Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Konflikt v Smere Politika
10. jún 2020

Koniec jednej éry

Pellegrini dnes rozbil Smer

Jeho lúčenie s Robertom Ficom trvalo asi rok, až dnes definitívne prevrátil stôl.

Pellegrini dnes rozbil Smer

Peter Pellegrini počas tlačovej konferencie 10. júna 2020 v Banskej Bystrici. FOTO TASR – Ján Krošlák

Presne pred rokom sa prívrženci sympatického premiéra, ktorí vnímali, že ich strana na čele s otcom zakladateľom nezadržateľne speje k smutnému koncu, rozhodli pre malú vzburu.

Končiaca europoslankyňa Monika Smolková iniciovala list, v ktorom niektorí košickí členovia Smeru žiadali Roberta Fica a Roberta Kaliňáka o odchod z vedenia strany. A zároveň vyzývali Petra Pellegriniho, aby kandidoval na post predsedu Smeru. List bol adresovaný predsedníctvu strany, ale unikol do médií.

A akoby náhodou sa tak stalo v čase, keď bol Fico na dvojtýždňovej dovolenke – v kuloároch sa špekulovalo, či je na lekárskom vyšetrení v Izraeli, ako to napísal denník Pravda. Povzbudení Ficovou neprítomnosťou reagovali na Smolkovej výzvu aj Pellegriniho vládni spojenci, Richard Raši aj Peter Žiga verejne uvažovali, že by bolo najlepšie usporiadať mimoriadny snem Smeru ešte na konci leta.

K tejto požiadavke sa pridal aj sám korunný princ, lepšie povedané čakateľ Pellegrini, ktorý na prekvapenie straníkov aj novinárov vyhlásil, že je odhodlaný ísť do straníckeho zápasu, od ktorého výsledku závisí, či „niekto ešte niekde bude“. Teda či on sám ostane v Smere, alebo sa z neho radšej poberie. 

Hra na tandem Pellegrini-Fico

Pellegrini práve vstupoval do druhého roku svojho premiérovania, jeho vzťahy s doráňaným Ficom boli plné vzájomnej nedôvery aj podozrievania. Nový premiér si užíval úrad aj popularitu, bál sa ďalších káuz, ktoré by stiahli Smer nadol, všetkých kočnerovských aj bödörovských tieňov, súčasne vnímal, že Fico mu nehodlá stranu prenechať. 

Keď sa Fico po Smolkovej košickej vzbure vrátil do centrály, pôsobil na straníkov ako vymenený: začal obchádzať regionálne štruktúry, komunikovať s poslancami, hovoriť o Pellegrinim ako o volebnom lídrovi a idea mimoriadneho snemu rýchlo zanikla.

Premiér a jeho stranícke okolie sa aj po vyprchaní spackanej vzbury zamýšľali, či predsa len ešte pred voľbami neodísť zo Smeru a nezaložiť si vlastnú stranu.

V zákulisí sa vedelo, že Pellegrini má istú komunikačnú linku s exministrom Tomášom Druckerom, ktorý medzičasom formoval vlastnú stranu, ale napokon sa premiér o žiadnu dobrodružnú jazdu nepokúsil.

Po lete prišla jeseň a Pellegrini opäť prechádzal vnútornou krízou – niekoľko dní to vyzeralo, že sa naozaj rozhodne odísť. Lenže ani časť jemu blízkych ľudí to nepovažovala za dobrý nápad, pretože zakladať krátko pred voľbami novú stranu – síce s aurou premiéra, ale v dramatickom konflikte s Ficom – si viacerí vyhodnocovali ako príliš veľké riziko.

Napokon to skončila tak, že v Smere bol každý spokojný aspoň trochu. Izraelská agentúra, ktorú v Smere povolali na nový typ straníckej kampane, vymyslela aj v spolupráci so smeráckymi spindoktormi slogan o „zodpovednej zmene“, celá kampaň sa tak ušila na Pellegriniho ako lídra. 

Fico musel pri pohľade na nový vizuál prehltnúť horkú pilulku, zároveň si uvedomoval, že niet inej cesty – a navyše, kalkuloval aj s tým, že ak Smer voľby prehrá, už to nebude len zodpovednosť jeho a jeho káuz, ale prípadný prepadák bude možné zvaliť na usmievavého fešáka z bilbordov.

Kampaň Smeru nefungovala, Fica ani demoralizované štruktúry Smeru nebolo zďaleka cítiť a sám Pellegrini sa začal správať ako volebný líder až posledné dva-tri týždne pred voľbami. Napokon to pre stranu nedopadlo až tak zle – v Smere sa reálne obávali, že skončia pod 15 percentami, tých niečo vyše 18 percent bolo vzhľadom na spoločenskú atmosféru, z ktorej naplno profitoval Igor Matovič, nečakane slušným ziskom.

Kým Pellegriniho spojenci to vnímali ako zásluhu populárneho premiéra, Ficovo krídlo šírilo interpretáciu, podľa ktorej nebol relatívny volebný úspech bonusom Pellegriniho, ale trinásteho dôchodku, ktorý na poslednú chvíľu pretlačil Fico parlamentom. 

Prečo nechcel Fico ustúpiť

Medzi Pellegrinim a Ficom zavládol okamžite po volebnej noci stav akejsi tichej vojny. Pellegrini čakal, či Fico príde s náznakom veľkorysého plánu do budúcnosti a odovzdá mu stranu s tým, že on sám sa stiahne, Fico však vysielal signály, že nič také nie je reálne. 

Pritom nešlo o to, že by bol Fico chorobne pripútaný na stoličku predsedu. On ju len nemal komu odovzdať. Jeho pôvodne vysneným korunným princom bol Robert Kaliňák, ktorému absolútne dôveroval, a keby dnes nebol Kaliňák politicky zničený, bol by jeho prirodzeným nástupcom. 

Lenže Fico Pellegrinimu bytostne nedôveruje, vie, že bol pre neho kariérnym rebríkom, ale nemôže od neho očakávať lojalitu v najťažších chvíľach, ktoré ešte prídu. Zo svojho hľadiska sa správa Fico chladnokrvne a racionálne – ak by dal Pellegrinimu kľúče od miešačky, teda rozhodujúci vplyv na pozície v predsedníctve strany, na jej financovanie aj na zloženie budúcej kandidátky, bolo by len otázkou času, kedy by ho nový predseda Smeru hodil cez palubu. 

Fico aj Kaliňák majú dôvod na reálnu obavu z kriminalizácie, z toho, že raz NAKA vo vážnej veci zaklope u nich na dvere, na čo je tu zjavná objednávka novej vládnej garnitúry. Obaja vedia, že ak by sa udialo niečo podobné alebo by sa vyplavil ďalší smerácky škandál z minulosti, predseda Smeru menom Pellegrini by sa od nich radšej rýchlo dištancoval, než by mal riskovať poškodenie vlastného imidžu.

Navyše, Pellegrini si uplynulé mesiace uvedomoval, že ak by mu aj Fico prenechal post predsedu – čomu veľa nenasvedčovalo –, bude ho chcieť spútať reťazami.  

Táto tichá vojna napokon vyvrcholila pred dvomi týždňami, keď pred kamerami vystúpil Pellegrini, ktorý bol zjavne nahnevaný na dopoludňajšiu tlačovku Fica (kde Fico hovoril o zmene svojej pozície, ale aj o slniečkaroch v strane) a prirovnával koniec otca zakladateľa Smeru k Mečiarovi a Dzurindovi.

Inzercia

Pellegrini vzápätí z masívnej spätnej väzby pochopil, že to týmto agresívnym slovníkom u straníkov aj voličov prestrelil, pretože vyvolal ľútosť voči Ficovi. Zároveň však bolo od tohto okamihu jasné, že už neexistuje cesta späť.

Fico a Kaliňák si ešte predtým zrejme mysleli, že Pellegrini ostane verný svojej povesti a neodhodlá sa k odchodu, tak ako sa po svojich menších vzopätiach viackrát stiahol aj minulý rok.

Teraz, keď pochopili, že odchod osobnostne nekonfliktného, no ambiciózneho politika je už de facto nezvratný, chceli aspoň medzi voličmi Smeru vytvoriť emóciu, že hoci bol Fico veľkorysý a ponúkal Pellegrinimu post predsedu, ten ohrdol rodnou stranou.

Do Plus jeden deň tak „unikla“ informácia, ktorá bola zverejnená dnes ráno: že Fico uvoľní Pellegrinimu post predsedu strany s tým, že on sa stane predsedom straníckej nadácie Alexandra Dubčeka a ponechá si vplyv na stranícke financie, ideológiu aj skladanie kandidátky. Pozoruhodné je, že pre bulvárny denník túto informáciu potvrdil (inak novinárom nedostupný) Robert Kaliňák, ktorý vraj „počul, že k takejto ponuke došlo“ a pre Plus jeden deň ochotne ponúkol interpretačný rámec pre voličov Smeru: cieľom Fica je vraj jednotný Smer, preto je pripravený zmeniť vzorec svojho správania a keďže sa nevedel s Pellegrinim stretnúť, „v rámci našich vnútorných diskusných kanálov túto veľkorysú ponuku odovzdal“.

Pre Fica s Kaliňákom však dnešný deň dopadol horšie než zle. Peter Pellegrini na dopoludňajšej tlačovke v Banskej Bystrici neurobil chybu ako pred dvomi týždňami, naplno sa prihlásil k sociálnemu odkazu Smeru, ktorý chce niesť naďalej v novej sociálnodemokratickej strane, s úctou hovoril o Robertovi Ficovi, súčasne pomenoval, prečo už nemôžu byť spolu v jednej strane a je lepšie ísť vlastnou cestou.

Pohľad na Fica bol oveľa horší. Reportér denníka SME ho ráno prekvapil po výsluchu na NAKA, Fico sa zjavne s nervami celkom neovládol a neskôr počas zasadnutia parlamentu – zatiaľ čo Pellegrini vo veľkom štýle oznamoval odchod zo Smeru a zakladanie novej strany – sedel predseda Smeru skormútene v parlamente a viacerí koaliční poslanci dávali verejne na známosť, že zjavne nebol v triezvom stave.

Aj obrazy dnešného dňa budú rozhodovať, kto z poslancov Smeru sa rozhodne odísť z lode, ktorej kapitán už nemá pod kontrolou ani celkom sám seba.

Budúcnosť Pellegriniho projektu

Robert Fico sa zatiaľ k Pellegriniho odchodu vyjadril len krátko na facebooku: „Je mi úprimne ľúto, že po 20 rokoch v strane Smer odmietol túto ponuku – najmä po tom, čo ho strana Smer nominovala na post štátneho tajomníka, ministra, predsedu parlamentu, podpredsedu vlády a napokon premiéra. Smer pokračuje svojou ľavicovou cestou a naďalej bude razantne chrániť sociálny štát.“

Otázkou najbližších dní tak bude, aký silný Peter Pellegrini zo Smeru odíde, teda koľkých poslancov a straníkov dokáže strhnúť so sebou. 

Podľa informácií Postoja môže od Fica nakoniec odísť až pätnásť poslancov. Okrem šiestich-siedmich ľudí, ktorí už dnes otvorene stoja na Pellegriniho strane, a jasných Ficových spojencov je však v klube Smeru stále veľká skupina poslancov, ktorí ešte nie sú rozhodnutí, ku komu sa pridajú.

Najčastejšie sa v tejto súvislosti spomínajú mená Erika Tomáša, dlhoročného Ficovho dôverného spojenca či trenčianskeho župana Jaroslava Bašku. Konkrétne Erik Tomáš vysiela signály, že by si svoju budúcnosť v Pellegriniho projekte vedel predstaviť, ale na druhej strane je mu jasné, že by tam nemusel patriť k prvej lige. Zatiaľ čo, ak by ostal pri Robertovi Ficovi, mohol by sa jedného dňa stať aj predsedom Smeru. Lenže Smer, to je dnes potápajúca sa loď s chabou perspektívou.

Pokiaľ ide o členskú základňu, masovejšie presuny za Pellegrinim sa dajú čakať v Banskej Bystrici, Košiciach a v Prešove.

To, či Pellegriniho nový projekt prekreslí politickú mapu, však nebude závisieť od toho, koľko poslancov a členov Smeru s ním odíde. Kľúčové bude niečo iné.

Aj keď Robert Fico svojho nástupcu v premiérskom úrade nálepkuje v zákulisí – verejne zatiaľ len nepriamo – ako „slniečkara“, Pellegrini sa nechystá svoju novú stranu stavať tak, že bude s SaS, stranou Za ľudí či s Progresívnym Slovenskom bojovať o liberálnych voličov vo veľkých mestách. 

Bude cieliť na oveľa väčšiu masu, ktorú tvoria sklamaní voliči Smeru a SNS, čo je dokopy viac než tretina voličov. Na to však nestačí byť len šikovným technokratom. Musí byť autentický a presvedčivý aj v sociálnych a národných témach.

Ešte pred piatimi rokmi by taký ťah, o aký sa dnes pokúša Pellegrini, nemal žiadnu šancu na úspech. Dnes, keď už má Fico to najlepšie za sebou a naživo sledujeme tragický úpadok azda najtalentovanejšieho politika ponovembrovej generácie, prajú novému projektu zdanlivo všetky hviezdy.

V prípade Pellegriniho, Žigu a Rašiho však existuje oprávnená pochybnosť, či sa im podarí voličov presvedčiť, že práve oni sú pokračovateľmi toho, čo Robert Fico v politike dlhé roky úspešne stelesňoval.

Presne na tejto otázke sa bude lámať to, či Pellegrini bude so svojou novou sociálnou demokraciou bojovať o päť alebo atakovať dvadsať percent.

Odporúčame