Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
03. apríl 2020

Žiakov nemôže pre čítanie nadchnúť učiteľ, ktorý sám roky neotvoril knihu

Rozhovor s Tiborom Hujdičom, propagátorom detského čítania.

Žiakov nemôže pre čítanie nadchnúť učiteľ, ktorý sám roky neotvoril knihu

Tibor Hujdič. Foto – Jana Fašungová

V minulosti pracoval s deťmi s mentálnym postihnutím a problémovým správaním. Neskôr založil kníhkupectvo pre deti „Mrkvička“. S touto prezývkou chodí po slovenských školách a snaží sa v nich vzbudiť záujem o knihy. Tibor Hujdič v rozhovore vysvetľuje, prečo to však nemá veľký účinok, na čo sa treba zamerať, ak chceme, aby deti viac čítali, a prečo to dnes podľa neho majú v školách zakázané.
 

Ste známy tým, že chodievate po školách ako „pán Mrkvička“ a čítate deťom knihy. Viacero známych hercov a iných osobností teraz v čase pandémie číta rozprávky cez internet. Neuvažovali ste o tom tiež?

To spontánne čítanie hercov deťom ma veľmi potešilo. Je skvelé, že to robia. Môj zámer s čítaním je však trochu iný. Často deťom iba rozčítam príbeh a v najnapínavejšej časti skončím. Keď deťom čítam rozprávky, vyzývam ich k tomu, aby predvídali, čo sa asi ďalej v príbehu stane, a tak si rozvíjajú dôležitú čitateľskú zručnosť. Snažím sa ich čítaním nadchnúť, aby siahli po knihe a príbeh si samy dočítali. Dostať sa k danej knihe by však v súčasnej situácii pre nich bolo komplikované.

Brzdí ma aj to, že vzhľadom na môj cieľ – povzbudiť deti k tomu, aby sa stali celoživotnými čitateľmi – by bolo moje jednorazové prečítanie knižky cez internet málo účinné.

Prečo?

Keď prídem k deťom jedenkrát, potom sa už väčšinou nestretneme. Nech by to stretnutie bolo akokoľvek úžasné, na tretí deň jeho sila vyprchá. Preto sa v prvom rade snažím ovplyvniť dospelých – rodičov a učiteľov. Oni sú totiž s deťmi každý deň.

Ak sa mi podarí presvedčiť učiteľa, aby zaviedol do vyučovania desaťminútové okienko, v ktorom umožní deťom čítať, má to oveľa lepší účinok, ktorý ostane aj po mojom odchode.

Veľa ľudí si počas pandémie povedalo, že budú viac čítať knihy. To sa vám ako propagátorovi čítania musí dobre počúvať.

Áno, je skvelé, ak si dospelí budú teraz viac čítať a aj deti ich budú vidieť ako vzor.

Je teraz pre rodičov väčšia príležitosť priviesť deti k čítaniu kníh?

Áno, avšak pre tých, ktorí z toho majú radosť. Nechcem poučovať rodičov, aby teraz čítali deťom, lebo je to správne. Mnohí z nich majú veľa iných starostí a moralizovať ich, aby teraz čítali, lebo sú zavretí doma, by nefungovalo.

Spoločné čítanie s deťmi má však podľa mňa podobnú chuť, ako keď si dáte výbornú čokoládu. Pekný príbeh a čas, ktorý pri ňom rodičia s deťmi strávia, ich spojí. A nie je to len príjemný zážitok v danú chvíľu, ale aj v budúcnosti ako vzácna spomienka.

Predsa len, ak by niektorí rodičia chceli využiť viac času s deťmi na čítanie a doteraz to nerobili, ako by mali začať?

Je to vec, ktorú môže robiť každý, kto vie čítať. Treba k tomu len chuť a dobrú knihu.

Ako ju nájsť?

„Keď prídem k deťom jedenkrát, potom sa už väčšinou nestretneme. Nech by to stretnutie bolo akokoľvek úžasné na tretí deň jeho sila vyprchá. Preto sa v prvom rade snažím ovplyvniť dospelých.“ Zdieľať

Asi by nebolo dobré vytiahnuť niekde z poličky zapadnutého Dobšinského s ťažkým a krkolomným jazykom, to by mohlo skôr odradiť – aj deti, ale aj rodiča.

Tipy na dobrú knihu sa dajú nájsť napríklad vo skvelom katalógu Vianočná knižka sa otvára, ktorý vydáva Knižnica pre mládež mesta Košice. Je to výber najlepších detských kníh, ktoré vyšli v uplynulom roku v slovenčine. Dá sa tam spoľahlivo dobre vybrať kniha aj podľa veku dieťaťa. Kníh pre deti je totiž strašne veľa a ťažko iba tak odhadnúť, ktorá bude vhodná.

Niekedy však ani dobrá kniha nemusí zafungovať. Napríklad ak bolo dieťa dlho pod vplyvnom tzv. rýchlych médií a hier, môže brať čítanie ako trest. Zážitok z počítačovej hry je okamžitý, no pri knihe prichádza oveľa pomalšie.

Čo sa dá vtedy spraviť, aby také dieťa vydržalo pri knihe?

Prvým krokom by mohlo byť rodinné pravidlo, že počítač a mobil bude zapnutý trebárs iba do 20. hodiny večer. Po dvoch týždňoch, keď si už dieťa zvykne, že po tejto hodine sa nedeje nič zaujímavé, môže byť preň zrazu ponuka na čítanie lákavá.

Vychádzajú dnes kvalitné knihy pre deti?

Za posledných dvadsať rokov urobili obrovský skok. Kreativita kníh pre deti je podľa mňa nedocenená. Vynikajúcich detských kníh je stále viac.

Je nejaká kniha, ktorá vás v poslednom čase nadchla?

Úplne ma nadchol komiks Jana, líška a ja od Isabelle Arsenault a Fanny Britt o hlbokom vnútornom prežívaní dievčaťa, ktoré je šikanované spolužiačkami.

Tiež sa ma dotkol príbeh Môj výnimočný týždeň s Tess od Anna Woltz. Príbehov, v ktorých dieťa chce spoznať svojho neznámeho rodiča, už bolo napísaných dosť, ale tento je napísaný veľmi dobre.

A opäť som sa vrátil ku knihe, ktorú mám veľmi rád: Pohádky pro Itamara a Rut od David Grossman. Tu je tak nádherne a zábavne vykreslený vzťah ocka so svojimi deťmi, že ma to vždy znova a znova dojme.

Čítajú dnes rodičia deťom?

Pred pár rokmi tu bol prieskum, ktorý ukázal, že tretina rodičov svojim deťom nečíta vôbec. Zhruba ďalšia tretina tak robí občas a ďalšia číta skoro každý deň. Vyplynulo z neho tiež, že je tu skupina rodičov, ktorí deťom pravidelne čítajú, no po ich nástupe do školy s tým prestanú. Povedia im, nech si čítajú samy, aby sa to naučili. To ale nie je dobré, pretože pre dieťa v prvých ročníkoch je čítanie náročné, učí sa to, zvláda iba ľahké texty, z ktorých nemá takú radosť. Preto rodičom odporúčam, aby pokračovali v spoločnom čítaní aspoň do tretieho ročníka.

Niekde ste hovorili o tom, že čo sa týka čítania na školách, tak na prvom stupni je to ešte fajn, no na druhom platí celoštátny zákaz čítania. Prečo si to myslíte?

Inzercia

Keď to poviem na seminári učiteľom, prekvapene na mňa pozerajú s tým, že to je nejaká blbosť. Pýtam sa ich teda, koľko času v škole si môžu čítať vlastnú knihu. Povedia mi, že to nesmú, ale môžu si čítať cez prestávku. No samotní učitelia si potrebujú cez prestávku vydýchnuť, a tak nemôžeme čakať od detí, že si medzi hodinami otvoria knihu.

Na prvom stupni majú deti aspoň hodiny čítania. No od piateho ročníka už také niečo nemajú. Je to, akoby sme zrušili telesnú s očakávaním, že deti budú cvičiť doma.

Niektorí by mohli namietať, že predsa na väčšine hodín niečo čítajú.

Áno, ale to nie je ozajstné čítanie s radosťou. Väčšinou je to len prečítanie nejakého zadania alebo krátkeho textu. Väčšinou ani nejde o čítanie, ale o testovanie. Prečítaj a odpovedz na cudzie otázky, ktoré ťa nezaujímajú. Ale ja si nečítam text, aby ma niekto otestoval, čo som si z neho zapamätal. Čítam ho preto, lebo sa niečo chcem dozvedieť. Mám v hlave otázky k téme, ktorú idem študovať, a v texte si na ne hľadám odpoveď. 

Skutočné čítanie vzbudzuje ďalší hlad po poznaní, a nie iba vŕši informácie. Viesť deti v čítaní tak, aby vedeli a aj cítili, že čítanie ich obohacuje a uspokojuje ich zvedavosť, nie je ľahké. A pritom práve to je kľúčové pre ich budúcnosť a profesiu, ktorú budú robiť. Nechceme predsa lekárov, právnikov či ekonómov, ktorí sa nebudú vo svojej oblasti vzdelávať čítaním.

Keď s dobrovoľným čítaním prestanú po vysokej škole, postupne stratia kontakt s poznatkami vo svojom odbore. Ak sa nevzdelávajú vo svojej téme, stávajú sa z nich amatéri.

Základná škola je príležitosť vychovať profesionálov, ktorí čítanie považujú za nevyhnutnú súčasť svojej praxe.

Učitelia, najmä na druhom stupni, však často nestíhajú so žiakmi prebrať všetko predpísané učivo...

Chápem, náš systém vyzerá, že je postavený na učive, ktoré treba prebrať. Vyzerá absurdne venovať čas čítaniu si s radosťou z domu prinesenej knihy namiesto toho, aby sme učili deti, v ktorom roku zomrel nejaký dejateľ.

Z výskumov však vieme, že deti, ktoré dobre čítajú, majú lepšie známky zo všetkých predmetov, kde sa číta. Ak s deťmi na druhom stupni prestávame čítať, hovoríme vlastne, že nám nevadí, že budú mať horšie známky. V našich školách vládne nepochopenie toho, aké dôsledky má nečítanie.

Ako teda vytvoriť priestor, aby deti v školách čítali viac?

„Na prvom stupni majú deti aspoň hodiny čítania. No od piateho ročníka už také niečo nemajú. Je to, akoby sme zrušili telesnú s očakávaním, že deti budú cvičiť doma.“ Zdieľať

Vytvoriť priestor sa dá, ale to nie je to najpodstatnejšie. Chuť do čítania nevyriešime nejakým nariadením.

Ak by sme učiteľom prikázali, aby napríklad na konci vyučovania deťom povedali, nech si vytiahnu knižku a čítajú si, no popritom si budú učitelia vypĺňať triednu knihu, fungovať to nebude. Deti veľmi rýchlo pochopia, že učiteľ sám považuje čítanie za zbytočné a nezaujímavé. Ak by to tak nebolo, sám by si s nimi čítal.

Z detí sa stanú čitatelia, ak s nimi bude niekto pravidelne zdieľať radosť z čítania. Keď však máte učiteľský zbor, v ktorom sú pedagógovia, ktorí už roky nečítajú, ťažko pre to nadchnú svojich žiakov. Preto treba začať tam a pomôcť samotným učiteľom, aby sa opäť stali čitateľmi. Až potom môžu urobiť ďalší krok, a to posunúť radosť z čítania k deťom.

V Česku existuje program Dílna čtení, ktorý je vlastne akýmsi rozšírením predmetu literatúry. Žiaci si prinesú knihu, pätnásť minút si z nej čítajú, následne dostanú úlohu, ktorú riešia na vlastnej knihe, a potom sa o tom rozprávajú. Mohli by sme to zaviesť aj u nás, no ak to budú robiť učitelia, ktorí sami nečítajú, iba žiakov znechutia ďalšou povinnosťou.

Povinné čítanie teda nepovažujete za dobrý nástroj.

Určite nie. Príkaz prečítať tú a tú knihu vyvoláva iba odpor. Samozrejme, ak sa chcem so študentmi na strednej škole baviť o významných dielach, treba si ich prečítať. Nesmie to však byť iba formalita, ktorú musia splniť, lebo inak nezmaturujú. Treba si ich skutočne s nimi prečítať a uvažovať do hĺbky o ich obsahu spoločne so žiakmi, vtedy to zmysel má.

V minulosti ste kritizovali stav školských knižníc. Ako by mala podľa vás vyzerať dobrá školská knižnica?

V ideálnom prípade si predstavujem, že by bola umiestnená už v školskom vestibule a žiaci by tak už pri príchode do školy museli prejsť knižnicou. Už len z hľadiska priestoru by mala byť akýmsi centrom školy, a nielen nejaký zatuchnutý sklad otvorený jednu hodinu do týždňa, v ktorom sú zastarané a nezaujímavé knihy.

Problém tiež je, že školské knižnice sa často snažia kopírovať verejné mestské knižnice. Školská knižnica má byť v prvom rade pre školu, a teda pre vzdelávanie. Mohol by do nej prísť napríklad učiteľ geografie, ktorý tam nájde kvalitné dokumentárne filmy alebo cestopisy a môže ich ponúknuť žiakom. Alebo v knižnici spoločne so žiakmi pracovať s digitálnymi materiálmi, ku ktorým školská knižnica kúpila prístup. Malo by to byť miesto, kde si žiaci robia poobede projekty, domáce úlohy, kde je doučovanie. Jednoducho, školská knižnica má byť súčasťou vzdelávania a žiaci či učitelia v nej nájdu najmä odborné materiály a knihovníka, ktorý vie kvalitne pracovať s informáciami a aj vie žiakov k takej práci viesť.
 

Prečo slovenskí žiaci dlhodobo zaostávajú v čitateľskej gramotnosti?

Jeden som spomínal, a to, že prestávajú na druhom stupni čítať a keď prídu v deviatom ročníku testy, majú problém. Je to akoby ste si spravili vodičský preukaz, štyri roky ste však nechali auto v garáži a potom si máte sadnúť za volant. Keď deti od piateho ročníka nečítajú, tak sa im aj text na jednom papieri A4 zdá pridlhý.

Prečítajte si tiež:
Deti potrebujú knihy Zdieľať

Ďalší problém je, že nemajú čitateľské zručnosti. Často sa pracuje iba s tým, že majú nájsť najdôležitejšiu informáciu v texte a zapamätať si ju. To je ale iba najnižší level. Neučia sa kriticky nazerať na text, hlbšie sa nad ním zamýšľať, zisťovať, čo ním autor sleduje, prečo ho písal určitým spôsobom a podobne. Prejavuje sa to potom aj pri matematike, pretože nevedia správne pochopiť zadanie.

Učitelia nevedia, ako ich naučiť myslieť nad textom, takisto im to nikto neukázal. Sú v tom často bezradní a nepripravení, ocitli sa v tom nečakane, pretože stále s nimi niekto riešil iba to, ako naučiť vedomosti. A potom príde test žiakov, ktorý hovorí, že nie sú podstatné vedomosti, ale práca s textom. A tu sa mnohí učitelia bránia. Prečo nás hodnotíte za čitateľskú negramotnosť, keď našou úlohou je učiť učivo?

Ako sa to dá zmeniť?

V prvom rade by som skúsil nadchnúť učiteľov pre čítanie. Snažil by som sa podporovať čítanie v rámci učiteľského zboru. Začať niečím jednoduchým. Vyhradiť čas na každej porade, kde niektorý z učiteľov porozpráva kolegom o zaujímavej odbornej knihe či článku, ktorý práve číta, a v čom sa mu zdá užitočný pre jeho prácu či pre prácu ostatných. Poznám učiteľky, ktoré si založili čitateľský klub a vášeň pre čítanie z nich priam srší. Ak sa učitelia nadchnú pre čítanie sami, ich žiaci to vycítia.

Taktiež by som sa snažil zalarmovať tých najlepších odborníkov, ktorí by učiteľom ukázali, ako učiť žiakov rozumieť textu a pestovať v nich čitateľské zručnosti. Nesmie však ísť iba o formálne semináre, ale o skutočne praktické kurzy, ktoré vychádzajú z reálnej praxe.

Odporúčame