V ukrajinských lesoch (Expedícia Európa)

Keď sa dočítam, že sa ukrajinskí nacionalisti opäť raz ukrývajú v lese, štartujem. Do Zakarpatska, najzápadnejšieho regiónu Ukrajiny, za slovenskou hranicou a 1200 kilometrov ďaleko od vojnovej zóny.

Členovia nacionalistického opozičného bloku Pravý sektor predvádzajú ukážky pouličného boja v centre Kyjeva vo februári 2014. Foto: TASR/AP

Jedenásteho júla vyzeralo mestečko Mukačevo ako z akčného filmu. Šesť džípov „Pravého sektora“ zastavilo s vytasenými zbraňami pred fitnesklubom poslanca a kráľa pašerákov Michaila Lana. Nasledovala prestrelka, po ktorej polícia, tajná služba a stovky príslušníkov národných gárd prenasledovali deviatich pravicovo extrémistických bojovníkov, ktorí ušli do lesov Karpát. Bilancia: traja mŕtvi. O mesiac neskôr vraj lesy stále prečesávajú.

Som v Užhorode, hlavnom meste tejto oblasti, u tlačového šéfa novo vymenovaného guvernéra Gennadija Moskala. Všade visia fotky Moskala, tlstého plešivca v bojových pózach. Tlačový šéf je zas vychudnutý plešivec, obaja boli predtým nasadení v ukrajinskom zvyšku Luhanskej oblasti. Moskala tam nenávidia, napríklad preto, že nové ukrajinské pohraničné mesto Stanica Luhanská dôsledne oddelil od separatistami kontrolovaného Luhanska a mnohých obyvateľov predmestia tak pripravil o obživu. V Zakarpatsku spočíva Moskalov vklad v tom, že na jednej strane hrozí pašeráckym colníkom vyslaním na front a na druhej strane nadáva na zakarpatský Pravý sektor ako bandu kriminálnych flákačov.

Pýtam sa: „Ako je možné, že ich už dávno nenašli? Nemali so sebou nič na pitie, ani na jedenie. Pomáhajú im tam hore dedinčania?“ „Myslím si, že áno. Pre niektorých sú to hrdinovia.“ „Vy ich však zjavne za hrdinov nepovažujete.“ „Sú to banditi. Hrdinovia sú na východe na fronte.“

Idem do „štábu“ Pravého sektora. Striedma mestská vila, pred ňou maskovacia sieť. Vnútri militaristické osadenstvo s dvomi tréningami denne. O stenu je opretá puška, „len detská hračka“. Prijíma ma oblastný veliteľ Oleksandr Sačko, milý brucháč s efektne položeným hlasom. Stiahne nohu. „Zranený?“ „Iba trošku.“ Ukáže mi skupinovú fotku svojej jednotky, „medzičasom padli na východe dve tretiny z nich“. Chce zažalovať Moskala. Vo svojich radoch má vraj aj niekdajších pašerákov cigár, ale žiadnych „znásiľňovateľov“ a „producentov drog“ ako Lano.

Za svojimi mužmi na úteku si stojí. „Pravý sektor je rodina, títo muži hája svoju krajinu.“ Sačko pôsobí často pohnuto. Svojho trojmesačného syna dva mesiace nevidel, jeho spolubojovník, zastrelený v Mukačeve, „mi bol priateľom“. Keď sa ho pýtam, či je za demokraciu, musí dlho rozmýšľať. Sám Sačko bol učiteľom dejepisu, angažoval sa v extrémistickom brannom športovom klube „Trizub“, vlastnil obchod so zbraňami. Medzi Ukrajincami, ktorí ešte roky po druhej svetovej vojne bojovali v lesoch proti sovietskej moci, bol jeho starý otec. „V roku 1948 ho chytilo NKVD. Myslím si však, že kto ide do lesa, prehrá. Radšej pôjdeme do Kyjeva. Alebo ešte ďalej.“ „Do Moskvy?“ Pochmúrene sa zasmeje. „Uvidíme.“

Vyrážam do Mukačeva, Lanovho fitnesklubu „Antares“. Podľa Sačkovej verzie prestrelky čakalo v Antares na jeho 15-20 bojovníkov sto ozbrojených „tituškov“, najatých bitkárov športového razenia. Nepýtajte sa ma, čo je pravda, v každom prípade nebolo týchto tituškov vidieť v žiadnej správe alebo videu. Pri mojom príchode je horúco, dvaja do pása holí leptozómni tínedžeri neozbrojene strážia voľný vjazd. Jeden tú „udalosť“ sám zažil. „Idioty, kozly! Strieľať protitankovou muníciou do obytnej štvrte!“ Naozaj v tej chvíli prejde popri nás kočík. Spomeniem chýr, podľa ktorého separatisti z Antares trénovali pre nikdy nevyhlásenú „Ľudovú republiku Zakarpatsko“. Chlapec, ktorý svojimi zdemolovanými prednými zubami pôsobí trochu zanedbane, ma odvedie do sály. Štyria muži a dve ženy sa potia na strojoch. Chlapec vyprskne smiechom: „Vidíte, naše dévušky separatistky!“

Sledujem únikový východ Pravého sektora do Karpát. Všetci dedinčania tam popierajú vyhlásenia médií a úradov. V Lavki natrafím na bratranca zastreleného bojovníka Pravého sektora. „Bol to normálny typ, bol tri mesiace na fronte. Tamtých chceli potrestať.“ Sačko hovorí, že história sa opakuje. V Karpatoch za Mukačevom však nikto neverí, že by títo ukrajinskí nacionalisti boli ešte stále v lesoch.

Martin Leidenfrost

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo