Americkí vojaci na Slovensku

O dva týždne,  8. septembra, začne v Lešti spoločné cvičenie slovenskej armády s americkými, ale aj českými, poľskými a maďarskými vojakmi.

 

20. marec 2015, Harrachov, Česká republika: Česi prechod amerických vojakov cez svoje územie vítali.

O pár dní neskôr, medzi 12. až 19. septembrom, sa bude asi 500 amerických vojakov a do 150 kusov americkej vojenskej techniky presúvať na iné cvičenie cez Slovensko do Maďarska. Američanom bude pochopiteľne záležať, aby ich prechod pôsobil aj propagačne, čo logicky vyvolá záujem časti verejnosti aj nesúhlasné protesty. Na mieste je pár poznámok.

Po prvé, Slovensko je členská krajina NATO, Američania sa zmluvne zaviazali, že v prípade napadnutia našej krajiny budú brániť slovenské hranice. Je preto logické, že vojaci musia z času na čas spolu cvičiť. Vojenské cvičenie, to slovenské aj maďarské, je z tohto pohľadu úplne v poriadku.

Po druhé, americkí vojaci celkom určite vyvolajú na Slovensku protesty. Hoci slovenské členstvo v NATO má dlhodobo podporu väčšiny populácie, je dobré si pripomenúť, že v istých momentoch tomu tak nebolo. Napríklad potom, ako začalo v marci 1999 bombardovanie Juhoslávie bola väčšina populácie proti členstvu v NATO.

Slovenská verejnosť je citlivá na americké angažovanie v našom regióne, osobitne keď poškodzuje krajiny, ku ktorým cítime väčšiu historickú blízkosť a náklonnosť, ako k Američanom. Môže ísť, ale nie nevyhnutne, o antiamerikanizmus. Skôr je to tak, že dochádza k spojeniu dvoch spoločenských táborov – jeden je otvorene protiamerický, druhý vyhodnocuje konkrétne angažovanie USA či NATO a hodnotí situáciu ad hoc. Napríklad nemecká vojenská pomoc Chorvátsku počas vojny v 90. rokoch nijako slovenskú spoločnosť nevyrušovala. Počas bombardovania srbského územia, Belehradu a osobitne Vojvodiny, kde žije aj slovenská menšina a kde bol politický nesúhlas s Miloševičovou politikou na srbskom území (mimo Kosovo) najväčší, to bolo naopak. A čo je dôležité, nesúhlas s americkou zahraničnou politikou vtedy historicky oslabil podporu slovenského členstva v NATO.

Dá sa očakávať, že protesty proti americkému konvoju aj teraz spoja dva tábory: apriórne protiamerický s ľuďmi, ktorí členstvo v NATO podporujú, ale neželajú si na Slovensku základne NATO a trvalú prítomnosť cudzích (ani spojeneckých)  vojsk. Medzi týmito dvomi skupinami treba rozlišovať, pretože majú odlišné ciele. A záležať by na tom malo najmä atlanticky naladeným prívržencom, keďže vďaka druhému táboru – nazvime ho suverenistický (NATO áno, základne nie) – bude mať naše členstvo v NATO vyššiu mieru spoločenskej akceptácie.

Napriek tomu, že prechod konvoja s možnou prítomnosťou základní NATO vo východnej Európe priamo nesúvisí, nepriama súvislosť existuje. Najmä Poľsko a pobalstské krajiny volajú po stálej prítomnosti amerických vojsk na svojom území. Budúci rok bude v Poľsku summit NATO, kde sa bude o tejto téme diskutovať. Celkom evidentne ide o jednu z priorít nového poľského prezidenta Andrzeja Dudu. Inými slovami: nové základne sú legitímnou témou na diskusiu a o ich prípadnom rozmiestnení rozhodnú okrem iného spoločenské nálady, na ktoré vplýva aj prechod amerického konvoja cez naše územie.

Prirodzená otázka znie, nemali by sme podobne ako Poliaci či Estónci žiadať základne aj na našom území? Prečo áno, respektíve prečo nie?

K tomu treba povedať dve veci. Po prvé, ak by po prípadnom rozmiestnení základní NATO vo východnej Európe tieto na našom území neboli, nijako to neznamená, že sme slabším článkom NATO alebo oslabujeme naše záväzky voči Aliancii alebo Spojeným štátom. Naše záväzky potvrdzujeme tým, ako financujeme armádu, resp. ako sa staviame k bezpečnostnej situácii vo svete. Slovensko podporilo USA vojensky v Afganistane, aj Iraku, čím sme sa pridali k najviac proamerickým krajinám v NATO. Tiež sme prijali na naše územie viacerých väzňov z Guantanáma a podobne.

Samozrejme, prípadné základne na našom území by naše vzťahy s Američanmi navonok posilnili, o tom niet reči. Sú však v našom záujme? Ak by ich dôsledkom bolo oslabenie domácej podpory voči NATO, tak nie. Existuje však aj ďalší argument. 

Poliaci a ďalší, ktorí volajú po novom rozmiestnení základní tým reagujú na vývoj Ruska po anexii Krymu, pričom v zátvorke je obava z ďalšieho možného vývoja na Ukrajine. Inými slovami, ak by sa Ukrajina nedokázala odraziť od dna, štát by sa ďalej rozkladal a prípadne rozpadol, rastie obava z dôsledkov, čomu by spojeneckí vojaci mali pomôcť čeliť. Táto hrozba je nateraz hypotetická, nie je však vylúčená.

Primárnou obavou je strach z ďalšej ruskej expanzie. Je reálne, aby Rusi expandovali do strednej Európy? Pripusťme pre potreby tohto článku, že Rusko by malo záujem ďalej expandovať na západ od svojich dnešných hraníc. Istý predpoklad je v novej politike Ruska, ktorou je ochrana ruských menšín žijúcich v zahraničí. Držme sa však pri tejto špekulácii doterajších faktov: Rusko v svojom prístupe rozlišuje a inak sa správa ku Krymu, na ktorý si okrem tohto argumentu činilo historický nárok, inak ku východnej Ukrajine, kde Moskva vojensky a ekonomicky podporuje proruských separatistov, ale o anexiu nemá záujem, inak k Bielorusku, s ktorým má dlhodobo priateľské vzťahy a Bielorusko je integrovaným členom Euroázijskej únie a inak k Estónsku či Lotyšsku, kde síce tiež žijú početné ruské menšiny, ale obidve krajiny sú členmi NATO a EÚ a napätie je najmä v rétorickej rovine. Pripusťme, že Estónsko a Lotyšsko, ktoré boli v minulosti súčasťou Sovietskeho zväzu, by teoreticky mohli byť ohrozené, základne teda majú isté oprávnenie.

V Poľsku ruská národnostná menšina reálne neexistuje, Poľsko teda patrí do inej skupiny štátov. Rusko-poľské vzťahy sú historicky konfliktné, medzi Rusmi a Poliakmi prebehlo viacero vojen (posledná vzájomná vojna bola ani nie pred sto rokmi), Rusko opakovane okupovalo väčšiu časť Poľska (naposledy cez druhú svetovú vojnu), vzájomné vzťahy zaťažuje nielen rivalita (vzájomná) a pocit kultúrnej nadradenosti (vzájomnej), ale tiež nenávisť (z ruskej strany). Czeslaw Milosz túto spleť vzájomnej nevraživosti opísal ako nezlúčiteľnosť národných pováh (incompatibility of temper).

Vráťme sa však do súčasnosti. Poľsko je dôležitou krajinou NATO a EÚ, spochybnenie jeho hraníc je dnes v podstate nemysliteľné. Na druhej strane, Poľsko bolo po druhej svetovej vojne mechanicky posunutou krajinou na Západ, historické Poľsko malo iné hranice. Navyše samotní Poliaci z času na čas pochybujú o trvalosti súčasného stavu, pričom niektorí varujú pred opakovaním dejín, keď o Poľsku rozhodli silnejšie mocnosti a Poľsko s tým nič nedokázalo urobiť. Pripusťme teda, že hoci dnes v Poľsku nežije ruská menšina, dlhodobo môže vzniknúť situácia, keď by boli spochybnené aj poľské hranice. A keďže Poľsko už bolo časťou ruskej ríše, Varšava musí myslieť na východ. A to aj napriek tomu, že po dobudovaní ukrajinského národa v súčasnosti získali Poliaci na západe Ukrajiny – prepytujem -  „nárazníkovú zónu“, cez ktorú ruský medveď tak ľahko neprejde.

 Slovensko je v inej situácii, bez ohľadu na to, či sa porovnávame s Ukrajinou, Pobaltím alebo Poľskom. Nežijú u nás Rusi, nikdy sme neboli súčasťou ruskej ríše ako Poliaci a onedlho budeme pre Moskvu nezaujímaví ani ekonomicky – minimálne nie ako tranzitná krajina pre ich plyn a ropu, respektíve určite menej zaujímaví ako Rakúsko.

Ak by sme teda predpokladali, že základne NATO môžu mať nejaké zdôvodnenie na Pobaltí, prípadne v Poľsku, u nás ich zdôvodnenie potrebuje iný argument. Najbližšie by k tomu mohla byť obava z mimoriadne zlého vývoja na Ukrajine.

Druhý rozmer celej diskusie súvisí práve s Ukrajinou, lepšie povedané s otázkou, či môžu nové základne NATO prospieť vyriešeniu konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Rusko-ukrajinský konflikt je teritoriálny a politický. Zatiaľ čo teritoriálny spor je možné urovnať vojenskými prostriedkami (dobytím územia), politicky to možné nie je. Najmä ak Ukrajina nie je svojim charakterom západná, ale rozdelená krajina. Dnes sa zdá, že Ukrajinci vyznávajú západné ideály (demokracia, členstvo v EÚ), ale pestujú východné prostriedky. Keď človek chvíľu počúva európskych diplomatov pôsobiacich na Ukrajine, tamojšie reálie aj z tzv. prozápadného tábora vyrážajú dych. Istý kňaz, dlhodobo pôsobiaci v Rusku, mi nedávno povedal, že základný pocit bežných Rusov z Ukrajincov je pohŕdanie, že v nich vidia chytrákov, ktorí vždy myslia iba svoj súkromný prospech. Ukrajina teda nielenže nemá rozhodne západnú alebo rozhodne východnú mentalitu, ale súčasne nemá dobré meno ani na Západe, ani na východe. Pritom kľúč k jej stabilite je práve v istej rovnováhe medzi Ruskom a EÚ. Ukrajina je s ruským východom spojená dejinami, náboženstvom aj ekonomicky. Rusi ukrajinskú ekonomiku dotovali viac ako Západ, v Rusku pracuje viac Ukrajincov, ako na Západe a podobne. Predstava, že Ukrainu možno stabilizovať bez toho, aby mali Ukrajinci a Rusi akceptovateľné ekonomické vzťahy, je nereálna. Samozrejme, že rovnaká premisa pélatí aj smerom k Západu: Ukrajina nezbohatne, kým nebude viac profitovať s obchodom so EÚ. Inými slovami, ak má EÚ záujem podporiť Ukrajinu ako funkčnú a nezávislú krajinu, musí dosiahnuť dve veci: urovnanie vojenského konfliktu a obnovu ekonomickej spolupráce na východ aj na západ. Pomôžu tomuto cieľu základne NATO na hranici s Ukrajinou?

Obávam sa, že nie. Ak chce Západ donútiť Rusko k nejakej stabilnej dohode, musí ukázať silu aj ústupky. To isté musí žiadať z ruskej strany, a napokon aj od Ukrajiny. Silu by nemal Západ ukazovať u nás či v Poľsku, ale na Ukrajine – tak na východnej hranici, ako aj pri ekonomickej integrácii Ukrajiny k európskym trhom. Tomu však lepšie slúži obchod, nie armáda. Najmä ak urovnanie súčasného marazmu musí so sebou niesť aj to, že na dohode musia „zarobiť“ aj Rusi. Inak ju nikdy neuzavrú.

Jaroslav Daniška
Foto: TASR/AP Petr David Josek

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo