Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Liberáli verzus konzervatívci Spoločnosť
01. jún 2020

Polemika

Konzervatívna revolúcia „hard“ a „soft“

Liberálnych médií sa zmocnila obava z konzervatívnej revolúcie. O čo však ide konzervatívnemu hnutiu a aké sú jeho podoby? 

Konzervatívna revolúcia „hard“ a „soft“

Ilustračná foto Flickr

Konzervatívna revolúcia je vlastne oxymoron. Konzervatívci sú ľudia, ktorí uchovávajú osvedčené veci, zabezpečujú kontinuitu a keď má dôjsť k zmenám, chcú, aby boli postupné, nie bezhlavé. Kľúčovým slovom konzervativizmu je poriadok. Revolúcia je vo svojom základe antikonzervatívna myšlienka: chce zvrhnúť existujúci poriadok a nastoliť absolútne nový začiatok.

Má teda vôbec zmysel hovoriť o konzervatívnej revolúcii? Áno, lebo v modernej dobe nastávajú politické situácie, v ktorých sa časť konzervatívcov cíti tak nekomfortne, že žiada zvrhnutie existujúceho poriadku. Konzervatívci žiadajú revolúciu.

V súčasnosti existujú dva základné prúdy, ktoré sa zvyknú označovať za konzervatívnu revolúciu. Nazvime ich konzervatívnou revolúciou „hard“ a konzervatívnou revolúciou „soft“. Ten prvý má bohatú históriu, ten druhý sa zatiaľ skôr hľadá, no je dnes relevantnejší.

Keby sme chceli použiť politické pojmy, konzervatívnu revolúciu „hard“ by sme mohli označiť za extrémnu nedemokratickú pravicu a konzervatívnu revolúciu „soft“ za post-salónnu demokratickú pravicu.

Konzervatívna revolúcia „hard“

Z historického hľadiska sa pojem konzervatívna revolúcia spája s nemeckým prostredím v rokoch 1918 až 1933. Išlo o široký a heterogénny prúd politikov, filozofov, literátov, vedcov či vojakov. Konzervatívna revolúcia sa neviazala na konkrétnu stranu, svetonázor alebo náboženstvo. Bola to pestrá zmes nespokojencov so súdobým stavom nemeckej spoločnosti.

Prekážalo im to, čo považovali za neporiadok, nespravodlivosť a slabosť Weimarskej republiky. Parlamentnej demokracii vyčítali, že nevie hájiť záujmy Nemecka navonok a vytvoriť súdržnú spoločnosť vo vnútri. Tvrdili, že Nemecko prijalo rolu jediného vinníka prvej svetovej vojny, akceptovalo okupáciu svojich území, nechalo si nadiktovať horibilné reparácie a dalo sa kolonizovať cudzími vzormi a ideami. Nemeckom vtedy zmietala nezamestnanosť, hyperinflácia, pokusy o komunistické revolúcie, pouličné bitky politických frakcií, nestabilné vlády.

Podľa konzervatívnych revolucionárov Nemecko bolo slabou krajinou bez jasného smerovania, s ktorou si mocnosti robili, čo chceli. Nemecko už nebolo samo sebou. Stratilo svoju tvár, svoje hodnoty, svoju budúcnosť.

Otázka znela: čo s tým? Návraty do minulosti – napríklad obnovenie cisárstva – sa javili ako nerealistické. Aktuálne zriadenie bolo zase neperspektívne. Ale čím ho nahradiť? Ako by malo vyzerať politické zriadenie, ktoré by v krajine nastolilo poriadok a vyliečilo akútne spoločenské neduhy? Dôvera v labilnú parlamentnú demokraciu bola nízka, a tak sa nedemokratické zriadenia javili ako prijateľné riešenia.

Úvahy predstaviteľov konzervatívnej revolúcie ukončil Hitler, keď v roku 1933 prevzal moc v Nemecku. Časť predstaviteľov konzervatívnej revolúcie Hitlera odmietla, no značná časť mu dala šancu a podporila ho. Títo konzervatívci dúfali, že nové zriadenie založené na vodcovskom princípe zastaví úpadok a chaos, ktorý sa prehĺbil po svetovej hospodárskej kríze. Dúfali, že „niekto urobí poriadok za nich“. Prijali národnosocialistickú revolúciu za svoju. Hoci sa niektorí z nich neskôr dostali do konfliktu s mocou a dokonca zorganizovali atentát na Hitlera, väčšina sa nechala zglajchšaltovať. Konzervatívna revolúcia sa rozplynula.

Dnes na niektoré momenty konzervatívnej revolúcie nadväzujú predstavitelia rôznych druhov „novej“ pravice, ktorá by uvítala náhradu „prechodného“ demokratického systému iným systémom. Tento nový prúd obsahuje revolučný moment, lebo chce zvrhnúť súčasné zriadenie a nastoliť nové.

Konzervatívna revolúcia „soft“

Prúd, ktorý takto nazývame, vlastne nespĺňa kritériá na to, aby sme ho mohli nazvať revolučným. Neusiluje sa o zvrhnutie demokratického zriadenia a funguje v rámci jeho pravidiel. Je to skôr reformný prúd, no vo verejnej diskusii dostáva nálepku „konzervatívna revolúcia“. Nateraz akceptujme túto nálepku s dodatkom „soft“.

Táto skupina konzervatívcov nevznikla na základe nejakých prevratných nových nápadov, vznikla tak, že sa nepridala k spoločenskému vývoju. Hlavný prúd európskeho konzervativizmu sa pridal k rôznym konsenzom, ktoré nevyšli z konzervatívneho prostredia, a „soft“ revolucionárom ušiel vlak. Teda, aj ich volali, aby doň nastúpili, no oni nechceli. Dostali sa tak najprv na politické územie nikoho. So salónnymi konzervatívcami sa nedohodli a prirodzených partnerov si nevedeli ľahko nájsť. Nemajú jednotnú politickú reprezentáciu, no ich hlas počuť, lebo hovoria proti konsenzu hlavného prúdu politiky a kultúry. Majú niekoľko spoločenských rivalov, spomeňme len troch, ktorí sú najvýznamnejší pre tvorbu ich identity:

Inzercia

1. Salónni kresťanskí demokrati

Konzervatívna revolúcia „soft“ vznikla vtedy, keď si konzervatívci uvedomili, že politici z vlastného tábora nezastupujú ich záujmy. Keď ľavica alebo liberáli vyhrali voľby, následne presadzovali svoje idey. No keď voľby vyhrala štandardná kresťanskodemokratická strana, nič sa nezmenilo. Hranice, normy, reformy zostali tak, ako ich nastavili ľavičiari alebo liberáli – došlo len ku kozmetickým úpravám.

Ihrisko sa tak posúvalo čoraz viac doľava a salónni kresťanskí demokrati s tým boli uzrozumení. Možno občas nesúhlasili, ale nechceli vypadnúť zo spoločenských salónov. Pre „soft“ revolucionárov sú salónni kresťanskí demokrati – najmä v západnej Európe – „uvarenými žabami“ a hrobármi konzervativizmu. Vymedziť sa voči nim je jedinou cestou konzervatívnej obrody.

2. Mediálne a kultúrne elity

Konzervatívna revolúcia „soft“ je celkovo anti-elitným hnutím, no s mediálnymi a kultúrnymi elitami je v prirodzenom konflikte, pretože si kladie za cieľ demaskovať ich ideologickú povahu a netolerantnosť. Médiá hlavného prúdu a kultúrne elity rady predstavujú seba samých ako obrancov pluralizmu, diverzity a tolerancie, preto sú prirodzeným terčom kritiky „soft“ revolucionárov, ktorí poukazujú na selektívnu aplikáciu týchto ideálov.

Odhaľovanie cenzúry a indoktrinácie v mediálnych a kultúrnych produktoch je súčasťou sebaobrany „soft“ revolucionárov pred kritikou zo strany tvorivých elít.

3. Medzinárodné politické inštitúcie

„Soft“ revolucionári vnímajú súčasnú podobu medzinárodných politických inštitúcií ako výsledok konsenzu, ktorý sa zrodil vo vlaku, do ktorého odmietli nastúpiť. Tieto inštitúcie sú nastavené v ich neprospech a vnímajú ich tak, že sa odcudzili svojmu pôvodnému poslaniu.

Aj v tomto bode sa ukazuje nerevolučnosť týchto konzervatívcov. Na rozdiel od extrémnej pravice, ktorá žiada likvidáciu EÚ či OSN, konzervatívna revolúcia „soft“ žiada ich reformu. Heslom je skôr „iná EÚ“ než „preč s EÚ“. Napokon, pri zrode európskej spolupráce stáli konzervatívni politici, s ktorých hodnotami sa „soft“ revolucionári vedia stotožniť.

Diskusia o konzervatívnej revolúcii môže byť zaujímavá, ak bude diferencovaná. Slovenský a európsky konzervativizmus stojí na rázcestí a uvažuje nad svojou budúcnosťou. Diskusia o konzervatívnej revolúcii mu môže pomôcť, aby sa nenechal zlákať na riešenia, pri ktorých liek je horší ako choroba, a tiež aby sa nestal hnutím bez pridanej hodnoty.

Odporúčame