Blog 31. máj 2020

Mimóza

Katarína Šedivá (Mikulová)
Katarína Šedivá (Mikulová)
Ako ľahko sa namotáme na úspech. Stačí niekoľko slov uznania a už si staviame vzdušné zámky. Posadíme sa na vyvýšený trón a tam si celí oblečení v zlate hovieme. Z Babylonskej veže sa nám šéfuje veľmi ľahko. Svet je ako gombička, všetko nám je jasné. A ľudia nám pripadajú celkom malí. Až na nás.
Ako ľahko sa namotáme na úspech. Stačí niekoľko slov uznania a už si staviame vzdušné zámky. Posadíme sa na vyvýšený trón a tam si celí oblečení v zlate hovieme. Z Babylonskej veže sa nám šéfuje veľmi ľahko. Svet je ako gombička, všetko nám je jasné. A ľudia nám pripadajú celkom malí. Až na nás.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Katarína Šedivá (Mikulová)

Mimóza

Pyšní sme všetci, ja tiež a viem to o sebe. Mojou modlou je model dokonalej ženy, nazvala som ju Mimóza. Mimóza má skvelú figúru a ešte lepšiu frizúru. Mimóza nikdy netrpí a všetko ľahko vyrieši. Mimóza je poriadne mimo. Mimo reality, mimo priemeru aj polomeru, mimo pozemských možností.

Keď som bola na vysokej, žila som v bubline bezchybnej Mimózy. Na škole vo Viedni sa do pasce vlastnej dokonalosti chytíte ľahko. Ale Pán Boh ma v tom nenechal. Zoslal na mňa chorobu, pri ktorej som zo dňa na deň prišla o vlasy. Normálne – len tak. Skrátka som v jeden večer vyšla z vane a moje vlasy zostali v odtoku, skoro na kompletku. Vyzerala som ako po prežití nukleárnej kataklizmy. Ach, to bol môj koniec! Koniec dokonalej Mimózy! Hystéria a plač boli namieste, lebo ašpirovať na perfektnú ženu sa bez vlasov dalo len sťažka. Mohla som sa snažiť, koľko som chcela, ale tá hlava, ach tá hlava mi pokazila celý mimózemský koncept. Už som sa nemohla pyšne stavať na obdiv. Trhať tanečný parket v nočných bratislavských kluboch. A to bol škrt cez rozpočet v mojich hviezdnych ambíciách, pochopiteľne.

Čiže som spadla. Zo svojej domnelej veľkosti na svoju absolútnu malosť. Bol z toho pobyt v nemocnici, polročný odklad štúdia a napokon mi vlasy znovu narástli. Ale to nie je téma. Témou je obrovská sloboda, ktorú som získala práve v nemocnici, uprostred najväčšej mizérie. Nemala som absolútne nič. Dokončenie školy v nedohľadne, v práci výpoveď, mužský fanklub zvädol ako kytica ruží kúpená na pumpe. No napriek tomu. V nemocničnom rúchu a na posteli pod deravým oknom sa mi odrazu dýchalo neuveriteľne ľahko. Panie, ktoré trpeli psoriázou a pásovým oparom, sa mi stali tou najpríjemnejšou spoločnosťou. V izbe vládlo ticho, občas niekto zastonal od bolesti, ale inak sme lúštili krížovky a čítali časopis Šarm. Už žiadne masky a zásteny. Žiadne videohry a naháňanie bonusových bodov. Sloboda, sloboda!

Moja zdravotná diagnóza bola taká čudná, že ma zavolali na poradu lekárskeho konzília. Fešácki doktori, na ktorých som ešte pred mesiacmi hádzala zvodným očkom, sa v bielych plášťoch skláňali nado mnou ako nad pacientom. Vyťahovali raz lupu a raz pinzetu. Vzduchom lietali latinské názvy a v bielej košeli s titulom čudnej choroby som sa opäť cítila nesmierne malá. Ale božsky malá. Príjemne malá. Už sa nedalo hlbšie padnúť. Už nebolo čo stratiť. Sloboda, sloboda!

- „Slečna Mikulová, zabudli ste si nasadiť na hlavu šatku!“ kričal na mňa pán primár.
- „Nezabudla!“ zazubila som sa naňho a vypochodovala z miestnosti ako Sinead O´Conor.

Epizóda s vlasmi ma naučila zásadnú vec. Že snaha byť dokonalou Mimózou je dokonale mimo. Po prvé preto, že v snahe o dokonalosť sa nikdy neuvoľníte, nikdy nezískate slobodu, navždy vás bude zväzovať chorobný perfekcionizmus, súťaživosť a patologická túžba byť prvý. Po druhé preto, že chronického víťaza má každý plné zuby. Nikto ho nechce mať za priateľa, lebo jeho dotyk, akokoľvek sa tvári milosrdne, si nesie v sebe pachuť arogancie a to vás nutne ponižuje, zneisťuje a kradne aj sebaistotu, ktorá vám patrí.

Pády a zlyhania, áno aj naše choroby, sú, naopak, viac ako len nežiaducim účinkom našich slabostí. Stávajú sa bránou k zmysluplnému životu, pochopeniu jeho podstaty, budovaniu nových priateľstiev. Chcete získať priateľov? Ponížte sa až k zemi a odhaľte druhému svoje rany. Ukážte mu, že nie ste viac, že ste na jednej lodi, že tiež často padáte do prachu, že ste neistí a koktáte, že sa vám nedarí, že ho chápete, že rozumiete, že nie je čudný, že je všetko v poriadku.

A tak sa váš životný kríž, nenávidený a dlho odmietaný, stane šmahom ruky vašou najväčšou devízou. Váš kríž sa premení v križovatku božských stretnutí. Miestom, kde sa v dôvere približujete k druhým, vzdialeným, pomýleným, ľuďom s opačným názorom, inovercom, ateistom. Kríž mení cudzincov na priateľov. Rozhádané tábory na dôverný vzťah Ja a Ty.

A o to predsa v živote ide.

_________________________

Túto krátku úvahu venujem všetkým ženám, ktoré prišli o vlasy. Ďalej všetkým ľuďom, ktorí prišli o prácu a zažívajú neúspech, pád a zlyhanie. Ďalej všetkým chorým, spoločensky vzaté „neúspešným“,  ľuďom bez zdanlivej budúcnosti, ľuďom doráňaným a nepochopeným, ľuďom strateným, neistým a opusteným. Nezabudnite: Máte potenciál byť tými najlepšími priateľmi! Ďakujem vám za to.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0