Rád vraciam trosky do života

Hoci je menej verejne známy ako Marián Kuffa či Anton Srholec, spája sa s ním podobne impozantné dielo. Na mieste rozpadajúceho sa objektu pri Košiciach vybudoval zariadenie Oáza, v ktorom žije viac ako stovka bezdomovcov. Kňaz a bežec Peter Gombita.

"Ľuďom som povedal, že popísať problém je jednoduché, ale treba niečo urobiť, situáciu zmeniť."

Ako ste sa dostali k práci s bezdomovcami?

Ešte pred štúdiami som sedem rokov pracoval ako montér, potom som v 80. rokoch pôsobil ako kaplán v Košiciach, neskôr v Snine. Moja prvá farnosť bola vo Svidníku, kde som sa venoval najmä práci s mladými. Chodili sme do Tatier, na rôzne výlety a kvôli tejto práci s mladými, mi chceli odobrať aj štátny súhlas. Keď sa otvorili hranice, tak sme začali chodiť von, do Asissi, do Ríma. Boli to pekné časy, farnosť vo Svidníku volali aj Biľakova farnosť, pretože tento komunistický politik odtiaľ pochádzal. Keď som tam prišiel, býval som na priváte u jednej babky. V meste bol taký starý nevyhovujúci kostolík, ktorý som zbúral. Biskup sa ma vtedy opýtal, vieš, čo si urobil? Teraz nemáš ani faru ani kostol. Ten sa komunistom nepodarilo zbúrať za štyridsať rokov a ty si ho dal dole za tri dni. Tak som rýchlo musel nájsť riešenie.

Čo ste vymysleli?

Získali sme budovu bývalého okresného výboru KSS a tam boli sväté omše. Neskôr sme postavili kostol, zriadili sme cirkevnú zdravotnú školu, rómsky klub, vývarovňu, stolársku dielňu aj vináreň. Bolo to možno desať budov a osem prevádzok. Vtedy sa veľa hovorilo, že mladí nemajú žiadnu perspektívu, drogujú a podobne. Ľuďom som povedal, že popísať problém je jednoduché, môžem o tom každý týždeň kvetnato hovoriť z kazateľnice, ale treba niečo urobiť, situáciu zmeniť.

Prečo vám napadlo zriadiť práve vináreň?

Aj biskup sa ma pýtal, načo mi je vináreň. No ale tam chodilo dvestopäťdesiat mladých na diskotéky a ja s kaplánom a katechétmi sme tam boli s nimi. Veď na čo iné majú byť katechéti? Majú byť tam, kde chodia mladí a tam s nimi debatovať. Nie ich iba strašiť a vyučovať. Napríklad rómsky klub veľmi slušne fungoval a chodilo tam niekedy až okolo tristo ľudí.

Svidník bolo vždy pomerne ľavicové mesto so silnou komunistickou tradíciou. Ako sa tam ľudia pozerali na tieto vaše aktivity?

Zažil som tam veľké veci a videl som, ako funguje božia sila. Na začiatku som si hovoril, že ak zaujmem štyridsať detí, tak to bude vo Svidníku prevrat. Veď aj na náboženstvo tam spočiatku, len tak potichúčky, chodilo nejakých dvanásť detí. Prvý rok sme sa u mňa na priváte hrali pexeso a hovoril som si, že tu neprežijem. O tri roky ich už bolo tisíctristo. Cez rôzne aktivity sme začali vieru veľmi intenzívne prežívať. Bolo to živé, silné a veľmi obohacujúce aj pre mňa. Pri tejto práci som oveľa intenzívnejšie vnímal aj chudobu a biedu, ktorú som okolo seba videl. Videl som, že chlapci, ktorí opúšťajú detský domov, nemajú kam ísť a sú na najlepšej ceste stať sa bezdomovcami. Vtedy som si povedal, teraz sa ukáž, to nie je len hrávať s nimi futbal a pozývať ich na malinovku.

Čo ste urobili?

Ubytoval som ich na ešte nedostavanej fare a čakal som, ako zareagujú ľudia, pretože to predsa len nebol môj majetok. Prijali to a vtedy sa nejako začala moja cesta. Neskôr sme pre nich postavili domček, začali sme zháňať projekty. Nakoniec sa nám podarilo vybudovať azylový dom pre tridsať ľudí.

Ako ste sa dostali do Košíc?

Oslovili ma sestričky vincentky aj vtedajší košický primátor František Knapík, či by som im nechcel pomôcť riešiť problém s bezdomovcami. Súhlasil som a vyžiadal som si nejakú starú budovu, kde by sme mohli začať. Takto sme na okraji mesta vybudovali Oázu, kde dnes žije okolo stopäťdesiat ľudí. Fungujeme ako farma, chováme dobytok, pestujeme zemiaky a zeleninu. Je tu teda práca a bezdomovci tu majú ubytovanie a stravu.

Kto sú ľudia, ktorí tu žijú?

Skladba je rôzna, mali sme tu aj televízneho režiséra, či kňaza. Mnohí sú závislí od alkoholu, alebo od drog. Musia prijať naše podmienky a ten, kto sa chytá roboty, má časom nárok aj na lepšie ubytovanie. Ľudia majú pridelené pracovné úlohy, sú rozdelení do skupín a pravidelne vyhodnocujeme ich prácu. Pomaly sa takto čistia od alkoholu, čo trvá okolo dvoch rokov a od drog až päť rokov. Popri práci sa snažíme budovať vzťahy, komunitu.

Z čoho žijete?

Mnohé veci si dopestujeme a dochováme. Máme tiež dohodu s reštauráciami, že nám uvaria polievku, alebo dodajú to, čo im zvýši. Napríklad čisté knedle a my si už k nim niečo dovaríme. Chováme sliepky, prasatá, takže vajíčka a mäso máme vlastné. Pomáha nám aj magistrát a samosprávny kraj. Na nejakých päťdesiat, šesťdesiat percent sme však sebestační.

Sú ľudia bez domova v Košiciach veľkým problémom? Zvyšuje sa ich počet, alebo, naopak, je ich menej ako v čase, keď ste sem prišli?

Je to smutné, ale pribúdajú. Na začiatku sme si mysleli, že keď nejakých stiahneme z ulice, ich počet sa bude znižovať. Tragédiou je, že dnes sa často rozpadávajú rodiny, pribúdajú rozvody. To je veľký faktor, mnohí po rozvode stratia zázemie, chlapom je to často ľúto, cítia sa neschopní, neužitoční a začnú piť. Potom to už s nimi ide dole vodou. Oslabila sa tiež solidarita v rámci širšej rodiny. Príbuzenstvo je čoraz menej ochotné pomáhať človeku, ktorý padol na dno.

Menia sa nejako bezdomovci v porovnaní s minulosťou?

Menia sa. Sú náročnejší. Kedysi boli vďační za polievku, dva rožky a možnosť umyť sa. Dnes sú čistejší, viac dbajú na hygienu a majú vyššie požiadavky na ubytovanie. Nie vždy sú tiež ochotní pracovať iba za stravu. Na jednej strane sa tomu teším, pretože to znamená, že majú odhodlanie lepšie žiť, na druhej strane musia dokázať tie peniaze zvládnuť. Napríklad opäť nezačať piť.

Ako dlho môžu ľudia zostať vo vašom zariadení?

Odborníci hovoria, že optimálna doba sú tri roky. Ale moja skúsenosť je, že za tri roky sa človek nepozbiera. Nechávame ich tu, koľko potrebujú.

Slovensko štatisticky bohatne, vy však hovoríte, že bezdomovci pribúdajú. Prečo je to tak?

Už som to spomenul, sme síce bohatší, ale menej solidárni. Niekedy sa rodiny postarali, či už o brata, alebo o otca. Nenechali ich padnúť až na ulicu, ale nejako ich dochovali. Podobne ani dedina nenechala úplne padnúť svojho obyvateľa. Keď videli, že má problém, tak sa ho aspoň trochu snažili držať. Dnes sme sa uzavreli do seba a už ani deti nie sú ochotné dochovať rodičov. Radšej im platia domov dôchodcov. Niekedy to bola hanba. Na druhej strane tomu aj rozumiem. Nie je ľahké mať doma alkoholika, najmä ak máte deti, ktoré sa na jeho výčiny musia každý deň pozerať. Za dobrý prístup preto považujem aspoň to, keď rodina nenechá človeka padnúť až na ulicu, ale keď vidia, že má problém, sami vyhľadajú také zariadenie, ako sme my a snažia sa s nami spolupracovať. Umiestnia ho k nám, ale zároveň s ním neprerušia všetky kontakty, navštevujú ho.

Na východe Slovenska sú veľkým problémom rómske komunity. Vidíte nejaké riešenie?

Ja s Rómami roky pracujem, ale jednu vec som zatiaľ nedokázal pochopiť. Prečo, keď si gádžo postaví dom, tak sa o neho stará, ale Róm ho zdevastuje? Pravidlá v tomto štáte musia platiť pre všetkých. Nemôže to byť tak, že Róm si rozbije byt na Luníku IX a my sa smejeme a nič nerobíme. Od zmeny tohto prístupu by sa malo začať riešenie.

"Oslabila sa tiež solidarita vrámci širšej rodiny. Príbuzenstvo je čoraz menej ochotné pomáhať človeku, ktorý padol na dno."

Mali ste niekedy chvíľu, že ste s tým, čo robíte, chceli skončiť?

Nie. Bol som niekoľkokrát unavený, alebo vyhorený až na hranu. Tak, že som už nedokázal vnímať okolitý svet. Ale po niekoľkých týždňoch som sa začal pomaly vracať do života. To, čo robím, ma napĺňa. Moja skúsenosť je, že tam, kde sa robí s chudobnými, farské spoločenstvo prosperuje. Boh to vracia na radosti. Napísať knihu, alebo báseň je krásne, ale ja cítim svoje poslanie v tom, že niekomu, kto sa dotkol dna, pomôžem na nohy, aby bol opäť na osoh sebe a svetu. Jednoducho ma teší vracať „trosky“ späť do života.

Ste aj bežec, beháte maratóny a nedávno ste absolvovali beh z Ašu až do Košíc. Prečo?

Bola za tým myšlienka upozorniť na náš projekt Adopcia nablízko. Aby si ľudia všimli bezdomovcov a ľudí, o ktorých sa staráme. Často nám ponúkajú obnosené šatstvo, alebo starý nábytok, ale to už dnes nie je charita. Chcel som, aby si ich všimli nielen ako príjemcov pomoci, ale ako ľudí, ktorí tiež potrebujú vzťahy, priateľstvá. Aby sa tu u nás v Oáze občas zastavili, porozprávali sa, prípadne niekedy zavolali, alebo pozvali niekoho z našich ľudí na kávu. Venovať niekomu čas a záujem považujem za oveľa väčšiu charitu, ako darovať staré šaty po rodičoch a mať ešte pri tom pocit, aký veľký dobrý skutok sme urobili. Tým behom som chcel upozorniť aj na tento rozmer a iniciovať takýto typ záujmu o našich ľudí.

Podarilo sa vám to?

Niekoľko ľudí sa prihlásilo, ale veľmi málo. Ale Pán Boh zaplať aj za nich. Je to veľmi náročné, ale aj veľmi vzájomne obohacujúce.

Ako dlho beháte?

Viac ako desať rokov, začal som okolo päťdesiatky. Z Ašu do Košíc som bežal dvadsaťtri dní a každý deň som zabehol maratón. Sme už taká komunita, chodíme spoločne na rôzne behy, potom zhodnotíme výsledky, zje sa nejaký guláš, vypije pivo. Behám často po lese, vnímam okolie, rôzne vône. Skrátka relax.

Jozef Majchrák

Foto: TASR/Archív Oáza

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo