Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
04. jún 2020

História

Trianon je stále horúci kutáč – popáli, keď ho chytíš za zlý koniec

Slováci obišli pred sto rokmi výborne, Maďari majú neutíchajúcu traumu.

Trianon je stále horúci kutáč – popáli, keď ho chytíš za zlý koniec

Park Maďarov s motívom veľkého Uhorska v obci Nagyigmánd. Foto: Wikimedia.org

Štvrtý jún 1920. Pred desiatou hodinou sa Budapešťou šíri zvuk zvonov. Chystajú sa bohoslužby v katolíckych a protestantských kostoloch.

Zvony nehlaoholia radostne, ako sa to stalo zvykom každé poludnie od roku 1456, keď vojvodca Ján Huňady, otec slávneho kráľa Mateja Korvína, porazil pri Belehrade osmanských Turov a tým ich zadržal na 70 rokov v úctivej vzdialenosti od strednej Európy.

O takmer pol tisícročia zazneli zvony najsmutnejšie v dovtedajších dejinách Maďarov. O pár hodín sa mal podľa vopred dohovoreného scenára neďaleko Paríža vo versialleskom zámku Veľký Trianon podpísať dokument, ktorý nadobro skončil s dejinami veľkého Uhorska.

Bola to vlastne kapitulácia maďarskej vlády po niekoľkých rokoch vojen, predovšetkým tej svetovej, kde Rakúsko-Uhorsko spolu s Nemeckom podľahlo dohodovým mocnostiam.

Mierová zmluva bola taká ponižujúca, že Maďarsko vyslalo na jej podpis nie dovtedajšieho hlavného vyjednávača Alberta Apponyiho, ale vládnych politikov, ktorých kariéra sa týmto aktom uzavrela.

Pripomínalo to pohreb veľmoža, ktorého do hrobu musí sprevádzať žijúca družka, aby sa zdôraznila hĺbka trúchlenia. Veľmožom bolo Uhorsko, živou obeťou maďarskí signatári.

Kým maďarskí delegáti po ponižujúcom podpisovaní trianonskú sieň rýchlo opustili, prítomní zástupcovia z Československa, Rumunska a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov si vrúcne blahoželali. Definitívny zánik veľkého Uhorska zároveň znamenal potvrdenie hraníc ich nových štátov.

Hranice boli najdôležitejšie. Spočiatku maďarskí politici nechceli o rozpade štefanovského kráľovstva ani počuť, potom dúfali, že sa im z neho podarí zachrániť aspoň väčšiu časť. Po októbri 1918 to skúšali reprezentanti novej republiky na čele s Mihálym Károlyim, potom boľševici Bélu Kuna a napokon staronoví politici okolo Miklósa Horthyho.

Predkladali viaceré návrhy, napokon z nich nebolo nič. Jediný malý ústupok veľmocí sa týkal mesta Šoproň a okolia, kde sa mohlo v roku 1921 uskutočniť referendum, ktoré túto oblasť pričlenilo k Maďarsku.

Najcitlivejšie územia boli v Sedmohradsku – po centrálnej časti Podunajskej nížiny prezentované ako druhá vlasť Maďarov – a horné Uhorsko, ktoré pokladali za celistvú súčasť jadra kráľovstva. Aspoň tie mali ostať súčasťou nového Maďarska.

Milan Hodža presadzoval počas prvej svetovej vojny federalizovanie monarchie, v ktorej by Slovensko predsa naplnilo národné predstavy.

Keď sa po dlhodobom odmietaní zo strany dohodových mocností ukazovalo, že tadiaľto cesta nevedie, Budapešť sa upla na zachovanie oblastí, kde podľa sčítania z roku 1910 prevažovali Maďari.

Tak vznikol v roku 1920, ešte pred podpisom Trianonskej zmluvy, návrh na zachovanie príslušnosti veľkej časti dnešného Slovenska k Maďarsku.

Súvislý južný pás zahŕňal Bratislavu, Trnavu, Nitru, Banskú Štiavnicu, Lučenec, Košice. Budapeštianski politici si verili natoľko, že na Spiši, Šariši a Zemplíne navrhovali usporiadať referendá, v ktorých sa obyvatelia podľa ich predpokladov mali vysloviť za začlenenie do Maďarska. Zo Slovenska by tak v pražskej republike ostal úzky západo-východný horský pás.

Nepodarilo sa. Veľmoci prisúdili Československu hranice, ako ich poznáme na juhu dodnes. Napriek tomu, že ešte krátko po vzniku Československa v roku 1918 bol vyjednávač pražskej vlády v Budapešti Milan Hodža prístupný podobným hraniciam, ako ich o necelé dva roky navrhovalo Maďarsko.

Horné Uhorsko sa nemalo oddeliť

Podpísanie ponižujúcej trianonskej kapitulácie bolo pre väčšinu Maďarov iba výsledkom zhluku nepriaznivých okolností. Sen o Uhorsku ako o stredoeurópskej veľmoci, postupne zhmotňovaný rozmachom po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, mal pokračovať.

Jasne to vyjadril po odslúžení bohoslužieb 4. júna 1920 v Budapešti predseda maďarskej poslaneckej snemovne István Rakovszky. Podľa neho zmluva obsahovala z morálneho a materiálneho hľadiska také absurdnosti, ktoré neboli uskutočniteľné, opisuje jeho vystúpenie maďarský historik Ignác Romsics.

Rakovszky poslal obyvateľom odtrhnutých území odkaz. I keď sa po tisícročnom súžití budú musieť oddeliť, nebude to navždy. S niekdajšou slávou sa Uhorsko opäť zjednotí.

Rakovszkého výkrik mal doletieť až na Liptov, kde bol donedávna vplyvným statkárom a činovníkom. Napokon v rodinnom hniezde, v Liptovskej Štiavnici, sa po ďalšej pestrej politickej kariére skončila jeho pozemská púť. Tu, už na území Československa zomrel v roku 1931.

Predseda maďarského parlamentu v čase podpisu Trianonskej zmluvy skutočne veril, že Slovensko patrí do Uhorska ako jeho pevná súčasť. Svoje presvedčenie predtým vyznával dlhé roky. A to priamo na Liptove.

Rakovszky pôsobil v Ružomberku, v meste, ktoré zvykli pre jeho význam nazývať slovenským Debrecínom. Tu sa jeho cesta skrížila s púťou budúceho významného slovenského politika Andreja Hlinku.

Maďarský liptovský statkár sa s Hlinkom na politickej scéne stretol už v roku 1894, vtedy ešte na jednej lodi vznikajúcej Uhorskej ľudovej strany. V Ružomberku boli vedno vo vedení Katolíckeho kruhu – Rakovszky s maďarským jazykom ako hlavný tajomník a Hlinka, hovoriaci po slovensky, ako druhý.

Na začiatku 20. storočia už stáli proti sebe. Pre svoju proslovenskosť bol Hlinka vedeniu ľudovej strany tŕňom v oku. Mocnejúci Rakovszky sa v roku 1905, vtedy už ako podpredseda uhorského parlamentu, osobne postavil proti ustanoveniu Hlinku za ružomberského farára. Neuspel, v obecnom zastupiteľstve ho prehlasovali.

Rakovszky bol proti zvoleniu spolustraníka Hlinku do uhorského parlamentu. Do veľkej miery to bol práve on, kto podnietil Hlinku k vytvoreniu vlastnej ľudovej strany a nasmeroval ho do významnej politickej kariéry, aby Hlinka v rozhodujúcej chvíli na margo Uhorska povedal – manželstvo sa nevydarilo, treba sa rozísť.

V čase podpisu Trianonskej zmluvy bol najvyšším cirkevným predstaviteľom v Maďarsku ostrihomský arcibiskup a kardinál János Csernoch. Bol to slovenský rodák zo Skalice a v maďarskej reči stále niesol cudzí prízvuk.

Csernoch ešte v závere roka 1918 vyzýval slovenských kňazov na vernosť uhorskému štátu. Pri tejto príležitosti vydal pastiersky list, na čo neposlušný Hlinka reagoval zaslaním vlastného listu kňazom, v ktorom opisoval maďarské neprávosti a vyzýval ich, aby ostali verní kurzu odchodu Slovenska z Uhorska.

Csernoch sa potom v roku 1920 usiloval zachovať z Uhorska čo najväčšiu časť a použil na to cirkevnú linku. V marci podnietil francúzskeho kardinála Léona-Adolpha Amettea na intervenciu u prezidenta štátu, ale tá bola neúspešná.

To, že najvyšší parlamentný a najvyšší cirkevný predstaviteľ povojnového Maďarska spájali svoje životné osudy s niekdajším horným Uhorskom a stále verili, že krajina sa prinavráti do spoločnej domoviny, svedčí o význame Slovenska.

Na druhej strane aj o zotrvačnosti na Slovensku. Nostalgia za Uhorskom bola značná.

Britský historik Carlile Aylmer Macartney, zainteresovaný znalec uhorských pomerov, si dovolil povedať, že v prípade plebiscitu uskutočneného hneď po vojne by Slováci volili cestu späť do Uhorska. V 30. rokoch, v predvečer Mníchovskej dohody, keď v Maďarsku najviac mohutneli nádeje na návrat Slovenska do spoločného štátu, Macartney po osobnej návšteve pripustil, že Slováci už pripojenie odmietajú.

Hranice vykresľoval Dunaj a železnice

K Československu sa v závere prvej svetovej vojny priklonila síce iba úzka a osamotená slovenská politická reprezentácia, ale to stačilo. Taktovku držala v rukách pražská vláda. Tá sa stala partnerom dohodových mocností.

Najväčšieho podporovateľa mala vo Francúzsku, ktoré postupne získalo rozhodujúci vplyv v strednej Európe. Podstatou francúzskej zahraničnej politiky bolo vytvorenie skupiny menších štátov spolupracujúcich s Parížom (barrière de l'Est). Československo patrilo do tejto skupiny, a preto ho Francúzsko podporovalo v protimaďarských požiadavkách.

Pracovalo sa dvoma princípmi. S právom národov na sebaurčenie, čo presadzovali hlavne Spojené štáty americké, a s vytvorením takých nasledovníckych štátov, ktoré budú hospodársky a správne životaschopné.

Keď sa určovali južné hranice Slovenska, kľúčovú úlohu hralo dopravné spojenie v novom štáte. Dominantným spôsobom dopravy bola vtedy železnica, hlavne ak tratí nebolo veľa. Práve nedostatočná hustota železničnej siete hrala úlohu pri budúcom hospodárskom rozvoji Slovenska. Krajina bola bohatým zdrojom dreva, ale keď nebolo možné drevo primerane dopravovať, dostupnosť suroviny bola nízka.

Využívanie železníc bolo predmetom povojnových rokovaní rozbehnutých v Paríži už v roku 1919. Pre niekdajšiu uhorskú železničnú sieť bolo príznačné, že hlavné trasy smerovali vejárovito z Budapešti ako hlavného centra do ďalších oblastí kráľovstva. Pre Slovensko to znamenalo, že sa tu budovali severo-južné spojenia, hoci krajina mala pretiahnutý tvar zo západu na východ.

Inzercia

Hodža, ktorý v závere roka 1918 rokoval v Budapešti, staval prioritne na etnickom princípe. Preto pripustil hlbokú severnú líniu tvoriacej sa hranice bez toho, aby docenil dosahy na ekonomiku a dopravu. Pražská vláda sa postavila k južným hraniciam Slovenska principiálne.

Ak sa pozrieme na požiadavky Československa z tohto pohľadu, boli z hľadiska funkčnosti budúceho útvaru pochopiteľné. Doprava ostávala kľúčová. Tu je pár príkladov.

Ak by nový štát nezískal Bratislavu, Záhorie by so zvyškom Slovenska nemalo žiadne železničné spojenie. Bez železničného uzla v Šuranoch a Nových Zámkoch by ostalo Pohronie odrezané od západného Slovenska.

Ak by pripadla Maďarsku Galanta, z Trnavy do Zvolena by sa muselo cestovať cez Žilinu.

Nemať železničnú trať z Čaty do Lučenca znamenalo odrezanie oblasti Krupiny od dopravného spojenia, lebo vtedy neexistovala spojka do Zvolena.

Dôležité bolo získanie uzla v Čope na Podkarpatskej Rusi. Ním sa zabezpečilo neprerušované železničné spojenie s Rumunskom.

Na druhej strane, získaním priemyselného mesta Miškovca, o čo sa nový štát uchádzal, by sa zachovalo spojenie Zvolena s Košicami južnou trasou. Miškovec pripadol Maďarsku, a tak sa toto spojenie napokon dobudovalo až v roku 1955 sprevádzkovaním spojovacej trate medzi Rožňavou a Turňou nad Bodvou.

Strata Žitného ostrova by neznamenala pre dopravné spojenie katastrofu, hoci stredom oblasti viedla trať železnice z Bratislavy cez Dunajskú Stredu do Komárna. Tu predstavitelia československej vlády operovali skôr hospodárskou zviazanosťou oblasti so severnejším územím. Mali podporu u Britov disponujúcich štúdiou, podľa ktorej bolo Československo na túto úrodnú oblasť hospodársky odkázané.

A ešte dôležitejším argumentom bolo získanie riečnych prístavov v Bratislave a Komárne, keďže nový štát mal mať po Dunaji zabezpečený dostatočný prístup k moru.

Dovtedajšie posilňovanie pripútanosti horného Uhorska k Budapešti výstavbou juho-severných dopravných tepien sa napokon ukázalo ako osudové. Zachádzkami železničných napojení na juh získalo Slovensko v novom štáte na juhu veľkorysé hranice. Naopak, Maďarsko trpelo.

Ekonomické väzby dlho pretrvávali

Uhorsko, teraz už ako nezávislé Maďarsko, stratilo po podpísaní Trianonskej zmluvy Slovensko, Podkarpatskú Rus, Sedmohradsko, Báčku, Banát, Slavónsko, Burgenlandsko a v podstate aj Chorvátsko.

Z pôvodného Uhorského kráľovstva ostalo pre Maďarsko 93-tisíc z 282-tisíc štvorcových kilometrov. S Chorvátskom, ktoré bolo súčasťou Uhorska, ale v maďarských prameňoch sa často vynecháva, bol tento pokles ešte väčší, a to z úrovne 320-tisíc štvorcových kilometrov.

Po Trianone bol počet obyvateľov v Maďarsku 7,6 milióna, predtým v Uhorsku to bolo 18,3 milióna, ak pripočítame Chorvátsko, až 20,9 milióna obyvateľov. V Maďarsku po zmluve žilo deväť desatín Maďarov, zvyšok pripadal na menšiny, hlavne na Nemcov a Slovákov. V zahraničí ostali viac ako 3 milióny Maďarov, najviac v Rumunsku a Československu.

Miklós Horthy spravil z Maďarska kráľovstvo, ktoré sa malo vrátiť do hraníc niekdajšieho Uhorska.

Maďarsko trpelo ekonomickými ťažkosťami. Vypomstila sa mu niekdajšia politika budapeštianskych vlád, keď chceli z Uhorska vyformovať jednoliaty celok s prísnou deľbou ekonomických kompetencií.

Budapešť, metropola stavaná na celé Uhorsko, ak nie ešte viac, zrazu vyzerala ako slon v klietke. Bola centrom priemyslu, bankovníctva. Koncentrovala sa tu veľká časť bývalého uhorského priemyslu, z ktorého ostalo potrianonskému Maďarsku vyše 50 percent. Ale suroviny už boli za hranicami.

Maďarsko sa s touto situáciou ako-tak vyrovnalo a namiesto bývalých vnútorných štátnych väzieb nastúpil zahraničný obchod. Napríklad už v roku 1923 dokázalo Maďarsko vyviezť do Rakúska, Československa, Rumunska a juhoslovanského kráľovstva 71 percent svojich poľnohospodárskych produktov.

Po prehranej vojne muselo Maďarsko platiť víťazným štátom v zmysle Trianonskej zmluvy vysoké reparácie. K tomu sa pridala hyperinflácia, ktorá zničila domácu menu.

Horthyho režim túto situáciu vyriešil sklonením sa pred diktátom veľmocí, pristúpil k splneniu niektorých ponižujúcich požiadaviek, získal dôveru zahraničných investorov a nové úvery. Podarilo sa úspešne vykonať peňažnú reformu a krajina sa začala pomaly hospodársky zviechať.

Nálada v maďarskej spoločnosti sa síce obracala proti vláde, ktorá musela prijať nepríjemné ekonomické reformy spojené so zvyšovaním daní, problémy sa však všeobecne vnímali ako dôsledok prehranej vojny a rozpadu Uhorska. Veď takmer desať rokov po vojne diktovala reformy Maďarsku Spoločnosť národov, kde určovali tón víťazné mocnosti. Maďarsko sa dostalo do úverového područia hlavne Veľkej Británie a Talianska.

Trauma v Maďarsku bola hlboká a snaha vrátiť pomery späť pred Trianon veľká.

Rozpad monarchie recipročne zasiahol Slovensko. Dlhodobo budované väzby s centrálnym Uhorskom sa nedali preťať zo dňa na deň. Keďže Budapešť bola od dnešných hraníc Slovenska vzdialená iba pár desiatok kilometrov, prekrývanie centra a okrajových regiónov tu bolo najvýraznejšie v celej krajine.

Keď k tomu pripočítame, že Maďari mali k Slovákom vždy bližší a majetnejší vzťah ako k iným národnostiam, potom je zrejmé, že medzi týmito dvoma časťami Uhorska vznikli najsilnejšie putá. Slovenskí podnikatelia, robotníci, umelci nachádzali v Budapešti nielen prirodzenú metropolu, ale preberali aj miestnu kultúru, jazyk, národnosť.

Slovensko zapadalo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní do ucelenej stratégie rešpektovanej všetkými budapeštianskymi vládami. Kým centrum priemyslu a technologicky náročnejšej výroby sa budovalo vo veľkej Budapešti, okrajové časti kráľovstva mali byť zásobárňami surovín s rozvinutými spracovateľskými kapacitami.

Slovensko bolo pre Maďarsko aj po oddelení dôležitým zdrojom surovín. Týkalo sa to najmä dreva, na ktoré bolo horné Uhorsko vždy také bohaté a ktoré bolo v centrálnej časti vždy tak ťažko dostupné.

Ešte desať rokov po rozpade monarchie predstavoval vývoz dreva a produktov z neho polovicu celkového exportu zo Slovenska do Maďarska. Desatinu tvorila železná ruda. Na sklonku svetovej hospodárskej krízy v roku 1933 ostala na Slovensku pracovať jediná baňa, aj to vďaka kontraktu z Maďarska.

Toto je príklad skutočného stavu, keď Maďari záviseli od slovenských surovín a nemali za ne náhradu. Platilo to však aj naopak. Práve pod vplyvom svetovej krízy poklesol maďarský odber dreva a výrobkov z dreva, čo sa prejavilo úpadkom ťažby a výroby na Slovensku, z ktorého sa Slováci zviechali celé tridsiate roky.

Slováci a Maďari sú odsúdení na spoluprácu

Maďarskí politici sa nezmierili s trianonským verdiktom. Všetky vlády v medzivojnovom období počítali s jeho revíziou. Maďarsko ostalo kráľovstvom bez kráľa. Miesto mu udržiaval regent Horthy. Kráľ mal nastúpiť až po obnovení Uhorska.

Budapešť sa chytala každej slamky. Napokon v predvečer druhej svetovej vojny a počas nej získala vďaka spolupráci s hitlerovským Nemeckom časť územia Uhorska späť. Túto vojnu však, podobne ako tú predchádzajúcu, prehrala a hranice sa vrátili späť.

Trianonská trauma pokračovala, tentoraz okorenená skúsenosťou z márneho pokusu o revíziu. A popaprikovaná sovietskym komunistickým diktátom v druhej polovici 20. storočia.

Po sto rokoch je rana stále živá. Storočie okliešteného Maďarska je oveľa menej ako takmer tisícročie rozsiahleho Uhorska. Toho Uhorska, čo sa v 20. storočí malo stať nezávislou stredoeurópskou mocnosťou.

Slováci dnes vnímajú južné hranice ako samozrejmosť. Spozorneli v predvečer druhej svetovej vojny, keď sa v roku 1938 po prvej Viedenskej arbitráži pripojilo k Budapešti územie zhruba v rozsahu, aký žiadali maďarskí vládni politici tesne pred podpísaním Trianonskej zmluvy.

Trianonské hranice sa obnovili v roku 1945 a spečatili sa opäť v Paríži o dva roky neskôr. Slovákom sa podobne ako štvrťstoročie predtým dostalo priazne veľmocí. Zdupľovanie Trianonu ich nabáda ľahkomyseľne uvažovať, že už prvé rozhodnutie bolo správne a viac sa ním netreba zaoberať.

História ukazuje, že bolesť z verdiktov prekresľujúcich hranice, keď podmienky diktujú vojnoví víťazi, otupuje iba vzájomná spolupráca a zvyšovanie priepustnosti hraníc. Stačí sa pozrieť na príklad Nemecka a Francúzska. Slovensko a Maďarsko nemajú inú možnosť. Susedia sú odsúdení na dohodu.
 

Foto: Wikimedia.org

Odporúčame