Hoci v mnohých krajinách je v poslednom období koronavírus na miernom ústupe, v Rusku začali počty nakazených rapídne stúpať začiatkom tohto mesiaca. Krajina sa zaradila medzi najzasiahnutejšie a momentálne eviduje viac ako 290-tisíc potvrdených prípadov. 

Saleziánsky kňaz Marian Peciar pôsobí už sedem rokov ako misionár v Jakutsku, najväčšej republike v rámci Ruskej federácie. Hovorí o tom, ako pandémiu vnímajú bežní ľudia na Sibíri, prečo nedostali príkaz zatvoriť kostoly, ako v tomto čase pomáha miestna cirkev a ako koronakríza ovplyvní ruskú spoločnosť.

Počet chorých na koronavírus v Rusku v uplynulých týždňoch prudko stúpal, denne pribúdalo viac ako desaťtisíc prípadov. Hoci v posledných dňoch sa denný prírastok pohyboval pod desaťtisícovou hranicou, krajina sa zaradila na popredné priečky v počte nakazených. Cítiť to aj na atmosfére v spoločnosti?

Rusko je najrozľahlejšia krajina sveta a situácia je v jednotlivých regiónoch rôzna. Zozačiatku to všetko koordinoval prezident Vladimír Putin, no v posledných týždňoch majú najväčšiu zodpovednosť gubernátori, ktorí sú na čele jednotlivých územných oblastí.

Najhoršia situácia je v regióne hlavného mesta Moskvy, to všetci aj zo správ vedia. Na začiatku sme sledovali aj dianie v ostatných oblastiach, ale po niekoľkých týždňoch to človeka unaví. V našej saleziánskej komunite sa o tom občas pri stole rozprávame, ale osobne som si niektoré dni doprial „oddych“ od týchto správ.

V Jakutskej republike vnímate nejaké zmeny?

Pred pár týždňami sme ešte nemali 40 až 50 nových prípadov denne, ako je to teraz. Štatisticky sa to teda zhoršuje, ale stále sa to priamo týka iba približne šesťsto ľudí z celkového milióna obyvateľov. Ohniská nákazy sú pomerne rýchlo zachytené a darí sa to držať pod kontrolou. Atmosféra medzi ľuďmi je taká, že už toho majú plné zuby, mnohí už odchádzajú na svoje „dače“ a ostanú tam do konca leta.

Zrušili sa aj oslavy najväčšieho sviatku v Rusku – konca druhej svetovej vojny 9. mája. Vtedy je vonku v uliciach asi najviac ľudí. S nádejou tak všetci čakali na 12. máj, keď bolo plánované uvoľnenie opatrení. V niektorých regiónoch sa tak udialo, ale náš gubernátor oznámil, že v opatreniach pokračujeme do konca mája.

Ako tieto opatrenia u vás vyzerajú?

Je to dosť podobné ako na Slovensku. Z obrovskej univerzity v meste Jakutsk okamžite poslali tisíce študentov domov. Postupne sa zatvorili aj ďalšie školy, s mladšími deťmi a prešli na dištančné vzdelávanie. Sú však aj dedinky, kde v rodinách nemajú pripojenie na internet alebo ani počítač. Niektoré školy na severe pokračovali v klasickom vyučovaní, lebo to nevedeli technicky zabezpečiť. V prípade detí, ktoré sa ostali učiť doma, padla veľká ťarcha na rodičov. Tí, ktorí sa roky nezaujímali o ich vzdelávanie, to pocítili najviac. Učitelia sa taktiež dostali do náročnej situácie. Dostali dva týždne na prípravu a museli začať fungovať online.

Zvládajú to?

Viaceré učiteľky s tým mali spočiatku technické a iné problémy, postupne sa všaj do toho dostali. Keď som s niektorými hovoril, povedali mi, že ako pozitívum vnímajú, že rodičia sa konečne začali viac zaujímať o vyučovanie svojich detí.

Aké ďalšie opatrenia sa u vás zaviedli?

„Atmosféra medzi ľuďmi je taká, že už toho majú plné zuby, mnohí už odchádzajú na svoje „dače“ a ostanú tam do konca leta.“ Zdieľať

Obmedzili sa verejné podujatia, kiná či divadlá. Zaujímavé však je, že čo sa týka kostolov, nezaznel výslovný príkaz, aby sa zatvorili. Samozrejme, nejaké obmedzenia sa prijali, ale k úplnému zatvoreniu kostolov nedošlo. Môže to byť aj tým, že pravoslávna cirkev má v Rusku silné postavenie.

V našom kostole sme omše zrušili, ale ak niekto chce prísť, dovolíme mu to. Začali sme vysielať omše online, čo sa nám veľmi osvedčilo. Veriaci, ktorí sú od nás vzdialení stovky či tisícky kilometrov, sa takto môžu s nami spojiť.

Ďalším pravidlom je, že ľudia by sa mali pohybovať do sto metrov od svojho bydliska, okrem tých, ktorí pracujú v nemocniciach, lekárňach, potravinách alebo úradoch. Mnohí to však nedodržujú.

Z prevádzok asi najviac zasiahla kríza veľké obchodné centrá, tie plánuje guvernér otvoriť ako posledné.

Ešte nemôžeme vynechať priam obligátnu otázku: Ako je u vás s rúškami? 

Dlho to bol boj, ľudia nechceli nosiť rúška. V porovnaní so Slovenskom bol ich prístup iný, skôr sa pýtali, prečo ich neposkytne štát. Začali ich šiť, ale kým sa rozšírili, trvalo to dlhšie ako u nás. Neskôr bolo aj jedným z opatrení, že v obchodoch sú rúška povinné, hoci niekedy vidím aj predavačky bez nich a mám pokušenie sa spýtať, kde ich majú. Ale nechcem zbytočne provokovať.  

Ako sa povie po rusky rúško?

U nás je to maska. 

Spomínali ste online omše. Ako často ich vysielate?

Od piatku do nedele. Máme vo farnosti asi päťdesiat Filipíncov a zo začiatku sme časť svätej omše mali v ruštine a niečo v angličtine. Dostali sme od nich požiadavku, či by sme nemohli vysielať celú bohoslužbu po anglicky. Raz do mesiaca už teda máme aj omšu v angličtine. Stalo sa však to, čoho sme sa obávali, že táto skupina sa pripojí iba na túto jednu a ostatné nedele vynechá.

Treba povedať, že mnohých našich veriacich stále iba učíme, že nedeľa je dôležitá a jej súčasťou by mala byť bohoslužba. Sú takí, ktorí prídu iba na sviatky.

Za svojimi farníkmi ste často cestovali stovky kilometrov a niektorých ste stretávali iba raz do roka. Dá sa povedať, že koronakríza medzi vami zmenšila tieto vzdialenosti?

Pomohla nám hlavne nájsť jednoduché a efektívne nástroje, ako byť s nimi v kontakte a získať aj spätnú väzbu. Koronavírus nás trochu dotlačil do online fungovania, a to je pozitívne. Stanovili sme si duchovný program, pravidelne sa s našimi veriacimi modlievame korunku k Božiemu milosrdenstvu, pridávame k tomu čítanie z evanjelia a krátky príhovor. Každý deň sa tiež modlievame ruženec. Vnímam to ako veľký dar tohto obdobia.

Ostanete pri tom aj po skončení pandémie?  

So spolubratmi sme sa zhodli, že v určitej forme v tom budeme pokračovať, pretože je to jednoduché a má to zmysel.

Okrem bohoslužieb sa venujete aj iným aktivitám. Ako ich ovplyvnila pandémia? 

„Pandémia nám pomohla nájsť jednoduché a efektívne nástroje, ako byť s veriacimi v kontakte a získať aj spätnú väzbu. Koronavírus nás trochu dotlačil do online fungovania, a to je pozitívne.“ Zdieľať

Niektoré sa zastavili. Obmedzili sme konverzácie v angličtine, ktoré máme v školách. V našom dome sa stretáva niekoľko skupiniek anonymných alkoholikov a narkomanov. Toto bolo, samozrejme, nutné zastaviť. Chystali sme tiež tábory pre deti, jeden mal byť už v júni, je isté, že nebudú. V lete malo prísť desať dobrovoľníkov zo Slovenska a tiež filmári, ktorí o nás točia dokument. Na druhej strane, mnoho aktivít nám pribudlo.

Pribudlo? 

Áno. Nazvime to charitou alebo sociálnou činnosťou. Po roku 2000 sem do Jakutie prúdila potravinová a materiálna pomoc zo Slovenska, lebo tu bolo ozaj ťažko. Teraz sme sa k tomu v menšej forme vrátili. Mnohí ľudia stratili prácu, prišli o plat. V Rusku totiž štát robil podporné opatrenia len pre štátnych zamestnancov a tí, čo pracujú u súkromníkov – často bez zmluvy alebo dostanú vyplatené na konci dňa – sa stali najzraniteľnejší. 

Zozačiatku sme do toho až tak nevideli, ale pýtali sme sa farníkov na situáciu, až napokon sa cez jednu rodinu dostalo moje telefónne číslo mimo okruh našich kontaktov – do skupiny mnohodetných rodín. Objavili sme asi 50 rodín, ktorým sme počas krízy pomohli. 

Ako ste im pomohli? 

Vo veľkoskladoch sme nakúpili potraviny a zeleninu a roznášali sme im to. Financovali sme to všetko z darov, my ako komunita sme nemuseli dať nič. Išlo o rodiny, ktoré buď živila len matka s dvomi-tromi deťmi, alebo v prípade kompletných rodín mali od troch do osem detí. 

Na 80 percent to boli pre nás nové kontakty, takže aj v tomto vnímame istý dar korony. Spolupatričnosť medzi ľuďmi vzrástla. Zo Slovenska nám dobrodinci poslali asi 500 eur a zvyšok z celkovej sumy 2 300 eur sa vyzbieralo od miestnych. Aj predstavení z Ríma nás povzbudzovali v tomto type pomoci, v saleziánskom svete je bežný. Bonusom je, že nás spoznali ďalšie mnohodetné rodiny. 

Iné cirkvi nerobili tento typ pomoci? 

Stretol som sa práve s touto otázkou, ktorú si bežní ľudia kládli – čo robia náboženské spoločnosti? V meste máme aj mešitu, budhistický chrám, sú tu protestanti, my a tiež pravoslávna cirkev. Pravoslávni v tomto smere mali trochu problém, lebo im samým sa znížili príjmy, keďže ľudia prestali chodiť do kostola. Aj pre pravoslávnych je toto misijné územie, tak ich držia pri živote zdroje z Moskvy a iných častí Ruska. S protestantmi sme sa o tomto nebavili. 

Pôvodne sme sa chceli pripojiť k aktivitám, čo robí mesto. Starcom a starenkám tu prikázali sedieť doma a dobrovoľníci im mali nakupovať. Išlo o pomerne zložitý systém, ale my sme išli spomínanou cestou pomoci rodinám. Okrem toho štát pripravil menšie potravinové balíčky pre dôchodcov. V meste, ktoré má 300-tisíc obyvateľov, bolo treba doručiť zhruba 20-tisíc balíčkov, k čomu sme sa pripojili. 

Vaša misia je tiež financovaná z darov. Ako vás zasiahla pandémia v tomto smere? 

„Vo veľkoskladoch sme nakúpili potraviny a zeleninu a roznášali sme im to. Financovali sme to všetko z darov, my ako komunita sme nemuseli dať nič.“ Zdieľať

Na tento rok už máme rozpočet sformovaný. Milodarov bude asi trochu menej, lebo časť z nich prúdi z Jakutska. Keď som sa rozprával naposledy s niektorými rodičmi, tak ma ubezpečovali, že to nebude až taký hrozný výpadok, skôr sa však obávam o budúcoročný rozpočet, kde to môže byť ťažšie. Avšak pozeráme sa na to ako na vec Božej prozreteľnosti, že ak robíme, čo máme, tak veríme, že Pán Boh sa o peniaze postará. Dlhy nemáme, hladovať nebudeme a dokonca sa nám možno v lete podaria isté stavebné úpravy, čo sme plánovali. 

Ešte pred rozhovorom ste nám spomenuli, že niektorí ľudia z vášho okolia existenciu koronavírusu spochybňujú.

Áno, hovoria, že ide o výmysel alebo nejaké sprisahanie. U nás v Jakutskej republike bol nástup pandémie veľmi pomalý, a tak niektorí vraveli, že načo sa z toho robí také divadlo. Sám som bol prekvapený, keď mi to tvrdili aj miestni známi, ktorých považujem za rozumných.

Keď teraz vidia prudko stúpajúce čísla nakazených, nemení sa ich názor?

Dosť je to tu zmiešané s ich politickými názormi. Nejaké správy o tom majú, no do toho vnesú rôzne konšpirácie. Je to zložité.

Oficiálne ruské štatistiky uvádzajú, že v krajine zomrelo na Covid-19 okolo 2 700 ľudí. Mnohí tomu neveria, aký je váš názor? 

Veľa ľudí sa stalo geopolitikmi v čase ukrajinskej krízy. Zrazu mali jasné názory a všetko vedeli. Mám pocit, že informačná spoločnosť na nás pôsobí tak intenzívne, že si dokážeme názor vytvoriť na základe toho, čo sme si niekde prečítali. Máme rôzne teórie, že to mohlo byť sfalšované v Číne alebo v Rusku alebo že Taliani zase všetko hádzali do jedného vreca. Nie že by som nechcel na vašu otázku odpovedať, jednoducho neviem odpovedať. 

Vzhľadom na počet nakazených je tá smrtnosť v Rusku ozaj nízka, preto sa zdajú tie pochybnosti opodstatnené. 

Áno, ale naopak, v Belgicku zase vychádza veľmi vysoké číslo, takže zrejme všetko závisí od zvolenej metodológie. Preto vnímam túto otázku skôr ako umelú. 

Na východe susedí Rusko s Čínou, odkiaľ sa vírus začal šíriť. Neobávali sa ľudia tejto blízkosti?
U nás v Rusku je ďaleko aj to, čo je blízko (úsmev). Čína je od nás z Jakutii niekoľko hodín letu, takže táto obava tu nie je.

Marian Peciar s pomocníkmi pripravujú potravinové balíčky na rozvoz. Foto – archív M. Peciar

Aký bude podľa vás ešte dopad na ruskú spoločnosť? 

Možno sa to dotkne témy domáceho násilia, o ktorom sa veľmi nehovorí. Lenže tu hrajú prím základné životné potreby. Práca, plat, spotreba. Mnohí spomínajú, že po roku 2000 žili aj pol roka bez výplaty. Keď sa ich pýtate na najbližšie obdobie, nezdajú sa byť vystresovaní. Čo bude v lete? No dobre, tak nepôjdeme do Európy, na Krym či do Soči, odvetia. 

Základnou témou zostane plat, miestni ľudia nemajú finančné rezervy. Ani len na mesiac. Keď sme rozvážali potraviny, pochopil som, ako sú na tom niektorí zle. Zväčša sme od jedného moslima, čo vlastní veľkosklad s ovocím a zeleninou, nosili ľuďom zemiaky, cviklu a cibuľu. Stalo sa, že nám volali, kedy už prídeme. Neskôr som si uvedomil, že už mali x-krát na večeru cestoviny, a mama im chcela spraviť zemiaky. 

Od 12. mája sa mali uvoľniť niektoré opatrenia, ako je to u vás? 

Prečítajte si tiež:
Misionár na Sibíri: Nečakáme od tých, ktorým pomáhame, že sa stanú kresťanmi Zdieľať

Dedinky na severe, ktoré boli izolované, otvorili 12. mája, život sa tam už znormalizoval. V Aldane zrušili karanténu, mesto bolo hermeticky uzavreté, veľa vecí tam ešte nefunguje, ale už sa dá ísť napríklad do obchodu. Tu v Jakutsku nám povedali, že opatrenia pokračujú až do 31. mája s tým, že keď budú čísla dobré, tak možno o čosi skôr. Mali sme dve ohniská – v nemocnici a v internáte, kde boli cudzinci, čo mohli chodiť na vychádzky, a tak priniesli nákazu medzi študentov. Situácia sa však príliš nelepší. Do toho nám prišla ešte malá povodeň, lebo rieka Lena sa roztápa a asi 30 kilometrov za mestom sa ľadové kryhy zasekli a voda sa vyliala. Vyhlásili núdzový stav. 

Koľko máte teraz stupňov? 

Už je to plusové (úsmev).

Kedy ste chceli ísť domov? Tiež vám pandémia nabúrala plány?

Bol som doma pred rokom, ale v septembri som mal ísť na misijný kurz do Ríma. Ten je zatiaľ otázny.