Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
08. jún 2020

Christo

Muž, ktorý kráčal po vode

Muž a jeho žena, ktorí vedeli, že niekedy treba veci zabaliť a znova rozbaliť, aby sme uvideli, že sú krásnym darom.

Muž, ktorý kráčal po vode

Svetoznámy umelec bulharského pôvodu Christo Vladimirov Javčev. Foto – Flickr.com/euronews

V nedeľu 31. mája zomrel vo veku 84 rokov svetoznámy umelec Christo. So svojou manželkou Jeanne-Claude, ktorá zomrela o 11 rokov skôr, tvorili umelecký aj manželský pár. Ich výtvarné inštalácie land art či site-specific výrazne menili vizuálnu časť tohto sveta. Čo nám však zanechali? ​​

Land art je umelecký smer, ktorý je založený na koncepte. Zhmotnený je v rôznych exteriéroch ako výtvarná inštalácia. Dá sa povedať, že ide o konceptuálne umenie, čo v jednoduchosti znamená, že myšlienka autora je rovnako dôležitá alebo aj dôležitejšia ako výsledné dielo.

Preto umelci land art najčastejšie pracujú s ekologickými témami, upozorňujú na spoločenské problémy alebo nebezpečné kultúrne trendy. Christo a Jeanne-Claude poukázali aj na prostú krásu, ktorú si už nevšímame.

Pre Christa Vladimirova Javacheffa známeho pod umeleckým menom Christo išlo o enormné inštalácie. Jednou z prvých bola Železná opona, ktorá sa skladala z 89 kovových sudov. Táto inštalácia zatarasila ulicu v Paríži na osem hodín a bola reakciou na Berlínsky múr.

Christo pocítil železnú totalitu komunizmu a emigroval na západ z Prahy. Možno aj to malo vplyv na formovanie jeho umeleckého štýlu.

V Paríži sa spoznal so svojou budúcou manželkou Jeanne-Claude. V roku 1960 sa im narodil syn Cyril a odsťahovali sa do New Yorku, kde sa venovali environmentálnemu umeniu.

Pozoruhodné je, že napriek konfliktom, ktoré vznikajú v partnerstve, a o to viac v umelecko-pracovnom vzťahu, títo dvaja zostali spolu až do konca. 


Christo a Jeanne-Claude v pozadí s inštaláciou Bežiaci plot California. Foto – christojeanneclaude.net

O čom to umenie vlastne je?

Jeho veľkým snom bolo zahalenie Reichstagu v Berlíne. Hoci príprava trvala vyše 20 rokov, dielo sa podarilo. Spotrebovalo 100 000 m2 špeciálne na tento projekt utkanej nehorľavej látky alumíniového povrchu a 15,6 km modrého lana. Celá práca trvala 14 dní.

Zahalenie sa uskutočnilo pred rekonštrukciou, ide o najväčší úspech umeleckej dvojice. Aby sa im to podarilo, museli zvládnuť množstvo povolení a súhlas nemeckého Bundestagu v roku 1994. Výsledok? V priebehu dvoch týždňov zahalenú budovu ríšskeho snemu videlo päť miliónov návštevníkov.

Ale prečo? Prečo práve budova ríšskeho snemu? Prečo strieborný povrch upevnený hrubým tmavomodrým povrazom? Prečo vlastne zabaliť niečo a potom to dať dole? Bez zisku a bez vstupeniek?

To, ako interpretovať takéto dielo, vychádza z množstva faktov, ako napríklad história budovy, jej účel, architektúra či život autora. Pravdou však ostáva, že takáto inštalácia disponuje obrovskou silou.

Inzercia

Jednou z jeho posledných inštalácií boli plávajúce móla: ohromných 100 000 m2 žltej tkaniny pokrýva 220 000 plávajúcich kociek, ktoré vytvárajú tri kilometre dlhé a 16 metrov široké mólo, spájajúce dva malé ostrovy v jazere Lago Iseo.

Nedovolím si ponúknuť interpretáciu tejto inštalácie. A zrejme to ani nie je potrebné. Chodiť po vode pokrytej zlatom je určite snom viacerých ľudí.


Zahalený Reichstag, Berlin, 1971 – 95. Foto – christojeanneclaude.net

Land art a Slovensko 

Podobný projekt, ktorý nadväzuje na odkaz Christa, ale aj na odkaz Alexa Mlynárčika, možno raz uvidíme v Žiline. Výtvarník a scénograf Juraj Poliak pripravuje projekt Plávajúce záhrady zatiaľ ako súbor malieb, ale je možné, že sa raz zrealizuje, veď Christo na zabalení Reichstagu pracoval 24 rokov.

Plávajúce záhrady by mal byť pamätník venovaný žilinskému kňazovi, starostovi a budovateľovi Žiliny Tomášovi Rúžičkovi. Mal by to byť priestor na stíšenie, priestor, ktorý vychádza zo spirituality stredovekých kláštorných záhrad.

Spolu s manželkou Michaelou, ktorá je reštaurátorka, majú spoločný ateliér a podieľajú sa na divadelných a výtvarných projektoch. Jedným z nich bolo scénické dielo zoskupenia Med a prach s názvom Krása a hnus.

Stáli spolu na javisku. Juraj maľoval na veľké plátno a Michaela reštaurovala sakrálny artefakt. Táto detailná práca reštaurovania plastiky sa premietala na plátno. Sám tvrdí, že s manželkou sa navzájom inšpirujú v umeleckej tvorbe.


Plávajúce záhrady. Foto – Juraj Poliak

Robiť zbytočné veci nemusí byť zbytočné

Táto umelecká dvojica nám zachovala posolstvo, že má zmysel robiť iracionálne veci. Ako by povedal Christo, veci, bez ktorých sa svet zaobíde, ale nezaobídeme sa bez nich ja s Claude.

V časoch, keď úspech znamená krátky spánok, neustála zaneprázdnenosť a roztrieštenosť do šírky všetkých možností, ktoré nám ponúka svet, tu boli dvaja ľudia. Muž a žena, ktorí vedeli, že niekedy treba veci zabaliť a znova rozbaliť, aby sme uvideli, že sú krásnym darom.

Odporúčame