Bábätko podľa manuálu

Ťažký život rodiča. Zovšadiaľ sa valia návody, čo a ako správne robiť s malým uzlíčkom, čo ste si práve priniesli z pôrodnice. Radí svokra, radí mama, radia kamarátky.

V kníhkupectvách sa police s výchovnou literatúrou prehýbajú pod ťarchou rôznych teórií. Aj internet prekypuje zaručenými metódami, ako vychovať dokonalé a šťastné dieťa. Čo si s tým počať? Vtipkár by povedal, že druhé dieťa. A veľa problémov, čo s tým prvým, sa vyrieši samo od seba.

Tri metódy, tri poradkyne

Dokumentaristi BBC na to šli inak. Tri najvplyvnejšie výchovné teórie minulého storočia otestovali na reálnych britských rodinách s reálnymi bábätkami. Každej rodine pridelili konzultantku, ktorá na malého novorodenca implementovala svoj výchovný manuál. Už od prvého dňa jeho života. A po dobu troch mesiacov sledovali, aké dosahy to má na bábätká a ich rodičov.

Na minútu striktný režim, veľa čerstvého vzduchu, vlastná izba a žiadne dotyky či utišovanie plaču. Nie je predsa možné, aby taký malý tvor manipuloval svojimi rodičmi. Tak to chodilo v Británii v päťdesiatych rokoch, ale mnohí sa týmto manuálom riadia aj dnes. Otcom metódy je Frederic Truby King, podľa ktorého knihy  The Feeding and Care of Baby bábo v prvých mesiacoch potrebuje len jedenie, spánok a rast. A rodičia do toho nemajú čo zasahovať. Fakt, že idea pochádza z počiatku minulého storočia a jej inšpiráciou bol život mladých teliatok, je tak smutno-smiešnou pikoškou.

Trend, ktorý v šesťdesiatych rokoch nasadil doktor Benjamin Spock svojou metódou zahŕňania bábätka nekonečnou láskou a pozornosťou, bol preto malou revolúciou. Nečudo, že jeho kniha Baby and Childcare sa okamžite stala bestsellerom. Spock odporúča kŕmiť dieťaťa na požiadanie, spať s ním spoločnej izbe a hrať sa s ním tak často, ako chce.

"Bábätkom sa netreba nechať manipulovať. Treba mu ukázať, kto určuje pravidlá, a keď časom zistí, že jeho manipulácia nefunguje, tak prestane plačom vydierať."

Zdieľať

A potom, v rokoch sedemdesiatych, prišli indiáni. A známy koncept kontinua, ktorý z amazonskej džungle priniesla Američanka Jean Liedloff. Trik spočíva v umení skopírovať indiánske spôsoby. Základom je bábätko non-stop nosiť, až kým sa samo nevie pohybovať – čiže do veku šiestich či ôsmich mesiacov. Spanie v rodičovskej posteli a dojčenie na požiadanie sú tiež samozrejmým imperatívom.

Na Slovensko výchovné trendy zo západu dorazili s aspoň dvojdekádovým oneskorením. Dnešní tridsiatnici si určite spomenú na striktný režim a spanie v kočíku na balkóne. Zatiaľ čo koncept kontinua, v Británii populárny v sedemdesiatych rokoch, sa na Slovensku začal vo väčšom spomínať až v novom miléniu.

Vyspatí rodičia, smutné deti

Ale späť k experimentu. Bábätká, na ktoré bol v dokumente uvalený režim päťdesiatych rokov, po troch mesiacoch fungovali ako hodinky. Jedli a spali v presne daných intervaloch. Zaspávali samy a v noci prespali dvanásť hodín. Keďže boli na fľaši a nenáročné na obsluhu, vedeli fungovať s hocikým, nielen s mamou.

Doružova vyspatí rodičia si mohli pokojne vyraziť na celý večer do mesta či usporiadať hlučnú párty vo svojom dome. Ako však dosiahnuť tento sen každého nového rodiča?  Nuž, ľahké to nie je. Vyžaduje to opakovane viac dní za sebou počúvať niekoľko hodín trvajúci bezbranný plač malého tvorčeka. Metóda totiž káže zavrieť dvere do spálne a otvoriť až o štyri hodiny. Na maznanie sa s bábom je vyhradených len desať minút denne. A pri kŕmení treba držať dieťa čo najďalej od tela, aby sa necítilo príliš komfortne, lebo potom by náhodou zaspalo mimo svojho nariadeného času a nevypilo by svoju nariadenú dávku.

Konzultantka Kingovej metódy za svoj týždenný pártisíclibrový honorár vysvetlí aj prečo. Bábätkom sa netreba nechať manipulovať. Treba mu ukázať, kto určuje pravidlá, a keď časom zistí, že jeho manipulácia nefunguje, tak prestane plačom vydierať.

Mnohí budú namietať, že niekoľkodňové či týždňové dieťa nedokáže manipulovať, ale plačom vyjadruje reálnu potrebu. A potreba dotyku – byť v náručí – je pre bábätko rovnako dôležitá ako potreba jedla a spánku. Ak deti po čase vzdajú plač, je to len preto, že sa naučia apatii. A utrpí tým vedomie ich vlastnej hodnoty – keďže lekcia, ktorú sa naučia, je, že nie sú hodné reakcie a ich komunikácia nefunguje. Sú to vlastne zlomené, smutné deti, ktoré na Slovensku poznáme z detských domovov. Tam tiež bábätká fungujú pod podobným prístupom.

Jiřina Prekopová: „Keď sa v primitívnych kultúrach dieťa nosí a dojčí na matkinom tele, musí sa nutne prispôsobiť jej... Keď však dnešní rodičia dieťa nosia, prebieha prispôsobovanie obrátene."

Zdieľať

Práve pre drastickosť scén s bábätkami ponechanými celonočnému plaču bol dokument prijatý veľmi kontroverzne. Dokonca kvôli enormnému počtu sťažností sa film dostal na stôl Ofcom – britskému dozornému orgánu. Ten však vyšetrovanie uzavrel hodnotením, že je to v poriadku, keďže dokument ukazuje výhody aj nevýhody všetkých metód.

S Indiánmi k svetlým zajtrajškom

Stratené šťastie podľa indiánskeho návodu v dokumente hľadali dve rodiny. Prvá si na neustále nosenie a dojčenie novorodenca relatívne dobre zvykla. Bábo v druhej rodine malo koliky a ani nosenie jeho plač neutišovalo – čo je podľa konceptu kontinua niečo, čo indiánske deti nepoznajú. Nehovoriac o tom, že tatinka po nejakom tom dni nosenia balíček na chrbte či hrudi už očividne zaťažoval.

Tento prístup návratu k prírode a prirodzenosti už na prvý pohľad oveľa lepšie rešpektuje potreby dieťaťa. Dá sa však v modernom svete naozaj skopírovať indiánske prostredie? Namiesto sterilných bytov, hluku áut a vysávačov prírodu, bezprostrednosť poveternostných vplyvov, kúpanie v rieke a stan s udupanou hlinou. Namiesto mamy ako jedinej spoločníčky väčšinu dňa celý kmeň, s mnohými ďalšími bábätkami, deťmi a pármi rúk na nosenie.

Aj známa autorita v oblasti detskej psychológie Jiřina Prekopová varuje pred prílišnou snahou zavádzať prírodné spôsoby do moderného sveta. „Keď sa v primitívnych kultúrach dieťa nosí a dojčí na matkinom tele, musí sa nutne prispôsobiť jej... Keď však dnešní rodičia dieťa nosia, prebieha prispôsobovanie obrátene," píše v knihe Malý tyran.

V prostredí, kde neexistujú obmedzenia a nebezpečenstvá, ktoré deti prírody zažívajú a musia rešpektovať, sa to celé môže zvrhnúť a namiesto spokojných detí vyrastú nezvládnuteľní spratkovia. Veď indiánske matky neriešia, či si vezmú šatku na nosenie z bambusového vlákna alebo radšej z bavlny, a keď sa bábätku nepáči v jednom type nosiča, tak radšej mu kúpia taký, odkiaľ bude mať lepší výhľad.

Všetci happy

A čo metóda šesťdesiatych rokov? Veľa lásky je fajn, ale aj sami rodičia v dokumente boli na viacerých miestach zmätení. A to najmä radou, aby nasledovali svoje inštinkty. Dieťa revalo, budilo sa v noci a oni súrne túžili po nejakom návode, ako na to. „Toto bábätko, ktoré máte, sa nikdy predtým nenarodilo. Je to vaše bábätko, váš život, vaša cesta,“ zdôrazňuje v dokumente inštruktorka. Nuž, ľahký život konzultanta – zarábať ťažké peniaze s takými vágnymi radami.

K téme:
Verejnosť pri dojčení (alebo Dojčenie na verejnosti)

Zdieľať

Avšak keď sa v poslednom diele rodiny stretnú, aby sa konfrontovali a zhodnotili, či použili správnu metódu, sú všetci so svojím výberom spokojní a nemenili by. Aj keď rodičia idúci podľa päťdesiatych rokov v náznaku trošku ľutujú, že ich dieťa nemá s nimi taký vzťah ako bábätko konceptu kontinua.

Žiaľ, dokument BBC sa končí v troch mesiacoch veku detí, teda diváci sa nedozvedia nič o tom, ako sa deti správali neskôr. Čo sa dialo v období vzdoru, ako prežili školské roky a pubertu. A chudákovi rodičovi neostane zase nič iné, len si v spleti rád a teórií prácne hľadať svoju vlastnú cestu.

Slávka Kubíková
Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo