Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
01. 05. 2020, 06:03

Pred 75 rokmi nastúpilo oslobodené Československo cestu k totalite

Československo sa na rozdiel od ostatných podriaďovaných štátov vyvíjalo osobitne, i keď výsledok bol napokon rovnaký.
Pred 75 rokmi nastúpilo oslobodené Československo cestu k totalite

Júl 1946. K. Gottwald a J. V. Stalin v Moskve. Foto:Wikimedia.org

Začnem epizódou z rokovaní počas druhej svetovej vojny. Požiadavky predložili sovietsky komunistický vodca Josif Stalin a jeho minister zahraničných vecí Viačeslav Molotov britskému šéfovi diplomacie Anthonymu Edenovi. Sovietsky zväz si praje uznanie západných hraníc z roku 1941. Územie Poľska sa celé posunie smerom na západ a Nemecko sa rozdelí. Sovietsky zväz chce mať vojenské základne v Rumunsku a Fínsku.

Táto epizóda nie je zo záveru druhej svetovej vojny, keď už mali Sovieti na východnom fronte prevahu. Je z decembra 1941. Požiadavky odzneli v Moskve priamo ohrozovanej nemeckým Wehrmachtom. Línia frontu sa dostala na sto kilometrov od sovietskej metropoly.

Dva mesiace pred týmto stretnutím, po zdrvujúcom postupe Nemcov smerom na východ, vypukla v Moskve panika. Stalin uvažoval opustiť Moskvu a presunúť sa do Kujbyševa, mesta s pôvodným názvom Samara vzdialenom zhruba tisíc kilometrov na juhovýchod. Do Moskvy priviezli tony výbušnín, podmínovali budovy všetkých dôležitých úradov, celé továrne, chrámy. Po ústupe malo všetko vyletieť do vzduchu.

Katastrofický scenár sa na poslednú chvíľu nenaplnil. Sovietom pomohli dve veci. Povestná ruská zima, ktorá tvrdo udrela na Nemcov a v novembri spomalila ich postup. A decembrový útok Japonska na Spojené štáty americké, čo znamenalo zažehnanie japonského nebezpečenstva z východu a stiahnutie takých prepotrebných vojsk cez Sibír na nemecký front.

Zastavenie postupu Nemcov na hlavné mesto vyvolalo u Stalina návrat sebavedomia a spriadanie plánov na povojnové posilnenie Sovietskeho zväzu. Pritom vidina budúceho víťazstva bola riadne vzdialená. Do prelomu vojny v prospech Sovietskeho zväzu chýbal viac ako rok a do definitívnej porážky mocností Osi takmer štyri.

Kde sa u Stalina brala taká opovážlivosť? Ako vždy hral hru. Mohol si to dovoliť len preto, že ovládal masu – ľudia mu buď verili, že po ťažkých prechodných časoch príde blahobytný komunizmus, alebo ich terorom donútil počúvať. Keď mu neskôr pri vojenských operáciách vyčítali priveľké straty, odpovedal – ľudí je dosť.

Stalin hral na konci roka 1941 podobnú hru ako s Hitlerom v auguste 1939. Na moskovských rokovaniach lemovaných neďalekým frontom z prehnaných požiadaviek naoko ústretovo cúvol a od Edena žiadal aspoň priznanie západných hraníc Sovietskeho zväzu z roka 1941. Nemali sa opakovať územné straty, k akým pristúpil Vladimír Lenin pred 23 rokmi pri uzavretí Brest-litovského mieru.

Britský minister zahraničných vecí navrhnutú hru odmietol. Odvolal sa, že o povojnovom usporiadaní je priskoro hovoriť, a navyše sa nepatrí rozhodovať o iných bez ich účasti. Spomenul predovšetkým Poľsko.

Podľa tímu ruských historikov okolo Andreja Zubova, ktorí opísali uvedenú udalosť, to pripomínalo snahu o dosiahnutie dohody podobnej paktu Molotov-Ribbentrop, kde si Hitler a Stalin krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny podelili časť stredo-východnej Európy. I teraz navrhoval Stalin prijatie tajného protokolu s garanciami územných ziskov.

Účelové pobratanie Stalina a Hitlera

Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR), skrátene Sovietsky zväz, bol od začiatku koncipovaný ako otvorený útvar. Na červenú vlajku proletárskej revolúcie si umiestnil kladivo a kosák – symbol robotníkov a roľníkov celého sveta. Za hymnu si zvolil Internacionálu, pieseň pracujúcich bez rozdielu domoviny. Do zväzku sa mali postupne pridávať ďalšie komunistické republiky. Najlepšie až do obsiahnutia celého sveta.

Ruský emigrant a bývalý dôstojník sovietskej spravodajskej služby Viktor Suvorov, známy svojím urputným tvrdením, že Stalin napriek uzavretiu paktu Molotov-Ribbentrop pripravoval útok na Nemecko, upozornil, že na 18. zjazde sovietskej komunistickej strany v marci 1939 sa objavilo heslo: „To, čo bolo vytvorené v ZSSR, môže byť vytvorené aj v iných krajinách!“

Podpísanie paktu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom v auguste 1939 spustilo druhú vlnu proletárskych revolúcií. Foto: Wikimedia.org

O dva roky neskôr, keď Sovietsky zväz územne narástol o polovicu medzivojnového Poľska, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Besarábiu a severnú Bukovinu (pomenované ako Moldavsko) sa podľa Suvorova objavili ešte odvážnejšie výzvy. V hlavnom denníku Pravda vítali Nový rok 1941 s heslom: „Zvýšime počet republík v rámci ZSSR!“ O tri dni neskôr v tých istých novinách napísali: „Zemeguľa sa dnes musí otáčať celých deväť hodín, aby naša krajina mohla vstúpiť do nového dňa svojich víťazstiev. Príde však čas, keď na to nebude potrebovať deväť hodín, ale celý deň a celú noc...“

Sovietski politici vysvetľovali obsadenie západných území ako nutnosť na získanie predpolia v prípade napadnutia od západu. Takto sa to neskôr učili žiaci v celom sovietskom bloku vrátane Československa. Nieslo to určitú vojenskú logiku, avšak v zmysle paktu s Nemeckom žiaden takýto útok nemal hroziť.

Naopak, vzťahy medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom boli na vyššej úrovni ako kedykoľvek predtým. Verbálne na seba neútočili, vychvaľovali sa navzájom v domácej tlači. Jedným smerom putovali sovietske suroviny, opačným nemecké peniaze, priemyselné produkty a zbrane. Dodávky surovín umožnili Hitlerovi viesť vojny v Európe a zbrane vystužovali sovietsku vojnovú mašinériu.

Prvá Slovenská republika, vazalsky pripútaná k Nemecku, bola súčasťou tejto spolupráce. V roku 1940 podpísala Bratislava s Moskvou obchodnú zmluvu a z Dubnice sa začali vyvážať do Sovietskeho zväzu kanóny a munícia.

Druhá etapa proletárskych revolúcií

Na územiach pripojených vojnou alebo iným spôsobom k Sovietskemu zväzu nastolili komunistický režim. Východnú časť niekdajšieho Poľska, kde historicky nikdy neboli pevné hranice, rozdelili medzi socialistické členské republiky Ukrajiny a Bieloruska. Pri Baltskom mori vznikli tri nové sovietske republiky, na juhu ďalšia, moldavská. Počet sovietskych republík stúpol na pätnásť.

Odbojných a nepohodlných režimu zlikvidovali alebo vysťahovali. Najhoršie dopadli Poliaci, voči ktorým panovala osobitná nevraživosť. Viac ako 20-tisíc poľských dôstojníkov, učiteľov, inžinierov, duchovných popravili a zakopali v masových hroboch v Katyni a na iných miestach, hlavne v okolí Smolenska. Ich rodiny zahrnujúce vyše 60-tisíc ľudí vyviezli na Sibír a do Kazachstanu.

Ešte počas rozdeľovania Poľska v septembri 1939 podnikol Sovietsky zväz v zmysle tajného dodatku spojeneckej zmluvy s Nemeckom prípravu na obsadenie Estónska, Lotyšska a Litvy. Zámienka sa našla pomerne ľahko, pretože hneď po napadnutí Poľska z východu jedna z poľských lodí zakotvila v estónskom Talline, aby doplnila zásoby paliva. To označila Moskva za nepriateľský akt a vyslala do Estónska vojenské jednotky.

Malá estónska armáda sa nebránila. Výsledkom bolo uzavretie nanútenej priateľskej zmluvy medzi Sovietskym zväzom a Estónskom. Po rovnakom nátlaku podpísali potom takéto zmluvy Lotyšsko a Litva. Na ich základe si v troch pobaltských štátoch vytvoril Sovietsky zväz vojenské základne.

Moskovská vláda sa bránila zahraničným obvineniam, že hodlá tieto štáty ovládnuť. No robila všetko preto, aby sa tak stalo. Vojenskú prítomnosť v Pobaltí postupne zvyšovala. Využívala obavy miestnych obyvateľov z útoku zo strany Nemecka.

V júni 1940, keď jednotky Wehrmachtu víťazne pochodovali Parížom, Stalin obvinil vlády pobaltských štátov, že neplnia zmluvy, a vynútil si v nich také zmeny, aby mu boli povoľné. V mestách vyvolali komunisti demonštrácie proti profašistickým režimom, ako ich nazývali.

Nové, bábkové vlády poslušne vypísali voľby, v ktorých sa zakázala účasť pravicovým stranám. V povinných voľbách dostali kandidáti pracujúceho ľudu, ako ich nazvali, takmer všetky hlasy. Dopredu stanovení víťazi požiadali o začlenenie pobaltských štátov do Sovietskeho zväzu. Moskva im v auguste 1940 vyhovela.

Po nastolení komunistických režimov nastúpili represálie. Doplatilo na ne okolo 700-tisíc ľudí. Kolektív historikov okolo Zubova vyhodnocuje, že do konca roka 1940 boli zatknutí a neskoršie zavraždení, uväznení alebo vysídlení na Sibír príslušníci celého politického, intelektuálneho a hospodárskeho vedenia pobaltských štátov. Na osídľovacie akcie vyvážali kompletné rodiny.

Do Stalinovej smrti v roku 1953 bolo deportovaných alebo umiestnených v táboroch desať percent dospelého obyvateľstva pobaltských republík. Medzi Poliakmi neprežil represálie alebo trpel nejakým postihom každý desiaty človek. Z Moldavska, bývalej Besarábie, deportovali sedem percent všetkých obyvateľov.

Takto vyzerala druhá etapa proletárskych revolúcií. Kým úvodnej v Rusku priala prvá svetová vojna, druhú katalyzovala druhá svetová vojna.

Komunisti za sovietske Slovensko

Na Slovensku, ktoré malo so Sovietskym zväzom až do roku 1941 vzájomné diplomatické zastúpenie a podľa vzoru Nemecka partnerský vzťah, sa o represáliách nevedelo takmer nič. Naopak, miestna ilegálna komunistická strana rozširovala povzbudzujúce informácie o novom režime na pričlenených územiach.

„V oslobodenej ľvovskej oblasti sovietska ukrajinská vláda skonfiškovala bez náhrady 400 veľkostatkárom do 800-tisíc hektárov pôdy a pridelila ju roľníckemu obyvateľstvu zadarmo,“ cituje historik Marek Syrný ilegálne komunistické periodikum Hlas ľudu z roku 1940. Ďalej sa v ňom píše, že roľníci tam „dostali zadarmo domy, kone, kravy, vozy, pluhy a peňažnú podporu. Dane im boli znížené a chudobným celkom zrušené a práve tak aj staré dlžoby. Takú pozemkovú reformu robia komunisti...“.

Komunisti šírili plány či želania, že Slovensko by malo konať podľa vzoru pobaltských štátov, západnej Ukrajiny, Bieloruska. V ilegálne rozširovanom letáku sa konštatovalo, že pripojené územia sa vydali cestou národného a sociálneho oslobodenia, rozišli sa „s kapitalistickým útlakom, rozvratom, vykorisťovaním a vojnou a zapojili sa ako slobodné a samostatné sovietske socialistické republiky do bratského zväzku sovietskych národov“.

Takéto plamenné slová boli výsledkom práce sovietskej propagandy. Tá do polovice roka 1941 šírila prostredníctvom Kominterny doktrínu, že Moskva je jediná za mier, že vojnu vedú len imperialistické štáty. Ony ju aj viesť musia, pretože kapitalizmus bez vojen nemôže existovať.

Po roku 1941, keď sa do bojov zapája napadnutý Sovietsky zväz, nastupuje spravodlivá obrana s prívlastkom vlastenecká vojna. Hanba tým, čo vyslali vojská na Východ vrátane slovenskej vlády, ktorá sa snaží vysvetľovať, že nebojuje proti Rusom, ale proti komunizmu gniaviacemu tamojších obyvateľov.

Hoci sa postoje komunistov počas trvania prvej Slovenskej republiky menili a reagovali na pokyny z vyšších miest, myšlienka sovietskeho Slovenska bola živá až do roku 1944. Prihlásil sa k nej aj jeden z najvplyvnejších slovenských komunistov Gustáv Husák, ktorý by pri pohľade smerom na východ nedbal vidieť budúce hranice až vo Vladivostoku.

Budúcnosť bola napokon iná. Komunizmus sa na Slovensku presadil cez obnovené Československo. Nebolo to hneď po príchode Červenej armády ani za jej bezprostrednej prítomnosti. Československo sa nestalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Ale výsledok bol napokon rovnaký ako trebárs v prípade Litvy.

Úplné podriadenie moskovskému komunistickému diktátu.

Súboj o sféry vplyvu

Budúcnosť stredoeurópskych a balkánskych štátov vrátane Slovenska sa začala výraznejšie črtať v roku 1943. Padla predstava Veľkej Británie, ktorá by tu najradšej videla dve veľké federácie – jednu na Balkáne a druhú zloženú z Československa a Poľska.

Stalin presadzoval zachovanie predvojnových štátov, aby ich jeden po druhom mohol opanovať. Išiel v stopách postupujúcej proletárskej revolúcie. Prvá etapa siahala ešte do čias Lenina a vyvrcholila vznikom Sovietskeho zväzu, druhá zasiahla územia z tajnej dohody Molotov-Ribbentrop, tretia sa mala uskutočniť po porážke Nemecka.

Stalin spojencom naoko sľuboval, že po skončení vojny ponechá rozhodnutie o výbere režimu na domácich vládach. Čo tým skutočne myslel, sa črtalo v postoji k Poľsku.

Po zrušení diplomatických vzťahov s poľskou emigrantskou vládou v Londýne, v súvislosti s odmietnutím Sovietskeho zväzu uznať zodpovednosť za masakru v Katyni, pripravoval Stalin vlastnú vládu v Moskve. Jej nasadenie myslel smrteľne vážne, čo potvrdil v lete 1944, keď Červená armáda odmietla vojenskú pomoc Varšavskému povstaniu riadenému londýnskou emigrantskou vládou.

Práve v tomto čase sa podujal britský ministerský predseda Winston Churchill, ktorý sa už vzdal plánov na otvorenie frontu na Balkáne, vyjednávať so Stalinom o rozdelení sfér vplyvu na území medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. Vznikla tak nezáväzná a písomne nepotvrdená dohoda.

Britský ministerský predseda Winston Churchill bol zarytý antikomunista a najväčší odporca vývozu proletárskej revolúcie do strednej Európy. Foto: Wikimedia.org

V Moskve v októbri 1944, na tom istom mieste ako v decembri 1941, sa tak karta otočila. Návrhy nepredkladal Sovietsky zväz, ale Veľká Británia. Churchill sa chcel so Stalinom dohodnúť, lebo bolo jasné, že na územia vkročí Červená armáda.

Britský minister Eden pristúpil na korekcie k Churchillovmu plánu, ako ich predložil sovietsky náprotivok Molotov. Rozdelenie povojnového vplyvu malo byť takéto – zo strany Veľkej Británie úplný vplyv v Grécku, čiastočný v Juhoslávii a Maďarsku. Sovietsky zväz mal dominovať v Rumunsku a Bulharsku, prednostný vplyv mal mať v Juhoslávii a Maďarsku.

Na moskovskej schôdze v roku 1944 sa už nehovorilo ako tri roky predtým o západných hraniciach Sovietskeho zväzu. Tie ostali takmer presne tam, kde si ich Stalin dohodol s Hitlerom v roku 1939. Nehovorilo sa ani o Poľsku, ktoré sa malo podľa súhlasného postoja Spojencov posunúť celé na západ a o ktorého režim sa ešte mal zviesť boj.

Otázka obnoveného Československa sa ukazovala ako dočasne vyriešená. Exilová londýnska vláda staronového prezidenta Edvarda Beneša si sadla na dve stoličky. Cítila sa prozápadná, ale v decembri 1943 neváhala podpísať so Sovietskym zväzom vzájomnú dohodu, ktorá ju pripútala k Moskve. Nie nadarmo dával sovietsky režim túto dohodu za vzor pre ďalšie štáty v páse medzi Baltským a Stredozemným morom. Bola mu po vôli.

O režimoch mali rozhodovať voľby

Churchill vyjednával so Stalinom ako na trhovisku a zjavne na to nebol hrdý. Veď len pristúpil na hru, ktorú vodca sovietskych komunistov neúspešne vyskúšal už v roku 1941. Pochopiteľne, išlo mu o zachovanie vplyvu Veľkej Británie v juhovýchodnej a strednej Európe, no rovnako o presadzovanie vlastného režimu. Demokratického – na rozdiel od sovietskeho totalitného.

Víťazstvami nad Nemeckom rástla prestíž Sovietskeho zväzu. Navyše Stalin budil dojem, že sovietsky režim demokratizuje, dáva väčší priestor slobode prejavu. Naoko sa zriekol ďalšej fázy svetovej proletárskej revolúcie, keď v roku 1943 zrušil Kominternu ako jej riadiace centrum.

Takýmito nádejami sa opájal hlavne americký prezident Franklin Delano Roosevelt. Dúfal v trvalejšie povojnové zblíženie. Popri hlavných vojenských cieľoch to bol jeden z dôvodov, prečo hospodársky podporoval Sovietsky zväz. Len lietadiel dodali Spojené štáty 22-tisíc a automobilov vyše 400-tisíc. Sovietsky zväz by bez masívnych dodávok techniky a surovín nemohol viesť úspešnú vojnu s Nemeckom. Keď bolo po všetkom, priznal to sovietsky najvýznamnejší vojenský predstaviteľ Georgij Žukov.

V Sovietskom zväze sa však veľa nezmenilo. Išlo o účelové, navonok ľúbivé kroky režimu, ktoré nemali prežiť časy vojnového vypätia. Vtedy každá motivácia obyvateľov stála za využitie. Stalin napríklad udrel na strunu veriacich ľudí, ktorých bola v komunistickej ríši stále väčšina, a uvoľnil proticirkevné násilie.

V iných oblastiach však represálie pokračovali, ba sa pritvrdzovali. V roku 1941 bolo za kontrarevolučné prečiny – ako ich definoval zákon – odsúdených 87-tisíc ľudí. Ďalší rok to bol dvojnásobok a ročná kvóta neklesla pod 100-tisíc až do konca vojny.

Pracovné tábory gulagov a väznice sa plnili ďalej. V roku 1942 v nich boli takmer dva milióny ľudí. Úmrtnosť bola obrovská. Ťažké podmienky neprežil každý štvrtý uväznený človek.

Opäť sa rozmohli deportácie. Po vypuknutí vojny postihli hlavne Nemcov z východnej Ukrajiny a Povolžia, Čečenov, Ingušov a Kalmykov z Kaukazu, Fínov z Karélie, Tatárov z Krymu. Stalinov režim v rokoch 1939 až 1945 násilne presídlil takmer tri milióny ľudí.

Obavy Churchilla, že osudy stredoeurópskych a balkánskych štátov budú kopírovať Pobaltie či Moldavsko, mala rozptýliť jaltská konferencia vo februári 1945. Spojené štáty a Veľká Británia síce súhlasili s dočasnou okupáciou Československa, Maďarska a Balkánu Červenou armádou, ale dosiahli, že v týchto štátoch sa majú konať demokratické voľby. Stalin sľúbil, že režim v nich bude „národnodemokratický“.

Obnovenému Poľsku malo po rozdelení medzi Hitlera a Stalina v roku 1941 ostať územie bývalého Hitlerovho záboru rozšíreného na západe o územie až po rieky Odru a Nisu a na východe zväčšené o menšie enklávy zo Stalinovho záboru. Vláda sa mala skombinovať z exilových reprezentácií v Londýne a Moskve.

Hranice ostatných štátov sa mali vrátiť do predmníchovského stavu. Neplatilo to v prípade Československa, ktoré prišlo o Podkarpatskú Rus. Benešova vláda ani českí a slovenskí komunisti proti jej odobratiu neprotestovali.

Tretia vlna proletárskych revolúcií

Sovietsky zväz prenikol na Balkán a do strednej Európy. Za cenu obrovských obetí odtiaľ vyhnal Hitlerove vojská. Bola to Červená armáda, čo dobyla Berlín a uzavrela druhú svetovú vojnu v Európe.

Sovietsky zväz niesol najväčšiu záťaž vojny, ale on bol napokon jasným víťazom. Najvýznamnejšou mierou sa pričinil o porážku zločineckého nacizmu a autoritárskych režimov v Hitlerových satelitoch. No čo priniesol na oslobodené územie?

Britský historik Norman Davies varuje pred používaním pojmu dobrá alebo spravodlivá vojna zo strany Spojencov. A hodnotí: „Bol to sovietsky komunizmus, a nie liberálna demokracia, čo dosiahol najvýznamnejší postup.“

Hoci Stalin sľuboval demokratické voľby, už skladanie podľa jeho slov národnodemokratických vlád, čo mali spravovať štáty do konania volieb, naznačovalo, čo sa bude diať. Komunisti v nich pod dozorom Červenej armády obsadzovali mocenské posty. Takmer bez výnimky si vymohli pozície ministrov vnútra. To im dávalo do rúk mocenskú páku, ovládali políciu, kontrolovali vydávanie licencií na tlačoviny.

Ďalej zaberali pozície, ktoré im umožňovali takmer okamžite podchytiť čím viac hlasov najchudobnejších ľudí. V Československu, Maďarsku a Rumunsku si vydobyli ministerstvo poľnohospodárstva, aby mohli byť pri rozdeľovaní zhabanej pôdy a získavať tak politické body. Radi sa ujímali ministerstiev spravodlivosti, aby trestali kolaborantov, s ktorými hádzali do jedného vreca svojich politických protivníkov.

Komunisti sledovali plné využitie priemyslu či dopravy vo svoj prospech, zamerali sa na odborové organizácie a centralizovali ich, aby sa dali ľahko ovládať. Vo fabrikách vytvárali ochranné ozbrojené hliadky, ktoré sa neskôr dali použiť ako ich vlastná armáda.

Potom prišli zmanipulované voľby. Najlepším príkladom je Rumunsko. Ešte v roku 1944 tam bola sotva tisícka komunistov a dva roky neskôr už vládli. Riadili ich zväčša predstavitelia nerumunského pôvodu.

Sovietska armáda po príchode do Rumunska v roku 1945 donútila kráľa vymenovať vládu Národnodemokratického frontu, kde mali rozhodujúce slovo komunisti. Tí ovládli armádu, políciu, súdnictvo, zakázali vydávanie kritickej tlače. Protivníkov označili za fašistov a tak sa k nim správali.

Po podnietení iných ľavicových strán k spolupráci vypísali na rok 1946 v Rumunsku voľby. Komunistický blok v nich prehral, ale výsledky sfalšovali a voľby premenili na svoje víťazstvo. Vytvorili vládu a svojich bývalých spolupracovníkov pohltili alebo jednoducho odstránili. Celý proces sprevádzali násilnosti.

Podobné scenáre sa odohrávali v ďalších štátoch, niekde trvali dlhšie, inde kratšie. V Bulharsku získali v tom istom roku ako v Rumunsku v sfalšovaných voľbách komunisti 70 percent hlasov. Predsedom vlády sa stal bývalý vedúci predstaviteľ Kominterny Georgi Dimitrov.

V Poľsku a Maďarsku to bolo podobné. V Juhoslávii komunisti vládli už od vyhnania Nemcov, rovnako v Albánsku.

Tretia vlna proletárskych revolúcií sa tak veľmi neodlišovala od tej druhej po roku 1939. Podobne ako v Pobaltí ju sprevádzala prítomnosť sovietskej armády, zmanipulované voľby, vytvorenie komunistických vlád. Rozdiel bol len v tom, že sa tieto štáty nevstúpili do Sovietskeho zväzu, lebo medzinárodná situácia bola iná.

V priebehu pár rokov bolo pripútanie ľudovodemokratických štátov, ako sa nazývali, k Moskve podobne pevné ako zväzových republík. Rovnako ich zasiahol Stalinov teror, i keď počty postihnutých boli nižšie ako v prípade území z druhej vlny proletárskych revolúcií.

Komunisti favoritmi Červenej armády

Československo sa na rozdiel od ostatných podriaďovaných štátov vyvíjalo osobitne, i keď výsledok bol napokon rovnaký. Na rozdiel od susedov v medzivojnovom období ako demokratický štát povoľovalo pôsobenie komunistickej strany. Tá disponovala desatinovou podporou voličov.

Komunisti sa aj vďaka významnému podielu Sovietskeho zväzu na porazení nacistického Nemecka a účasti v odboji považovali za značnú spoločenskú silu. Žali plody z organizačnej práce v medzivojnovom období. Výraznú podporu obyvateľov mali hlavne v Čechách. Na Slovensku zas čerpali z výsledkov odboja proti totalitnému režimu Jozefa Tisa a neskôr, po vyhlásení povstania, aj v boji proti nemeckej okupácii.

Postavenie komunistov sa matematicky posilnilo zúžením politického spektra po zakázaní strán, ktoré vládli v pomníchovskom období a na samostatnom Slovensku. Preto už vo vláde obnoveného Československa v závere druhej svetovej vojny mali pevnú pozíciu a mohli rátať s podporu obyvateľov.

Komunisti si zároveň uvedomovali, akú oporu majú v Sovietskom zväze. V apríli 1945, keď prišla československá vláda do Košíc, šéf komunistov Klement Gottwald pred slovenskými kolegami na adresu českých koaličných strán vyhlásil: „Mysleli si, že prídu domov a posadia sa do hotového. Že na čelo dajú len iných ľudí, ktorých si intenzívne školili už v Londýne. Že sa im toto všetko zvrtlo, na tom okrem objektívnej situácie, ktorú vytvoril Sovietsky zväz a Červená armáda, veľkú zásluhu má stratégia a taktika našej strany, čo naša strana od samého začiatku cieľavedome sledovala.“

Front na prelome rokov 1944 a 1945 zdĺhavo postupoval Slovenskom a ľuďom sa v prvom rade uľavovalo, že vojna je za nimi. Časť obyvateľov vítala Červenú armádu nielen ako osloboditeľku, ale zároveň nositeľku režimu s povesťou sociálnej spravodlivosti. No bola tu ďalšia skupina ľudí plných obáv, že nastúpi komunistická diktatúra.

Sovietska armáda pri odovzdávaní moci uprednostňovala komunistov, zverovala im lokálnu vládu v národných výboroch. Tie mali silné právomoci, mohli posielať ľudí na nútené frontové práce či rozdeľovať pôdu zhabanú priaznivcom predchádzajúceho režimu a Maďarom. Najviac dopadli postihy na tých, ktorých zoznamy dostával zadný voj postupujúcej armády a ktorých zatýkala sovietska vojenská polícia NKVD.

Napríklad v Kežmarku ešte pred príchodom frontu členovia miestnej komunistickej strany vyhotovili zoznam 220 osôb vydaných prichádzajúcej armáde. Podľa publicistu Petra Juščáka jeden zo zatknutých a potom odvlečených po výsluchu u sovietskeho politického pracovníka pochopil, že „kade prechádzala sovietska armáda, organizovala komunistické bunky pripravené prevziať moc“.

Mnohých mužov zavádzali tým, že ich vyzývali, aby narukovali do československej armády Ludvíka Svobodu. Keď ich doviedli na miesto zrazu, čakalo ich rozdeľovanie – jeden do armády, druhý na dlhé roky do gulagov v Sovietskom zväze.

Dodnes nie je presne zmapované, koľko ľudí takto vyviezli do pracovných táborov a koľko sa ich po rokoch vrátilo naspäť. Odhady hovoria najčastejšie o vyše 10-tisíc odtransportovaných. Nevedno, koľkí z nich boli predstaviteľmi predchádzajúceho režimu a koľkí mali na svedomí predchádzajúce utrpenie svojich spoluobčanov.

V Československu to trvalo o čosi dlhšie

Oslobodzovanie Československa a hlavne Slovenska bolo spojené s násilnosťami a uberalo komunistom na popularite. Dokonca jeden z najvyšších komunistov Karol Šmidke musel konštatovať: „Čo my sme 25 rokov budovali, Červená armáda za noc zničila.“ Vyjadril tým obavy, ako dopadne komunistická strana vo volebnej súťaži. Azda i preto sovietska armáda na jeseň 1945 opustila Československo.

Gottwald si až také starosti nerobil, mal vlastný recept. Ešte v apríli 1945 poradil komunistom, ako majú naložiť s ich jediným koaličným subjektom na Slovensku – s Demokratickou stranou: „Zatiaľ sme nútení s nimi spolupracovať a z toho aj vychádzajte. Predovšetkým v tejto strane musíme diferencovať živly ako-tak demokratické. [...] Ich musíme podopierať čo možno najväčšmi. A po druhé, tú reakčnú kliku [Ján] Ursíny – [Fedor] Hodža v masách odhaľovať, diskreditovať, a keď príde čas, zatočiť s ňou aj ináč.“

Gottwald presne pomenoval situáciu a naznačil budúci vývoj. Komunistická strana nedokázala v roku 1946 zmanipulovať voľby, ale dosiahla čiastkový cieľ – celoštátne spolu so sociálnymi demokratmi obsadiť viac ako polovicu parlamentu. Stále však musela počítať s delením moci s koaličnými partnermi. A urobiť poriadok so Slovenskom, kde bola podpora komunistov sotva tretinová.

V septembri 1947 v Poľsku na prvom zasadnutí obnovenej Kominterny, tentoraz s názvom Informbyro, druhý najsilnejší komunistický funkcionár Rudolf Slánsky dostal od sovietskych kolegov inštrukcie na úplné prevzatie moci. Po návrate domov navrhol taktiku – úplne ovládnuť armádu a políciu, rozložiť politických partnerov zvnútra, zbaviť ich moci. Pacifikovanie Slovenska viedlo cez zničenie Demokratickej strany.

Sled krokov v nasledujúcich rokoch potvrdil napĺňanie taktiky. Sám Slánsky ako organizátor zohral kľúčovú úlohu pri komunistickom prevrate vo februári 1948. Komunisti vlastne ani nemali inú možnosť, lebo vo voľbách, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu roka 1948, nemohli rátať s lepším výsledkom ako dva roky predtým. Pritom ich cieľom bolo získať úplnú moc.

To, že vo februári 1948 prichádzala rozhodujúca chvíľa, potvrdil príchod veľvyslanca Spojených štátov Laurenca Steinhardta z liečebného zariadenia do Prahy. Steinhardt však mohol vyvíjajúcu sa situáciu len sledovať, pretože bol na území pod sovietskou sférou vplyvu.

Neskôr Antonín Novotný, vodca československých komunistov z konca 50. a zo 60. rokov, v štýle strašenia medzinárodným imperializmom spomenul, že hrozila americká intervencia. Na bavorských hraniciach boli sústredení americkí vojaci a hrozili „zásahom do vnútorných záležitostí v Československu“.

Sovieti však podľa Novotného nenechávali nič na náhodu: „Kyvadlová doprava sovietskych vojsk medzi Berlínom a Viedňou bežala po celý február a dokázala udržať Američanov na bavorskej strane hraníc. Vďaka tomu mohol Gottwald riešiť domáce záležitosti domácimi prostriedkami.“

Tretia vlna proletárskych revolúcií sa zavŕšila v Československu.

 

Odporúčame

V poľovníckom penzióne u Trubanovcov

V poľovníckom penzióne u Trubanovcov

Predseda špecializovaného súdu Michal Truban bude musieť vysvetľovať, či nie je vlastníkom penziónu Altmayer. Podozrenie zverejnil Juraj Šeliga. Hneď som si spomenula na jeden víkend, ktorý som pred vyše dvoma rokmi v tomto penzióne strávila.