Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. apríl 2020

Čas zázrakov

Matka dokáže všetko, aj zázraky, ako je šťastné detstvo v koncentračnom tábore.
Čas zázrakov

FOTO – Flickr/jeangui111

„Zázraky sa stali dokonca aj v najtemnejších dňoch dvadsiateho storočia. Moja matka pre mňa vytvorila záhradu Eden uprostred pekla. Matka postavila okolo mňa mohutnú stenu lásky a tak mi poskytla silný pocit bezpečia, že som nenašiel nič neobvyklé v našom postavení. Dala mi najcennejší dar zo všetkých: šťastné detstvo. Fakt, že sa jej to podarilo v hraniciach nacistického koncentračného tábora, treba považovať za skutočný zázrak.“

Slová slávneho pražského hudobníka Raphaëla Sommera sú venované jeho matke Alici, vynikajúcej klaviristke, ktorá zomrela vo veku 111 rokov v roku 2014. Už som síce napísal iný stĺpček pre túto rubriku, ale keď som sa minulý týždeň večer prechádzal Milánom, videl som panické scény pre zatvorenie celých regiónov a provincií kvôli zastaveniu vírusu, vtedy som pochopil, že vám musím radšej rozpovedať o „zázraku“, o ktorom hovorí Raphaël.

Precvičuj sa v 24 prelúdiách, ony ťa zachránia. Zdieľať

Nuž podľa prekrásnej biografie (Záhrada Eden uprostred pekla) to bolo v roku 1942, keď Alica Herz-Sommerová videla, ako jej 72-ročnú matku odvliekli do koncentračného tábora. Už sa o nej nikdy nič nedozvedela. Alica, svetovo známa klaviristka, mala vtedy 38 rokov a zúfalá vtedy putovala ulicami Prahy, ktorá bola spolu s celými Čechami a Moravou pod kontrolou Nemecka od roku 1939.

V tom strachu a bolesti začula vnútorný hlas: „Precvičuj sa v 24 prelúdiách, ony ťa zachránia.“ Bola to absurdná výzva: Chopinových 24 prelúdií patrí medzi najrevolučnejšie a najťažšie klavírne skladby, takže sa ich nikto nikdy neodvážil hrať na jednom koncerte.

Tieto piesne sa stali Aliciným krédom. Začala cvičiť 8-10 hodín denne, aby ich dokonale zvládla. Vyzbrojili ju tak mimoriadnym brnením, disciplínou a silou vôle: „Každý deň som sa po celý rok venovala tejto zdanlivo neprekonateľnej úlohe a zapamätala som si všetkých dvadsaťštyri prelúdií ešte pred tým, ako ma deportovali do Terezína s manželom Leopoldom a mojím synom Raphaëlom, ktorý mal v tom čase šesť rokov.“

Hudba posilnila môj optimizmus a zachránila život mne aj môjmu synovi. Zdieľať

Všetci traja sa ocitli v tábore v jedno júlové ráno v roku 1943. Rodičia sa snažili aj naďalej uchrániť svojho syna, ale čoskoro Alica zostala na túto úlohu sama: Leopolda zabili. Pokračovala v zápase s tým, čo vedela a mohla robiť. V krátkom voľnom čase po práci v továrni, ktorú musela vykonávať, učila hudbu svojho syna, iné deti a mladých v táborovom gete: „Hudba posilnila môj optimizmus a zachránila život mne aj môjmu synovi. Bola našou výživou. A tým, že vnášala do našich duší radosť, nás zachránila pred nenávisťou, vymazala strach a pripomenula nám krásne veci našej existencie aj v temných kútoch tohto sveta.“

Inzercia

Akoby to nestačilo, Alica sa rozhodla robiť koncerty pre väzňov s programom, ktorý sa nehrával ani v čase mieru, ale tu sa zrazu stal zázrakom krásy: 24 prelúdií. Táto krása zachránila ju samotnú, ako aj mnoho ďalších: robila to, čo vedela, a dokázala to urobiť lepšie ako kedykoľvek predtým. Tak zvíťazila nad strachom a dala mnohým ľuďom dôvod na to, aby pokračovali v boji a neupadli do zúfalstva v strašných podmienkach hladu, chorôb, špiny a násilia.

Zázraky teda existujú aj v temných časoch. Zdieľať

Tajomstvo zázraku spočívalo v kráse a pokore, ku ktorej ju vychovala hudba: „Kto vie v sebe uvítať tú dôstojnosť a veľkosť nejakého Bachovho alebo Beethovenovho diela, nehodí azda cez palubu svoje sebecké ciele a tie údajne dôležité veci sa zrazu stanú relatívnymi?“

Zázraky teda existujú aj v temných časoch. Ten Alicin zázrak, samozrejme, s nutnými rozdielmi sa teraz žiada od každého z nás: robiť lepšie ako predtým to, čo vieme a môžeme urobiť, aby sme mohli slúžiť ostatným a dávať im nádej. Napríklad ako mnoho mladých, ktorí sa ponúkli, že nakúpia potraviny pre starších susedov v bytovom dome. Nesmieme poslúchať iba „vonkajšie“ hlasy (čo je samo osebe ťažké pre národ, ktorý má zložitý vzťah k pravidlám), ktoré nám hovoria, čo máme robiť, aby sme nezvýšili nákazu. Potrebujeme načúvať najjemnejšiemu vnútornému hlasu, ktorý nám pripomína, kto sme a čo môžeme urobiť pre ostatných, každý v rámci svojej sféry.

Vychovávajme deti nie napriek tejto situácii, ale práve vďaka nej. Zdieľať

Pre mňa to znamená spojiť sa dnes ráno o 8. hodine so svojimi študentmi, s ktorými čítame Odyseu v plnom rozsahu. Prostredníctvom videokonferencie si prečítame a prehĺbime sedemnástu kapitolu, tú, v ktorej, pozrimeže, Odyseus začína znovu získavať Itaku s pomocou svojho syna a sluhu od uchvatiteľov.

Budeme sa učiť, ako môžeme, ba dokonca lepšie, pretože dištančné vzdelávanie pomáha prehodnotiť metódy a obsahy. Vychovávajme deti nie napriek tejto situácii, ale práve vďaka nej, aby sa cítili chránené, ukotvené v živote a vyzvané čeliť okolnostiam kreatívnym spôsobom ako Alica so svojím synom a so všetkými, ktorí ju počúvali. Venujme sa tomu, koho máme doma, a ako môžeme aj iným ľuďom, len tak sa nám podarí znovu objaviť ich potreby a naše priority.

Odporúčame

Aký tvar má láska

Aký tvar má láska

Láska Veľpiesne nie je dokonalá, je plná štrbín a trhlín. Keby ľudská láska bola úplnou láskou, milenci by už netúžili po ničom inom. No ľudskej láske, nech je akokoľvek šťastná, vždy niečo chýba: zázrak večnosti.