Bol som v Islamskom štáte. 25 km od hranice EÚ (Expedícia Európa)

V jeden pochmúrny piatok počas Ramadánu vyrazím do Islamského štátu.

Očakávam ho v jednej bosnianskej dedine: po vojne v Bosne sa vraj v Gornjej Maoči usadili afganskí boží bojovníci so svojimi bosnianskymi ženami, žili tam aj bosnianski wahábisti, strojca atentátu na americké veľvyslanectvo v Sarajeve, salafistický kazateľ.

V roku 2010 vpadlo na samotu 600 policajtov a našli tam sklad zbraní. Teraz údajne niekoľko mužov z Gornjej Maoči bojuje za Islamský štát, už vraj vztýčili jeho čiernu vlajku.

Stúpam pekne upravenou aglomeráciou Brčko do zužujúceho sa údolia. Tam, kde sa končí asfalt, stojí policajné auto. Vystúpi tučný, dobrácky Bosniak. „Lepšie by bolo, keby si tam hore vyšiel cez deň,“ myslí si policajt. Ja nato: „Ešte je svetlo. Tak ma nezdržujte!“ Moje údaje vezme na vedomie s vnútorným pokojom. Zavolá vysielačkou kolegu, „chce za vami jeden Rakúšan“, vyhláskuje údaje.

Najskôr má táto starostlivosť policajtov upokojí. Potom sa ma však policajt opýta na krstné meno otca. Potom mu musím formálne nanútiť moje telefónne číslo. Potom mi však odmietne dať svoje telefónne číslo. Vysvetlí mi: „Tu sa končí príslušnosť okrsku Brčko. Keď je niečo, nesmiem zasiahnuť.“ Zrazu chápem, akú medzeru si našli islamisti v nefunkčnom bosnianskom štáte: ležiac na konci slepej ulice, podlieha Gornja Maoča väčšinovo moslimskej časti „federácie“, s ktorou ju však nespája žiadna ulica.

Stúpam ďalšie tri kilometre. Rozheganá štrková cesta popri horskom potoku, navôkol les. Hore na čistinke prosté domy, kedysi postavené Srbmi, sčasti omietnuté do sivohneda. Všetko prosté, spustené žalúzie. Žiaden obchod, žiadna kaviareň, ticho bez života. Mešitu spoznám len vďaka vyvolávaniu muezína. Vyšliapem si to pešo. Malý barak na strmom svahu, žiaden minaret. Za trepotajúcou sa sieťkou proti komárom zbadám muezína. Vyjde ku mne, v modrých plastikových papučiach a sivých orientálnych šatách, dlhá brada sa mu zašpicatieva. Jeho oči sú jasnomodré. Len čo sa rozhovorí po srbochorvátsky, spoznám v ňom Jugoša. „Čakajte v aute!“ povie s jemným úsmevom, „niekto k vám príde“.

V aute sa ma zmocní úzkosť. Chcem telefonovať, začuť milovaný slovenský ženský hlas, ale v Gornjej Maoči niet príjmu. Minibus s tmavými sklami smeruje k mešite. Zastaví mi bradatý vodič starého hranatého kombíčka. „Niet nikoho, kto by s vami mohol hovoriť,“ povie, „kazateľ je preč.“ „Je v Iraku? V Sýrii?“ „Neviem." S odmeranou prívetivosťou mi ukáže východ: „Slobodno!“ „Ale muezín povedal...“ „Potom teda čakaj!“

Čakám dlho. Pri najbližšom dome si všimnem, že niekdajšia chodba na terase je dostavaná nevyškárovaným murivom. Dážď zosilnieva, zatiahne sa. Konečne príde hranaté kombi. Nikto nevystúpi. Podídem. Oslovím ho, chcem s ním hovoriť o islame a Európe. Bosniak ostane sedieť za volantom, pošle ma preč. „Klameš,“ povie. Na uistenie mu ukazujem novinársky preukaz. „No práve. Vy všetci klamete.“ „Je tu Islamský štát?“ „Neviem.“

Odídem preč. Až keď sa zamyslený vraciam späť, uvedomím si, že počas slovnej prestrelky boli s nami traja malí chlapci. Sedeli tmavo oblečení v čiernom kombi, nepohnute klopili zrak, nemali v sebe nič detinské. Keď som späť v okrsku Brčko, dobrácky policajt sa ma prefíkane spýta: "Vieš, že mnohí z nich medzičasom pracujú u vás?“ „U nás?“ „Neustále ich vidím jazdiť hore-dole s poznávacími značkami Viedne a Grazu.“

Keď dole v Dolnej Maoči vidím svetlá, dôverne známy život, ľud, ktorý začína žiť v piatok večer, cítim úľavu ako nikdy predtým. To ešte netuším, že ma čaká skutočná hrôza. Doteraz som vždy poriadne rozlišoval medzi „ich“ a „naším“ islamom, medzi Blízkym východom a pôvabným miestnym koloritom balkánskych kávičkárov, ktorí si tiež radi do seba hodia rakiju. Premknú ma pochybnosti.

V Dolnej Maoči idem do prvej kaviarne, „Evropa“ leží 25 kilometrov od hranice EÚ, ale mladí muži, ktorí sa navonok v ničom nelíšia od mladých mužov na kraji slovenského okresného mesta, svojich susedov v Gornjej Maoči rozhodne obhajujú: „Sú odtiaľto,“ „Schádzajú sem dole normálne na nákupy,“ „zdravia sa veľmi priateľsky,“ „len vy novinári z nich robíte teroristov,“ „vtedy počas razie sa nič nenašlo,“ „je to ich sloboda,“ „je len jeden islam“.

Martin Leidenfrost

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo