Imigranti: Niečo treba zásadne zmeniť

Realita nepustí: Slovensko sa rozhodlo prijať 100 sýrskych kresťanov a umiestniť u nás 500 utečencov, ktorí žiadajú o azyl v Rakúsku. Je to minimalistické gesto. Postoy si myslí, že Slovensko dokáže a má - najmä ľuďom z vojnou postihnutého Iraku a Sýrie - pomáhať viac, podstatne viac. Ale to je len jedna rovina.

Po referende v Gabčíkove a petícii v Ladcoch je problém ešte vážnejší. Pripomeňme, že ľudia v referende v Gabčíkove veľkou väčšinou odmietli umiestnenie rakúskych imigrantov vo svojej obci. Štát nemusí jeho výsledok akceptovať a asi ani nebude. V Ladcoch bola aktívna cirkev, konkrétne Misijná spoločnosť Vincenta de Paul. Vo svojich priestoroch a na svoje náklady chcela v bývalom kláštore umiestniť sýrskych kresťanov. Vyše tisíc dvesto obyvateľov tejto obce to však v petícii odmietlo. Starosta Ladiec Jaroslav Koyš vyzval vincentínov, aby vo svojej charite nepokračovali.

Migranti odpočívajú v tranzitnom priestore určenom pre migrantov pred železničnou stanicou Keleti v Budapešti 7. augusta 2015.

Zhrňme si to: slovenská vláda alebo jedna z reholí sa rozhodne urobiť gesto dobrej vôle a narazí. Ak štát a cirkev nezmenia prístup k téme, hrozí, že bude pôsobiť nefunkčne alebo násilne. Jedno ani druhé by nebolo správne. Je preto najvyšší čas zmeniť stratégiu a k problému pristupovať inak.

Vyzývať na kultiváciu verejnej diskusie zo strany štátu a politikov, ako po tom volajú niektoré mimovládne organizácie, je fajn, ale je to beh na dlhé trate, bez veľkej nádeje na úspech. Nehovoriac o tom, že politici naprieč spektrom v predvolebnom období len ťažko odolajú pokušeniu pristupovať k téme utečencov populisticky.

Pokiaľ ide o sto utečencov z vojnou devastovanej Sýrie, treba sa asi vzdať úsilia umiestniť ich všetkých na jedno miesto, schodnejšie bude rozptýliť ich po menších skupinách do viacerých sídel. Prítomnosť menšieho počtu cudzincov by bola pre obyvateľov dotknutých miest ľahšie stráviteľná, až natoľko by ju nevnímali ako bezpečnostné riziko a ťažšie by sa proti nej organizoval masový verejný odpor. 

Zmeniť však netreba len počty rozmiestňovaných utečencov, aby si štát proti sebe a nevinným ľuďom nestaval ulicu. Zmeniť treba aj to, kto má iniciatívu. Netreba čakať len na premiéra a ministra vnútra, konať musia aj primátori veľkých miest. Práve tam je klíma otvorenejšia a integrácia ľahšia. Troj-štvortisícové obce sú na umiestňovanie často vzdelaných a kedysi bohatých sýrskych či irackých kresťanských rodín nevhodným miestom. Preto by mala byť aktívna Bratislava, Žilina, Martin či Trenčín, skrátka veľké mestá, ktorých primátori rozumejú problému a vidia takpovediac za roh. Oni majú ponúkať objekty, budovy, projekty. A štát by ich mal za to podporiť a primerane ekonomicky zvýhodniť. Aby sa o celom probléme hovorilo iným jazykom a najmä nie referendami a petíciami.

Zmeniť by sa mala aj cirkev. Gesto Slovenskej katolíckej charity a Konferencie biskupov Slovenska, ktoré vyvracajú mýty a podporujú morálny argument, je, samozrejme, cenné. Ale táto téma nepotrebuje len spoločné vyhlásenia, ale aj svojho nositeľa. Viac ako list podpísaný všetkými biskupmi by zavážilo, keby sa téme začal naplno venovať jeden z nich. Naplno znamená verejne, aktívne a sebavedomo. Aby čelil nielen nevraživej ulici, ale aby dokázal zapáliť aj tých, ktorí chcú a vedia pomôcť. Slovenskí kňazi a rehoľníci už veľakrát potvrdili, že v sociálnych témach vedia zastúpiť štát aj sekulárnu spoločnosť. Je čas to opäť potvrdiť.

Prázdny františkánsky kláštor v Žiline

Ale líder nepotrebuje len víziu, musí mať aj možnosti. Preto sa na niektoré veci treba pozerať inak než doteraz. Napríklad v centre Žiliny stojí pomerne rozľahlá budova, ktorá patrí františkánom. Je prázdna. Františkáni ju stále vlastnia, ale zdá sa, že dlhodobo ju majú problém využiť. Riešia iba havarijný stav. Nebolo by na tom nič zlé, keby tisíce núdznych ľudí, ktorých vyhnali z ich domovov len za to, že sú Nazaretskí, nepotrebovalo práve to – strechu nad hlavou.

Nejde teraz o konkrétnu budovu v spomínanej Žiline. Tá slúži len ako príklad. Ide o záväzok k majetku aj blížnym. Slovenská cirkev sa nesmie k svojmu majetku správať ako lenivý sluha, ktorý zverený talent zakopal v zemi, pretože sa bál (Mt 25, 14-30), mala by ho ho viac využívať a zveľaďovať.

Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška

Foto: wikimedia.org, TASR/AP

S otázkami na túto tému sme oslovili aj primátorov veľkých miest. Výsledky ankety prinesieme na tomto mieste zajtra.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo