Čo chýbalo pastierskemu listu

Biskupi dnes pastierskym listom pozvali veriacich na septembrový Národný pochod za život. Listu však chýbalo niečo dôležité: aspoň zmienka o utečeneckej dráme, ktorá sa už odohráva aj pred prahom našich dverí. Ak by katolíci mali najbližšie týždne hovoriť iba o ochrane (nenarodeného) života a celkom ignorovať zástupy detí, žien a mužov, čo sem po balkánskej trase utekajú pred smrťou a vojnou, kto ich bude brať vážne?

Dnešné nedeľné čítania pritom priamo pozývali k paralelám s dnešnými utečeneckými drámami. Žalmista naliehavo prednáša: „Pán ochraňuje cudzincov“ a v Jakubovom liste sa píše: „Lebo ak príde na vaše zhromaždenie muž so zlatým prsteňom a v skvostnom rúchu a príde aj chudobný v chatrnom odeve a vy si všimnete toho, ktorý je oblečený do nádherného rúcha, a poviete: „Ty sa posaď pekne tu!“, ale chudobnému poviete: „Ty si staň tam alebo si sadni k mojej podnožke!“, vari nerobíte rozdiely medzi sebou a nestali ste sa zlomyseľnými sudcami?!“

Je škoda, že v dnešnej dobe informačného aj morálneho zmätku, keď jedni chcú bez rozlíšenia prijať všetkých migrantov a na druhej strane mnohí – medzi nimi aj nemálo katolíkov – vidia v utečencoch len ekonomických špekulantov a valiacu sa moslimskú hordu, nie je priamo od biskupov nič počuť. Iste, dnes čítaný pastiersky list bol napísaný dávnejšie, ale nedalo sa k nemu práve teraz doplniť pár viet?

Ďalšou príležitosťou, ktorá by už nemala byť premárnená, bude samotný Národný pochod za život o dva týždne. Samozrejme, je úplne správne, ak jeho hlavnou témou ostane ochrana nenarodeného života a pomoc tehotným matkám v núdzi. Ide o masovú každoročnú tragédiu, ktorá sa deje v tichosti, s minimálnou mediálnou pozornosťou – každý jeden deň sa v potratových klinikách zničí v priemere 20 ľudských životov, za tým všetkým sú ťažké osudy ročne tisícov žien, ktoré sa pre potrat rozhodli pod bremenom okolností alebo boli k nemu dotlačené svojím neprajným okolím. Organizátori z hnutia pro-life neprichádzajú s planým moralizovaním, ale s pozitívnym posolstvom a mnohými dobrými nápadmi, ako zabrániť aspoň časti týchto tragédií. Čím viac ľudí príde na pochod, tým väčší bude tlak na politikov, aby si to tiež vzali za svoje. Je to teda skutočný pochod za život.

Ale predsa by bolo absurdné, keby sa v Bratislave pochodovalo za nenarodený život a na nedeľnej tribúne by nikto, biskup ani iný dôležitý rečník, nehovoril o narodených životoch tých najohrozenejších ľudí dnešného sveta, ktorí prechádzajú pár desiatok kilometrov od nás. V takom prípade by sa zdalo, že katolíkov nezaujíma svet navôkol, ale len vlastné témy, určené pre vlastné publikum a odsúdené na perifériu spoločenskej diskusie. Má to byť pritom naopak, súcit s nenarodenými, ale teraz aj elementárny súcit s utečencami – teda dve podoby súcitu, ktorý politici nijako nepotrebujú demonštrovať – patria do stredu spoločnosti.

Áno, súcit s utečencami. Dnes mnohí mudrlanti šíria rovnako pravdivú ako banálnu tézu, že kto má len súcit, nemá rozum. Problém je, že naša spoločenská atmosféra je naplnená opačným extrémom: pri toľkom rozumovaní o tom, prečo majú tí utečenci toľko peňazí na útek, koľko je medzi nimi ukrytých bojovníkov ISIS a podobne, už neostal žiaden priestor pre súcit. Naša cirkev by mala čeliť tomuto jedu strachu a podozrievavosti ešte aj pre jedno historické zlyhanie – pri spomienke, ako niektorí jej kňazi na najvyšších postoch štátu pred vyše 70 rokmi pomáhali šíriť jedovaté legendy o ohrození národa židmi.

Dá sa to povedať inak: hlavnou úlohou štátu je chrániť bezpečnosť vlastného obyvateľstva. Úlohou cirkvi je však niečo iné. Aby boli rozum a srdce v rovnováhe, potrebujeme dnes viac než inokedy počuť posolstvo univerzálneho bratstva.

Martin Hanus

Foto: TASR/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo