Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
30. marec 2020

Byť v karanténe naozaj nie je to najhoršie

Rozhovor so španielskou lekárkou o súčasnej situácii v krajine, ktorá je po Taliansku druhou najviac zasiahnutou krajinou Európy.
Byť v karanténe naozaj nie je to najhoršie

Zdroj Foto: Archív Cristina F.

Španielsko k dnešnému dňu eviduje viac ako 85-tisíc potvrdených prípadov nákazy novým koronavírusom. Hoci sa miera nárastu nových prípadov znižuje, počet tých, ktorí ochoreniu podľahli, sa v krajine zo soboty na nedeľu zvýšil o 838, čo je dosiaľ najviac počas jedného dňa. Ochoreniu v krajine podľahlo už celkovo 7 342 ľudí, čo je po Taliansku druhý najvyšší počet obetí koronavírusu na svete.

Hospitalizáciu si aktuálne vyžaduje vyše 45-tisíc ľudí, z nich je viac ako 5 000 umiestnených na jednotkách intenzívnej starostlivosti. V Španielsku sa koronavírusom nakazilo dosiaľ 12 300 zdravotníkov vrátane šéfa krízového štábu. V krajine už takmer dva týždne platia pravidlá, na základe ktorých sa ľudia musia zdržiavať doma, zatvorená je väčšina obchodov a v sobotu premiér Pedro Sánchez oznámil, že všetci pracovníci, ktorí nie sú zásadne dôležití pre chod krajiny, zostanú dva týždne doma s plným platom.

O tom, aká je súčasná situácia v španielskych nemocniciach, ale aj o tom, v čom Španielsko pri epidémii zlyhalo, hovorí 27-ročná španielska lekárka Cristina z Madridu, ktorá ukončila štúdium medicíny len pred rokom a začala pracovať v nemocnici v Salamance, meste ležiacom asi 200 kilometrov západne od Madridu. Momentálne ako začínajúca lekárka rotuje po jednotlivých oddeleniach. Od začiatku epidémie koronavírusu pracuje na oddelení gynekológie, no má aj nočné služby na urgente. Pochádza z hlavného mesta Španielska, kde žije aj celá jej rodina.

Aká je dnes situácia vo vašej nemocnici?

Už teraz sme v krízovom režime. Situácia v Salamance je asi týždeň, možno 10 dní, pozadu za tým, čo sa deje v Madride, kde nákaza prvotne explodovala a následne sa rozšírila do ďalších regiónov Španielska. Aj napriek tomu máme už toľko pacientov, že interné oddelenie ani infekčné nestíha, kolabuje aj jednotka intenzívnej starostlivosti a oddelenie pediatrie je už dnes plné dospelých pacientov. Nemocnica začína narážať na svoje limity.

Čo presne „narážaním na limity“ myslíte?

Doktori, a to nielen z príbuzenských odborov, ale aj z úplne odlišných, ako napríklad psychiatria, sú presúvaní na oddelenia vyhradené pre pacientov s koronavírusom. Všetky nevyhnutné operácie boli zrušené, operačky boli zmenené na JIS-ky. Ľudia však stále chýbajú. Ide o veľmi neštandardné riešenie, no situácia si to jednoducho vyžaduje. Celá nemocnica sa zamerala na liečbu pacientov s ochorením Covid-19 a okrem nich sa riešia už len akútne stavy.

Ako takéto nasadenie zdravotníkov vnímajú starší lekári či tí, ktorých špecializácia je výrazne odlišná?

Pre starších doktorov je to pomerne náročné. No dnes je každý nastavený tak, že aj keď sám nevládze, vníma svoju povinnosť pomôcť v čase krízy, ktorej čelíme. Drobnou výhodou je to, že postup pri liečbe pozitívneho pacienta na koronavírus nemá natoľko náročný manuál, a tak by s ním nemal mať problém napríklad ani psychiater, ktorý by sa s ním inak vo svojej profesii stretol asi ako posledný.

Ako krízová situácia ovplyvnila vás začínajúcich lekárov?

Veľmi rýchlo a bez dostatočných skúseností sme dostali do rúk veľkú zodpovednosť. Tým, že Španielsko dnes bojuje s nedostatkom lekárov, v niektorých situáciách sa nemáme na koho obrátiť, aby sme sa poradili, ako ďalej postupovať.

Napríklad?

Mávame povinné nočné služby na urgente, pri ktorých sa striedame. Za normálnych okolností by sme ich strávili so starším skúsenejším lekárom, s ktorým by sme sa mohli poradiť, ako ďalej postupovať. Keďže dnes chýbajú lekári na kľúčových oddeleniach, nám začínajúcim doktorom dali už možnosť rozhodovať, či je človek súci na hospitalizáciu alebo ho možno poslať domov. Ide pre nás o úplne novú situáciu, na ktorú sme sa nemali možnosť poriadne pripraviť. Rovnako sme najprv nemali povolenie dostať sa do styku s pacientmi s koronavírusom, no situácia sa rýchlo zmenila. Všetko sa rýchlo mení, ľudia stále chýbajú, nehovoriac o tom, že Španielsko je krajinou s najvyšším podielom pozitívne testovaných lekárov na svete.

Svet bojuje s koronavírusom už tretí mesiac a jeho presun do Európy sa dal skôr či neskôr očakávať. Španielsky príbeh dnes ukazuje, že krajina na epidémiu nebola pripravená. V čom podľa vás zlyhala?

Na pandémiu koronavírusu nebol podľa mňa pripravený takmer nikto na svete a situáciu mnohí dlho podceňovali. V prípade Španielska si myslím, že vláda zlyhala v plánovaní. Podobne ako inde, aj my máme dnes nedostatok ochranných prostriedkov. Rozumiem, že teraz, keď je po nich veľký dopyt, je ich ťažké získať, no o probléme sme vedeli dlhšie obdobie. Prvý prípad sa v Španielsku objavil už na konci januára a my sme začali reagovať, až keď bola situácia kritická.

A podobne je to s testami: na začiatku sa testovali iba tí, ktorí mali pozitívnu cestovateľskú anamnézu, alebo boli v kontakte s osobami z Talianska či Číny. No museli mať ešte aj príznaky ochorenia. Pritom už vtedy bolo známe, že mnoho tých, u ktorých sa potvrdila nákaza, znášajú priebeh ochorenia bez symptómov, napriek tomu môžu vírus ďalej prenášať. Štátne úrady tiež neskoro nakúpili testy, vinou čoho sa málo testovalo a tak sa nestihli zachytiť prenášači. V kombinácii s reštriktívnymi opatreniami, ktoré prišli príliš neskoro, vznikol obrovský problém.

Rovnako došlo príliš neskoro k uzavretiu Madridu. Mesto sa zatváralo po častiach, čo dalo ľuďom možnosť z neho ujsť a šíriť nákazu ďalej. Paradoxne, po tom, čo sa zavreli školy v Madride, sa koronavírus rozniesol ďalej po krajine aj vinou študentov a neuzavretiu mesta.

Ako v praxi riešite nedostatok ochranných prostriedkov?

Momentálne ešte ochranné prostriedky máme, ale je ich akútny nedostatok. Aby sme sa však v budúcnosti vyhli situácii, že nebudeme mať žiadne, jednorazové rúška či obleky, ktoré je nutné meniť od pacienta k pacientovi, sa nosia aj celý deň. Okrem toho nám chýbajú aj testy, no dokonca aj zariadenia na ich vyhodnocovanie. Najviac frustrujúce je však to, že kým vy ako lekár musíte nosiť viackrát jednorazové ochranné prostriedky, potom prídete do obchodu a uvidíte tam človeka s maskou typu FFP3, ktorá chýba doktorom v nemocnici. Samozrejme, je absolútne v poriadku a je nevyhnutné, aby sa aj ľudia na týchto miestach dostatočne chránili, no v prvom rade to mali byť doktori a ľudia v prvej línií, ktorí mali mať zabezpečenú najvyššiu ochranu.

Kto podľa vás za toto zlyhanie nesie zodpovednosť?

Zlyhali naši vládni politici, no zlyhala aj distribúcia. Ľudia, ktorí ochranné rúška tohto typu nepotrebovali, ich vykúpili ešte predtým, než sa stihli zásobiť nemocnice. Celý čas sme sa pozerali na Talianov, a neurobili sme nič. Mali sme byť dávno poučení a teraz len doplácame na politické rozhodnutia, ktoré neprišli včas.

Napriek tomu, že situácia v Španielsku je kritická už dnes, stále nemôžeme hovoriť o vrchole. Je krajina pripravená fungovať v podobnom režime ešte niekoľko týždňov?

Neviem si predstaviť, ako to vydržíme. Hoci si myslím, že sa to ešte zhorší, snažím sa na to veľmi nemyslieť, lebo mi to vytvára stavy úzkosti. Bojím sa, že sa dostaneme ešte do väčšej krízy, že sa nakazia ďalší lekári, keďže nám stále chýbajú ochranné prostriedky, a že to nedáme.

Inzercia

Španieli sú známi svojským životným štýlom. Ako prijali striktné karanténne opatrenia, ktoré vláda s oneskorením zaviedla? Dodržiavajú všetky príkazy?

Vo všeobecnosti si myslím, že áno. Ľudia majú dnes strach. V obchode vidím ľudí nielen s rúškami, ale aj s rukavicami a dokonca sa dodržiava aj stanovený rozostup. Kým ešte nedávno si z koronavírusu uťahovali a nebrali ho vôbec vážne, dnes vinia súčasnú vládu z toho, že situáciu včas nezvládla. A je pravdou, že dnešný stav je z veľkej časti chybou vlády, pretože dlho predstierala, že má celú situáciu pevne v rukách, no potom tu nastal chaos. Pred dvoma týždňami, keď ešte politici nerobili nič, len ľudí falošne upokojovali, im ľudia verili, hoci už mali obavy. Potom, keď sa situácia rapídne zhoršila, vláda nevedela dať dokopy krízový plán a vyhlásiť stav núdze. Stratila tak veľkú časť dôvery ľudí. Prevláda hnev verejnosti voči pomalým krokom vlády. Osobne si však nemyslím, že by situáciu niekto z opozície zvládol lepšie, no stačilo spraviť včas aspoň trochu viac a boli by sme dnes oveľa ďalej. No je tu stále aj veľa tých, ktorí opatrenia neberú dostatočne vážne. Postrehla som v médiách aj prípady, keď si študenti robili „koronapárty“, no, našťastie, podobných prípadov nebolo tak veľa. Vláda však povolila ľuďom chodiť raz za deň do obchodu a so psom von, no problém je v tom, že to – koľkokrát, kto a kam išiel – nikto nekontroluje. Vláde sa to vymklo spod kontroly.

Je nejaká oblasť, ktorá môže v Španielsku ešte vybuchnúť?

Jednou sú marginalizované skupiny, no druhou práve prominentná časť spoločnosti, ktorá má často pocit, že ich sa reštrikcie netýkajú.

V nemocnici nepracujete ešte ani rok a už ste v prvej línii so svetovou pandémiou. Dá sa vôbec na niečo takéto pripraviť?

Asi nie. Je to veľmi stresujúce, vyčerpávajúce, rýchle a intenzívne, nikto to nečakal, ale všetci chápeme, že dnes nemáme na výber. Je to naša práca. Momentálne týždeň robíme a ďalší týždeň sme v preventívnej karanténe, keby sa u nás náhodou prejavilo ochorenie Covid-19.

Vnímate ešte riziko, že sa koronavírusom môžete nakaziť aj vy?

Medzi našimi doktormi minimálne tu v Salamance panuje všeobecná predstava, že to aj tak skôr či neskôr dostaneme, len nevieme kedy. Dúfame, že to nebude mať ťažký priebeh a nedostaneme to viacerí v rovnakom čase, aby sme neparalyzovali zdravotníctvo. Skôr sa však bojím o svoju rodinu v Madride.

Ako prežíva vaša rodina v španielskom ohnisku nákazy?

Koronavírus sa osobne dotkol aj mojej rodiny žijúcej v Madride. Nakazila sa ním moja sestra aj 71-ročná stará mama, ktorá bola aj hospitalizovaná v nemocnici. Ťažko sa jej dýchalo, mala vysoké horúčky. Lekári dlho nevedeli, že je tiež nakazená. Najprv sa preto liečila sama doma a až neskôr ju previezli do nemocnice. Našťastie nepotrebovala intenzívnu starostlivosť a v piatok ju prepustili. Napriek tomu, že má na svoj vek dobrý zdravotný stav, držalo ju to veľmi dlho. A bola v jednej z kolabujúcich stredne veľkých nemocníc v Madride, čo ťažko prežívala hlavne moja mama, keďže ju nemohla ani navštíviť. Dnes je už v poriadku v stabilizovanom stave v domácej karanténe. Dostala sa z toho.

Po nej sa začali príznaky koronavírusu objavovať aj u mojej sestry. Na prvom rӧntgene sa ešte nič jasne neukázalo, no keďže u sestry pretrvávali symptómy ochorenia, lekári ju poslali na druhý, na ktorom bol už viditeľný zápal na jednej strane pľúc. Sestra nakoniec v nemocnici neskončila, poslali ju s liekmi domov, no mama to skoro emočne neuniesla. Človek pri týchto situáciách a v prostredí, v ktorom sa nachádza, často myslí na to najhoršie.

Ako celú situáciu zvládate vy?

Je ťažké byť pre mňa teraz mimo domova. Hoci som len dve hodiny autom vzdialená od Madridu, nemôžem ich navštíviť a všetko sa to deje mimo mňa. Cítim sa zle, že im nemôžem nijako pomôcť. Koronavírus teraz potvrdili aj u viacerých ľudí v mojom okruhu, aj u jedného blízkeho kamaráta, takže je to pre mňa veľmi zvláštne obdobie. Momentálne žijem v obave, či sa nakazili aj moji rodičia, ktorí bývajú s mojou sestrou v jednej domácnosti, no rovnako sa bojím aj o svojho priateľa. Zároveň ma skľučuje predstava, že sa ako lekárka dostanem do situácie, ktorú nebudem vedieť riešiť. Nebojím sa zodpovednosti, chcem len veci robiť správne, no s mnohými prípadmi som sa ešte vôbec nestretla a plne si uvedomujem, že nemám dosť skúseností.

Predpokladám, že aj v Španielsku sa dnes šijú rúška a tlieska sa zdravotníkom.

Áno, ľudia si pomáhajú a aj tu cítiť, že im to dáva v čase karantény pocit užitočnosti. Rovnako podľa mňa podobné aktivity v týchto časoch sceľujú našu spoločnosť. Cítim aj obrovskú spoločenskú podporu zdravotníkom, no nepáči sa mi súčasný mediálny naratív ani reči o tom, že my, ľudia pracujúci v zdravotníctve, sme nejakí superhrdinovia. Nie sme. Sme obyčajní ľudia, ktorí si robia len svoju prácu.

Zdravotný personál reaguje na ľudí, ktorí im potleskom z balkónov vyjadrujú vďaku za ich prácu v boji proti pandémii koronavírusu v Barcelone. FOTO TASR/AP

A hoci teraz robíme vo veľmi náročných podmienkach, nedá sa to dlhodobo vydržať. Zdravotníctvo má veľa problémov, ktoré sa musia po kríze zmeniť. A nejde len o platy či počet nadčasov. Dúfam, že sa z tohto obdobia poučíme do budúcnosti pre prípad ďalšej epidémie, ktorá môže ľudstvo kedykoľvek zasiahnuť.

Čo je dnes podľa vás pre Španielov najťažšie?

Ľudia veľmi ťažko znášajú, že sa nemôžu ani len rozlúčiť so svojimi blízkymi, ktorí na koronavírus zomreli. Situácia je taká vážna, že svojim príbuzným nemôžu ísť kvôli bezpečnosti ani len na pohreb, a to sa už nebavíme o pohrebných obradoch na cintoríne, ale o kremácii, kde dnes končia všetky obete Covid-19. Moja priateľka stratila svojho otca. Videla ho naposledy predtým, než ho do nemocnice odviezli. Nemohla ho navštíviť v čase, keď ležal  v nemocnici, kde aj ochoreniu podľahol. Človek je dnes ochudobnený aj o to lúčenie.

Všetci hovoria o tom, aká je karanténa náročná na prežitie a o tom, koľko negatív prináša. Ja si však myslím, že tí, ktorí musia ostať doma, sú práveže víťazmi, pretože toto obdobie musia len vydržať a prejsť cez nudu, strach a stres. Myslia len na seba a svoje problémy. Pritom to nie sú oni, ktorí sa majú najhoršie. Mali by si konečne uvedomiť, že sú tu aj ľudia v diametrálne odlišných situáciách.

Odporúčame