Túto jar som mal vlastne cestovať po Slovensku, z toho však nič nie je. Ako občan Rakúskej republiky mám už viac ako dva mesiace zákaz vstupu do vašej krajiny a s ohľadom na postoj predsedu vlády SR zostanem asi ešte dlho vonku.

A tak mi šéfredaktor navrhol, nech nateraz napíšem dačo o kocúrkovách v rakúskom pohraničí, ktoré sa premenili na slovenské nocľahárne. Tam, v obciach ako Kittsee, Hainburg, Parndorf alebo Wolfsthal, uviazli počas korony mnohí Slováci. Právo chodiť na Slovensko majú spomedzi nich len povestní „pendleri“.

Doteraz som s nimi nemal dočinenia. Žijem síce tiež v Rakúsku, ale o dve dediny ďalej. U nás sú len traja slovenskí čašníci a päť-šesť Sloveniek, ktoré sa vydali do zväčša zmiešaných manželstiev.

Bližšie pri slovenských hraniciach však existujú ucelené slovenské komunity. Voľba týchto vysťahovalcov bola donedávna vnímaná pragmaticky: bohatá Bratislava hraničí s relatívne chudobným rakúskym vidiekom, v ktorom je dostupné lacnejšie bývanie možno aj so záhradkou, štátna hranica tak bola len čiarou na mape. Nikto sa pre to nerozčuľoval.

Viacerí Slováci z rakúskeho pohraničia uviazli v exile svojich nových domovov a už celé mesiace neboli za svojimi príbuznými na Slovensku.

Až vírusová psychóza vzbudila atavistické inštinkty: Odrazu sa na Slovákov v rakúskom pohraničí pozerá cez prsty, odrazu sú z nich nechcení odrodilci. Každý z nich už natrafil na výčitky: „Teraz nás idete nakaziť“, „roznášate vírus“, „chceli ste to, tak si zostaňte za hranicami!“

Navštívil som päť z týchto rodín a pýtal som sa, ako sa majú, ako sa cítia, čo im chýba, čo im nechýba a pritom som otvoril najpálčivejšiu tému našej éry – kváskovanie.

Zurndorf

Mikey – v skutočnosti sa volá inak – je živnostníkom, vedie malú rodinnú firmu mimo Bratislavy. Tento mladý švárny šuhaj je okrem iného aj boxerom a v boxe trénuje i jednu rakúsku dievčinu. Rozhovor s ním bol zábavný ako videoklip lepšieho slovenského hip-hopu. Hoci rozprávam po slovensky s výrazným prízvukom predalpského maloroľníka, mal ma Mikey až do konca debaty za Slováka – o to uvoľnenejšie sa vyjadroval.

Usmiaty potetovaný neokrôchanec bol jediným z mojich respondentov, ktorý si prenajíma plnohodnotný rodinný dom v centre obce. Zurndorf je dedina so zvláštnosťami, ktoré sa spomedzi spolkových krajín Rakúska nájdu len v postuhorskom Burgenlande – je v jadre červená a na polovicu evanjelická.

Na vieru sa však Mikeya nepýtam. Býva tu druhý rok, žena vie len po anglicky a otázku na etnické zloženie susedstva odbaví Mikey stručnými pohybmi špičiek prstov: „Nemec, Nemec, Slovač, Billa, samí Maďari.“ A „je tu milión Slovákov“. 

Priviedol ma do úzkej záhrady za domom a ospravedlnil sa za bordel. Ja na to, že u mňa doma to vyzerá ešte horšie. Pobehávali tam tri veľmi malé deti a pekná manželka v sexy legínach, cítil som sa uňho dobre.

Mikey sa prisťahoval do Zurndorfu, „lebo na Slovensku nikdy nebude dobre“. Ani nová vláda mu nepridáva na nádeji, pozná Matoviča z videnia, „je to magor“. A tu treba dodať, že Mikey sa o slovenskom premiérovi vyjadruje spomedzi ďalších pendlerov ešte najmiernejšie.

Mikey mi porozprával, ako ho slovenskí policajti a vojaci terorizovali na hraničnom priechode. Nepoviem, o aký priechod ide, aby ho neterorizovali ešte viac. Mikey teraz používa prechod Berg, tam „nie je problém“, ale trvá to dlho.

Hovorí, že na tom inom hraničnom priechode zažíva od nich čistý teror. A spustí: „Mám dve autá, jedno so slovenským evidenčným číslom, to nič. Keď som však išiel s rakúskym – mám už aj rakúsky vodičák –, pýtali si poistky, techničák, vodičák. Prečo máte rakúsky vodičák? Ich neznalosť nepozná hraníc. Vysmievali sa mi, sú to hajzli. Vojak mi povedal, že môžem ísť, mal som ešte vypnuté svetlá. Policajt sa ma opýtal, či si myslím, že som v Rakúsku. To som ešte nebol na Slovensku. Čistý posmech. To som pre nich Rakušák alebo čo? Zakaždým sú horší, strašní sviniari. Mal som potvrdenie, že pracujem na Slovensku. Čo predávaš, znela ich otázka. Pas mi zobrali. Potom sa ma policajt pýtal, či si myslím, že slovenskí policajti sú ko... . – Ja že nie, to ste povedali vy. – On: Ja sa iba pýtam. A potom mi povedal: Zmizni mi z očí!

Mikey tým nekončí: „Policajt sa ma opýtal: Načo ste sa trepali do zahraničia? – Lebo nás 20 rokov rozkrádala vláda. Hajzli špinaví, nasledoval pokyn, otvorte kapotu. Nemám spôsobilé gumy, vystúp si z auta! 25 minút ma tam dusili, tak si na mne zgustli. Myslia si, že rozvážam koronu. Aj Slováci to píšu na webe.“

Na záver nášho rozhovoru som položil kľúčovú otázku: „Kváskuješ, Mikey?“ – „Čo?“ – „Či aj vy kváskujete? To robia teraz všetci.“ – „Nieee! Tu máme chleby v Penny markete za 80 centov.“

Hainburg 

Daniel Špiner je známym slovenským klaviristom, s rodinou býva dva roky v Hainburgu. Je Spišiak a veriaci. Keďže náhodou prechádza mojím okolím, stretávame sa na ihrisku u mňa v dedine. Je to jemný muž, k synčekovi sa správa veľmi nežne, synček tiež pôsobí jemne, viackrát sa rozplače, po chvíli sa mu ihrisko zunuje. 

Špinerovci žili predtým tri roky vo Viedni. Daniel si chcel „zahrať s ľuďmi z celého sveta, je tam veľa klubov, podľa mňa desaťnásobne viac ako v Bratislave. V Bratislave žijú ľudia z celého Slovenska, vo Viedni z celého sveta“. Špinerovci sa celý život učili nemčinu, „je mi to blízke“, občas máva aj koncerty v Nemecku.

Ako to už s deťmi býva, „hľadali sme tichšie, pokojnejšie, rodinnejšie prostredie. Plusom je, že v Hainburgu počujem materinský jazyk, zároveň je tu blízkosť nemčiny. To, že sa môj syn učí po nemecky, je tiež super.“ Bývajú pri škôlke, v ktorej sú zo 70 percent slovenské deti, chodia tam aj turecké alebo chorvátske deti. Plusom je i dostupnosť bývania, platí 560 za trojizbák s energiou, kým „v Bratislave sú ceny šialené“.

Daniel Špiner

Daniel dopadol pre koronu zle. Koncertuje s vlastnou hudbou, najmä hráva so speváčkami Simou Martausovou, Katkou Koščovou a Katkou Knechtovou. To ho živí, teraz sú však všetky koncerty zrušené, „stratil som asi 80 koncertov“. O 16 koncertov prišiel v marci, o ďalších 20 v apríli, „teraz sa ruší jún a rátam aj s výpadkom júla, hoci ten ešte nie je oficiálne zrušený“. Má ešte aj tú smolu, že je ako SZČO registrovaný na Slovensku, takže neprofituje z podpory, ktorú rakúska vláda zhadzuje z helikoptér na obyvateľstvo. Niečo také Daniel ani nerieši.

Dvakrát mal online koncert na Slovensku, inak je vypoklonkovaný, „nemám dôvod prekročiť hranicu“. Keď išiel prvýkrát na online koncert, to bolo pred štyrmi týždňami, „predložil som rakúsky meldezettel a slovenský Daňový preukaz. Policajt tak vedel, že som klavirista. Cítil som, že keď budú mať horšiu náladu, tak ma ani nepustia.“ Keď pôjde zase na Slovensko, vyrazí o niekoľko hodín skôr.

Chýba mu rodina, ktorú má v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Prešove, najmä rodičia, ale aj svokor, ktorý je tiež významným muzikantom. Ani v koronakríze neoľutoval, že sa odsťahoval do Rakúska, „len počas Veľkej noci mi bolo ľúto, že sme nemohli byť spolu. Minulý týždeň bol otec v Bratislave a nemohli sme ho vidieť“. „Čo vám ešte chýba, halušky?“ – „Tie mi nechýbajú. Ja viem robiť halušky, robím si ich sám. Narodil som sa v Levoči, my robíme halušky s tvarohom.“

O mojich krajanoch hovorí, „že sú chladnejší, Slovania sú emotívnejší“ a že to nie je ani dobré, ani zlé. Páči sa mu, „že sa v Hainburgu zdravíme. Na Spiši na dedine sa to tiež robí. Mojej žene lezie na nervy, že zdravím každého.“ Naopak, nepáči sa mu, „že Rakúšania nie sú flexibilní.“ – „V čom?“ – „Keď ide o zmenu. U nás v dome musíme spisovať petíciu, aby sa vymenila kľučka v miestnosti na bicykle.“

Nie, slovenský klavirista Daniel Špiner v Hainburgu nekváskuje.

Kittsee 

Ide určite o najslovenskejšiu dedinu v Rakúsku, minimálne 40 percent obyvateľov sú Slováci, tu človek nájde najväčšie, takmer výlučne slovenské sídliská.

Keď som túto zónu navštívil ešte v dávnejšej minulosti, pôsobila odstrašujúco: Nebola to ani dedina, ani mesto, ani Slovensko, ani Rakúsko. Chodníky medzi plotmi sú také úzke, že v Rakúsku predpísaný rozostup jedného metra je fyzicky nemožné dodržať, a záhradky sú také drobnučké, že každý účastník prípadnej grilovačky sa zákonite spáli na grile.

Na druhej strane, to všetko má svoje zvláštne čaro. Tie sídliská z nízkych mini-panelákov si možno predstaviť ako komúnu, ako jeden veľký slovenský privát.

Respondentky som si našiel na sídlisku „Steinfeldsiedlung“. Moja slovenská manželka bola hneď očarená, „je to tepláková párty!“ Nariadila, že odteraz budeme chodiť na výlety do Steinfeldsiedlung. Chápem ju, aj ona bude minimálne celý štvrťrok odrezaná od mamy, od kamarátok a od domoviny – a v takej situácii sa cení výskyt takéhoto skanzenu, ktorý je zhmotnením slovenskosti v našom rakúskom okrese.

Aj mne sa tam minule už trošku páčilo. Sú tam tri plnohodnotné ihriská a túžim už natoľko po Slovensku, že mi je každá náhrada dobrá.

Tridsiatnička Zuzana, matka dvoch detí, nemôže na Slovensko. Pracuje totiž na rakúskej strane hranice, v letectve, nateraz v homeoffice. Pendlerom je len jej manžel, „on môže ísť aj s deťmi, mňa nepúšťajú, hoci žijeme v jednej domácnosti. Pripadá mi to postavené na hlavu“.

Jej manžel sa na policajtov z priechodu v Bergu nesťažuje a Zuzana skromne dodáva: „Sú tu ľudia, ktorí majú väčšie problémy ako my.“ Myslí napríklad na „matky s malými deťmi, ktoré majú lekára na Slovensku a nedostávajú sa na Slovensko“. Alebo na Slovákov, ktorí robia vo Viedni, „to sú iné problémy“.

Sama svoju mamu nevidela tri alebo štyri mesiace. Hoci žije už 10 rokov v Kittsee a má na sídlisku sestru a kamarátov, „uvažovala som spočiatku nad návratom. Rodičia majú dom v Dunajskej Strede, to by bolo lepšie pre deti. Stopla nás štátna karanténa“. Testovanie je drahé a komplikované, lebo deti nemôžu ísť do laboratória vo Viedni, tak rozhodla, že „nedám 400 eur za to, aby som mohla navštíviť svojich rodičov“. Sestra sa na začiatku chcela odsťahovať a tiež tu zostala. 

Vybrali si družstevný byt v Kittsee, lebo predtým žili v Írsku, „nechceli nám uznať írsky príjem, nedostali sme hypotéku na Slovensku“. V Kittsee sa nestretáva s Rakúšanmi. Dcéra síce chodí do tunajšej škôlky, v jej triede sú však len dve-tri rakúske deti.

Zo Zuzany vyžaruje istá trpkosť: „Cítim sa tu ako taký outsider. Myslím, že Slováci na Slovensku šíria nenávisť voči nám, voči ľuďom, ktorí žijú v zahraničí. Ako keby sme odtiaľto všetci len chodili na Slovensko roznášať vírus.“ Tvrdí, že „premiér alebo ľudia v krízovom štábe rozprávajú o nás ako o potenciálnej hrozbe – to ide od nich“. Zvlášť na Matoviča má ťažké srdce, „ja mu už jednoducho neverím. Na svojom poste by sa mal správať trošku inak“. Sledovala jeho tlačovky a nerobilo jej to dobre, „radšej už nie, dvíha mi to tlak“.

Zuzana kváskuje už „dlhšie, ale nie kvôli korone. Pečiem chlieb už pol roka, aj pizzu a rožky.“ – „Chýbajú vám halušky?“ – „Nechýbajú, lebo manžel môže na Slovensku nakupovať. „Slovensko ako také mi chýba, ako krajina, kde som sa narodila a kde sa cítim doma. Dúfam, že nás pustia do leta za našimi rodinami.“

Kittsee II.

Katarína, v skutočnosti sa volá aj ona inak, mi vyrozpráva najsmutnejší príbeh. Žena v stredných rokoch „by sa z toho, čo vyštudovala, na Slovensku neuživila“, robí preto predavačku v Rakúsku. S Rakúšanmi sa stýka len v práci a na úrade, na sídlisku Steinfeldsiedlung nie.

Do Kittsee sa sťahovala pred šiestimi rokmi, „lebo tu nemáte pocit, že ste v zahraničí, to je ako Petržalka“, „tu sa mi páčilo, bolo tu veľa Slovákov“. Prisťahovala sa s manželom a s teraz 11-ročným synom, do Kittsee ju nasledovali ešte teta s ujom a mama.

Potom jej zomrel manžel a v januári aj mama. Nie je pendlerka, na Slovensko sa preto nedostane, rodinné dôvody sa neuznávajú. Čerstvá vdova tak nemôže ísť ani na čerstvý hrob mamy. To jej chýba najviac – „rodina, najmä teraz, keď nám mama umrela“.

Rozhovor s Katarínou je ťažký, je veľmi zatrpknutá. Hovorí: „Ľudia sa sem sťahovali, lebo nebolo hraníc. Nasťahovali by sa, keby tu tie hranice opäť boli?“ Odrazu sa na ňu začala z rôznych strán valiť zlosť, v jednom prípade dokonca priamo z rodiny. Jedna známa jej napísala na facebooku: „Čo vy vlastne chcete, rozhodli ste sa tam žiť, máte chodiť k lekárovi tam. Je 21. storočie, máme telefón a internet.“

Katarína nikdy nevolila, „až teraz sa ma to životne dotýka“. Ako mnohí, aj ona sledovala tlačovky premiéra, „vypínam, zbytočne mi to dvíha tlak“. Nerada vyslovuje jeho meno, spravidla mu hovorí len „on“.

Na otázku, ako si vysvetľuje konanie slovenskej vlády, ponúkne smutná vdova svoju teóriu: „On sám má panický strach z tohto vírusu. On nie je kompletný, preto to ženie do takých extrémov, normálne zváža ľudí do lágrov. Celé zle.“

Aktuálne vyjadrenia jej tiež nedávajú nádej. Hoci v rakúskom okrese, v ktorom bývajú Katarína, Zuzana, Lukáš, Lucia, Mikey a ja, zrejme už nie je ani jeden chorý človek na koronavírus, stále neprichádzajú signály o uvoľnení hraničného režimu. Len v nedeľu vyhlásil premiér Matovič „naďalej ostražitý a opatrný prístup k ochrannému valu na hraniciach“.

Pýtam sa jej, čo sa pýtam aj sám seba: „Už ani v leto nedúfate?“ – „Dúfať dúfam. Možno to potrvá aj do konca roka. Nepotrebujem nikam letieť, mne by stačilo tých sedem kilometrov.“

Kladiem ešte tú trápnu otázku. Ona: „Kváskovať, to je čo?“ Pomocou svojej manželky, ktorá začala kváskovať počas korony, jej to vysvetlím. Katarína však chlieb nepečie, „ja len kura“. Slovenské jedlo jej nechýba, lebo „mi strýko nosí“, nosí jej aj tie slovenské piškóty, ktoré sú guľaté, kým tie naše rakúske sú dlhé. Ďalej chváli, „že lepšie pečivo je tam, tu tie vaše žemle sú iné“. Tým sa prezradila. Tvrdiť, že slovenské rožky sú najlepšie, to môže len človek, ktorý už zúfalo túži po Slovensku.

Foto: Kristína Leidenfrostová