Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
03. apríl 2020

Chcela som hovoriť s obeťou, vrahom aj Slovákmi, čo zachraňovali ženy z rúk ISIS

Rozhovor s reportérkou Ivou Mrvovou o troch mesiacoch v Iraku a našich krajanoch, ktorí pomáhali dostať sexuálne otrokyne väznené ISIS naspäť na slobodu.

Chcela som hovoriť s obeťou, vrahom aj Slovákmi, čo zachraňovali ženy z rúk ISIS
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s reportérkou Ivou Mrvovou o troch mesiacoch v Iraku a našich krajanoch, ktorí pomáhali dostať sexuálne otrokyne väznené ISIS naspäť na slobodu.

Na boji proti Islamskému štátu sa podieľali aj Slováci. Nerobili tak so zbraňou v ruke. No aj vďaka jednotlivcom a finančnej podpore z našej krajiny mohli vzniknúť záchranné siete na pomoc ženám, ktoré ako svoje sexuálne otrokyne väznili bojovníci ISIS.

Iva Mrvová vymenila slovenskú politickú scénu, ktorú ako novinárka pokrývala, za život reportérky v povojnovom Iraku. Strávila tri mesiace snahou porozumieť človeku: ženám, ktoré prežili peklo; mužom, ktorí ho spôsobovali, aj tým, čo riskovali svoj život, aby ich z neho dostali. 

Na základe desiatok rozhovorov a situácií Iva píše knihu. V širokom rozhovore hovorí o svojej reportážnej aj osobnej ceste. Podelila sa s nami, čo sa dozvedela o človeku, bohu, utrpení aj motiváciách, ktoré nie sú čierno-biele. Priblížila nám, ako prežívala vyostrenú realitu, strach aj úsmevné stretnutie s imámom.

Irak vás priťahuje dlho. Boli ste tam so Slovenskou katolíckou charitou už v 2017, keď ste dokumentovali slovenskú humanitárnu pomoc pre iracké ženy, ktoré zajal ISIS a urobil z nich sexuálne otrokyne. Čo je tá téma, ktorá vás fascinuje?

Nie je to Irak ani Sýria. Je to človek tam. Fascinuje ma zrážka civilizácií: islam a kresťanstvo a otázky, ktoré v Európe riešime a budeme riešiť kvôli situácii s migrantmi a tým, že svet sa prirodzene zráža a prepája. Ako novinárka som pokrývala domácu politiku a najmä hodnotové témy. Videla som, ako sa týchto komplexných otázok na Slovensku bojíme. Veľmi málo vieme o svete, ktorý nás obklopuje, a to nás robí zraniteľnými. V roku 2017 som videla skupinu Slovákov, ktorí sa snažili dostať ženy a deti z podmienok, ktoré si vieme len veľmi ťažko predstaviť. Chcela som ukázať, čo je to sýrska, iracká, arabská kultúra, prečo sa jej báť či nebáť.

V čom nás naša neznalosť robí zraniteľnými?

U nás cítim strach. A v strachu sa zle myslí. Je to trochu chyba aj nás novinárov. Vidíme všetko cez výbuchy a extrémistické útoky. Presne to využíval Islamský štát. Terorizmus je divadlo, potrebuje divákov. Vraždy a popravy v priamom prenose boli okamžite na všetkých kanáloch. No to je iba vrchol ľadovca. Za ním je celé spektrum príbehov, motivácií, konfliktov. Snažiť sa tomu porozumieť si však vyžaduje čas a väčšiu mentálnu energiu.

O situácii na Blízkom východe píšu novinári aj bez toho, aby tam vycestovali na tri mesiace, robili rozhovory s bývalými príslušníkmi ISIS či znásilnenými ženami na miestach, ktoré nie sú pre mladú bielu novinárku bezpečné. Čo bolo to nutkanie, tá potreba ísť tam osobne? 

O Blízkom východe sa dá veľa čítať. No je úplne iné ísť tam a cítiť to teplo, „vôňu“ výfukov a ropy, strach z ľudí, a zároveň blízkosť s nimi. Len tak dokážem ísť ako reportérka do hĺbky, prežiť to aspoň sčasti s nimi. Byť s človekom. S obeťami aj vrahmi. Chcem to pochopiť z viacerých strán. Prečo žijú, ako žijú? Čo je dôvodom, že je tam stále prítomný konflikt? Aké miesto má v tomto všetkom islam? Ako vyzerá ich viera v dennom živote? Reportáž nás dokáže priblížiť k druhému človeku, vie nás rozkývať, vytrhnúť zo zaužívaného. Aby sa nestalo, že sa narodíme a zomrieme v tých istých škatuľkách. To je trochu málo. 

Foto: Branislav Wáclav

Aj vy ste chceli ísť mimo svojich škatuliek?

Pokrývala som domácu politiku. Je to potrebná a dôležitá práca. No postupne mi prestala stačiť, prestalo ma zaujímať, čo povie ten a ten politik. Nadobudla som pocit, že viem byť pre našu spoločnosť užitočnejšia inde. Vedela som, že toto potrebujem urobiť. Môžete to nazvať poslanie alebo zvláštne hobby.

Prečo chcete pochopiť, čo ide hlavou džihádistovi a týranej žene?

Témou môjho hľadania, aj veľmi osobného, je otázka, čo sú naše „manuály na život“. Ako si vyberáme, čo a ako chceme žiť. Vieme fungovať rýchlo a mnohí by tvrdili, že šťastne, v pene dní. No občas sa zastavíme a pýtame sa: načo som tu? Po mnohých overovaniach a zlyhaniach som si vybrala svoju cestu. Fascinuje ma, že niekto si vybral úplne inú cestu. V niečom sú podobné a v mnohom veľmi, veľmi odlišné. Prečo to tak je, nezistím cez štúdie a tabuľky, ale len vtedy, keď sa rozprávam priamo s ľuďmi.

Čomu sa snažíte porozumieť?

Hodnotový systém človeka sa vie veľmi vychýliť a vzniká priestor pre náboženský extrémizmus. Kresťanstvo život predstavuje ako dar. Ten má svoje sínusoidy, no viera nás učí žiť ho naplno. Aktívne ho tvoriť, pretvárať. Tešiť sa z neho. Mnoho ľudí v Iraku a Sýrii sa rozhodlo v mene boha zomrieť. Skutočný život pre nich nie je tento, ale ten nasledujúci. Smrť je bránou. Nezaujíma ma, ako funguje Islamský štát, ale ako rozmýšľa takýto človek. Čo všetko ho vedie k tomu, aby sa tohto veľkého daru vzdal.

Nedávno ste si dali namiesto rúška svoj nikáb, teda čierny závoj z Iraku, a sledovali ste, čo na to slovenskí vodiči MHD a predavačky pri pokladniach. Reakcie sú úsmevné aj veľavravné. Desí nás blízkovýchodná kultúra? Po tom, čo ste videli, vás desí viac alebo menej? 

Na to nie je čierno-biela odpoveď. Skúsenosti týchto ľudí sú pre nás často nepochopiteľné. V Iraku ma sprevádzali takzvaní fixeri – tlmočníci aj ochrancovia. Dvaja z troch zabili človeka. Bohužiaľ, je to realita mnohých. Až keď sa v tomto prostredí pohybujete dlhšie, začnete chápať, kto zabíjal v sebaobrane a kto to robil z potešenia. Potom sú tu ľudia, ktorí sa narodili do krajiny, kde nemôžu žiť slobodne a rozvíjať svoj potenciál. Na Slovensku nefunguje tisíc vecí, no som zaň vďačná. Náboženstvo je v násilí na Blízkom východe významná premenná. A treba ju brať do úvahy. No nie je jediná.

Fixer, tlmočník pri rozhovore. Zbrane patria ženským jezídskym jednotkám YBŠ. Foto: Archív Ivy Mrvovej.

Aké boli vaše prípravy na takúto cestu? Novinárske, fyzické aj psychické?

Irak som poznala z roku 2017, keď prebiehala otvorená vojna. Situácia bola teraz pokojnejšia, no v krajine je stále prítomná obrovská nedôvera medzi ľuďmi. Je to prirodzený následok vojny. Situáciu v Iraku som sledovala, po celý čas som bola v kontakte s miestnymi. Dala som výpoveď v práci, zobrala si zápisníky a knihy a vyrazila. Obrovskou vecou bolo, že sa mi na túto cestu podarilo vyzbierať peniaze najmä vďaka ľuďom, crowdfundingu. 

Mali ste pred odchodom v hlave príbehy ľudí, ktorých chcete stretnúť?

Áno. Veľa ovplyvnil Iračan Khalil, ktorý dnes žije v utečeneckom tábore pri Hannoveri. Je jednou z hlavných postáv v knihe. Bol koordinátorom záchrannej siete, ktorá „kradla“ sexuálne otrokyne džihádistom a unášala ich späť na slobodu. Slováci ich podporovali najmä finančne. Khalil mi dal veľa kontaktov.

Vedeli ste dopredu, s kým chcete hovoriť?

Mala som vytypované profily ľudí. Točili sa okolo ľudských motivácií, zlých alebo dobrých. Chcela som hovoriť s obeťou, vrahom aj Slovákmi, ktorí sa do záchrany žien zapojili. Prvou líniou knihy je na pozadí pomoci ukázať stret našej, stredoeurópskej kultúry s tou blízkovýchodnou. Druhou je otázka, ktorá by sa dala zhrnúť asi takto: čo s tebou urobil tvoj Boh a čo si ty urobil s ním?

Z čoho sa skladal váš reportérsky deň? 

Prebiehali tam protesty a všetko sa menilo zo dňa na deň. Moje plány stroskotali asi štrnásťkrát a potom som si ich prestala robiť. Dohody o presnom čase stretnutia, na ktoré sme v Európe zvyknutí, v Iraku veľmi nefungujú. No všetko sa na seba krásne nabaľovalo – jeden človek odporučil druhého. Niekoľko dní som strávila v utečeneckom tábore. Blízkovýchodná pohostinnosť, často od tých najchudobnejších, je neporovnateľná s ničím. Skončila som aj na svadbe. To sa nedá naplánovať, to sa dá len žiť. 

Čo s tebou urobil tvoj Boh a čo si ty urobil s ním?  Zdieľať

Chodili ste zahalená?

Svoju základňu som mala v kresťanskej časti, v autonómnom Kurdistane. Tam to nebolo potrebné. Budila som síce pozornosť, no je bežné, že sa ženy nezakrývajú. V okolí Mosulu, na miestach kde ešte donedávna pôsobil Islamský štát, to potrebné bolo. 

Vybrali ste sa sama. Ako mladá biela žena bez krytia redakcie do povojnového regiónu ste išli do rizika. Bol s vami prítomný strach?

Samozrejme. Osobne strach pociťujem viac ako napätie. Robila som rozhovory so znásilnenými ženami, ktoré boli úplne zničené. Bála som sa, že im pripomínam ich traumu a čo to v nich vyvolá. Podobne som sa necítila dobre v noci, kde sa okolo stále pohybovali skupiny radikálov. Viackrát som si nebola istá, čo je za človeka osoba, s ktorou sa idem stretnúť. Overiť ho bolo možné len sčasti. Riziko, ktoré žene hrozí od mužov, je jasné.

Ako vnímali oni vás? 

Biela žena je automaticky Američanka. Cítila som aj nenávisť. Nielen od mužov, ale aj od žien. Môj pigment a farebné oči nepomohli.

Arabky z Centra pre povojnovú rekonciliáciu na severe Iraku sa tešia návšteve z Európy. Foto: Archív Ivy Mrvovej.

Ako ste sa vyrovnávali s tým, čo vám hrozilo?

Na Slovensku neexistuje žiaden tréning pre reportérov. Nemecká reportérka Souad Mekhennet, ktorá pokrýva svet náboženského extrémizmu, opisuje, ako bola vo väzení v Egypte. Hrozilo jej znásilnenie a rátala minúty, kým sa to stane. Vtedy sa v mysli vracala k svojmu tréningu. My na Slovensku nič podobné nemáme. Ako sa správať v takejto situácii? Aj ja som sa mentálne pripravovala a prirodzene rátala s rizikom. Niekto je pyrotechnik a policajt. Istý risk je súčasťou mnohých povolaní a je prítomný aj v reportérskej práci. Mohli by sme byť však pripravení lepšie. A nielen my ženy.

Tomuto slovu sa nedá vyhnúť, je skúsenosťou väčšiny žien, s ktorými ste hovorili. To slovo je znásilnenie. Žena o ňom azda ani nemôže písať bez toho, že by sa jej aj osobne nedotýkalo. Čo ste počuli v príbehoch?

Jedna z prvých vecí, ktoré som pochopila ešte v roku 2017, je, že takéto čosi sa dá prežiť, iba ak sa žena od seba vnútorne odpojí. Od toho, čo prežíva. Mnohé ženy preto zostali apatické. Je to prirodzená reakcia. S telom si robia jedno, svoju dušu ochránim tým, že „odídem“. No zároveň im tento stav znemožňuje opäť prežiť radosť.

Ako prebiehali tieto rozhovory?

Ako reportérka som sa snažila ísť čo najbližšie, no nie nasilu. Mnohé z týchto žien spočiatku rozprávali len fakty a takpovediac technikálie. Stalo sa mi toto a takto. Mala som tú výhodu, že som s nimi v utečeneckom tábore mohla byť dlhšie. Budovalo sa medzi nami isté puto a typ dôvery. Vtedy dokázali hovoriť viac. Išli naspäť a pokúsili sa spojiť so svojím prežívaním. Vtedy prišiel plač. Všetko sa to hýbalo.

Títo ľudia sa dnes spolu učia nanovo žiť. Ľudia, ktorí sa predtým vraždili, žijú vedľa seba.  Zdieľať

Čo je s týmito ženami dnes?

Jezídi, ktorých sa násilie a znásilnenia týkali najviac, sú v Iraku a Sýrii minorita. Bohužiaľ, to „dobré“ na tejto situácii bolo, že ho zažilo toľko žien, že sa z neho stala zdieľaná stigma. Keď ženu znásilnia, pripnú jej akoby na hruď šarlátové písmeno. Žena pociťuje hanbu, poníženie. Hoci za nič nemôže. Často odchádza do samoty. Môcť sa rozprávať s inými ženami, ktoré zažili to isté, oslobodzuje. Počúvala som aj príbeh matky. Najprv znásilnili ju a potom jej dieťa. To je ďalšia, nepredstaviteľná vrstva bolesti: nedokázať ochrániť vlastné malé dieťa, ktoré vás žiada o pomoc. Dnes prebieha diskusia o tom, že aktom terorizmu nie sú len vybuchujúce vlaky a autobusy, ale aj činy ako tieto. Je to spôsob, ako eliminovať človeka, celú komunitu aj náboženstvo. Je to zbraň. 

Dá sa z niečoho takého zotaviť?

Veľmi to závisí od jednotlivca. Niektoré ženy sa počas zajatia pokúsili o samovraždu. Bol to typ mentálneho vykúpenia. Zdal sa im to ako jediné východisko. A zároveň aj atribút moci: som to ja, kto sa napokon rozhodne, že odtiaľto odíde. To je všetko, čo môžem. Niektoré ženy sa zo zajatia dostali, no nezvládli realitu po ňom. 

Čo bola ich realita po zajatí?

Myslíme si, že veď už sú z toho vonku, už ich nikto neznásilňuje a netýra. No až v tejto druhej fáze prichádza celé spracovanie traumy. Bolesti hlavy, brucha, nočné mory, všetko psychosomatické prejavy posttraumatického šoku. Zároveň museli čeliť tomu, že časť ich rodiny zmizla. Predstavujeme si, že keď padne posledný výstrel, vojna sa skončila. No je to podobne ako v Rwande. Títo ľudia sa dnes spolu učia nanovo žiť. Ľudia, ktorí sa predtým vraždili, žijú vedľa seba. Šíiti a sunniti, jezídi a kresťania.

Inzercia

Existuje v Iraku psychologická podpora?

Tak ako je u nás ešte hanbou ísť k terapeutovi, na Blízkom východe je to prítomné násobne viac. No to, čo sa stalo, tieto procesy pohlo. Dnes je k dispozícii pomoc zo zahraničia, napríklad zo Škandinávie. 

Jezídske ženy zachránené z otroctva aj vďaka sieťam, ktoré spolufinancovali Slováci. Foto: Archív Ivy Mrvovej.

Zmenil sa po tom všetkom, čo ste počuli, váš pohľad na mužov?

Nie je to len protipól jezídske ženy a muži otrokári. Do ISIS vstúpilo aj množstvo žien. Motivácie boli podobné ako u mužov: chuť po dobrodružstve, oddanosť bohu, túžba byť účastný na tvorbe kalifátu. Niektoré ženy prichádzali do Islamského štátu ako zdravotné sestry. Až potom pochopili, že realita je iná. A boli aj muži, ktorí boli sexuálne zneužívaní. Vo vojne sa deje všetko. Na druhej strane, jeden z mojich fixerov ma zobral domov k svojej žene a deťom, hoci to jeho rodinu ohrozovalo. Šiel prvý, aby ma chránil, keď sme boli v oblasti, kde mohli byť míny. Často som bola dojatá, akých mužov som stretla.

Pozrime sa na Slovákov, ktorí boli do záchranných sietí zapojení. Mnohí z nás vôbec nevedia, že Slováci v boji proti ISIS vôbec nejakú úlohu zohrali. Čo sú to za ľudia a čo robili?

V niečom sú to neobyčajní ľudia. Na mieste bol humanitárny tím profesora Krčméryho na čele so Zuzanou Ulman. Zuzana je absolventka Kolégia Antona Neuwirtha, odkiaľ sa poznáme. V období, keď sme v správach počúvali o koptských kresťanoch a rozširujúcej sa vojne v Iraku, ona tam zakladala kliniku STEP - IN. Časom prišli ďalší Slováci aj iní Európania či Američania a sú tam doteraz. Ich prvotnou úlohou bolo pomáhať počas humanitárnej katastrofy. 

Kto sa zapojil do pomoci ženám?

Istá časť z tímu sa začala venovať iným „typom zranení“, ktoré videli. Vtedy sme v médiách počuli len málo o tom, že sa v 21. storočí deje masové sexuálne otroctvo. Malá skupina Slovákov hľadala, ako nájsť prienik medzi tým, čo treba, a tým, čo Slovensko môže ponúknuť. Táto pomoc prúdila nielen od Vysokej školy svätej Alžbety, ale aj od Slovenskej katolíckej charity a priamo od slovenských biskupov. 

Boli niektorí Slováci aj priamo fyzicky účastní na samotných akciách, na ktorých hľadali a zachraňovali tieto zajaté ženy?

Za check-pointy, kde sa trepotala čierna vlajka Islamského štátu, nebolo pre belocha možné vojsť. Najskôr by ho uniesli a pýtali zaňho výkupné alebo by ho na mieste zabili. Vo vojne sa všetko melie. Treba reagovať tvorivo. Úlohou Slovákov bolo nájsť domácich, ktorí mali vnútri „kalifátu“ svoje spojky, na tieto záchranné siete sa napojiť a finančne ich podporovať. Šli s nimi až na hranicu Islamského štátu, kde spolu čakali na spojky – teda ľudí, ktorí rôznymi polovojenskými operáciami dostávali ženy a deti von z územia ISIS. 

Prečo to robili?

Niektorí pre vyššie dobro. Niektorí preto, lebo ich rodiny nemali z čoho žiť.

Čo „platila“ Slovenská strana?

Prácu spojok a všetko, čo bolo treba pre samotné operácie. Slovensko platilo aj takzvané safe-housy. Keď sa zistilo, že otrokyňa chýba, začal sa rozruch. Mnohokrát sa nedalo ženu dostať z územia na jedenkrát. V týchto domoch čakali niekedy aj dva týždne na vhodný okamih, kým ju mohli vyviezť von. Niekedy sa to však nepodarilo. Zabili ženu aj jej záchrancov. Bieli teda mohli ísť „len“ na hranicu a sledovať jej návrat. Vidieť to neľahké, ale šťastné zvítanie s rodinou a overiť si, že prostriedky boli využité na to, na čo boli poskytnuté. 

Pochopila som, že mnohí džihádisti sú svojím myslením až magicky obyčajní.  Zdieľať

Prečo ste robili rozhovory aj s ľuďmi z Islamského štátu, ktorí boli za tieto veci zodpovední? 

To bolo centrom môjho hľadania. Toto myslenie treba pochopiť a potom ho eliminovať. Bude nás sprevádzať ešte dekády. 

Čo ste videli, keď ste sa pozreli do hlavy džihádistovi?

Predstavujeme si, že boli dobrí a zlí, obete a džihádisti. To spektrum je však širšie. Po vyhlásení kalifátu nastal pohyb, aj v Európe, k ISIS sa pridalo niekoľko tisíc zahraničných bojovníkov. Jednou z motivácií bola aj možnosť sexuálnej otrokyne. Vyhlásenie kalifátu podnietilo predstavu blížiaceho sa konca sveta, na ktorej chceli byť mnohí účastní. Je to vzrušujúce ako pre mužov, tak i ženy. Súčasne boli aj džihádisti, ktorí otrokyňu odmietli.

Hovorili ste priamo s členmi ISIS?

Nepodarilo sa mi ísť do väzení a rozprávať sa priamo s obvinenými, pretože počas môjho pobytu prebiehali v Iraku protivládne protesty. No väzni dokážu veľmi klamať. Ide im o život, hrozí im trest smrti. Aj preto som sa rozprávala so sympatizantmi ISIS, no mimo väzení. Nie je tam asymetria moci, ako keď sa rozprávate s pripútaným väzňom a strážca pritom počúva, čo vám hovorí. 

Akí sú to muži?

Predstavovala som si sofistikované zlo. ISIS riadil štát, mal ministerstvá, vojenské stratégie, ktoré sa mu dlhý čas darilo plniť, a efektívnu náborovú propagandu. To bola možno vrchná časť hierarchie. No potom som pochopila, že mnohí džihádisti sú svojím myslením až magicky obyčajní.

Prečo sa k nemu títo „obyčajní“ muži pridávali?

Islamský štát je sunnitský. Mnohí z týchto ľudí boli dlho ničení zo strany šiitskej vlády. Aj vďaka tomu našiel ISIS podporu v sunnitskom Mosule a okolitých mestách. Viacerí, ktorí tlieskali na uliciach a námestiach, keď Islamský štát prichádzal, nechceli ubližovať. Tešili sa len, že dostanú konečne rovnaké politické práva. Keď neskôr videli, k čomu to celé smeruje, chceli vystúpiť. Bolo už však neskoro. 

Niekedy vás považujú za bezpečnostné riziko, inokedy za exotiku. Hliadky irackej polície a armády. Foto: Archív Ivy Mrvovej.

Kde tu hrá úlohu náboženstvo?

Každý z týchto ľudí žije okrem bežnej reality aj vo svojom metafyzickom svete. Mnohí to, čo robili, mysleli v nejakom smere úprimne, autenticky. Naozaj chceli zomrieť, obetovať svoj život pre čosi, čo človeka presahuje. To by sme za iných okolností vedeli obdivovať. Toto však spôsobilo iba obrovské utrpenie.

Ktorý z príbehov vás hlboko osobne zasiahol?

Bol jeden rozhovor, pri ktorom môj fixer plakal. A to bol tvrdý chlap so skvelým humorom. V štvrti v Mosule, kde väčšina ľudí podporovala Islamský štát, sme robili rozhovor so „spojkou“. Mužom, ktorý vyťahoval ženy z otroctva. Bol to sunnita a zachraňoval jezídky a kresťanky. Až na mieste som si uvedomila, že ho svojou prítomnosťou ohrozujeme. Môžete mať desať šatiek, no aj tak mnohí vedia, že ste biela žena zo Západu. 

Čo sa stalo?

Okolie stuhlo. Rýchlo nás zavrel u seba doma. Bol to obyčajný chudobný muž so štyrmi deťmi. Keď sa dozvedel, čo sa jezídkam deje a že ich mučia – mnohí o tom nevedeli –, chcel pomôcť. Nakontaktovali ho ľudia zvonku. Niekoľko z týchto žien našiel, v ich apatickom stave ich vyvážal von. Jednu z nich schovával u seba doma a s manželkou sa o ňu staral, kým opadol chaos po jej zmiznutí. Keby ho našli, zomrel by on i celá jeho rodina. Ako sám povedal, nemohol to tak nechať. Hanbil by sa pred očami Alaha. No boli aj úsmevné príbehy.

Úsmevné?

Šli sme stretnúť mosulského imáma, ktorému ponúkli vstup do ISIS. Bol to saláfista, tých sa k teroristickým skupinám dnes pridáva najviac. Navrhol stretnutie u neho doma. Vraj to bude bezpečnejšie. Nebola tam kaviareň, kde si môžeme dať kávu. Idem? Hovorím si, inšalláh, idem. Stretli sme sa za Mosulom, ich auto pred nami, svietil mesiac. Nebolo mi všetko jedno. No keď povedal: „Som rád, že ste prišli. Poďme odtiaľto preč, v okolí sú skupiny Al-Káidy a Islamského štátu“, povedali sme si s fixerom, že tu sa zhodneme. Tak sme išli za ním. Bol to jeden z najlepších rozhovorov. Mohol byť sudcom pre celý kalifát, no odmietol. Ako oddaný svojej viere sa na mňa, ženu, nemohol pozrieť. Nosil mi čaj bez toho, aby ku mne obrátil hlavu. Rozprával sa len s mojím fixerom a ja som fixerovi vravela, čo sa má pýtať. V zadnom vačku mi počas nahrávania zavibroval telefón. To sa nestalo niekoľko dní, kvôli protestom boli v krajine vypnuté siete. Písala mi mama. Pýtala sa, kedy sa vrátim a čo si prosím jesť.

Zdá sa, že ste si so sebou priniesli Irak do Ružinova. Ako sa dá také niečo spracovať?

Momentálne som v tej druhej, tichej fáze reportérskej práce. Všetko to pomaly spracovávam, zapisujem. Materiálu je dosť. Jednak zápisky z rozhovorov a poznámky z môjho vlastného prežívania. Tieto dve som plánovala striktne oddeliť. Z tohto konceptu ma vyrušil môj editor. 

Čo vám povedal?

Daj tam svoj strach, vône a chute, všetko, čo si cítila. Protestovala som. Postupne som však zistila, že jedno od druhého nejde plne oddeliť. Vždy je to aj vaša skúsenosť. 

Ako vás táto skúsenosť zmenila? 

Realita tam je vyostrená. Keď zažijete blízkosť smrti ako ľudia tam, prežívate prítomnosť naplno. Aj keď nechcete. V Európe sa to učíme, dnes možno silnejšie. Často však bežíme a netušíme kam. Tam sa žije tu a teraz. To je jedna z vecí, ktorú som si priniesla. Zároveň ísť tak blízko k vrahovi aj obeti znamená zobrať si ich skúsenosť a trochu ju poťažkať, ponosiť. Časť „vyčistím“ tým, že o nej napíšem. No časť v človeku zrejme zostane.

Plánujete sa tejto téme venovať naďalej?

Vždy ma bavilo písať a neplánujem sa toho vzdať. Je tam čo rozvíjať, učiť sa. Súčasne treba vedieť rozkódovať tento typ radikálneho myslenia a predchádzať mu. Keď nám vybuchnú vianočné trhy, príde tretia vlna migrantov alebo sa dostane do parlamentu ďalšia „neštandardná“ strana, môže byť neskoro. Takže áno, rada by som sa tomu venovala ďalej. V tej akademickej i praktickej rovine.

Čo ste sa v Iraku dozvedeli o sebe?

Som človek, ktorý má rád kontrolu, rácio, analytiku a nadhľad. To sa niekedy bije s prežívaním duchovna. V Iraku sme mali s tým hore veľmi dlhé dialógy. Miešali sa vo mne veci, čo som videla, cudzie príbehy, moje prežívanie a adrenalín. A ja som potrebovala ticho. To bol priestor na tento dialóg. Boli situácie, keď som si vravela: Bože, nech si kdekoľvek, teraz budeš tu, pri mne. A myslím si, že bol. Dali sme si high-five. A som rada, že to tak zostalo.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva