Sociológ: Matky si želajú zmenu rodinnej politiky

Skončí sa fenomén trojročnej rodičovskej dovolenky? Ako sa rozhodujú dnešné slovenské matky? Pokračujeme v našej téme, či je lepšie ostať s deťmi doma, alebo kombinovať výchovu najmenších detí s prácou. O trendoch a preferenciách dnešných rodín sme sa rozprávali so sociológom Danielom Gerberym z Inštitútu pre výskum práce a rodiny.

 

 

Do 70. rokov minulého storočia rodičovská dovolenka neexistovala. Ako a za akých okolností vznikla?

Najprv vznikla takzvaná predĺžená materská dovolenka, ktorá trvala dva roky. Trojročná rodičovská dovolenka, ako ju poznáme dnes, vznikla až koncom 80. rokov, aj vtedy sa ešte stále volala predĺžená materská dovolenka. Až od  90. rokov hovoríme o rodičovskej dovolenke, ale ten koncept sa menil, prešiel turbulentným vývojom. K názvu rodičovská sa pristúpilo z dôvodu, aby sa nezvýrazňovala len starostlivosť matky, ale aby bol zaangažovaný aj otec.

Prečo vlastne komunisti pripustili túto rodinnú politiku, keďže išla proti ich ideálu vykazovať plnú zamestnanosť žien a prevziať výchovu nad deťmi už od malička?

Tieto ideály razili aj naďalej, len nato vplývali viaceré faktory. Predškolské zariadenia boli v tých rokoch preplnené a niektoré jasle mali nepretržitú prevádzku, keďže mnohé ženy robili aj nočné či víkendové služby. No po 68. roku sa komunisti rozhodli zaviesť propopulačné opatrenia, ktorých cieľom bolo upokojiť situáciu a náladu v krajine. A na to, aby odviedli pozornosť od politických tém a aby zahnali spoločenskú depresiu, umožnili ľuďom vrátiť sa k rodine. Išlo im však o zvyšovanie počtu detí v rodinách.

Naše babky ešte v 50. a 60. rokoch naplno pracovali, aj pol roka po pôrode. Naše mamy už boli vo väčšej miere doma aj do troch rokov dieťaťa. Plán komunistov teda zafungoval?

Tá zmena vzorcov správania bola postupná. Na Slovensku nemáme presné výskumy, ale z českých výskumov vyplynulo, že koncom 50. rokov ostávali ženy najdlhšie do roka a pol doma, potom išli pracovať. Matky, ktoré rodili v 70. rokoch, boli doma do dvoch rokov dieťaťa. V 80. a 90. rokoch väčšina matiek už ostávala doma do troch rokov, aj napriek výpadku jedného platu. V 90. rokoch bola rodičovská dovolenka nadizajnovaná aj ako prostriedok na utlmenie nezamestnanosti, pretože umožňovala, aby sa matky nevracali na trh práce ako nezamestnané, ale ostali doma ako ekonomicky neaktívne osoby, čiže sa nezapočítavali medzi nezamestnaných.

V 90. rokoch začali zanikať jasle, bolo to preto, že už o ne nebol záujem?

Nie celkom. V prvom rade, jasle ako také neboli výmyslom komunistov, tie existovali po druhej svetovej vojne po celej Európe, aj v Československu. U nás boli dokonca už v 19. storočí, boli určené pre chudobné matky, ktoré si nemohli zaplatiť opatrovateľku. Medzi svetovými vojnami bola u nás veľká debata, či by mali jasle patriť do školského systému, lebo predsa len malé deti sú špeciálnou kategóriou. Po roku 1948 roku sa všetko prestavalo na sovietsky vzor a jasle, ktoré dovtedy patrili pod ministerstvo práce, prešli pod ministerstvo zdravotníctva, aby sa o tieto deti staral hlavne vyškolený zdravotnícky personál. Tento stav trval až do pádu komunizmu. Potom boli z tohto systému vyradené, ale neboli zrušené, len sa vyňali zo zoznamu zdravotníckych zariadení. Neboli teda zahrnuté nikde inde, čiže stratili inštitucionálnu strechu. Neboli v žiadnom systéme a to trvá doteraz. Jasle zanikali z dôvodu, že nemali subvencie od štátu. Prechádzali pod mestá a obce a tie nemali peniaze pomaly ani na škôlky, takže vznikol obrovský prepad.

Ale strácal sa vo veľkom aj dopyt...

Áno, je pravda, že prudko klesal aj podiel detí v materských školách. Menila sa spoločenská atmosféra. Zostať doma čo najdlhšie s dieťaťom doma už nebolo len povinnosťou, ale skôr voľbou.

Slovenské ženy sa teda relatívne rýchlo chytili na trojročnú rodičovskú dovolenku, a to napriek tomu, že finančná situácia mnohých rodín po zmene režimu nebola jednoduchá. Je to niečo v mentalite, že naše ženy išli touto cestou?

Asi nie. Skôr by som povedal, že existuje sklon k adaptácii na spoločenské nastavenia. Treba povedať, že počas komunizmu mali rodičia väčšinou deti v mladom veku, navyše hneď po sebe s malým vekovým rozdielom, takže sa im neoplatilo sa vracať hneď na trh práce. Časom sa situácia menila, vek matiek sa zvyšoval, rozdiel medzi deťmi už nebol tých stabilných rok-dva, vzorce rodičovstva sa tak menili a roztvoril sa vejár dovtedy nepoznaných možností.

 

Ako sa menil vývoj od 90. rokov až po dnes?

Existujú medzinárodné komparatívne výskumy, v ktorých sa respondentom kladie otázka, či si myslia, že by matky do troch rokov dieťaťa mali pracovať alebo nie. V roku 1990 prevažoval veľký nesúhlas medzi ľuďmi na Slovensku aj v Česku. Po desiatich rokoch sa nesúhlas posunul do mierneho súhlasu a v roku 2008 sa už väčšina opýtaných vyjadrila, že nevadí, ak matka ide pracovať. Vo verejnom povedomí je už silnejší postoj, že matka, ktorá ide do práce skôr, neubližuje svojmu dieťaťu. Teda aj nálady verejnosti sa menia.

Jedna vec je verejná mienka, trend v správaní sa slovenských žien sa však nemení. Väčšina matiek aj naďalej ostáva doma s dieťaťom do troch rokov.

Ten návrat do práce nie je jednoduchý, zvlášť v prípade, ak sa viažu viaceré pôrody na seba. Mnohým rodinám to teda takto vyhovuje. Na druhej strane rastie počet ľudí, ktorí chcú zosúladiť svoju prácu s rodinným životom. Problém je, že na Slovensku máme veľmi monolitnú rodičovskú dovolenku. Napríklad v Česku alebo Švédsku si môžu vybrať rodičovskú dovolenku buď celú, alebo v blokoch. Matka ju môže napríklad prerušiť pre obdobie, keď sa chce zapojiť do nejakého projektu a potom sa môže vrátiť naspäť. U nás systém motivuje rodiny využiť to naraz, lebo ak skončia skôr, rodičovský príspevok im padne. Naše rodiny dnes však preferujú zladenie práce s rodinou.

Na základe čoho si myslíte, že táto preferencia výraznejšie rastie?

Keď sme si robili naše prieskumy, zistili sme, že dopyt po jasliach je pomerne veľký. Samozrejme, ostať doma s deťmi ostáva ako priorita, ale rastie potreba mať kontinuitu s prácou, najmä ak majú dobrú prácu a dobre zarobia. Počas materskej dovolenky sa objektívne stráca ľudský a sociálny kapitál.

Pri týchto výskumoch, ktoré kladú na prvé miesto záujem ženy, sa však zo zreteľa stráca záujem dieťaťa. Nie je zhoda na tom, že do určitého veku je dieťaťu s mamou či otcom najlepšie?

Starostlivosť rodiča o malé dieťa je niečo, čo sa nedá nahradiť. Nemôže to stáť tak, že v mene nejakých spoločenských noriem šupneme všetky deti do jaslí a škôlok. To absolútne nie. Otázka je, ako dať rodičom, ktorí majú iné predstavy, možnosť voľby. Už to tu aj v malom máme, rodičia môžu pracovať počas rodičovskej dovolenky a nestratia príspevok. Takisto sa uhrádzajú výdavky na jasle či aupairku. Na druhej strane, neexistuje objektívna hranica, dokedy by malo byť dieťa doma s mamou či otcom. Prečo do troch rokov, a nie do dva a pol roka? Výskumy nepotvrdili negatívne vplyvy na deti, ktoré sú mladšie než tri roky a chodia do materských škôl prípadne jaslí. Niektoré výskumy dokonca ukázali pozitívny vplyv, ak išlo o deti z veľmi deprivovaných rodín. U nás však chýba výskum, či napríklad dvojročnému dieťaťu pobyt v jasliach škodí.

Hovoríte o hranici dvoch-troch rokov, lenže v mnohých európskych krajinách prevládol trend dávať do jasle veľmi malé deti, niekoľkomesačné bábätká.

Podľa mňa diskusia by nemala byť od akého veku, ale do akého zariadenia. Napríklad tam, kde si dieťa vie držať pevný vzťah s jednou referenčnou osobou. U nás to už niektorí rodičia robia aj tak, ale možno v horšej kvalite než inde, niekde cez známych, susedov, kamarátku, nie kvalifikovane.

Kvalifikovaný babysitting je u nás v plienkach.

A treba povedať, že po ňom ani nie je veľký dopyt. Robili sme reprezentatívny výskum u rodičov malých detí do 6 rokov, ktorých sme sa pýtali na využívanie alternatívnych foriem starostlivosti, a vyšlo nám, že babysitting na Slovensku nie je vôbec rozšírený. Rodičia by oveľa viac vítali pridanie niekoľkých mesiacov k rodičovskej dovolenke alebo využitie otcovskej dovolenky.

Ako sa využíva príspevok na starostlivosť pre rodičov, ktoré idú pracovať skôr?

Využíva ho však až smiešne nízke číslo, okolo 2 tisíc ľudí, najmä ženy. Je to dané aj tým, tak ako je nadizajnovaný, motivuje najmä ľudí z vysoko zárobkových skupín. Neoplatí sa to tomu, kto zarába málo a ešte z toho mála by mal doplácať súkromné zariadenie, hoci má aj príspevok od štátu. No a keď sme sa v našich výskumoch ľudí pýtali, čo by si želali viac, či väčší príspevok na starostlivosť alebo rodičovský príspevok, tak jasná väčšina bola za vyšší rodičovský príspevok.

 

Opäť sa vraciam k otázke: nie je už zakorenené v mentalite matiek, že prvé roky dieťaťa treba ostať s ním doma?

Áno, je to preferované, ale táto téma súvisí aj s príjmovými nerovnosťami, inak sa správajú a rozmýšľajú ľudia s vyšším a inak s nízkym príjmom.

V niektorých krajinách existuje model takzvanej viacrýchlostnej rodičovskej dovolenky, v rámci ktorého si rodiny sami volia, za aký čas vyčerpajú štátom garantovanú podporu. Bola by to cesta pre slovenské matky?

Určite sa tým možno inšpirovať. Jeden typ flexibility majú v Česku, kde si môžu rodiny vybrať, či budú brať vyššiu sumu povedzme počas dvoch rokoch rodičovskej, alebo nižšiu sumu počas štyroch rokov. Zaujímavým trendom zo Škandinávie alebo Nemecka sú špeciálne otcovské kvóty. Čiže mesiace navyše doma, ak však ostane s dieťaťom otec. V prípade, ak si rodičia, otec a matka, rovnomernejšie medzi sebou rozložia rodičovskú dovolenku, tak sú aj daňovo zvýhodnení.

Otázkou je, či je správne, ak štát takto tlačí na otcov, aby sa počas rodičovskej vymenili s matkou, lebo inak štátna podpora prepadne. Nemá to byť dobrovoľná voľba rodiny? Je to správne?

Ťažko povedať, či je to správne. Je to motivujúce. Tam to však prepláca poisťovňa, až 70 percent zo mzdy. Celková rodičovská dovolenka sa tam neskrátila, tam len tie motivačné mesiace boli pridané v prospech otca. Pre matky sa však situácia nezhoršila, štát len prispeje na nejaký ten mesiac navyše.

Aká je podľa vás cesta k väčšiemu počtu detí? Môže to štát prorodinnou politikou vôbec ovplyvniť?

V tomto som skôr skeptický, aj z medzinárodných výskumov skôr vyplýva, že či sa štáty vydajú smerom zvyšovania rodičovských príspevkov alebo budovaním jaslí, tak to má len malý vplyv na zvyšovanie pôrodnosti. Myslím si preto, že skôr by malo byť cieľom vytvárať prorodinnú atmosféru, teda to, aby bola spoločnosť priateľská voči rodine.

Čo to znamená?

Tu sa bavíme často krát o maličkostiach, nejde len o jasle či rodinné dávky, ale napríklad to, či sa môžete prechádzať kočíkom bezbariérovo, či matka s malým dieťaťom môže ísť pokojne do kaviarne. V tom badám pozitívne zmeny, pribúdajú reštaurácie aj hotely, kde vítajú rodiny s deťmi, deti už prestávajú byť vnímané vo verejnom priestore ako záťaž.

Ďalším problémom je, že slovenské matky stoja väčšinou pred radikálnou voľbou, buď byť stále doma, alebo naplno pracovať, len veľmi málo žien využíva čiastočné úväzky. Môže sa to v budúcnosti trochu zmeniť?

Už aj kríza tomu trochu pomohla, predtým sme mali v Európe najmenej ľudí pracujúcich na čiastočný úväzok. Kríza prispela k tomu, že ten podiel sa zvyšuje, pretože veľa veľkých firiem nechcelo ľudí prepustiť úplne, tak si ich ponechalo aspoň na čiastočný úväzok. V Holandsku pracuje vyše 60 percent na čiastočný úväzok, v tomto sme stále veľmi pozadu, treba však povedať, že to pre mnohé ženy ani nemôže byť príliš zaujímavé, keďže príjmy v rámci takýchto úväzkoch by boli veľmi nízke.

Viete si ako otec predstaviť vymeniť sa s manželkou?

Áno, určite, ak by bola možnosť, bral by som ju. Máme ročného syna, manželka začala pracovať z domu, veľmi rýchlo ju chceli späť do práce. Tak to kombinujeme, ja vypomôžem ak treba tak, že si beriem neplatené voľno. Jasle sme vylúčili, tak sme zaangažovali jednu známu, ktorú dobre poznáme a tá sa o syna stará pravidelne.

Akú rodinnú politiku by ste vy odporúčali Slovensku?

Ideálne by bolo, keby bol dostatok predškolských zariadení aj dostatok práce, vtedy by sa ukázalo, čo ľudia naozaj chcú. Určite je prvým krokom rozširovanie miest v materských školách. Štátne škôlky treba viac otvoriť pre deti od dvoch rokov, keďže miera zaškolenosti dvojročných detí je len 11 percent. Jednoducho treba umožniť rodinám, aby si mohli vybrať, ktorou cestou ísť.

Zuzana Hanusová

Foto: Daniela Matejovičová

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články o téme