Bude sa volať... (fejtón)

Na úvod varovanie – ak v texte nájdete meno svojho dieťaťa, táto urážka rozhodne nebola myslená vážne a všetky mená spomenuté v texte sú veľmi pekné. Skutočne.

V tom, že výber mena pre dieťa je zložitá problematika, bude so mnou súhlasiť asi každý, kto už nejakým tým potomkom disponuje. Do procesu vstupujú nielen naše vlastné predsudky, ale aj predsudky širokého okolia. Pamätám si, že som ako nič netušiaci zelenáč „osladila“ výber mena jednému kamarátovi: „Rafael? A budete mu hovoriť ako? Rafo? Veď to je ako rrrraf rrrraf – tak robí pes.“ Miesto odpovede som si vyslúžila tichý pohľad hrdého otca a drgnutie lakťom do rebier od manžela. Nuž, priznávam, nebola to moja najsvetlejšia chvíľka. Niekedy je jeden vtip o vtip priveľa.

Keď otehotnela švagriná, potešila som sa. V tej dobe som už strávila pri rodinných obedoch v kruhu manželovej rodiny nejaké tie hodiny a o dvojspojkových prevodovkách, turbách či spaľovaní by som vedela dať krátky rýchlokurz hocijakému motoristovi – amatérovi. Prírastok do rodiny teda predstavoval vítanú zmenu povedzme v trochu jednotvárnom okruhu diskutovaných tém.

Ako inak, došlo aj na výber mena. Švagriná nič netušiac uviedla prvú adeptku – Tamaru. To sa stretlo s veľkým ohlasom prítomných: „Tomáš, pamätáš si Tamara? Veď to bol ten černoch, čo sme ho mučili!“ radoval sa môj manžel, „a mal takéto ústa,“ vytočil peru naopak. Na vysvetlenie, rodina môjho manžela nevlastní tajne černošského otroka, ktorého nespratné deti neľudsky týrali – spomínaný Tamar bola handrová bábika s polystyrénovou hlavou.

"Výber mena pre dieťa je zložitá problematika. Do procesu vstupujú nielen naše vlastné predsudky, ale aj predsudky širokého okolia."

Zdieľať

Tak či onak, Tamara bola pasé. Ďalšia švagriná sa neopatrne zmienila, že keby mali dievčatko, chcela by, aby sa volalo Amálka. Predstava jemnej víly z rozprávky sa o krátky okamih v našich hlavách rozplynula. Nadobro. „Amálka? Veď to bola dedova šviňa!“ vykríkol opäť voľakto. A keď už sme boli pri zvieratách, tak sused mal dva kone – Julku a Maťa. Nemáte za čo.

Nastal čas a načim bolo meno pre nášho syna vyberať. Že si po inšpiráciu nepôjdem k manželovej rodine (ktovie, koľko zvierat mal dedo ešte okrem svine), bolo jasné. Embargo na niektoré mená som si niesla aj z domu. Môj otec ako politický antinadšenec ani nemusel nič povedať, ale všetkým bolo zrejmé, že Vladimír či Robert by vnukom veruže byť nemohol. Na blacklist som bez dlhého premýšľania pridala aj meno bývalého primátora. Za mňa sa na zozname ocitlo meno Paťo, o ktorom som vždy v kostiach cítila a v mojej imaginárnej škole sa aj potvrdilo, že je to nespratný žiak, ktorý neustále vyrušuje, čomu zodpovedali aj jeho študijné výsledky.

Poučení vyššie spomenutými zážitkami sme vedeli, že meno neradno dopredu oznamovať. Rodine sme poslali až esemesky po synovom narodení: Máme Mikuláša. Synovci a netere chceli prísť nového bratranca pozrieť čo najskôr. Prečo ich zaujíma také malé dieťa, mi nešlo do hlavy. Až švagriná mi to ozrejmila. Cestou domov synovec v aute položil zásadnú otázku – bábätko síce videl, ale kde bol ten Mikuláš? Nomen omen. Asi synovi budeme musieť doplniť garderóbu o vysokú čiapku, berlu, a hlavne mech s darčekmi.

Gabriela Vanacká

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo