Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
05. jún 2020

Korona v Srbsku

Opäť medzi utečencami

To, že autoritatívny prezident Aleksandar Vučić neobvykle surovo uzavrel Srbsko, v EÚ prešlo takmer bez povšimnutia.

Opäť medzi utečencami

Utečenec na srbskom území, foto TASR/AP

Vučić nariadil výnimočný stav, zákaz vychádzania počas pracovných dní od 17:00 a cez víkend od 13:00, totálny zákaz vychádzania pre migrantov a ľudí nad 65, zákaz vstupu do krajiny dokonca pre štátnych príslušníkov. V máji Vučić náhle krajinu opäť otvoril. Migranti, ktorí sa od utečeneckej krízy sústreďujú v prihraničnom mestečku Šid, mohli po dvoch mesiacoch kasárenského života vyjsť von. Až na to, že Vučić k nim „ako dodatočné preventívne opatrenie“ poslal okamžite armádu.

Pajzel je môj osud

Preto som sa vrátil do Vojvodiny. V zime 2015/2016 som sledoval v Šide veľkú kolónu. Vypočul som si aj príbehy domácich, ktorí často neboli domácimi – zo srbského Šidu a z chorvátskej prihraničnej dediny Tovarnik boli počas juhoslovanskej vojny vyhnané na druhú stranu tisíce obyvateľov. Po tom, čo som bol takmer štvrť roka uzavretý v Rakúsku, som odrazu v zahraničí, samo osebe zlý pocit. Pri šidskej železničnej stanici je ešte „Čubura“ (kaviareň pri kraji cesty), pred ňou ešte stále alebo už znova parkuje UNHCR, v predzáhradke domova pre utečencov sa hrajú deti. Z nasadenia armády sa vykľuje píár akcia, pred tromi tábormi obce sú po jednom rozostavení robustní mladíci so širokými bielymi koženými opaskami. Nové sú aj dlhé rady pred bankami.

Večer je opäť nočný život. Nikde nijaké ochranné rúško na tvári, prípadne aerosoly sa eliminujú vnútornou dezinfekciou a ničia ostrým dymom. V čecherle, malom milom biednom pajzli, ktorý bol vtedy mojím najobľúbenejším, pijú unavení mladí muži v modrých montérkach a natieračskom odeve. Nič iné ako juhoslovanská hudba. Jedna pieseň znie takto: „Pajzel je môj osud, pajzel je moja pravda.“ Úžasné, zase je tu život!

Vučić zdôvodnil vyslanie ozbrojených síl „malými krádežami“, primátor nelegálnym vnikaním do „opustených a víkendových domov“ a nárastom počtu migrantov z 980 na údajných 2000. Opatrovatelia utečencov sa však vyjadrili: „Neboli tu žiadne takéto incidenty.“

Idem do utečeneckých hotspotov. Je možné, že migranti naozaj ukradli tri škatule cigariet z kiosku v dedine Adaševci, inak ma vždy odkazujú inam. Takéto prípady boli v dedine Sot, povedia v meste Šid. Vzhľadom na povesť srbského ľudu ma opäť prekvapí porozumenie, ktoré mnohí vyjadrujú voči migrantom. „Žiadne problémy,“ povedia dve staré dedinčanky v Sote, „aj sa priateľsky zdravia, väčšinou ciao.“ Práve v Sote je viac opustených ako nedotknutých domov, tieto dve dedinčanky však popierajú, že by sa tam zabývali migranti. Staršia pani, 74-ročná, tlačiac káru plnú buriny, rozpráva: „Bola som zavretá tri mesiace, dobrovoľníci mi nakupovali, vydržali sme to.“  

Tábor Principovac, v ktorom sú ubytovaní len mladí muži, leží priamo pri hraničnom priechode do Chorvátska. Plot je vysoký, pred ním stojaci vojak mi povie jednoznačným gestom, že mám zamknúť svoje auto, a keď odchádzam, pošle za mnou pohraničnú políciu.

Čo sa začína ako nemilosrdné prekutávanie dvomi hraničnými policajtmi, sa skončí priateľskou vravou. Existuje veľa prípadov krádeží a vlámaní, tvrdia policajti, „ale ide len o problémy s mladíkmi“. Ukážu na les za poľom, „to je už Chorvátsko, tam chcú ísť, a my ich nie vždy dokážeme dolapiť. Dostanú od Srbska všetko, ale nechcú k nám“. Bolo by ešte zaujímavé preložiť, čo kážu ich imámovia, povie jeden z pohraničných policajtov a zaželá mi šťastnú cestu.

100 eur od Vučića

Hovorím s migrantom, ktorý ide celkom bez batožiny z tábora do 12 kilometrov vzdialeného Šidu, aby vycestoval na štyri dni do Belehradu. Povie mi, že má na to povolenie. Je to Paštún z Pakistanu, 25-ročný, a svoju rodinu označuje za strednú triedu. Volá sa, aspoň tak je to uvedené v jeho srbskom občianskom preukaze, Jawad Khan Hassan Kheil.

Vraj je už od roku 2012 preč z Pakistanu. Pracoval nelegálne v tureckej továrni na obuv, teraz je už 10 mesiacov na cestách. Vydali sa deviati z Istanbulu, ostatní ôsmi sú už na Západe, on jediný uviazol. Zaplatil 2500 dolárov „agentovi“, ktorý ho priviedol do Grécka, 600 dal paštúnskemu agentovi, ktorý ho previedol cez hory do Severného Macedónska, 600 do Srbska. Dva razy sa pokúsil prejsť cez Drinu do Bosny, raz na taxíku zo Subotice do Chorvátska, „zakaždým ma dolapili a v ten istý deň poslali späť do Srbska“. Tým sa skončila jeho cesta predčasne, „už nemám peniaze“.

Chce sa dostať do Francúzska, pretože počul, že vo Francúzsku dostane papiere rýchlejšie ako v Nemecku. Hovorí prijateľne po anglicky, lenže omylom namiesto „veľa“ hovorí vždy „priveľa“. „Vo Francúzsku je príliš veľa Pakistancov a Afgáncov, preto chcem ísť do Francúzska.“ Keď jeho rodičia nasporia a pošlú mu 5000 dolárov, ktoré potrebuje pre agenta, ktorý ho privedie cez Chorvátsko a Slovinsko do Talianska, vydá sa na cestu. Ešte toto leto, ako dúfa.

V tábore spí vraj vonku, v stane. „Tábor nemá smerom dozadu, kde je chorvátsky les, nijaký plot. No nepokúsil som sa tadiaľ prejsť“ – korona bola zlým obdobím na cestovanie. Strach pred koronou nemali: „Máme mešitu v tábore a každý deň sme sa modlili proti korone.“

Keď opúšťam Šid, rady pred bankami sa ešte stále neskracujú. Pýtam sa na dôvody, aha, všetci si prišli po koronovú stovku, Vučić totiž sľúbil každému dospelému Srbovi 100 eur. A hneď nato, už 21. júna, púšťa Srbov k voľbám. 

Inzercia

Odporúčame