Komentáre a názory 25. august 2015

Utečenci: Máme pomáhať iba kresťanom?

Jozef Majchrák
Jozef Majchrák
Z Bruselu, Viedne, ale aj bratislavských liberálnych novín znie kritika, že Slovensko chce pomáhať iba kresťanským utečencom. Vraj je to diskriminačné a nekresťanské, počúvame. Omyl. Falošná je kritika. syrcania-txt.jpg 12. august 2015, Idomeni, severné Grécko: Sýrski...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Majchrák

Utečenci: Máme pomáhať iba kresťanom?
Z Bruselu, Viedne, ale aj bratislavských liberálnych novín znie kritika, že Slovensko chce pomáhať iba kresťanským utečencom. Vraj je to diskriminačné a nekresťanské, počúvame. Omyl. Falošná je kritika. syrcania-txt.jpg 12. august 2015, Idomeni, severné Grécko: Sýrski...

Z Bruselu, Viedne, ale aj bratislavských liberálnych novín znie kritika, že Slovensko chce pomáhať iba kresťanským utečencom. Vraj je to diskriminačné a nekresťanské, počúvame. Omyl. Falošná je kritika.

12. august 2015, Idomeni, severné Grécko: Sýrski imigranti spia na železničnej trati neďaleko železničnej stanice.

Slovensko spolu s Poľskom a niektorými ďalšími krajinami čelia v týchto dňoch medzinárodnej, ale aj domácej kritike za svoj prístup k utečencom. Konkrétne za to, že vraj uplatňujeme selektívny prístup a pomáhať chceme len utečencom, ktorí sa hlásia ku kresťanskému vierovyznaniu. V celom tomto ideologickom hromobití nejako zanikol nielen záväzok Slovenska pomôcť Rakúsku a umiestniť na svojom území 500 utečencov z ich utečeneckých táborov (spravidla moslimov), ale aj niekoľko ďalších faktov.

Na začiatok potrebujeme poriadok. Prijatie desiatok rodín kresťanských utečencov neznamená, že tým je problém nášho prístupu k utečencom vybavený. Miešajú sa tu dve veci: utečenci, ktorým chceme pomôcť cielene a utečenci, ktorým pomáhame, keď prekročia našu hranicu. Od roku 1993 a aj naďalej platí, že každý utečenec, bez ohľadu na náboženstvo či národnosť, ktorý vstúpi na naše územie a požiada o azyl, sa stane súčasťou azylovej procedúry a až do jej ukončenia tu môže zotrvať. To, či je niekto moslim alebo kresťan, nehrá rolu. A fakt, že naša azylová politika je prísna a udeľujeme pomerne málo azylov, je tiež iný problém. Má svoje dôvody na strane žiadateľov o azyl (nechcú tu zostať), aj na strane Slovenska (nie sme v pozícii, aby sme podporovali imigráciu z ekonomických dôvodov). To však neznamená, že by sme nemali byť veľkorysejší.

Súčasne ale platí, že upriamenie pozornosti na kresťanských utečencov zo Sýrie a Iraku je správnym krokom. Z viacerých dôvodov. Morálnych, praktických aj politických.

Vo vojnou zmietanej Sýrii a Iraku patria dnes kresťania spolu s jezídmi k najohrozenejším skupinám obyvateľstva. Zatiaľ čo jezídi sú najmä vnútornými utečencami, ktorí masovo neopúšťajú krajinu a hľadajú útočisko na relatívne bezpečných kurdských teritóriach, masa kresťanov odchádza za hranice. Má to viacero dôvodov. Kresťania na Blízkom východe patrili vždy skôr k vzdelanejším vrstvám spoločnosti, ovládajú jazyky, mnohí majú za hranicami príbuzných a najmä veria, že ľudia na „kresťanskom“ Západe sa k nim budú chovať priateľsky.

Kresťania zo Sýrie a Iraku nie sú ekonomickými utečencami, ale obeťami vojny. Neutekajú kvôli vidine lepších ekonomických podmienok, ale zo strachu o holý život. Zo všetkých utečencov tvoria práve oni tú najzraniteľnejšiu skupinu, hodnú špeciálnej pozornosti.

Po druhé, Západ aj Slovensko majú na osude týchto ľudí svoj podiel. Bola to práve invázia do Iraku s ktorou súhlasili aj viacerí slovenskí politici, či naivná podpora takzvanej Arabskej jari, ktoré sa podpísali na tom, že tento región dnes čelí vojne a sektárskemu násiliu. Napokon, samotný Islámsky štát vznikol ako jeden z dôsledkov americkej politiky v Iraku, odkiaľ sa rozšíril aj do Sýrie a ďalších krajín. Nenávisť sa zamerala najmä na kresťanov (ich domy označujú písmenom N -nazaretskí), ktorí sa pre radikálnych islamistov všetkých odtieňov stali symbolom nenávideného Západu a keďže na rozdiel od iných komunít nikdy nedisponovali vlastnými a dostatočne silnými milíciami, tak aj ľahkým terčom pomsty.

Ak teda dnes hovoríme osobitne o kresťanských utečencoch, splácame tým morálny dlh, ktorý voči ním máme za zlé politické rozhodnutia. Povedzme si to priamo: Je zvláštne a prinajmenšom pokrytecké, ak túto zvýšenú pozornosť kresťanským utečencom spochybňujú slovenskí novinári a aktivisti, ktorí nadšene podporovali Bushovu inváziu do Iraku a Arabskú jar interpretovali ako oslavu demokracie. Koľkí z nich sa za svoje hlasovanie alebo vojnové agitovanie vlastne dodnes ospravedlnili?

Pritom napríklad Sýria, ktorej obyvatelia dnes dominujú utečeneckým štatistikám, patrila ešte v roku 2011 k najväčším príjimateľom utečencov na svete. Na svojom území poskytla útočisko väčšiemu počtu utečencov (najmä utečencom z Iraku a Palestíny), ako ktorákoľvek európska krajina.

Zvlášť bizarne pôsobí spochybňovanie ústretového prístupu ku kresťanským utečencom v situácii, keď je veľkým problémom umiestniť na Slovensku čo i len stovku z nich. Nedávna iniciatíva Misijného spoločenstva Vincenta de Paul, ktoré chcelo pre potreby utekajúcich kresťanov poskytnúť svoje priestory v Ladcoch, skončila petíciou a masovým odmietnutím zo strany miestnych obyvateľov. Pritom ide aj z pohľadu Slovenska o smiešne malý počet ľudí, ktorí by sa za krátky čas dokázali bez problémov integrovať. Akú verejnú reakciu by vyvolala snaha umiestniť u nás väčší počet ľudí z kultúrne ešte viac odlišného sveta, sa dá ľahko predstaviť.

Aj keď sa to mnohým nepáči, verejná mienka v krajine sa nedá zmeniť za niekoľko dní. Politici, odkázaní na hlasy voličov, si tiež len ťažko môžu dovoliť ignorovať občianske aktivity ako sú petície a miestne referendá.

A ešte niečo. Keď pred súčasnou vlnou imigrácie viaceré západné krajiny hovorili, že podporujú imigráciu vzdelaných stredných vrstiev (lekárov, IT špecialistov), nikto v tom nevidel žiadny problém. Samozrejme, že všetci vedeli, že v Amerike či inde nedostávajú azyl iba vysokoškolsky vzdelaní. Stanovovať pravidlá cielenej imigrácie je právom každej krajiny. Alebo inak: Nie je dôvod sa za postoj Slovenska či Poľska ku kresťanom zo Sýrie a Iraku nijako ospravedlňovať, ani kajať.

Vec sa má tak, že môžeme idealisticky rojčiť o tom, že Slovensko by malo mať oveľa veľkorysejšiu politiku k utečencom a snívať, že jedného dňa tomu tak bude, alebo prijmeme realitu a budeme sa snažiť pomôcť aspoň tým, ktorých prítomnosť u nás má šancu naraziť na najmenší verejný odpor. Hoci aj to sa ukazuje ako ťažký boj.

 Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška

Foto: TASR/AP

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0