tak bolo zaútočiť na Benelux a Francúzsko, skôr než títo stihnú zareagovať. Lenže plány na rýchly nemecký útok zhatilo januárové počasie, ktoré znemožnilo na kritických niekoľko dní letecké operácie. A medzitým boli holandská a belgická armáda uvedené do stavu najvyššej pohotovosti. Nemcom bolo jasné, že moment prekvapenia pominul a radšej neurobili nič.

Francúzska armáda sa preventívne presunula tesne k belgickým hraniciam a Paríž s Bruselom vyjednával o vstupe svojich vojsk na belgické územie. To bola vážna vec, lebo súhlas belgickej vlády by s definitívnou platnosťou pochoval belgickú neutralitu. Tá v svetle nemeckej hrozby bola síce aj tak len iluzórna, ale belgickí politici si na nej veľmi zakladali. Preto keď v dokumentoch uvedený dátum útoku pominul bez akejkoľvek akcie zo strany Nemcov, na rozčarovanie náčelníka francúzskeho generálneho štábu generála Mauricea Gamelina, Belgičania súhlas k prekročeniu svojich hraníc napokon nedali.

Pikantné na celej záležitosti bolo, že major Reinberger a jeho tajné dokumenty v lietadle nemali čo robiť. Preprava klasifikovaných dokumentov inak ako po zemi podliehala schváleniu nadriadeného dôstojníka a ten o majorovom leteckom výlete nič netušil. Reinberger sa mal s dokumentmi dostaviť na veliteľstvo zboru do Kolína, ale pri večernom poháriku s priateľom-pilotom majorom Hönemannom dostali nápad, že načo sa obťažovať nočným vlakom, keď Hönemann mal na ráno naplánovaný kondičný let a mohol svojho priateľa do Kolína pohodlne zaviezť lietadlom.

Obaja dôstojníci po dôkladnom výsluchu smerovali do spojeneckého zajatia. V Nemecku boli medzitým odsúdení na trest smrti. Ešte pred koncom vojny však boli v rámci výmeny zajatcov repatriovaní späť do Tretej ríše. No poprava sa nekonala. Skutočnosť, že súd im hrdelné tresty následne zrušil a vec bola uzavretá obyčajným disciplinárnym konaním, sú dodnes príčinou úvah, či Mechelenský incident bol skutočne len nešťastnou náhodou alebo išlo o spravodajskú hru s cieľom zdiskreditovať plán, o ktorom boli mnohí (vrátane Hitlera) presvedčení, že by viedol k opakovaniu krviprelievania z rokov 1914 – 18.

Aj vďaka indiskrétnosti belgického kráľa, ktorý neodolal, aby sa úspechom nepochválil v spoločnosti, sa Nemci uistili, že Belgičania, a teda aj Francúzi minimálne základné kontúry plánu odhalili. Generála Haldera to nechávalo chladným, pretože vcelku logicky vychádzal z predpokladu, že odhalená verzia plánu Gelb neobsahovala zo strategického pohľadu nič nové a Francúzi predsa s týmto smerom útoku aj tak museli rátať. Prvé úpravy plánu urobené po mechelenskom incidente sa preto sústredili na taktické zmeny nasadenia vojsk a smerov postupov (2. a 3. revízia plánu „Gelb“).

Prezradenie plánov aj tak paradoxne zapracovalo v prospech Nemcov. Francúzsky generálny štáb získané dokumenty len utvrdili v názore, že hlavný nemecký útok bude smerovať cez Belgicko a Francúzi na spoločnej hranici preto sústredili svoje najlepšie jednotky. Napriek nevôli kráľa a belgickej vlády, ktorí sa stále bránili prítomnosti francúzskej armády na svojom území, belgický generálny štáb pri príprave na nemecký útok spolupracoval s Francúzmi viac než úzko.

Tak sa zrodil plán Dyle – Breda. Belgická armáda mala rieke Dilje (angl. Dyle) pripraviť opevnenú obrannú líniu a v okamihu, keď by Nemci napadli Belgicko, francúzska armáda sa mala na túto líniu presunúť. Po dohode s holandskou vládou sa obranná línia mala tiahnuť až po mesto Breda. Úlohou belgickej a holandskej armády bolo zadržať nemecký nápor na kritických niekoľko dní potrebných k presunu Francúzov do hĺbky belgického územia a zaujatiu obrany. Očakávania boli optimistické, pretože hlavné komunikačné uzly na belgicko-nemeckom pomedzí chránil pomerne mohutný pevnostný systém.

Mechelenský incident bol však vodou na mlyn progresívnejšiemu krídlu nemeckej generality, ktoré došlo aj k ušiam Hitlera, chronicky nespokojného s na jeho vkus príliš konvenčným uvažovaním Haldera a jeho okolia. Dôstojníci Hitlerovej vojenskej kancelárie zorganizovali dôverné stretnutie Mansteina s führerom. Suverénne vystupujúci Manstein bol od prvého okamihu Hitlerovi vrcholne nesympatický, ale čo sa týka plánov útoku na Francúzsko, tam sa führer a talentovaný generál zhodli. Inštrukciu zmeniť plán „Gelb“ v duchu Mansteinových nápadov tak Halder dostal „zhora“.

Halder bol síce zástancom konvenčného prístupu k vedeniu vojenských operácií, ale rozhodne nebol hlúpy. Na rozdiel od Mansteina mal už k dispozícii posledné správy rozviedky o zmenách v rozmiestnení francúzskej armády. Vedel, že najlepšie francúzske divízie nestoja na Maginotovej línii, ale na hraniciach Belgicka. Preto vo finálnom, štvrtom variante plánu „Gelb“, po prekonaní Arden a predpokladanom prielome francúzskej obrany Halder naplánoval obrat doprava, do boku a tyla francúzskej 1. skupiny armád a následný obkľučovací manéver nasmerovaný ku kanálu La Manche. Je potrebné poznamenať, že plán, najmä čo sa časového harmonogramu týka, nebol ani zďaleka taký ambiciózny, aká bola napokon realita. Skeptickým plánovačom generálneho štábu ani v najdivokejších snoch nenapadlo, že by francúzska armáda, ktorá počas prvej svetovej vojny kládla húževnatý odpor každej nemeckej ofenzíve a bojovala o každú piaď francúzskej zeme, mohla skolabovať v priebehu niekoľkých týždňov.

Časť nemeckej generality však voči riskantnému plánu naďalej energicky protestovala. Lenže Halder tak, ako bol nedávno proti plánu, tentoraz za ním stál a všetky námietky zmietol zo stola lakonickým poukazovaním na to, že aktuálna strategická situácia Nemecka je inak ako nečakaným obchvatným útokom neriešiteľná. Slovo „blitzkrieg“ (blesková vojna) ani „sichelschnitt“ (seknutie kosákom) vtedy ešte nikto nepoužil. Obe sa zrodili až následne a ešte k tomu nie v Nemecku.

Cez Ardeny na Sedan

Nemci spustili realizáciu plánu „Gelb“ nadránom 10. mája 1940. V zdanlivom súlade s francúzskymi očakávaniami nemecká skupina armád B generála Fedora von Bock prekročila belgické a holandské hranice a valila sa na západ. Belgická vláda okamžite požiadala Francúzov o pomoc a 1. skupina armád (štyri francúzske armády a britské expedičné sily) armádneho generála Gastona Billota sa plnou rýchlosťou hnala k línii Dyle-Breda. Nadšení Belgičania ich po ceste vítali kvetinami.

Lenže napriek tomu, že útok skupiny armád B bol v podstate „len“ diverzným útokom, Nemci nič neponechali náhode. Na francúzske a belgické zdesenie najsilnejšia belgická pevnosť Eben-Emael padla v priebehu pár hodín za minimálnych nemeckých strát. Belgičanom nenapadlo, že by útok na pevnosť mohol prísť zo vzduchu. Strechy ich pevnostných komplexov preto vôbec neboli vybavené zátarasami, ktoré by znemožňovali pristávanie klzákov s výsadkármi na palube. Nemci sa tak dostali tesne k stenám pevností bez toho, aby museli zdolávať zákopy a drôtené prekážky. Zvyšok diela skazy dokonali nálože umiestnené k strieľňam pevností. Francúzi tak nemali čas „zabývať sa“ v pripravených zákopoch, ale z chodu museli odrážať nemecký nápor.

O stopäťdesiat kilometrov južnejšie sa medzitým ardenské lesné cesty na nemecko-luxembursko-francúzskom pomedzí zaplnili nemeckou obrnenou technikou. Pred čelom každej kolóny postupoval prápor útočných ženistov (Sturm Pioneer Battalion), ktorého príslušníci spevňovali mosty alebo upravovali brehy riek a potokov tak, aby sa dali prebrodiť. Jedno z mála francúzskych prieskumných lietadiel, ktorému sa podarilo nad Ardeny preniknúť, odhalilo na ardenských cestách kilometrové zápchy nemeckých tankových kolón. Briti aj Francúzi sa pokúsili kolóny bombardovať, ale nemeckí piloti sedlajúci vynikajúce stíhačky Messerschmidt Bf-109E ich pokusy potlačili v zárodku. Tých málo bombardérov, ktoré sa k nemeckým kolónam prebojovali, zničilo účinné nemecké protilietadlové delostrelectvo.

Problém nebol v tom, že by Francúzi nemali dosť lietadiel, ale v tom, že tie neboli na bojisku. Francúzsky generálny štáb sa pripravoval na dlhú vyčerpávajúcu vojnu a nemalá časť lietadiel Armé de l´Air sa preto nachádzala v rezerve na letiskách v hlbokom tyle. Tam sa, často ešte na zemi, stávali obeťou nemeckých bombardérov.

V decembri 1938 na jednom zo štábnych cvičení francúzsky generál André Pretelat, ktorý predstavoval nepriateľských „červených“, zaútočil práve cez Ardeny. Výsledkom bol rýchly kolaps „modrých“. Generál Gamelin však výsledky tejto vojnovej hry odmietol. Nie je bez zaujímavosti, že podľa Pretelatových prepočtov mal prechod Arden trvať jeho fiktívnej armáde 60 hodín. Nemci to so skutočnou armádou zvládli za 57 hodín.

Keď sa 13. mája nemecké tanky zjavili pri meste Sedan, francúzske velenie si začalo uvedomovať, že sa nechalo dobehnúť. Keďže Ardeny boli považované pre veľké obrnené formácie za nepriechodné, tento úsek frontu bránili len záložné pešie divízie (tzv. divízie kategórie B). Pritom Sedan mal vo francúzskej vojenskej histórii neprehliadnuteľné miesto. Presne tam Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku od Prusov v roku 1870. Do zajatia vtedy padol dokonca aj sám cisár Napoleon III..

Generál Heinz Guderian na mobilnom veliteľskom stanovišti. Foto: wikimedia.org

14. mája 1940 tri nemecké tankové divízie (dokopy cca 800 tankov) nemeckého XIX. zboru generála Guderiana, napriek tomu, že väčšina ich delostrelectva stále trčala v ardenskej zápche, dobyli Sedan a začali prekračovať rieku Mázu (fr. Meuse). Delostrelectvo zastúpila Luftwaffe, ktorá niekoľkohodinovým presným bombardovaním zbavila Francúzov prevahy v delostrelectve a nahlodala ich morálku.

Ako prvé cez rieku prenikli jednotky útočných ženistov, ktorí plameňometmi a náložami zničili guľometné bunkre chrániace brehy rieky. Francúzska 55. pešia divízia zložená zo slabo vycvičených záložníkov sa pod nemeckým náporom rozložila.

Po prerazení francúzskej obrany a vytvorení predmostia na západnom brehu Mázy už bolo jasné, že situácia je vážna. Gamelin začal zúfalo k Sedanu sťahovať všetky dostupné jednotky vrátane 3. obrnenej divízie (3e DCr – Division Cuirasée), jednej zo štyroch nedávno sformovaných francúzskych obrnených formácií držaných v zálohe najvyššieho velenia.

Nemecká 10. tanková a francúzska 3. obrnená divízia sa stretli v čelnom boji o mesto Stonne. V priebehu 15. a 16. mája mesto niekoľkokrát zmenilo pána. V boji sa vyznamenal syn generála Billota Pierre, ktorý so svojím ťažkým tankom Char B1bis pomenovaným „Eure“ v priebehu jednej hodiny zničil 14 nemeckých tankov a 2 protitankové delá. Nemci so zdesením pozorovali, ako sa ich 3,7 cm protipancierové strely neškodne odrážajú od 6 cm čelného panciera francúzskych tankov. Pritom s francúzskymi obrnencami v Stonne bojovali pluky vyzbrojené modernými PzKpfw III (Ausf.F) a PzKpfw IV (Ausf.D). Napokon však boj rozhodla lepšia taktika a koordinácia Nemcov. Nemcom sa dokonca podarilo nájsť aj slabé miesto francúzskych Char B1bis, ktorým bol rozmerný mrežový chladič nevhodne umiestnený na ľavom boku tanku.

Francúzske obrnené divízie boli sformované len nedávno a neboli zohrané. Mechanizované (DLM – Division Légère Mécanique) a ľahké jazdecké (DLC – Division Légère Cavalerie) divízie na tom boli s výcvikom o niečo lepšie, ale zase boli vyzbrojené zastaranými tankmi Renault a Hotchkis. Nemecké tankové jednotky mali, naopak, za sebou dôkladný výcvik v taktike aj súčinnosti s pechotou a letectvom. Konštrukcia nemeckých tankov mala ďaleko k ideálu. Boli pohyblivejšie ako francúzske, ale mali podstatne slabšie pancierovanie. Na rozdiel od Nemcov, ktorí tejto konfigurácii vlastností prispôsobili svoju taktickú doktrínu. Francúzi v taktickom využití tankov stále tápali.

Navyše, všetky francúzske tanky oproti tým nemeckým trpeli dvoma zásadnými konštrukčnými chybami. Na rozdiel od Wehrmachtu, kde každý tank mal aspoň prijímač, len asi tretina francúzskych tankov bola vybavená vysielačkami. Druhým zásadným problémom bolo zúfalo neefektívne rozdelenie činností medzi členmi posádok francúzskych tankov. Veliteľ francúzskeho tanku sedel v malej jednomiestnej veži a musel okrem sledovania bojiska sám zameriavať a nabíjať kanón. S ostatnými dvoma či troma členmi posádky komunikoval pomocou primitívneho zvukovodu. Nemecké tanky boli vybavené trojmiestnymi vežami, kde sa veliteľ mohol sústrediť na sledovanie bojiska a vyhľadávanie cieľov, pretože o nabíjanie a mierenie sa starali jeho podriadení, s ktorými komunikoval prostredníctvom laryngofónu (mikrofónu zavesenom na krku). Veže francúzskych tankov navyše nemali otvárateľné poklopy, ale bočné dvere. Pokiaľ sa francúzsky veliteľ chcel rozhliadnuť po bojisku alebo signalizovať (zástavkami), musel sa skoro celý z veže vysunúť. Nemeckí velitelia pritom s obľubou bojovali s hlavou vystrčenou z poklopu. A tú mu ešte čiastočne zakrýval kryt poklopu.

Smer kanál La Manche

Francúzi, ktorí nadšene napochodovali do Belgicka, mali zrazu nemecké tanky za svojím chrbtom. Generál Gamelin okamžite nariadil Billotovej skupine armád ústup. Ten však spomaľovali desaťtisíce utečencov, ktorí upchali cesty. Zdalo sa, že nemecké letectvo je všade. Jačivý zvuk náporových sirén umiestnených v podvozkových gondolách strmhlavých bombardérov Junkers Ju-57 prezývaných Stuka (z nemeckého Sturzkampfflugzeug – strmhlavé bojové lietadlo) sa stal charakteristickým pre túto vojnu a stále viac podlamoval francúzsku bojovú morálku.

Výkon Luftwaffe bol v tomto ťažení skutočne excelentný. Okrem bezpečne vybojovanej vzdušnej nadvlády nad bojiskom stojí za zmienku, že nemecké bombardéry bežne zasahovali v prospech pozemného vojska už do 20 minút po prvej výzve.

Vo francúzskom boku, v priestore mesta Dinant-Namur sa zjavili tankové divízie zboru generála Hotha. Nie je bez zaujímavosti, že 7. divízia tohto zboru bola vyzbrojená tankmi československej výroby LT-38, ktoré Nemci získali po rozbití prvej ČSR. Nemci LT-38 ako jednu z mála československých zbraní ponechali vo výrobe, pretože ich konštrukcie PzKpfw I a PzKpfw II, ktoré v tom čase tvorili základ nemeckých obrnených síl, LT-38 prevyšoval prakticky vo všetkých parametroch. Tento tank je vojenskými historikmi dodnes považovaný za najlepší tank prvých dvoch rokov druhej svetovej vojny a jeden z najlepších ľahkých tankov vôbec. Okrem 7. divízie tvorili československé tanky LT-35 a LT-38 výzbroj aj 6. a 8. divízie. Bývalé Československo proti svojej vôli prispelo Wehrmachtu len v tomto ťažení 334 tankmi z celkovo nasadených 2659. Pre ilustráciu, Francúzi disponovali 3110 tankmi a Briti ich mali približne 700.

Inzercia

Väčšina nemeckých tankových divízií podliehala veleniu generála Ewalda von Kleist. Toho francúzsky protiútok pri Stonne znervóznil natoľko, že vydal rozkaz, aby tanky prerušili útok a počkali na pešie divízie. Lenže Guderian, Rommel a ostatní tankoví velitelia videli, že po prerazení obrany protivník nemá na bojisku dosť síl a jeho odpor je preto veľmi slabý. Guderian nemienil dať Francúzom čas, aby sa spamätali, a od opatrného Kleista si aspoň vymohol súhlas s vykonávaním prieskumu bojom. „Rýchly Heinz“, ako Guderiana čoskoro začali prezývať, si rozkaz vyložil tak, že na „prieskum bojom“ vrhol plnú silu všetkých svojich divízií. Ostatní velitelia tankových zborov ho napodobnili.

Na ľavom (vonkajšom) krídle útočiacich nemeckých vojsk sa valili Guderianove tri tankové divízie (1., 2. a 10.), v strede dve divízie generála Reinhardta (6. a 8.) a na vnútornom pravom krídle zbor generála Hotha (5. a 7.). 7. divízia, ktorej velil ambiciózny generálmajor Erwin Rommel, sa vysunula ďaleko dopredu a strhla so sebou aj susednú 5. divíziu (jej veliteľ bol ako jediný z veliteľov nemeckých tankových divízií odvolaný v priebehu bojov pre nedostatky vo velení). Rommelova dvízia si pre rýchlosť, ktorou sa prehnala severným Francúzskom, vyslúžila prezývku „divízia duchov“ a z Rommela sa stala celebrita porovnateľná s filmovými hviezdami.

Keď to Kleist zistil, zúril, ale žiadneho z veliteľov divízií jeho spojári ako naschvál nevedeli zastihnúť na ich veliteľstvách. Pokúsil sa intervenovať u Rundstedta, ale hoci aj on mal veľké obavy z natiahnutých komunikačných línií a slabo chránených bokov nemeckého prielomu, rozhodol sa tankistov nebrzdiť.

Do 80 až 100 kilometrov širokého prielomu medzi Namurom a Sedanom smerovali kolóny motorizovaných a peších divízií. Vďaka hustej železničnej sieti západnej Európy a nemeckej dominancii vo vzduchu vlaky mohli privážať pechotu čo najbližšie k bojovému pásmu. Pešiaci horúčkovito vystužovali okraje prielomu a miestami ho aj rozširovali, aby Francúzom nedali možnosť k protiútoku. Spolu s pechotou do vnútra Francúzska smerovali prúdy cisterien, aby tanky mali z čoho doplňovať palivo (pri bojovej činnosti to museli robiť každých 100-150 km).

Francúzi sa zmohli na prvý vážnejší protiútok až 17. mája pri Montcornet. Jeho hlavným protagonistom bola čerstvo sformovaná 4. obrnená divízia (4e DCr) vtedy ešte pomerne neznámeho plukovníka Charlesa de Gaulla. De Gaulle bol propagátorom tankov tak ako na nemeckej strane Guderian. Akurát francúzske velenie mu nedopriavalo ani zďaleka toľko pozornosti ako Hitler „rýchlemu Heinzovi“. Dokonca v Nemecku sa de Gaullove knihy vydávali väčším nákladom ako v jeho rodnej vlasti.

Útok pri Montcornet nebol dobre skoordinovaný a zaznamenal len krátkodobý úspech. De Gaullovi sa síce podarilo vlámať do pozícií nemeckej 1. tankovej divízie, ale bez podpory pechoty a logistického zabezpečenia sa napokon musel stiahnuť do východiskových línií skôr, ako jeho tankom dôjde palivo. V prípade tankov Char B1bis, ktoré tvorili hlavnú útočnú silu jeho divízie, to znamenalo doplňovať palivo približne každé štyri hodiny. V prípade modernejších tankov Somua S-35 bola situácia o niečo lepšia.

20. mája pri Abbeville nemecké tanky dosiahli pobrežie kanálu La Manche, čím francúzska 1. skupina armád spolu s BEF (BEF – British Expeditionary Force) boli obkľúčené a odrezané od zvyšku Francúzska. O dva dni bolo izolované Calais, kde sa britská posádka brigadiera (britská hodnosť medzi plukovníkom a brigádnym generálom) Nicholsona bránila ešte päť dní, ale potom musela kapitulovať.

Deň nato sa pri Arrase Briti pokúsili obkľúčenie preraziť. Už samotnú prípravu útoku poznamenal chaos. Pôvodne to mala byť veľká protiofenzíva britsko-francúzskych síl koordinovaná novým náčelníkom francúzskeho generálneho štábu armádnym generálom Maximom Weygandom. Lenže generál Billote sa cestou z porady s Weygandom stal obeťou autonehody a okrem neho nikto iný v štábe 1. skupiny armád potrebnými informáciami nedisponoval.

Ťahúňom útoku, ktorý dopadol na Rommelovu divíziu, boli síce pomalé, ale veľmi odolné britské tanky Matilda. Aj tu boli Nemci spočiatku zaskočení ich mimoriadnou odolnosťou, ale opäť sa prejavila nemecká taktická vyspelosť. Nemci sa stiahli a vylákali Britov pred hlavne 8,8 cm protilietadlových diel Flak 36/37, ktoré sa v protitankovej úlohe mimoriadne osvedčili. Zle skoordinovaný útok sa aj tu zosypal.

Generál Charles de Gaulle. Foto: Wikimedia.org

Paradoxne, útoky pri Montcornet a Arrase znervóznili viac Hitlera a nemecký generálny štáb ako veliteľov tankových divízií, ktorí sa s nimi museli vyrovnať. Ľavé krídlo nemeckých síl bolo natiahnuté stovky kilometrov a chránené len relatívne skromnými silami peších divízií. Nemecká generalita sa desila toho, že by niektorý z protiútokov uspel a preťal by tak nemecké zásobovacie línie. Triumf by sa veľmi rýchlo zmenil na katastrofu.

Krátko po tom, čo sa Francúzi pokúsili ešte raz zaútočiť pri Abbeville, preto Kleistova tanková skupina dostala rozkaz zastaviť postup a dobytie Dunkerque prenechať Luftwaffe a prisúvanej pechote. Z dnešného pohľadu je tento rozkaz hodnotený veľmi kontroverzne a je dosť často pripisovaný Hitlerovmu vojenskému diletantizmu. V tých dňoch sa však udalosti valili závratnou rýchlosťou a nemeckí generáli vedeli o nepriateľovi podstatne menej, než vieme o situácii my dnes. Generáli si ani len nevedeli predstaviť, že francúzska armáda, ktorá sa považovala za najmocnejšiu na európskom kontinente, skolabuje tak rýchlo a ľahko.

Nezanedbateľným faktorom pri vydaní rozkazu bola tiež únava nemeckých tankistov, ktorí za dva týždne neustálych bojov prekonali takmer 400 kilometrov a pri vedomí ich držali už len dávky pervitínu. Táto dnes zakázaná návyková droga bola nemeckým vojakom prideľovaná vo veľkom ako „neškodný povzbudzujúci prostriedok“. Pre úplnosť treba uviesť, že Briti používali na podobné účely prostriedok benzedrine, ktorý však predsa len nemal na zdravie také vážne účinky ako pervitín.

Medzi najvyšším nemeckým velením panovala zhoda, že tanky treba zastaviť a presmerovať na juh. Tentoraz zúril Guderian, ale Rundstedt na splnení rozkazu trval. Nemecké tankové divízie boli v čo najkratšom čase premiestnené na rieky Sommu a Aisne, kde zaujali obranu a vyčerpaní tankisti si mohli aspoň pár dní trochu oddýchnuť.

Červený plán

Medzitým sa francúzska vláda premiestnila z frontom ohrozeného Paríža do Bordeaux. V Dunkerque sa odohrávala dráma, ktorá vošla do vojenských dejín. Kombináciou nadľudského úsilia Kráľovského letectva (RAF – Royal Air Force), Kráľovského námorníctva a tisícok majiteľov malých civilných lodí sa počas operácie Dynamo na prelome mája a júna podarilo z obkľúčenej enklávy evakuovať 215-tisíc britských vojakov a  navyše ešte 123 000 Francúzov. Na plážach pri Dunkerque zostalo síce všetko britské vybavenie a ťažká výzbroj, ale bez zachránených vojakov by Veľká Británia ostala takmer bez armády. Do zajatia padlo 40 000 francúzskych vojakov, ktorí do poslednej chvíle kládli odpor a umožnili tak svojim spolubojovníkom sa zachrániť.

Evakuovaní Francúzi boli cez Cherbourg a Le Havre vrátení späť na kontinent, aby mohli pokračovať v boji. Paradoxne, morálka francúzskej armády v tom čase stúpala. Dôstojníci aj vojsko postupne získavali nevyhnutné bojové návyky a skúsenosti. Francúzskym dôstojníkom neuniklo, že nemecké tanky sú síce veľmi šikovné, ale slabšie vyzbrojené a podstatne horšie pancierované ako ich tanky.

Kľúčovým problémom však zostávalo letectvo. Britská RAF aj francúzska Armé de l´Air kládli Luftwaffe pomerne húževnatý odpor, ale nestačili na protivníka takticky ani technicky. Briti neuvoľnili pre boje nad kontinentom fenomenálne stíhačky Supermarine Spitfire. Hawker Hurricane boli síce solídnymi strojmi, ale špičkové parametre nemeckých messerschmidtov nedosahovali. Francúzi na tom boli ešte horšie. Nemeckým stíhačkám sa mohli plnohodnotne vyrovnať iba nepočetné nové Dewoitine D-520. Situáciu tak zachraňovali na poslednú chvíľu dovezené americké Curtiss Hawk H.75.

Pre útok na zvyšok Francúzska mali Nemci pripravený plán „Červený“ (Fall Rot). Po krátkom oddychu sa tanky Wehrmachtu dali 5. júna opäť do pohybu. Zhodou okolností v ten istý deň bol Charles de Gaulle, medzitým povýšený na brigádneho generála, vymenovaný za štátneho podtajomníka (námestníka ministra) ministerstva obrany zodpovedného za koordináciu s Britmi.

Prvé dva dni obnoveného nemeckého útoku ešte Francúzi dokázali odolávať, ale potom sa opäť prejavila nemecká vzdušná a na zemi už aj početná prevaha a francúzska línia povolila. Aby sa zabránilo zničeniu francúzskeho hlavného mesta, Paríž bol 10. júna vyhlásený za otvorené (t. j. nebránené) mesto. Nemci ho obsadili bez boja 14. júna. V tom istom čase francúzske letectvo fakticky prestalo existovať ako organizovaná bojová sila a nemecká vzdušná prevaha sa zmenila na zdrvujúcu dominanciu. Aj tak však Luftwaffe vo vzdušných bojoch s Armé e l´Air a RAF stratila takmer tretinu svojej bojovej sily, ktorá jej o pár týždňov neskôr osudovo chýbala vo vzdušnej bitke o Britániu.

Guderianove tanky sa medzitým valili stredom Francúzska smerom k švajčiarskym hraniciam. Dve tankové divízie generála Höppnera (3. a 4. tanková divízia) udreli do tyla Maginotovej línie, proti ktorej súčasne čelne zaútočila Skupina armád C generála von Leeba. Stačilo pol dňa bojov, pri ktorých nemecké straty prevyšovali francúzske v pomere 20 : 1 a Nemci čelný útok odtrúbili. V ďalšom postupe radšej francúzske pevnosti, zbavené podpornej pechoty odvelenej na hlavný front, obchádzali a izolovali. Zo šesťdesiat pevností takto dobyli 10, väčšinou menších objektov. Niektoré pevnosti vzdorovali ešte aj po kapitulácii. Posádka poslednej sa vzdala až 10. júla.

Kapitulácia

Britský premiér Winston Churchill videl, že francúzska vláda podlieha demoralizácii. Aby podporil francúzsku vôľu bojovať, navrhol preto vytvorenie spoločnej britsko-francúzskej únie. Jediný člen vlády, s ktorým sa dalo ešte rozumne hovoriť a ktorý chcel v boji pokračovať, bol premiér Paul Reynaud. Ostatní ministri to už chceli mať čo najskôr za sebou a pomýšľali na kapituláciu. Reynaud po tom, čo medzi členmi vlády nenašiel podporu, odstúpil. Tým sa vytvoril priestor pre novú vládu, ktorá mala s Hitlerom dohodnúť zastavenie bojov. Do jej čela sa postavil hrdina od Verdunu, vyše osemdesiatročný maršal Philippe Pétain. Jeho vláda 21. júna požiadala Nemecko o podmienky prímeria, čiže kapitulácie.

Treba povedať, že rezignácia a zmar neovládli len ministrov, ale aj nemalú časť obyvateľstva a armády. Francúzi sa utešovali tým, že toto tu už predsa raz bolo. V roku 1870 Nemci tiež porazili Francúzsko na hlavu. To muselo kapitulovať a krajinu vtedy dokonca zachvátila aj revolúcia. Nemecká okupácia však bola vtedy krátka a Francúzsko o necelé polstoročie neskôr, v roku 1918, Nemecku úder vrátilo. Pétain a jeho stúpenci verili, že aj teraz to bude podobné.

Podpis kapitulácie sa uskutočnil popoludní 22. júna 1940 pri Compiègne, presne na mieste, kde 11. novembra 1918 boli prinútení podpísať kapituláciu Nemci. Hitler dokonca z múzea nechal priviezť salónny železničný vagón, v ktorom onoho dňa maršal Foch, ktorý sa roku 1940 našťastie nedožil, nemeckej delegácii podmienky kapitulácie nadiktoval.

Hitler si svoje víťazstvo vychutnával. Zachovali sa zábery rozradosteného Hitlera rozhadzujúceho rukami a podupávajúceho neďaleko pripraveného vagóna. V ňom si sadol na miesto, kde v roku 1918 sedel maršal Foch, a po prečítaní podmienok kapitulácie vagón demonštratívne opustil. Detaily so skleslými  Francúzmi, ktorých delegáciu viedol generál Huntziger, prebral náčelník štábu Wehrmachtu (vrchného velenia celej nemeckej brannej moci – OKW) generál Keitel.

Prímerie začalo platiť pol hodiny po polnoci 25. júna. Dlhý čas medzi podpisom a účinnosťou kapitulácie bola Hitlerova láskavosť voči jeho spojencovi Mussolinimu. Ten keď videl, že Hitler by mohol Francúzsko dobyť aj bez jeho pomoci, urýchlene začiatkom júna Francúzsko tiež napadol. Síce niečo málo územia dobyl, ale francúzska alpská armáda napriek veľkému oslabeniu, pretože veľká časť jej síl bola prevelená proti Nemcom, talianskej armáde zanovito vzdorovala. Duceho tak od hanby musela zachraňovať führerova veľkorysosť.

Kapituláciou bolo Francúzsko rozdelené na neokupovanú, tzv. slobodnú zónu (Zone libre) so sídlom v kúpeľnom meste Vichy a na okupované územie. To zahŕňalo takmer dve tretiny územia Francúzskej republiky. Okrem Paríža, stredného a severného Francúzska Nemci obsadili aj celé atlantické pobrežie, ktoré potrebovali ako nástupný priestor proti stále vzdorujúcej Veľkej Británii.

Na okupovanom území bola drasticky obmedzená zvrchovanosť francúzskej vlády, hoci Nemci nikdy nespochybnili príslušnosť okupovaného územia k Francúzsku. Anektované, teda k Nemecku pripojené, boli „iba“ Lotrinsko a Alsasko, o ktoré sa Nemecko a pred ním ešte Prusko a Svätá ríša rímska národa nemeckého s Francúzskom preťahovali už od čias kráľa Ľudovíta XIV.

Bitka sa skončila, vojna pokračuje

Pre Hitlerovo Nemecko bolo francúzske ťaženie nečakane rýchlym triumfom. Hitlerova popularita vyletela do nebies. Tajné plány časti nemeckej generality na Hitlerovo zvrhnutie boli bezpredmetné. Obyvateľstvo, ktoré sa dovtedy potichu obávalo, že Hitler zatiahne Nemecko do novej krvavej vyčerpávajúcej vojny, začalo svojho führera velebiť.

Hitler naraz povýšil do hodnosti poľného maršala (Generalfeldmarschall) až tucet generálov. To už aj niektorým vyznamenaným pripadalo až príliš opulentné. O to viac, že pre veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa bola vytvorená špeciálna hodnosť ríšskeho maršala (Reichsmarschall). V oslavných choráloch zanikli hlasy poľných veliteľov upozorňujúce, že vo Francúzsku úspech od katastrofy často oddeľovala len veľmi tenká hranica a že pri odhodlanejšom protivníkovi to nabudúce nemusí fungovať tak hladko.

Objavil sa pojem „Blitzkrieg“, ktorý však nevytvorili Nemci, ale britskí propagandisti, aby porážku vo Francúzsku zvalili na novú nemeckú taktiku, ktorej sa „nedalo vzdorovať“. Churchill v jednej svojej reči nemecké ťaženie dokonca spektakulárne nazval operáciou Sichelschnitt (seknutie kosákom). Göbbelsova propaganda si oba pojmy veľmi rýchlo osvojila.

Pétain predpokladal, že okupácia nebude mať dlhé trvanie, lebo nie bez určitej škodoradosti očakával, že osamotený Londýn Hitlerovi nedokáže vzdorovať. S cieľom získať vládu vo Vichy na svoju stranu Hitler Vichy ponechal všetky kolónie a celé francúzske námorníctvo, ktoré bolo v danom momente štvrtým najväčším na svete a pred Nemcami sa stiahlo do prístavov v severnej Afrike. Lenže osud francúzskych vojnových lodí nadovšetko zaujímal aj Britov. Po tom, čo britská výzbroj zostala na plážach pri Dunkerque, Londýn okrem RAF bránilo už len britské námorníctvo. To bolo síce výrazne silnejšie ako nemecká Kriegsmarine, ale pokiaľ by Nemci získali aj francúzske lode, prevaha Royal Navy by bola stratená.

Briti preto vyzvali vládu vo Vichy, aby svoje loďstvo premiestnila do bezpečia mimo dosahu Nemcov. Pétain však nechcel urobiť nič, čím by Hitlera podráždil, preto odmietol. Dal však čestné slovo, že francúzske lode Nemcom nevydá. Churchillovi to nestačilo a prízrak francúzskej flotily v nemeckých rukách pre neho naďalej predstavoval nočnú moru. To, čo nasledovalo, je dodnes považované za jedno z najkontroverznejších rozhodnutí druhej svetovej vojny.

Za svitania 3. júla sa pred francúzskou základňou v alžírskom Mers el Kébir, kde práve kotvila „La force de raid“ – úderná eskadra zložená z najsilnejších lodí Marine National, zjavila britská Stredomorská flotila. Francúzsky admirál Gensoul dostal ultimátum. Mohol si vybrať medzi pripojením sa k britskému loďstvu alebo pod britským dozorom odplávať do niektorého z francúzskych koloniálnych prístavov v Karibiku. Francúzsky admirál ultimátum rozhorčene odmietol a britské lode začali paľbu. Bojová loď Bretagne bola potopená. Provence, najmodernejší bojový krížnik Dunkerque a niekoľko torpédoborcov boli ťažko poškodené. Britská paľba zabila 1300 francúzskych námorníkov. Briti stratili pri útoku tri lietadlá a dvoch pilotov. V tom istom čase boli obsadené všetky francúzske lode kotviace v britských prístavoch.

Britská admiralita kategoricky nesúhlasila s takýmto riešením. Oprávnene upozorňovala, že útok na nedávneho spojenca nezaručuje zničenie jeho vojnových lodí a môže spôsobiť, že Vichy vyhlási Británii vojnu. To sa síce nestalo, Vichy zachovalo v pokračujúcej vojne neutralitu, ale britský útok významne prispel k fašizácii francúzskeho štátu. Churchillove pamäte napovedajú, prečo sa britský premiér rozhodol pre takéto drastické riešenie. V tom čase prebiehali rokovania s USA o dodávkach zbraní pre britskú armádu. Administratíva prezidenta Roosevelta vyjadrovala veľké obavy, že pokiaľ by sa Veľká Británia vzdala podobne ako Francúzsko, americké zbrane by padli do rúk agresora. Churchill chcel Rooseveltovi dokázať, že sa za žiadnych okolností nevzdá a bude bojovať. Bývalý spojenec tak poslúžil ako ukážka britského odhodlania pokračovať vo vojne.

Francúzske námorníctvo zotrvávalo nečinne na svojej hlavnej základni v Toulone až do novembra 1942, keď sa pod vplyvom spojeneckého vylodenia v severnej Afrike (operácia Torch) Hitler rozhodol aj zostávajúce francúzske územie okupovať. Hrdí francúzski námorníci svoje lode Nemcom naozaj nevydali a radšej ich sami potopili.

Udalosti z Mers él Kébir (a tiež Oranu a Dakaru) spôsobili vážne problémy jedinému francúzskemu predstaviteľovi, ktorý sa rozhodol kapituláciu neprijať a pokračovať v boji – hoci aj po boku Britov. Bol ním generál Charles de Gaulle, ktorý v priebehu nasledujúcich rokov zjednotil za sebou vojenské aj politické úsilie o obnovenie francúzskej cti a štátnosti. Svoj boj na konci druhej svetovej vojny doviedol do víťazného konca, ale znechutený politickými intrigami sa krátko nato zriekol všetkých politických funkcií a na dlhší čas sa utiahol na svoje sídlo v Colombey-les-Deux-Églises.

V roku 1958, keď koloniálne vojny vedené proti národno-oslobodzovacím hnutiam priviedli Francúzsko na pokraj občianskej vojny, sa stal prezidentom, aby opäť vyviedol svoju vlasť z krízy. De Gaulle zreformoval politický systém Francúzska (tzv. piata republika) a je dodnes uznávaný ako najvýznamnejší francúzsky štátnik 20. storočia.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame