Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
31. 03. 2020, 18:47

Tlieskanie zdravotníkom z balkóna ma dráždi, je však výrazom dnešnej doby

Rozhovor so psychiatrom Igorom Smelým o tom, ako karanténa ovplyvňuje naše životy.
Tlieskanie zdravotníkom z balkóna ma dráždi, je však výrazom dnešnej doby

Igor Smelý je prešovský psychiater, psychoterapeut a vysokoškolský učiteľ. Rád číta a píše knihy, napríklad o novom morálnom kóde, evolúcii či o postmodernej kultúre.

V rozhovore pre denník Postoj polemizuje o tom, ako naše životy a vzťahy ovplyvní dlhodobý pobyt v karanténe a či na konci roka očakávať „babyboom“ alebo skôr nárast počtu rozvodov. Rozpráva aj o tom, že naše prežívanie v karanténe závisí najmä od nastavenia daného človeka a toho, aký život žil predtým, než skončil zavretý vo svojom domove. 

Reflektuje, ako karanténu zvládajú seniori, prečo svojim pacientom v rámci psychoterapie odporúča nepozerať televízne spravodajstvo a na príklade nosenia rúšok vysvetľuje našu obmedzenú schopnosť rozumom vyhodnotiť zložité skutočnosti.

Mnohí ľudia dnes prežívajú situáciu, na ktorú nie sú zvyknutí. Pandémia koronavírusu ich umiestnila do domácej karantény, čo spôsobuje, že tí istí ľudia neustále trávia spolu čas zväčša v malom uzavretom priestore. Ako podľa vás pobyt v karanténe ovplyvňuje vzťahy v rodine, s priateľmi či vzdialenými rodinnými príslušníkmi, s ktorými sa nemožno osobne stretávať?

Myslím, že to je otázka, na ktorú psychológia nevie dať odpoveď, strieľal by som naslepo. Žiaľ, takto nefunguje veda, ktorá by mala dávať predpovede, ktoré možno vyvrátiť. V niektorých vedách, ktoré sa zaoberajú veľmi komplexnými záležitosťami (tam patrí aj psychológia), je to niekedy ťažké. Ale mali by sme sa o to aspoň snažiť alebo niekedy radšej mlčať.

V poriadku, ako však bojovať s pocitom nudy, rodinnou „ponorkou“ či ako riešiť konflikty v karanténnych podmienkach?

Opäť otázka, na ktorú neviem dať jednoznačnú odpoveď. Z psychologického hľadiska si trúfam povedať iba toľko, že pravdepodobne budeme riešiť konflikty alebo nudu našimi obvyklými spôsobmi. To zapríčiňuje naša procedurálna pamäť, čo je akýsi neuvedomovaný spôsob pamätania si zručností čiže spôsobov, ako veci robiť. Niekedy v neobvyklej situácii zistíme, či to vieme alebo nevieme, a potom závisí od každého z nás, či sa to začne učiť alebo to nechá tak.

Niektorí teraz s nadsadením rozmýšľajú nad tým, či karanténa prinesie v závere roka „babyboom“ alebo po skončení dôjde k vyššej rozvodovosti, ako je to momentálne vo viacerých čínskych regiónoch, kde hneď po zrušení zákazu vychádzania ľudia namierili svoje kroky na úrady so žiadosťou o rozvod. Čo očakávate?

Ako som už naznačil vyššie, obe odpovede môžu byť správne v závislosti od konkrétneho páru. Niektorí budú mať viac času na milovanie sa, iní sa budú hádať. Často to bude výsledok predošlého života, ktorý viedli.

Možno psychologicky zaujímavejšie je sledovať, nakoľko premýšľanie a predstavy o budúcnosti, ktorú nemáme vo svojich rukách, ovplyvňuje naše city a správanie v prítomnosti. A možno by sme si mali každý sám za seba položiť otázku, či je nám to ovplyvnenie nás samých nepoznanou budúcnosťou príjemné alebo nie. Či prispieva k dobrému životu alebo nie. A prijať zodpovednosť za to, že sme to my, ktorí to robíme, premýšľame a predstavujeme si, a sme to tiež my, ktorí svoje predstavy šírime, zdieľame.

Myslím teraz zodpovednosť nie v morálnom, ale praktickom zmysle slova, že následky našich činov padnú na našu hlavu.

Závery mnohých odborníkov v Číne hovoria o tom, že príčinou zvýšenej rozvodovosti je aj masívna záplava informácií o novom koronavíruse, ktorou boli ľudia v karanténe zavalení, a že psychologický dosah takýchto negatívnych správ mal na mnohé páry ničivé účinky. Čo si o tom myslíte?

Nedomnievam sa, že informovanie o koronavíruse môže viesť k rozvodom. To je taká skratka. Skutočnosť je väčšinou zložitejšia. Napríklad záplava informácií o nebezpečenstve nákazy môže u niektorých ľudí vyvolávať frustráciu, ktorá sa často u človeka objavuje vtedy, keď nemá veci „pod kontrolou“.

Frustrácia často vedie k emóciám, ako sú strach a hnev. A tie potom môžu ovplyvniť naše správanie k najbližším. Ale je to ešte zložitejšie, lebo sú ľudia s vyššou a nižšou schopnosťou čeliť nenaplneniu niektorých našich potrieb. Navyše správanie v takejto situácii môže byť konštruktívne, vedúce k riešeniu alebo deštruktívne. A tu sa vraciame pred krízu k predošlými rokmi života vybudovanej osobnosti človeka.

Čo majú však podľa vás robiť ľudia vo vzťahoch, ktorým karanténa v tomto smere nepomáha, aby to spolu aj napriek týmto podmienkam ustáli?

Iste ste si všimli, že sa snažím byť veľmi opatrný v predpovediach. Domnievam sa, že ľahkými odpoveďami na zložité otázky nerobíme dobrú službu psychológii ako vede. Na takúto otázku by som v rámci psychoterapie – čo je už menej veda a viac remeslo, možno niekedy umelecké remeslo – hľadal odpovede spolu s pacientom v jeho konkrétnom živote. Nepoznám univerzálnu odpoveď na takú zložitú otázku. Takže radšej pomlčím.

Očakávate aspoň po skončení karantény rapídny nárast socializácie a vyššej formy zdieľania sa alebo tento čas domácej izolácie v ľuďoch zanechá istý stupeň uzavretosti?

Tu sa dá asi predpokladať krátkodobá zmena smerom k dlhšie frustrovanej potrebe socializácie. Takže sa ľudia po skončení karantény začnú intenzívnejšie stretávať s tými, s ktorými neboli v kontakte, a po krátkom čase sa to vráti k normálu. Introverti budú viac doma, extroverti sa budú združovať. Podobne ako po návrate z dovolenky idem hneď navštíviť rodičov, druhý deň prídu oni k nám, ale po týždni sa už zasa navštevujeme s obvyklou frekvenciou. Inými slovami, neočakával by som žiadne dramatické zmeny v správaní ľudí.

Môže podľa vás pobyt v karanténe ovplyvniť aj duchovné prežívanie ľudí?

Je to podobné ako pri spoločenskom stretávaní sa. Najprv krátkodobá zmena, aby sa naplnili nenasýtené potreby, a potom návrat do normálu. Nepredpokladám žiadny výraznejší posun akýmkoľvek smerom. Opäť bude veľa závisieť od človeka, niektorí ľudia uveria v Boha, iní od viery odpadnú, niektorí budú zodpovednejší, iní sa budú zabávať. Spomeňte si na výzvy, akými boli AIDS alebo drogy v minulom storočí, a posúďte, nakoľko zmenili ľudstvo.

Stále tak ostane na nás, či žiť s vedomím Božej prítomnosti, či považovať všetko za náhodu, a aj vtedy bude viac než naše intelektuálne presvedčenie rozhodovať náš praktický život. Komu pomôžeme, komu ublížime a akými ľuďmi sa staneme. Z filozofického hľadiska ide o najstaršie otázky: odkiaľ pochádzam, kto som, čo mám robiť a kam smerujem? V tomto nám psychológia a psychiatria pomôžu len v tej miere, že ak sa rozhodneme ísť určitou životnou cestou, tak nám psychiater môže pomôcť liečbou a psychológ rozpoznaním niektorých spôsobov „ako na to“.

Ale na tieto základné existenciálne otázky nie je žiadny vedec ani lekár, ani psychoterapeut expertom. Môže nám len pomôcť si ich položiť a hľadať na ne odpovede.

Čo ľudia so psychickými problémami, ako vplýva karanténa na nich?

Rôzne. Hlavne tí so zvýšenou mierou úzkosti prežívajú neustále mediálne informovanie nepríjemne. Majú strach, takže v rámci psychoterapie sa im snažím vrátiť schopnosť regulovať ho. Napríklad nepozerať TV a obrazové spravodajstvo, ale čítať si vecné informácie na internete. Obrazy politikov v rúškach, pacientov v ťažkom stave či za sebou poukladaných rakiev vyvolávajú väčší strach ako písaný článok o tom istom. Žiaľ, tých vecných správ je čoraz menej. Objektívne podané fakty síce neprinesú novinárom takú popularitu, ale nepôsobia tak silno na emócie a tým človeka chránia. Dosť sa osobne hnevám na mediálnu „hystériu“, za ktorú v značnej miery môžu médiá svojím spôsobom informovania o epidémii. Často aj seriózne médiá, žiaľ, niekedy aj Postoj, používajú citovo silné nabité slová, ako to robí bulvár.

Tu by bolo dobré upozorniť na našu obmedzenú racionalitu, čiže obmedzenú schopnosť rozumom vyhodnotiť zložité skutočnosti. Bráni nám v tom niekoľko psychologicky známych a overených procesov. 

Ako to myslíte?

Vysvetlím to napríklad na nosení rúšok vo verejnom priestore. Na obmedzenej racionalite sa podieľa katatýmne, čiže emóciami ovplyvnené myslenie. Mám strach, a tak si nasadím rúško, aby som ho zmiernil. Ďalej je to tzv. konfirmačné skreslenie, čiže máme tendenciu uprednostňovať a prijímať z prostredia tie informácie, ktoré podporujú naše presvedčenie a ignorovať tie ostatné.  

Takže ak som presvedčený, že je potrebné nosiť rúško na verejnosti, prednostne počujem a čítam tie informácie, ktoré ma v tom utvrdzujú, a ignorujem opačné. Tiež sa na obmedzenej racionalite podieľa kognitívna disonancia, čiže nepríjemný pocit, ktorý vzniká pri nesúlade nášho myslenia, citov a správania: keďže nosím rúško a trochu sa hanbím, rozumom si vysvetlím, že som v podstate zodpovedný voči okoliu a nemám sa za čo hanbiť. 

Prečítajte si tiež Nevieme dať odpustenie, ale pomôžeme s pocitmi previnenia Zdieľať

A často sa budem hnevať na tých, čo tak nerobia, lebo ich budem považovať za nezodpovedných. Treba si uvedomiť, že nehovorím o pokrytectve – v takom prípade  som úprimne presvedčený o tom, že konám správne. Je tu aj konformita, na ktorú upozornili experimenty S. Ascha v minulom storočí: keďže všetci nosia rúška, tak asi to bude správne, poviem si a nasadím si rúško. Rovnako vplyv autority, na ktorý poukázal S. Milgram: keď hovorí pán premiér, že treba na verejnosti rúško, tak to bude pravda. Pritom sa zámerne zdržím  odpovede na otázku: Je potrebné a správne, aby všetci nosili na verejnosti rúško?

Chcem zdôrazniť, že obmedzená racionalita nie je hlúposť, ale týka sa každého z nás – každého intelektuála, novinára, psychológa či psychiatra, mňa nevynímajúc. Dokonca sa domnievam, že z evolučného hľadiska má takéto obmedzenie veľa prínosov, robí spoločnosť súdržnejšou, akcieschopnejšou, vylučuje alebo trestá jedincov, ktorí sa nechcú prispôsobiť. Zároveň ako všetko ľudské má aj odvrátenú tvár, ktorú netreba ignorovať.

Ako to zvládajú vaši pacienti?

Potešujúce bolo, že niektorí svoj strach celkom zvládli aj v takejto ťažkej situácii a tak som si s hrdosťou hovoril, že predsa len tá naša spoločná práca priniesla svoje ovocie. V podobnom zmysle mi dnes telefonovala kolegyňa, psychiatrička, ktorej prišiel na kontrolu pacient, o ktorom bola presvedčená, že kvôli obavám z nákazy nepríde.

Čo mladí ľudia, u ktorých sa v poslednom čase zvyšuje tendencia samovražedných myšlienok a sklonov? Zhorší karanténa ich psychické prežívanie alebo môže, naopak, intenzívny pobyt doma s rodinou priviesť týchto ľudí k zvýšeniu komunikácie a záujmu o ich problémy, ktoré spolu predtým neriešili?

Opäť ťažko predpovedať a neveštiť. Ale paradoxne sú z histórie známe aj také prípady, keď zvýšená miera stresu mobilizovala ľudí k aktívnej pomoci druhým, napríklad v časoch vojny, a zmiernili sa u nich príznaky takých závažných ochorení ako schizofrénia. Akoby tá ťažká situácia jasnejšie určila, čo je dôležité. Sú to však skôr jednotlivé prípady, na základe ktorých sa nedajú robiť zovšeobecnenia. U každého človeka to môže byť iné.

Rovnako sa dnes hovorí aj o tom, že pobyt v karanténe môže prispieť k zvýšeniu výskytu závislostí u ľudí. Napríklad hovorme o alkohole, drogách, ale aj iných typoch závislostí.

Čo sa týka závislostí, či už látkových, alebo behaviorálnych, tie sa vyvíjajú dlhšie obdobie, takže nepredpokladám, že by tu karanténa niečo zmenila. Tí, ktorí už závislí sú, budú v konzume drogy či patologickom správaní pokračovať, lebo nedokážu a nechcú prestať. To je to patologické na závislosti, tá ťažko pochopiteľná kombinácia neschopnosti a nechcenia.

Ostatní možno v snahe zmierniť úzkosť po nejakej psychotropnej látke, najčastejšie po alkohole, sem-tam siahnu, ale nebudú v tom pokračovať. U niektorých v tej „prechodnej fáze“ sa to môže práve v napätom období preklopiť do závislosti, ale domnievam sa, že to nie je tým obdobím, ale ich predchádzajúcim životom.

Očakávať aj zvýšenie domáceho násilia?

K štatistikám domáceho násilia viac asi povie polícia, z psychiatrického hľadiska to môže byť jedna z tých deštruktívnych stratégií vyrovnávania sa s hnevom, o ktorej som už hovoril. Nezapríčinila ju však ani epidémia, ani karanténa, je za ňu zodpovedný človek, ktorý sa nenaučil svoj hnev konštruktívne zvládať.

Pred začiatkom karantény prišiel do kín film V sieti, ktorý ukazuje fenomén zneužívania detí cez internet. Obávať sa, že v čase, keď deti nechodia do škôl a trávia ešte viac času na internete než inokedy, sa zvýši riziko tohto typu správania?

Film som nevidel a sociálne siete sú pre mňa veľkou neznámou. Nemám ani facebook, ani twitter, takže nemám osobnú skúsenosť s týmto druhom komunikácie. Objavujú sa niektoré psychologické teórie o vplyve týchto médií, ale zatiaľ sa nedajú zhrnúť do jednoznačného záveru. Rizikové je, že ide o novú situáciu a ako v každej novej situácii, či už v osobnom živote, alebo spoločnosti, nevieme, čo a ako robiť. Verím, že postupne sa to naučíme, ale urobíme pri tom mnoho chýb, niekedy aj veľmi nebezpečných, ako asi ukazuje film V sieti. Treba byť vnímavý a učiť sa „za chodu“ na svojich aj cudzích chybách – to je stará overená múdrosť. Možno nevedecká, ale dostatočne overená.

Z psychoterapeutických rozhovorov s ľuďmi používajúcimi sociálne siete som dospel k názoru, že nejde o plnohodnotný ľudský kontakt, takže osobné stretnutia a budovanie priateľských vzťahov považujem za nenahraditeľné.

V pomerne striktnej karanténe sa ocitla aj väčšina seniorov, z ktorej však veľká časť už dnes žije, aj bez prítomnosti koronavírusu, osamelo či dokonca bez záujmu vlastnej rodiny. Ako psychicky vplýva opatrenie karantény na túto časť obyvateľstva?

Možno to práve tí budú zvládať lepšie, lebo už majú vytvorené spôsoby „ako na to“. A navyše sa môžu objaviť dobrovoľníci, ktorí o nich prejavia záujem, nakúpia im, zatelefonujú im. Takže v tomto vidím skôr príležitosť k budúcim možnostiam stretávať sa s ľuďmi. Opäť to však bude závisieť od toho, nakoľko tieto vzťahy vydržia aj po skončení epidémie.

Ako okrem zvýšeného používania sociálnych sietí bojovať s osamelosťou a pocitom samoty v čase karantény a zároveň sa tak vyhnúť pocitu úzkosti, strachu či dokonca hrozby z nákazy?

Mať vlastné záujmy, koníčky, ale tie tiež treba budovať celý život. Takže ak ich nemáme, tak v čase krízy nevieme, čo robiť. Niektorým svojim známym, ktorí si kupujú knihy, ktoré vraj budú čítať na dôchodku, hovorím: „Nebudeš. Ja budem čítať aj na dôchodku, ak sa ho dožijem, lebo čítam už dnes.“ Mali by sme si vybudovať zdravé zvyky, ktoré nás potom chránia v ťažkých časoch.

Vnímate dnes nejaké signály v spoločnosti, že po skočení, nazvem to nadnesene, „éry korony“ si ľudia začnú viac vážiť veci a ľudí okolo seba, prípadne viac rešpektovať niektoré profesie, napríklad zdravotníkov, vedcov či predavačov?

Je to na každom z nás, ako sa rozhodneme. Tlieskanie zdravotníkom z balkóna mňa osobne skôr dráždi a je podľa mňa výrazom dnešnej doby, v ktorej chce byť každý, často aj úprimne, „na očiach“. Ja budem rád, ak si ľudia budú vážiť, čo máme, „v skryte duše“ a máme toho veľa. Tak to bolo aj pred „érou korony“ a tak to bude aj po nej. Vážiť si zdravotníkov znamená nepozerať stále len na svoje záujmy, ale vidieť aj obetavosť a prácu druhých. V tomto naša kultúra, žiaľ, podporuje egocentrizmus v „dobách korony“ tak ako pred nimi.

Prispeje pandémia koronavírusu aj k tomu, aby sa ľudia na chvíľu pomyselne zastavili a prehodnotili niektoré veci či konanie vo svojom živote?

Určite tá možnosť tu je, ako som už povedal. Nepredpokladám však nejaké hromadné zmeny. Skôr sa niektorí vnímaví ľudia „zastavia“ a zamyslia nad tým, čo je dôležité. V tom vidím príležitosť každej krízy.

 

FOTO – Pavol Kováč

Odporúčame