Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
06. 04. 2020, 19:52

Je to riadne svinstvo

Rozhovor s 32-ročným Slovákom žijúcim vo Francúzsku, ktorý ochorel na koronavírus a strávil tri dni v nemocnici.
Je to riadne svinstvo

Na snímke lekári sa rozprávajú v stane, ktorý slúži ako čakáreň pre ľudí so symptómami ochorenia COVID-19 pre nemocnicou Tenon v Paríži 26. marca 2020. FOTO TASR/AP

Peter H. nemal žiadnu chronickú diagnózu, športoval, zdravo sa stravoval. Napriek tomu sa dostal do nemocnice, kde mu bol diagnostikovaný koronavírus. Peter má 32 rokov, so svojou manželkou žijú v malom meste neďaleko Paríža, kam sa presťahoval pred takmer piatimi rokmi. S manželkou Zuzanou opisuje priebeh choroby aj to, ako vyzerala liečba v dvoch nemocniciach parížskeho regiónu, kde ho hospitalizovali. Región hlavného mesta je epicentrom nákazy a registruje najvyšší počet chorých a mŕtvych v celom Francúzsku. Peter si neželal zverejnenie svojho celého mena.

Kedy ste začali pociťovať, že sa necítite dobre?

Peter: Bolo to okolo 17. marca. Začala ma bolieť hlava a celkovo som bol unavený. Nepripisoval som to však tomu, že by som mal mať koronavírus. Na druhý deň ráno som si nameral teplotu a prestal som pracovať s tým, že si oddýchnem. O deň nato som vôbec nemal teplotu, myslel som si, že to bola len jednodňová záležitosť. Nasledujúce dni sa to striedalo – raz som mal a raz som nemal teplotu. Tri dni predtým, ako ma zobrala sanitka do nemocnice, som už mal vyššie teploty, aj blízko štyridsiatky.

Kedy ste si uvedomili, že ide o vážnejší problém?

Peter: Asi po týždni, po tom, čo mi teploty pretrvávali. Ani pri chrípke nemávam takto dlhotrvajúce teploty. Tie som mal v priebehu dňa, ráno a v noci mi odišli, čo sa mi zdalo zvláštne v porovnaní s priebehom teploty pri bežnej chrípke.

Aké boli vaše ďalšie príznaky?

Peter: Trocha som kašľal, aj keď to nebol taký kašeľ, o ktorom hovoria, že je dlhý a treba si naň dávať pozor. V mojom prípade to boli teploty a únava. Už keď som mal teploty, absolvoval som online konzultáciu s lekárom, ktorý mi povedal, že môže ísť o Covid-19.

Kedy ste sa rozhodli zavolať sanitku?

Zuzana: Peťo začal mať postupne žalúdočné problémy, hnačky a postupne prestal jesť, málo pil a v priebehu pár dní schudol šesť kíl. Napokon sa mu začalo ťažšie dýchať a dostal vysoké teploty. Vtedy sme zavolali pohotovosť. Chceli s ním hovoriť, ale keďže Peťo vtedy ešte normálne rozprával ani s dychom nemal výrazne problémy, odmietli ho zobrať. Povedali, že máme zavolať, ak sa jeho stav zhorší.

Čo znamená, že stav sa zhorší?

Zuzana: Že nebude vedieť dýchať, súvisle rozprávať alebo odpadne.

Prekvapila vás prvotná odmietavá reakcia?

Zuzana: Neboli sme z toho šokovaní, keďže všetky informácie hovoria o tom, že sanitku treba volať len v nutnom prípade, keď už nemôžete nič robiť v domácom prostredí. Vedeli sme tiež, aké plné sú nemocnice.

Jeho stav sa však zhoršil...

Zuzana: Peťo má alergiu na lieky proti bolesti, ibuprofen, paracetamol, a preto sme skúšali babské rady proti horúčke na internete. Tie však nezaberali. Báli sme sa, keďže sme nevedeli znížiť teplotu, a po porade s lekárom sme opäť zavolali sanitku rýchlej pomoci. Peťo už pre vysokú horúčku nevedel rozprávať. V sanitke mu zmerali tlak, dych a teplotu. Napojili ho na kyslík a rozhodli sa ho zobrať do nemocnice.

Čo sa dialo potom?

Peter: Zobrali ma do fakultnej nemocnice Ambroise-Paré na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt. Na pohotovosti mi urobili CT vyšetrenie a vyšetrenie pľúc, kde zistili, že mám isté poškodenie pľúc. Na druhý deň ráno ma previezli na infekčné oddelenie univerzitnej nemocnice v meste Garches tiež blízko pri Paríži, kde som bol naďalej napojený na kyslík, strávil som tam tri dni.

Všetok personál mal ochranné masky a ochranné oblečenie, v izbách som bol sám. Nikto z personálu za mnou neprišiel bez toho, aby nebol chránený. Neustále mi merali teplotu, kyslík v krvi a tlak.

Aká bola atmosféra v nemocniciach, cítili ste, že sú preťažení?

Peter: Všetci boli milí, nemal som pocit, že sú vystresovaní, minimálne mi to nedávali najavo. Až pri odchode mi lekárka, ktorá si prišla nafotiť moju kožu, povedala, že je to naozaj ťažké. Jednotky intenzívnej starostlivosti sú plné a mnohí z nich neodídu živí. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že je to zlé.

Čo vám dala táto skúsenosť?

Zuzana: Ak by môj manžel nedostal lekársku starostlivosť, neviem, ako by to dopadlo. Boli sme veľmi vystrašení a emocionálne to bolo veľmi ťažké a dlhé obdobie. Ani ako mladí ľudia by sme to nemali brať tak, že je to v pohode a že sa nás to netýka. Mladí ľudia si nedávajú pozor alebo to berú na ľahkú váhu. Byť mladý však neznamená byť imúnny.

Peter: Vírus je riadne svinstvo a nechcel by som to dostať druhýkrát. Okrem alergie na lieky som úplne zdravý a nemám žiaden zdravotný problém, no aj tak ma to zložilo. Teraz sa teším z každého dňa, že nie som chorý, a mám radosť z jednoduchých vecí. Užívam si, že sa môžem rozprávať so Zuzkou a môžeme byť spolu.

Vzhľadom na to, že ste spolu v jednej domácnosti, nie je pravdepodobné, že sa koronavírusom nakazila aj Zuzana?

Peter: Prvou vecou, ktorú sme urobili, bolo to, že sme sa separovali, nespali sme v jednej miestnosti. Snažili sme sa chrániť tak, aby Zuzka neochorela, aj keď sa ťažko chrániť v malom byte.

Zuzana: Dva dni som mala mierne zvýšenú teplotu, cítila som sa unavená, následne som mala niekoľko dní jemnú zimnicu. Ale ťažko povedať, či aj mňa nakazil tento vírus a mala som len relatívne mierne príznaky. Mohol to byť aj prejav stresu z celej situácie. Bolo však skvelé, že som bola zdravá v čase, keď bol Peťo chorý. 

Nezvažovali ste návrat domov na Slovensko? 

Peter: Domov znamená ísť k rodičom. Obaja pracujeme v zamestnaniach, kde sa premieľajú ľudia z celého sveta. Podvedome som mal v hlave, že vírus môžem mať tiež, a preto som nechcel ohroziť rodičov, ktorí síce nepatria do najrizikovejšej skupiny, ale sú starší.

Ako sa pozeráte na opatrenia, ktoré prijalo Francúzsko? Už tri týždne je zákaz vychádzania, ľudia pracujú z domu, školy sú zatvorené.

Peter: Podľa môjho názoru vyhlásenie karantény mohlo prísť o týždeň skôr (karanténa začala platiť od 17. marca, pozn. redakcie). Počuli sme príbehy ľudí, ktorí sa aj chceli dať otestovať a mali pozitívnu cestovateľskú anamnézu, ale mali problém sa dostať na testovanie. Preto sme vedeli, že veľa ľudí najmä v Paríži je chorých, ale nie je zachytených. Je to však ťažké rozhodovanie medzi hospodárskou a medicínskou krízou. Slováci podľa mňa zareagovali skoro, čo zachránilo veľa životov.

Čo urobíte ako prvé, keď sa celoštátna karanténa skončí?

Peter: Niekam vycestujem. Pôjdem sa pozrieť do Normandie k moru a budem sa naň dívať. Sme už tretí týždeň uväznení, najviac mi chýba voľnosť.

Zuzana: A tiež sa pôjdeme konečne stretnúť s druhými ľuďmi. To bude super pocit.

Odporúčame