Pred rokom o takomto čase by sa mnohí z nás tešili na pár dní dovolenky. Žiaci a študenti by si na chvíľu oddýchli od školy, rodiny by sa po dlhšom čase opäť navštívili a strávili nejaký čas spoločne. Starí rodičia by chystali sladké darčeky pre vnúčatá, ktoré by sa tešili, ako prídu babku vyšibať či pooblievať.

V nákupných centrách by sme stáli v radoch na potraviny, v domácnostiach by prebiehali prípravy na nedeľné slávnostné menu a v neposlednom rade by sme sa zúčastnili na  slávení liturgie v chráme.

Realita dnešných dní nám ponúka iný scenár. Žiadne návštevy, žiadne nákupy, žiadna návšteva kostola, žiadna oblievačka či šibačka. Väčšina z nás chápe, prečo tohtoročná Veľká noc prebieha v inom režime. Inak sú na tom deti a seniori.

Tieto dve skupiny totiž prežívajú najintenzívnejšie radosť z veľkonočných zvykov a rituálov. Spoločný čas strávený s rodinou, obrady v kostole, slávnostný obed a radosť plynúca z rodinných stretnutí je niečím, na čo sa tešia celý rok. Táto zmena môže pre ich psychiku a prežívanie znamenať nadmernú záťaž a stres.

Klinická psychologička Monika Matejová hovorí, že takáto zmena môže intenzívne zasiahnuť zvlášť ľudí, ktorí sú menej vybavení na zvládanie záťažových situácií. Ide najmä o osamelých alebo psychicky chorých, ktorí sa nezriedka vyskytujú najmä medzi seniormi.

Zvyky sa môžu meniť

Zvyky nie je také jednoduché opustiť či vymeniť. Vznikajú totiž tak, že sa budujú dlhší čas. Vytvárajú štruktúru, stabilitu a pocit istoty aj bezpečia, vysvetľuje Monika Matejová. „Keď je naraz príliš veľa zmien ako teraz, človek je vyrušený vo svojej rutine. Je zbavený istôt a môže prežívať vnútorný nepokoj až úzkosť. Stupňuje sa v ňom aj hnev a frustrácia,“ dodáva.

No terajšia situácia môže slúžiť ako priestor na zamyslenie a prehodnotenie našich zvykov. Je to príležitosť pozrieť sa na to, čo mi konkrétny zvyk do života prináša. Ak je to niečo dobré, tak sa to pokúsim zachovať.

Etnologička Iveta Zuskinová hovorí, že Veľká noc kedysi patrila medzi najväčšie sviatky v roku. Ľudia sa snažili splniť si svoje kresťanské povinnosti a dodržať cirkevné pravidlá  podľa svojho vierovyznania. Pozornosť venovali aj zvykom a tradíciám.

Veľká noc však podľa nej nebola len zábava a oblievačka spojená s maľovanými vajíčkami a peniazmi, ale spájala sa aj s množstvom tradičných zvykov zviazaných s príchodom jari, začiatkom sejby a sadby na poliach či vyháňaním dobytka a oviec na pašu.

Naši predkovia do kostola chodili len v nedeľu alebo na veľké sviatky. Zdieľať

Mnohí z nás ťažko prežívajú situáciu, keď sa nemôžu zúčastniť na svätej omši tak často, ako by si priali. Iveta Zuskinová hovorí, že naši predkovia boli na výnimočnosť bohoslužieb zvyknutí. Denná svätá omša nebola taká bežná ako dnes.

„Naši predkovia do kostola chodili len v nedeľu alebo na veľké sviatky. Cez týždeň mali množstvo roboty na poliach a v gazdovstvách,“ vysvetľuje. Nedeľná omša bola pre nich príležitosťou obliecť sa do sviatočného oblečenia. Kostol bol vzdialený aj niekoľko kilometrov, a tak niektorí kráčali cestou naboso, aby si nezodrali čižmy či slávnostné topánky. 

Ľudia aj predtým odchádzali za prácou a niekoľko mesiacov v roku boli mimo domova. Sviatky boli pre nich príležitosťou stretnúť sa okolo jedného stola. Dnes, keď mnohí  odchádzajú za prácou či štúdiom do zahraničia, je situácia podobná. Veľká noc si tak stále zachováva tvár rodinného sviatku.

Väčšina rodín sa snažila pripraviť na sviatky najlepšie, ako vedela,“ hovorí Zuskinová. V domoch a bytoch sa robil poriadok, gazdiné sa usilovali, aby mali navarené a napečené nielen pre seba, ale aj pre návštevy. „Mnohí nakúpili a prichystali viac, ako bolo treba, len aby nič nehýbalo. Často sa však pri tom konzume zabudlo na skutočný význam sviatkov,“ upozorňuje etnologička.

Seniori patria k vojnovej a povojnovej generácii a v detstve zažívali zložité časy. Vedia chápať zmeny a prispôsobiť sa im. Zdieľať

Za fenomén posledných rokov považuje návštevu nákupných centier vo sviatočných dňoch. Viacgeneračné bývanie a spoločné rodinné aktivity sa dnes takmer vytratili. „Deti sa od útleho detstva podieľali na prácach v domácnosti a gazdovstve. Starali sa o mladších súrodencov, pomáhali nevládnym starým rodičom a tí sa im odvďačovali rozprávaním. Neboli to len rozprávky a povesti, ale skutočné príhody z ich života, ktoré sa v hlavách detí natrvalo uložili.“ Dnes túto úlohu vo veľkej miere zastupuje televízor, počítač a internet.

Podľa Zuskinovej je súčasná situácia príležitosťou na prehodnotenie svojho zmýšľania a konania. A seniori, ktorí patria medzi rizikovú skupinu, sú na tieto zmeny pripravení najlepšie. Paradoxne preto, že sú zvyknutí tráviť veľa času osamote a byť celé dni zatvorení doma.

Samozrejme, že im chýbajú sociálne kontakty, prechádzky či klubové aktivity. Ale ako dodáva, „sú to príslušníci vojnovej a povojnovej generácie a v detstve zažívali zložité časy. Vedia chápať zmeny a prispôsobiť sa im“.

Pozvať babku k stolu cez mobil

Psychologička a psychoterapeutka Monika Matejová má na vec podobný názor. Starší ľudia sú podľa nej zvyknutí organizovať si svoj čas sami. Fungujú v nejakom režime a majú svoj denný program. Problém môže nastať vtedy, ak očakávali, že ich cez sviatky prídu pozrieť príbuzní. V tejto situácii im treba s láskou a trpezlivo vysvetliť, aká je momentálna situácia, a presvedčiť ich o dôležitosti dodržiavania opatrení.   

To, čo môže seniorom v tejto situácií pomôcť, je prejavenie väčšieho záujmu. Dobrou voľbou je napríklad telefonát či videohovor. Starší ľudia totiž majú potrebu vidieť a potešiť sa. Túžia vidieť svoje vnúča, svoje deti, pozrieť si prestretý stôl a nazrieť do života mladej rodiny.

„Starý človek potrebuje do svojho dňa dostať iné podnety. Niečo, nad čím bude rozmýšľať. Čo ho vytrhne z jeho rutiny,“ vysvetľuje Matejová. V praxi to môže vyzerať tak, že si posadíme babku k stolu a cez mobil alebo počítač budeme mať slávnostný obed spoločne.

Ďalšou skupinou, ktorá môže zmenený program cez sviatky prežívať veľmi ťažko, sú deti. Môžu reagovať tak, ako na každú inú záťaž, ktorá sa im nepáči. Niektoré budú trucovať, niektoré budú smutné. Niektoré deti sú úzkostné či vystrašené. Môžu sa báť o seba, o rodičov či starých rodičov. Taktiež môžu byť netrpezlivé, podráždené či dokonca môžu odmietať jesť. Rodičia si často tieto súvislosti nespoja.

Monika Matejová hovorí, že deti sú znepokojené, pretože vidia, že sú znepokojení aj ich rodičia. „Ak sa rodičia môžu na niečo pripraviť, tak na to, že deti nemusia spolupracovať na tom, čo si oni vymyslia. Aby tomu rodič vedel čeliť, najprv sa sám potrebuje upokojiť. Musí si v prvom rade uvedomiť, že toto je zaťažkávacia situácia pre všetkých.“

Deti sú znepokojené pretože vidia, že sú znepokojení aj ich rodičia. Zdieľať

Deti žijú tu a teraz a riešia konkrétne situácie v tomto čase. Nezaujímajú sa o abstraktné problémy, ale skôr o to, prečo nemôžu ísť von, za kamarátmi, na ihrisko či k babke. Deti majú konkrétne starosti aj obavy a potrebujú počuť uistenie. Zároveň je dôležité, aby rodičia vedeli, že aj keď deti nebudú súhlasiť s ich vysvetlením, oni sú tu na to, aby boli pre deti zdrojom bezpečia, istoty a nádeje.

„Deti nepotrebujú dostať dovolenie na všetko, čo chcú, ani odpoveď na všetky otázky, ale potrebujú mať doma mamu a otca, ktorí ich budú sprevádzať týmto ťažkým obdobím.“

Česká klinická psychologička Klára Veselská a divadelníčka Alice Čop spojili svoje sily a spoločne napísali rozprávku, ktorá má pomôcť deťom vyrovnať sa so súčasnou situáciou. Volá sa „O zlom drakovi Koroňákovi a ako ho všetci spoločne porazili“. Práve rozprávky a príbehy sú vhodnou formou, ako deťom jednoduchým spôsobom vysvetliť situáciu, v ktorej sa nachádzajú, a dať im odpoveď na otázky, ktoré ich zaujímajú.  

Za týchto okolností sú zvlášť na plecia strednej generácie naložené veľké nároky. Ubezpečiť svoje deti aj starnúcich rodičov o tom, že všetko bude v poriadku, keď oni sami prežívajú pocity neistoty a strachu o budúcnosť, môže predstavovať za istých okolností hrdinský výkon.

Psychologička hovorí, že sa v takýchto chvíľach musia sami zásobovať pozitívnymi správami a myšlienkami. Pre každého to môže mať inú formu alebo podobu. Veľmi dôležité je nestrácať sociálne a spoločenské kontakty a mať sa komu vyrozprávať. Stále zostáva v platnosti zlaté pravidlo, že „nemôžeme dávať, keď neprijímame“, pripomína Matejová.

Domáca liturgia

Na internete je v týchto dňoch možné nájsť veľa nápadov a inšpirácií na vytvorenie domácej veľkonočnej liturgie. Záleží to aj na možnostiach a tvorivosti každej rodiny.

Zelený štvrtok môže rodina poňať ako výlet za „zeleným“. Môže to byť napríklad rodinný výlet do blízkeho okolia so zachovaním všetkých bezpečnostných opatrení. Po návrate je možné vyzdobiť prinesenými kvetinami či halúzkami dom alebo byt na celé veľkonočné obdobie.

Na Veľký piatok si môže rodina urobiť deň mlčania. Do programu dňa tak môže byť zakomponovaná chvíľa ticha, keď bude každý nejakým spôsobom stíšený. „Deti si môžu kresliť alebo čítať, dospelí si môžu urobiť krížovú cestu alebo čokoľvek iné, čo tej rodine bude dávať zmysel a čo bude nejakým spôsobom spojené so symbolikou Veľkého piatku,“ navrhuje Matejová.

Podobným spôsobom je možné prežívať aj Bielu sobotu či Veľkonočnú nedeľu. Ak rodina nemôže v tejto situácií zájsť spoločne na svätú omšu, stále sa môže spojiť v modlitbe pri televíznom, rozhlasovom alebo online prenose. 

Slávnosť bez zbytočných nánosov

Dnes je ešte priskoro hodnotiť, aké dosahy môže mať tento stav na budúce slávenie sviatkov, „Jeden rok výpadku by nemal do budúcna spôsobiť úplne narušenie zvykov. Skôr zamyslenie sa nad nimi a nad ich podstatou,“ hovorí Matejová. Po korone v spoločnosti môžeme očakávať isté zmeny. Otázkou je, či budú zlé alebo dobré.

Jedným zo zvykov, ktorý sa na Slovensku spája so slávením veľkých kresťanských sviatkov, je hromadné spovedanie. Dnes sú chrámy zväčša zatvorené a spoveď sa rieši po dohode alebo individuálne. „Možno nejaká časť ľudí už nebude chodiť na tieto hromadné spovede a nejaká časť, naopak, začne. Možno sa ten spôsob prípravy na svätú spoveď stane uvedomelejším,“ hovorí Matejová.

Pripomína tiež slová pápeža Františka, ktorý v dnešných dňoch kladie dôraz na ľútosť a osobné spytovanie svedomia. Sviatostný rozmer spovede bude možné doplniť neskôr, keď bude po kríze. „To zmierenie s Cirkvou môžeme v týchto podmienkach uskutočniť aj tým, že sa zmierime napríklad s členmi vlastnej rodiny,“ radí psychologička.

Veľká noc strávená v samote či v tichu domova je zavŕšením tohto mimoriadneho pôstneho obdobia. Tento čas môžeme vnímať ako duchovné cvičenia či všeobecne nariadený čas pokoja a stíšenia. Je len na nás, akým spôsobom túto výzvu uchopíme. V tomto kontexte môže byť práve tohtoročná Veľká noc tou pravou kresťanskou slávnosťou bez ďalších zbytočných nánosov.