Máte pochybnosti vo viere? Navštívte irackých kresťanov

Keď začal v Iraku vyčíňať Islamský štát, tisíce kresťanov sa uchýlili do Kurdistanu - autonómneho regiónu. Pre irackých kresťanov sú tak Kurdi dôležitým spojencom, ich armáda (Peshmerga) zvádza boje s islamistami. V Kurdistane sú nateraz kresťanskí utečenci v bezpečí, no stále živia nádej, že sa vrátia do svojich domovov. O tom, ako sa im tam momentálne žije, hovorí fotoreportér Anton Frič, ktorý bol medzi nimi začiatkom leta. 

Ste jeden z mála slovenských fotoreportérov, ktorí boli v poslednom čase v Iraku. Ako ste sa tam dostali?

Prvý raz som bol v Kurdistane ešte v decembri a januári. Cestoval som cez nemeckú humanitárnu organizáciu Kirche in Not. Hľadali človeka, ktorý by dozeral na ich projekty.

Máte štyri deti. Pustila vás manželka?

Moja manželka v pomoci utečencom vidí zmysel. Chápe, že je to pre nás obeta, ale podporuje ma. Berieme to aj ako misiu.

Prečo ste tam vtedy šli?

Najprv s Kirche in Not zistiť, aké sú tam podmienky, potom som sa tam vrátil sám zdokumentovať prostredie, v ktorom žijú utečenci, a ukázať to na Slovensku. Vtedy sa u nás o tejto téme vôbec nepísalo a absolútne nič sa nedialo. Býval som priamo v tábore, medzi utečencami v stane. To je cesta, ako si s ľuďmi, ktorých fotím, vybudujem blízky vzťah a fotky sú potom omnoho lepšie ako len pri niekoľkominútovej návšteve. Bol to jeden z táborov v kresťanskej štvrti Ankawa v Erbile.

Aká tam bola vtedy atmosféra?

V táboroch bola ešte pomerne optimistická. Vtedy všetci čakali, že na jar sa začne ofenzíva, že Peshmerga (kurdská armáda) spolu s americkou a irackou armádou oslobodia Mósul a Ninivské planiny a že sa skoro vrátia domov. Pozývali ma: Príď sem na Veľkú noc aj s celou rodinou. Boli optimisti. No teraz, keď som tam prišiel po pol roku, už bola nálada úplne odlišná.

Pozrite si:
Fotografie Antona Friča z Kurdistanu

Zdieľať

Prečo?

Vidia, že konflikt sa bude ťahať roky. Hovoria: sme druhá Palestína, to bude trvať desať, dvadsať rokov. Hrozí, že ISIS sa stane súčasťou Blízkeho východu a budú ho akceptovať, i keď ho oficiálne neuznajú. Tohto sa obávajú. Treba chápať aj to, že mestská vojna je hrozná. Vojakov desí predstava oslobodzovania Mósulu. Mesto, ktoré malo 2,5 milióna obyvateľov, je plné mín a nástražných systémov.

Čo ste robili po návrate na Slovensko po zimnej návšteve?

Podporoval som moje okolie, aby sa niečo začalo diať. V Česku vznikla iniciatíva na pomoc kresťanom v núdzi. Rozbehli sa aj Poliaci. O situácii v Iraku som informoval aj vedenie našej Cirkvi. Na konci marca vyhlásila KBS zbierku na pomoc prenasledovaným kresťanom. V júni biskupi schválili cestu do Iraku, aby sa vyhliadli projekty, ktoré sa zo zbierky podporia. Išiel som ja a Anna Bartošová zo Slovenskej katolíckej charity.

Kam presne ste išli?

Odleteli sme 24. júna - do Erbilu. Hneď po prílete sme šli do tábora Mar Ellia v Ankawe. A v ten istý večer nás pozvali na miestnu svadbu. Keďže to boli kresťania, pilo sa napriek ramadánu. Inak, s ramadánom je to vtipné. Napríklad moslimský taxikár, čo nás viezol, vravel, že cez ramadán je kresťan (smiech) a po ramadáne sa znova stane moslimom.

Kde ste hľadali projekty?

Navštevovali sme jednotlivé diecézy v Kurdistane. Prvý, ktorý bude podporený zo zbierky, je v meste Kirkuk, ktoré je od frontovej línie vzdialené len dvadsať kilometrov. Zo zbierky sa tam podporí projekt pre kresťanských študentov. Pôvodne študovali na univerzite v Mósule, teraz študujú na Tikritskej univerzite, ktorá je presídlená do Kirkuku. Problém týchto študentov je, že nevedia kurdsky, no práve na Tikrítskej univerzite môžu študovať v arabčine a angličtine. KBS podporí na rok ich náklady na štúdium.

Ďalší projekt sa týka malej, ale silnej kresťanskej komunity. Kde ste ju objavili?

V Sulimanyii. Je to 1,5 miliónové mesto, ktoré stojí na hlavnej spojnici medzi Iránom a Irakom. Žije v ňom asi tritisíc kresťanov. Pôvodne žili kresťania v starej štvrti, dnes majú veľký nový kostol a farnosť sv. Jozefa v centre. Pôsobí tam otec Ayman. Je to chaldejský katolík. Slovenskí veriaci, ktorí prispeli do zbierky, podporia v jeho farnosti výstavbu jaslí, materskej škôlky a pastoračného centra.

Z toho vyplýva, že miestni kresťania nemajú problém s jedlom a bývaním.

Základné potreby majú pokryté. Preto treba podporiť projekty, ktoré ich udržia v Iraku. Preto škôlka a pastoračné centrum. Chceme, aby sa týmto ľuďom podmienky zlepšili natoľko, aby boli motivovaní zostať a nie odtiaľ utekať.

Kresťanské dievčatko z Bartelly, mestečka na Ninivských planinách, počas výletu do hôr na hranici s Iránom. Momentálne žije s rodičmi v kláštore Panny Márie v Sulimanyii.

Aké sú zvyšné projekty?

V Sulimanyii je tiež otec Jens. Švajčiar, ktorý spravuje kláštor Panny Márie. V kláštore žije momentálne 45 rodín, ktoré utiekli pred ISIS z Ninivských planín. KBS podporí kúpu veľkého generátora do kláštora, pretože im stále vypadávala elektrina.

Kláštor je úžasný, máš tam pocit, že si sa vrátil o dvetisíc rokov späť. Otec Jens je akoby svätý Pavol, ktorý tam zakladá kresťanskú komunitu. Omšu slúžia pri sviečkach, na zemi, okolo neho sú deti. Na konci im podáva hostie - malé arabské chlebíky.

...a štvrtý projekt?

V erbilskom tábore založili traumacentrum. Bude slúžiť nielen pre kresťanov. Psychiatri, kňazi a dobrovoľníci budú pomáhať ľuďom vyrovnať sa so situáciuou, v ktorej sa nachádzajú. Niektorí potrebujú aj odbornejšiu pomôc či lieky. Slovenská charita prispeje na vybavenie traumacentra, napríklad treba kúpiť knihy, klímu, zariadiť kaplnku či herňu pre deti.

Naša predstava môže byť, že ľudia v utečenckom tábore potrebujú hlavne jedlo.

Po tejto stránke sú kresťania zabezpečení. Pomáhajú im kresťanské organizácie a spoločenstvá z celého sveta. Mnohí z utečencov už majú v Kurdistane prácu. Utečenci z Karakošu, ktorý je najväčším kresťanským mestom v Iraku, dokonca založili vlastnú Charitu, prostredníctvom ktorej pomáhajú tým menej šťastným utečencom.

Čo je najväčší problém kresťanov v Iraku?

Beznádej.

Prečo?

Nevedia, čo ich čaká, nevedia, či sa niekedy vrátia domov.

Z hmotných vecí?

To, že permanentne kempujú. Ľuďom na Slovensku hovorím: predstavte si, platí to hlavne pre ženy, že ste rok-dva v kempe a varíte, periete, žehlíte pri podmienkach, kde zdroj vody je dvesto metrov od stanu, rovnako aj práčka či záchody. Práčku väčšinou ani nemáte k dispozícii a musíte sa postarať o všetko, aby rodina fungovala ako v bežnom dome.

Keď si tento život porovnáš s tým, ktorý žili vo svojich domovoch, je to naozaj zlé. Sú to ľudia, ktorí žili tak ako my. Mali autá, domy, biznisy. Kresťania bezpochyby patrili do strednej vrstvy v Iraku, a bola to ich zásluha, dospeli k tomu svojou tvrdou prácou. Niektorí ľudia mi rozprávali, ako si celý život šetrili na dom a teraz oň prišli. Museli ho nechať a utekať o život.

Okrem toho, skoro všetci mali peniaze v mosulských bankách. Iracká vláda však vyhlásila, že majú smolu. Nedostanú nič, lebo ISIS zabral mosulské banky. Tak to však v normálnom systéme nemôže byť. Iracká vláda, samozrejme, zneužíva ich situáciu.

Čo najhoršie ste videli v Kurdistane?

Šokovala ma najmä beznádej, ktorú som už spomínal. Myslel som si, že časom sa to zlepší, ale deje sa skôr pravý opak. Preto vidím podporu tramuacentra ako dobrú vec.

Otec Jens v kláštore Panny Márie v Sulimanyii. Vo svojej malej komunite sa stará o 45 utečeneckých rodín.

Aké možnosti majú kresťanskí utečenci?

Niektorí sa rozhodnú odísť do cudziny, možno tretina, hlavne tí mladší. Stredná generácia zrejme zostane v Kurdistane, stačí sa naučiť kurdsky. Pracovných príležitostí je relatívne dosť. A zvyšok tam bude čakať s nádejou, že sa vrátia domov.

Kedy sa podľa vás vrátia?

Skôr ako o päť rokov nie.

Čo ich čaká?

Ako ktorých. Tí, čo zostanú, budú budovať komunity. Napríklad do Sulimanyie utiekli ešte v roku 2004 kresťania z Bagdadu, mnohí tam zostali. Teraz prišli z Mósulu a z Ninive, možno polovica z nich tam znova zostane. Komunita v tomto meste žije z imigrantov. Erbilský arcibiskup Bashar Warda, ktorý vybudoval kresťanskú štvrť Ankawa, má pravdu, keď hovorí, že treba budovať silnú komunitu a pomáhať si navzájom. Preto som za to, aby sme aj my prijali práve kresťanov.

Takže súhlasíte s Kaliňákovým hovorcom, že moslimov by sme tu nevedeli integrovať, lebo nemáme mešity?

Má to logiku, aj keď je to mačovský výrok. Takisto moslimovia na vyznávanie viery mešity nepotrebujú. No aj tak, neviem si predstaviť, že by do nejakej dedinky na Orave prišlo päť moslimských rodín. Asi by ich tam zrovna nepozabíjali, ale určite by sa nemali šancu integrovať a zapojiť do života miestnej komunity.

Niečo vás v Iraku dojalo?

Viera ľudí. Keď vám 12-ročné dieťa povie, že sa nehnevá na Boha. Že to, čo sa im deje, má význam a musia to vydržať a že ich to posilní. Kto má pochybnosti vo viere, mal by ísť medzi irackých kresťanov.

Čo plánujete najbližšie?

Možno utečenecké Safari. Oslovili ma niekoľkí dobre zabezpečení vášniví cestovatelia, ktorí sa chcú ísť pozrieť na utečencov. Dal som im však podmienku: za tú istú sumu, ktorú celá cesta bude stáť (asi 7 tisíc eur), musia podporiť miestych utečencov. Znie to fér, nie? Potom v oktobri sa znova chystám na dokumentačnú cestu do Kurdistanu a možno aj Sýrie. Ak to vyjde, vznikne aj dokumentárny film.

Pavol Rábara

Foto: Anton Frič

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo