Umberto Eco poľuje na internetových hlupákov (výber)

Umberto Eco navrhuje, ako si poradiť s hlupákmi, ktorí zamorujú internet, komentátor New York Times píše, prečo mnohí liberáli schvaľujú barbarstvo potratov a bývalý vrcholný nemecký politik vysvetľuje, prečo je politika ako drogová závislosť. Môj výber zo svetovej tlače.

Taliansky spisovateľ Umberto Eco vyzýva všetky zodpovedné noviny, aby sa pustili do boja s internetovou hlúposťou. Ako píše vo svojom pravidelnom stĺpčeku v týždenníku l‘Espresso, na našej planéte vždy žil konštantný pomer hlupákov, tí sa však so svojimi fantáziami zverovali priateľom v krčme, ich názory tak boli obmedzené na úzky okruh ľudí. Umberta Eca však trápi, že dnes majú tieto osoby na sociálnych sieťach, blogoch, na twitteri či na rôznych weboch širokú publicitu. Stupídnosti sa tak miešajú s rozumnými názormi.

Eco píše, že „nikto nie je hlupák zo svojej profesie“, pod hlupákmi preto rozumie aj odborníkov, ktorí sú dobrí vo svojom fachu, ale šíria nezmysly o veciach, ktorým nerozumejú alebo sa nad nimi nemohli dostatočne zamyslieť.  

Čo teda zúfalý Umberto Eco navrhuje? Želal by si, aby každé printové noviny venovali denne dve strany analýzam webových stránok, podobne ako dnes recenzujú filmy či knihy. Podľa neho by to bola „obrovská služba verejnosti“ a navyše motív pre tých, ktorí vymenili papier za internet, aby sa vrátili k listovaniu novín. „Určite by to bola nákladná vec, ale bola by kultúrne hodnotná a znamenala by začiatok novej funkcie tlače.“

♦♦♦

Komentátor New York Times Ross Douthat kritizuje prívržencov práva na potrat za spôsob, akým obhajujú škandál americkej organizácie Plánované rodičovstvo. Podľa Douthata síce aj oni pripúšťajú, že skrytou kamerou zachytené rozhovory pracovníčok organizácie so záujemcami o orgány potratených detí sú nechutné. Tvrdia však, že sú rovnako nechutné ako akékoľvek rozhovory doktorov o transplantácii orgánov či operácii srdca.

Podľa Douthata sú však praktiky Plánovaného rodičovstva obyčajným barbarstvom. Už len pohľad na vlastné dieťa na monitore ultrazvuku stačí na posúdenie, že dieťa „je niečo viac než produkt počatia alebo tkanivo určené pod nôž“.

Pre liberálov je však podľa Douthata ťažké akceptovať možnosť, že jedna z inštitúcií liberálnej spoločnosti sa dopúšťa praktík, ktoré možno označiť ako barbarstvo. Ani liberáli nemajú radi potraty, ale prejsť na druhú stranu by znamenalo prijať nový pohľad na krajinu, na svojich priateľov. Douthat pripúšťa, že táto táborovosť je univerzálnou ľudskou vlastnosťou. Aj on sám ako konzervatívec hájil niektoré rozhodnutia Bushovej vlády, ktoré liberáli správne označovali za zlé.

„Ale neochota pozrieť sa bližšie na vec nezmení pravdu o tom, čo máme pred očami,“ uzatvára Douthat.

♦♦♦

„Bolo to strašné. (...) Bol som prakticky paralyzovaný. Následná noc bola jednou z najhorších v mojom živote.“ Takto charakterizoval pre týždenník Spiegel Erwin Huber, bývalý predseda bavorskej CSU, svoj tragický volebný deň v roku 2008, keď jeho strana utrpela rekordné straty. Hoci CSU zostala pri moci, Huber musel odstúpiť z jej čela a stiahnuť sa do ústrania.

Spiegel sa ho v rozhovore pýta, čo znamená pre politika jeho práca a takéto pády. 69-ročný Huber hovorí otvorene: vrcholný politik už bez politiky nemôže dýchať, napokon ani on z nej po ponížení z roku 2008 neodišiel a je naďalej poslancom. Politiku označuje ako chorobnú závislosť, politik potrebuje pravidelne užívať dve dávky, moc aj popularitu. Huber to však neberie negatívne: je to podľa neho prirodzené, politika je vzrušujúca, často v nej ide o rozhodnutia presahujúce vlastný život politika, každý od úrovne ministra teda z podstaty vecí musí byť workoholik, „inak by to penzum práce nezvládol“. Spať sa chodí o polnoci, a ráno sa politik-závislák opäť vrhá do práce. Ako sa dá z tohto opojného kolotoča dobrovoľne vystúpiť? Podľa Hubera je to nemožné.

Bavorský politik tiež vysvetľuje, prečo politici často strácajú kontakt s realitou a neveria prieskumom, ktoré im prognózujú prehru. „Ľudia, ktorých stretávate, vám preukazujú rešpekt. Kritikov nevidíte, nechodia za vami do pivných stanov, sú imaginárni.“

Erwin Huber chce politiku opustiť o tri roky ako 72-ročný, už sa na to pomaly pripravuje: nepracuje ako predtým 80, ale "len" 60 hodín týždenne, hľadá si koníčky. A spätne ho utešuje pocit, že bol dobrým politikom, ktorý niečo dokázal.

Martin Hanus

Foto: Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo