Spoločnosť 26. marec 2020

Ako zvláda izoláciu Martausová, Tóth, Dobiáš či Spievankovo (anketa)

Adam Takáč
Adam Takáč
Pýtali sme sa viacerých osobností, ako prežívajú mimoriadnu situáciu a čo im ju pomáha zvládnuť.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Adam Takáč

Ako zvláda izoláciu Martausová, Tóth, Dobiáš či Spievankovo (anketa)
Fotokoláž – Andrej Lojan
Pýtali sme sa viacerých osobností, ako prežívajú mimoriadnu situáciu a čo im ju pomáha zvládnuť.

Matej Tóth - atlét

V prvom rade sa snažíme byť zodpovední a dodržiavame nariadenia a odporúčania štátnych orgánov. Zatiaľ sme 99,9 % času doma. Bol som len raz v potravinách. Ja mám šťastie, že moja pracovná náplň je hlavne tréning. A ten sa dá robiť aj individuálne, dokonca v mojom prípade aj priamo doma – na bežiacom páse.

Navyše, v týchto dňoch mám tréning v obmedzenom režime. Nielen kvôli opatreniam, ktoré platia, ale aj kvôli pretekovému harmonogramu. Na začiatku izolácie som bol v pretekovej forme, ale pretekať som nemal kde. A najbližšie obdobie, minimálne do konca apríla, žiadne preteky ani nebudú. To znamená, že moja forma musí klesnúť, keďže ju dva mesiace držať na vrchole sa nedá. Preto trénujem len zľahka, hodinku denne.

Ale ani zostatok času sa doma nenudíme. Tým, že mám doma dve školopovinné deti a manželku učiteľku, povinností počas dňa máme dosť. Väčšinou doobeda vybavíme školské povinnosti, navaríme obed. Každý deň poobede sa snažíme mať naplánované domáce práce. Pri peknom počasí vonku v záhradke, inak vnútri. Upratujeme, reorganizujeme. Podvečer a večer máme už väčšinou pokoj a trávime čas pri nejakom filme alebo spoločenskej hre.

„Doba je taká rýchla a stresujúca, že tieto dni treba využiť.“ 

Aj keď takýto režim môže trvať ešte dlhšie a v podstate sme len na začiatku, zatiaľ to zvládame veľmi dobre. Možno máme výhodu, že počas januára a februára som bol šesť týždňov mimo domu a pre nás je vzácne byť spolu.

Môj postoj v živote je podobný, ako by mal byť u každého v tomto období. Z každej situácie si treba zobrať to pozitívne. Aj teraz sa pozitíva dajú nájsť. Doba je taká rýchla a stresujúca, že tieto dni treba využiť. Možno si uvedomíme, že veľa vecí, ktoré sme brali za samozrejmé, nie sú až také samozrejmé a treba si ich vážiť.

Naopak, veci, ktoré sa nám javili ako dôležité a že bez nich nevieme fungovať, nie sú až také dôležité. Preto už len pre vlastný pokoj, snažme sa všetci nastaviť myseľ na pozitívne veci, inak budú najbližšie týždne ťažšie, ako by v skutočnosti mohli byť.

Na záver mi dovoľte poďakovať všetkým, ktorí musia aj v týchto dňoch nasadzovať svoje zdravie pre nás všetkých v rôznych oblastiach. Špeciálne by som chcel vysloviť obdiv rodičom školopovinných detí, ktorí musia byť v práci, potom musia pomôcť svojim deťom s úlohami, postarať sa o domácnosť a navariť. Klobúk dole.

Sima Martausová – speváčka

Počas tohto obdobia a dobrovoľnej karantény si uvedomujem aj veci, nad ktorými som sa bežne nezamýšľala. Keďže zastal celý svet a ja s ním, ponúklo mi to možnosť uvažovať nad životom a jeho zmyslom tak „inak“.

Naozaj nevieme, dokedy na tomto krátkom svete budeme, a preto je dobré a správne snažiť sa žiť najlepšie, ako vieme, potešovať iných, prinášať aspoň trochu dobra tam, kde máme možnosť.

„Naozaj nevieme, dokedy na tomto krátkom svete budeme, a preto je dobré a správne snažiť sa žiť najlepšie, ako vieme.“

Počas tejto karantény si uvedomujem, ako mi záleží na mojich najbližších, ako sa teším na stretnutia s nimi a objatia, ako sa teším, keď budem môcť byť opäť fyzicky prítomná na svätých omšiach.

Viem, že tento čas z ekonomického pohľadu je pre krajinu neprajný, aj z pohľadu toho, že sa ľudia boja, ale na druhej strane viem (aj z rozhovorov s priateľmi), že mnohým sa práve teraz zlepšili vzťahy, zažívajú krásne obdobia, vnútorne sa prehlbujú a silnejú, lebo rozmýšľajú nad tým, čo je naozaj podstatné.

Myslím, že toto spomalenie nám v istom zmysle aj prospieva. 

Ondrej Kandráč – muzikant a moderátor

Ak by mi niekto v decembri 2019 povedal, že o tri mesiace sa na Slovensku zastaví život, ľudia budú doma a budeme čeliť jednej z najväčších pandemických výziev ľudstva, asi by som len nechápavo pokrútil hlavou nad týmito slovami.

To všetko je však realita. A učíme sa s ňou žiť. Často myslím na ľudí, vďaka ktorým má naše fungovanie ešte stále reálne kontúry normálnosti. Sú to lekári, zdravotní pracovníci, ale aj predavačky, šoféri a všetci tí, bez ktorých by tento systém padol úplne.

S rodinou sme doma, snažím sa deťom vysvetliť, že toto nie sú prázdniny ani dovolenka. Usilujeme sa o disciplinovanosť i systémovosť. Chránime seba i ostatných a minimalizujeme riziko prenosu. Nielen nosením rúšok, ale aj absolútnym obmedzením návštev či iných spoločenských kontaktov.

Sme zatiaľ, chvalabohu, zdraví, snažíme sa normálne fungovať v našej rodine. To znamená, že každý z nás má nejaké povinnosti, ktoré musí plniť. Myslím, že tieto naše starosti sú ničím v porovnaní s rozsahom epidémie v ostatných krajinách, hlavne v Taliansku a Španielsku. 

„Často odvšadiaľ počúvam, že po skončení tohto náročného obdobia budeme iní, ja verím, že lepší a ohľaduplnejší jeden k druhému.“

Keď vidím zábery vyčerpaného personálu v nemocniciach, chorých, za ktorých dýchajú pľúcne ventilácie, či množstvo improvizovaných nemocníc s novovytvorenými lôžkami, uvedomujem si skutočný rozmer toho, čo ľudstvo zažíva.

V tieto dni mi najviac pomáha pocit, že sa máme radi, sme si nápomocní, že spolu tvoríme rodinu, ktorá je jedným z najväčších darov, aký môžeme v živote mať. Jedným slovom, snažíme sa naplno si uvedomiť silu spoločenstva tých najbližších.

Myslím, že oveľa intenzívnejšie si tiež uvedomujeme krehkosť všetkého naokolo. Že najväčšou hodnotou je mať jeden druhého a zažívať pocit šťastia v zdanlivo všedných a jednoduchých situáciách. A aby som nezabudol na to najpodstatnejšie, veríme v Boha a každý deň zakončíme spoločnou modlitbou.

Som optimista a dúfam, že ľudstvo v sebe zmobilizuje všetky sily, aby nad touto pandémiou zvíťazilo. História nám ponúka množstvo príkladov, keď sa to skutočne podarilo. Často odvšadiaľ počúvam, že po skončení tohto náročného obdobia budeme iní, ja verím, že lepší a ohľaduplnejší jeden k druhému.

Sestra Hermana – rehoľníčka

Učím online. Minulý týždeň som učila spôsobom, že som posielala texty. Dnes skúšam nový počítačový program, aby sme sa všetci videli.

Inštruktážne video má takmer hodinu, ale s pozeraním a zároveň skúšaním všetkých funkcií to trvá takmer tri hodiny. Je to vtipné a stále sa niečo nové učím. Učiť online je výzva!

„Prajem všetkým požehnaný čas na objavenie schodov do seba.“

Okrem učenia v našej rehoľnej komunite (všetky sme učiteľky) šijeme aj rúška pre ľudí, ktorí to nevedia a ktorí to potrebujú. Potom len zazvonia pri bráne a povedia počet kusov. Robíme to zadarmo.

Trochu sme poľavili v pracovnom tempe, doprajeme si trochu dlhší spánok, omnoho viac času venujeme modlitbe.

Pre mňa osobne je to požehnaný čas. Akoby predĺžené duchovné cvičenia. Cestujem častejšie do svojho vnútra a spoznávam sa v krízovej situácii. A vždy z tej hĺbky aj niečo nové vynesiem (ešte pred týždňom som nevedela šiť na stroji).

Teraz si pomaly pripravujem veci na Veľkú noc, ako pripraviť našich susedov na slávenie Veľkej noci aj mimo kostola. 

Prajem všetkým požehnaný čas na objavenie schodov do seba.

Viliam Dobiáš – záchranár

Ako záchranári vieme, že riziko infekcie je v dnešnej dobe v popredí, a tak sa o tom rozprávame častejšie a viac ako inokedy. Operátori tiesňovej linky nie vždy dokážu odhaliť pacienta s vysoko rizikovou nákazou, posádok s absolútnou ochranou proti nákaze je len zopár. Každý deň sa ocitne v dvojdňovej karanténe viac ako desiatka posádok na Slovensku, ich izoláciu musia pokryť ostatní záchranári.

Okrem obáv o nákazu, ktorú môžeme preniesť do vlastných rodín, stúpajú nadčasy a únava. Najlepšie vieme, ako únava dramaticky znižuje obranyschopnosť organizmu. Ale na druhej strane, skoro každý pri rozhodovaní sa pre štúdium záchranárstva už má v sebe nejaký pomocný motor navyše, ktorý sa zapína v takýchto krízových situáciách. Nikto si nevyberá voľno, pri každej výzve z operačného strediska okamžite štartujeme, na adrese sme v malom priestore a úzkom kontakte s pacientom a jeho rodinou, nebojíme sa dotýkať, nedávame najavo odporúčaný bezpečnostný odstup.

Snažíme sa dať najavo, že chorí a ranení sú nám blízki, duševne aj telesne, obrazne aj doslova. Máme radi svoju prácu aj svojich chorých.

Počty telefonátov na tiesňovú linku sú teraz trojnásobne zvýšené a časť zvýšenia znamená aj zvýšenie počtu výjazdov. Ďakujeme všetkým, ktorí sa pri opakovaných, chronických a menej významných ťažkostiach nedožadujú výjazdu záchrannej zdravotnej služby. Šetria nás pre naozaj vážne stavy a keď nebudeme chodiť k drobnostiam, budeme k dispozícii včas pri ohrození života.

„V kríze sa rýchlejšie prejavia charaktery, zistíme kto je oporou a kto oporu potrebuje. Kto má čo ponúknuť druhým, kto len spotrebúva bez toho, aby vytvoril nezištnú protihodnotu.“

Po skončení pandémie si budeme viac vážiť zdravie a všetkých, ktorí musia pracovať aj vtedy, keď sú ostatní v nútenej karanténe. Dúfam, že si budeme dávať väčší pozor, aby sme o zdravie neprišli predčasne a zbytočne, či už nákazou vírusom, alebo nevhodným spôsobom života. Za seba osobne konám tak ako celý doterajší profesijný život. Som vekom a ochorením dvakrát rizikový, ale ani mi nenapadlo prestať slúžiť. Chránim sa ako treba a ostatné nechávam na Boha.

Obmedzenia, ktoré ľudia zažívajú, vrátane izolácie, zabránenie obvyklým aktivitám spoločenským, športovým, pracovným, obavy o živobytie, stratu zárobku, riziko krachu malej firmy, prevádzky, to všetko prišlo náhle, bez varovania, bez možnosti mentálnej prípravy. Je to situácia, ktorú nikto z nás nezažil ani čiastočne. Je to nadhraničný stres a ten môže niekoho vyburcovať, iného paralyzovať.

Po skončení však príde úľava. Verím, že pandémia pomôže mnohým pri usporiadaní si životných hodnôt a priorít. V kríze sa rýchlejšie prejavia charaktery, zistíme, kto je oporou a kto oporu potrebuje. Kto má čo ponúknuť druhým, kto len spotrebúva bez toho, aby vytvoril nezištnú protihodnotu. Väčšina žije v prepychu v zmysle, že máme viac, ako je nevyhnutné pre život. Teraz množstvo vecí, situácií, podnetov chýba. Testuje nás aj nedostatok materiálnych vecí, ale aj relatívny nadbytok spoločných chvíľ s ľuďmi v spoločnej karanténe.

Odvykli sme si byť dlho spolu. Začneme si viac vážiť blízkych, prírodu, vzťahy. Aj jednoduché objatie a bozk budú po hladovke vzácne. Azda nás to zmení k lepšiemu.


Viliam Dobiáš. Foto – TASR/Michal Svítok

Spievanka (Mária Podhradská) – speváčka, herečka

Po prvom chaotickom týždni, keď som len doma naháňala deti, upratovala, varila, prala, bola nervózna, sme si museli doma vytvoriť režim. Vytvorili sme spoločne celá rodina tabuľku domácich prác s presne rozdelenou zodpovednosťou. Okrem toho si každodenne robíme každý zvlášť svoj denný plán. Bez tohto opatrenia by deti len stále pozerali telku alebo boli na mobiloch a my rodičia by sme boli ich „policajti“ a obsluhovačmi.

Môj denný plán vyzerá takto:

- pomodlím sa za rodinu, zdravotníkov a všetkých ľudí,
- doobeda sa učím s desaťročnou dcérou asi dve hodiny,
- domáce práce – moja služba rodine podľa tabuľky,
- práca – natáčanie videí pre deti a rodičov, aby som bola nápomocná spoločnosti, ako viem,
- beh v lese, prechádzka,
- cvičenie s deťmi na hudobnom nástroji,
- večera,
- správy,
- čítanie na dobrú noc.

S kamarátmi sa teraz nestretávame. Máme pravidlo jedného kamaráta, a to len vonku na hodinu denne a rúška sú, samozrejme, povinnosťou.

Sociálna izolácia, obmedzenie pohybu vonku a obmedzenie v pracovných aktivitách je teraz pre mňa najťažšie.

Okrem toho náš 17-ročný syn je v Amerike na štipendijnom ročnom pobyte. Internát mu zavreli a on si musel nájsť rodinu, ktorá by ho prijala na nejaké obdobie. Posledné dva týždne nebolo jasné, či sa vôbec bude môcť dostať domov. Dnes vieme, že lietadlo by malo letieť tento týždeň, potom bude nasledovať karanténa. Bojíme sa, aby sa cestou nenakazil. Ale aspoň bude na Slovensku doma, aj keď s rizikom nákazy a bez vecí, ktoré mu nedovolili zobrať z internátu. Nemá nič, len pas a víza a zopár kusov oblečenia. Ale to dnes vôbec nie je podstatné.

Tieto dni mi pomáha zvládnuť v prvom rade Boh a priatelia, s ktorými sa telefonicky povzbudzujeme a spolu sa za seba modlíme.

Pomáha mi aj činnosť. Napĺňa ma radosťou, keď môžem pomôcť detičkám a rodinám zvládať toto obdobie. Každý deň vymýšľam aktivity, ktoré dávame na facebook a Youtube.

„Vzťahy sú to najdôležitejšie, čo máme, a to jediné si odnesieme do neba. Všetci sme to vedeli, len teraz si to oveľa viac uvedomujem a ešte viac vážim.“ 

Napríklad som zložila pieseň o koronavíruse a o tom, ako máme proti nemu bojovať, čítame so Zahrajkom deťom rozprávky, robím videá, ako si správne umývať rúčky, ako si ušiť rúška, pre školákov som nahrala so svojou dcérou hodiny matematiky a slovenčiny a v hlave mám ďalšie a ďalšie projekty, aby sme si navzájom pomohli zvládnuť toto zvláštne obdobie.

Vzťahy sú to najdôležitejšie, čo máme, a to jediné si odnesieme do neba. Všetci sme to vedeli, len teraz si to oveľa viac uvedomujem a ešte viac vážim. A ešte to, že sa musíme celé ľudstvo spojiť akoby v jedno telo a byť zodpovední v dodržiavaní nariadení a jedine tak dokážeme vírus poraziť. Akoby sme bojovali proti sebectvu. Veľa nás toto obdobie môže naučiť a je len na nás, či chceme.

Je na každom z nás, ako sa k tomu postavíme. Môžeme frflať, hnevať sa, zúfať a upadať do depresie. Ale komu tým pomôžeme?

V Biblii sa píše, že každému, ktorý miluje Boha, všetko slúži na dobré. Čo to znamená milovať Boha? Boh je v každom z nás, takže ak sa budeme držať lásky, neublíži to našej duši. Určite to ublíži každej rodine finančne, určite to prináša nepohodu a nepokoj, možno niekedy aj zúfalstvo a beznádej, ale ja verím, že pre každého existuje cesta ku šťastiu, ktorá je nezávislá od okolností.

Pre mňa je receptom – nebyť v tom sama. Vie nás to posilniť ako rodinu, priateľov aj ako spoločnosť. Vie nám to aj v práci priniesť nové výzvy, ktoré by nám nikdy nenapadli. Momentálne je našou úlohou prežiť dnešný deň a byť ako deti. Nemyslieť na to, čo bude v budúcnosti, ale nájsť si radosť v maličkostiach a svojou troškou prispieť k dobru nás všetkých.

Zahrajko (Richard Čanaky) – spevák, herec

Som veľký spachtoš, a keď nemusím vstávať s budíkom, tak skôr ako po jedenástej nevstanem. A hneď mám skoro pol dňa za sebou :-). Každý deň mám cvičebný rituál. Šliapem na stacionárnom bicykli, cvičím s vlastným telom. Veľká udalosť je nákup. Nerobíme si žiadne zásoby, kupujeme toľko, koľko zjeme.

Samozrejme, že aj pracujem. Na detičky nezabúdame a aby sme boli v kontakte so svojimi fanúšikmi, čítame so Spievankou rozprávky, prípadne niečo zaspievame, zahráme a určite budeme vymýšľať ďalej, aby sa deti doma nenudili.

A vždy sa teším na večer, na spoločenské hry a pozeranie filmov.

Snažím sa byť nad vecou a brať súčasnú situáciu zodpovedne a zároveň s nadhľadom. No tiež si uvedomujem, že „dovolenka“ je atraktívna aj v tom, že má svoj koniec. Tento stav však nemá určený dátum ukončenia a to ma niekedy trošku desí. Neistota, dokedy to môže trvať a čo spôsobí v spoločnosti. 

Každá kríza odhaľuje charaktery ľudí a preverí odolnosť voči vonkajším vplyvom. 

Tento vírus je náš nepriateľ. Som milovník bojových športov a viem, že z každého súpera sa dá ponaučiť. Využiť jeho slabinu. Slabina tohto vírusu je v jeho „nenažranosti“. Chce nám veľa brať, ale neráta s tým, že nám zároveň veľa dáva. Aktivuje v nás súdržnosť, jednotu, odhodlanosť. To sú hodnoty, ktoré nám nemôže vziať žiaden vírus. Celé ľudstvo sa môže poučiť a môže to byť veľký skok vpred. Budeme sa môcť opierať o túto skúsenosť a čerpať z nej, ak sa poučíme. 

Láska a odhodlanie mi veľmi pomáhajú. Viera v Boha aj v ľudí. Láska najbližších aj bežných ľudí. Je to naša zbraň. Jediná, ale najmocnejšia.

Sme krehkí. Brániť sa proti neviditeľnému nepriateľovi je horšie ako proti tankom. Nevieme, kde sa nachádza a kedy zaútočí práve na nás. Musíme byť pripravení, zodpovední a nestrácať nádej.

Sú ľudia, ktorí to prežívajú horšie, iní ľahšie. Nemôžeme odsudzovať nikoho. Strach je prirodzený pocit a práve ten nám môže pomôcť aj prežiť.

„Ľudia si musia uvedomiť, že žijeme na malej planéte. Sme jeden organizmus. Sme jedna rodina, na jednej lodi. Nemáme kam ujsť. Nie je to o riešení vlád a politikov, ale o každom z nás.“ 

To, ako to ovplyvní našu spoločnosť, ukáže čas. O ekonomickom dosahu neuvažujem. Všetci tým trpíme. Po čase to doženieme. To nie je to najhoršie. Niektorí, žiaľ, stratia svojich blízkych. To sú nezvratné straty, zmeny, ktoré sa ťažko zabúdajú a nemajú možnosť nápravy. Najhoršie sú „zbytočné“ straty, teda tie z podcenenia situácie, z ignorancie, z benevolencie.

Ľudia si musia uvedomiť, že žijeme na malej planéte. Sme jeden organizmus. Sme jedna rodina, na jednej lodi. Nemáme kam ujsť. Nie je to o riešení vlád a politikov, ale o každom z nás. Planéta sa musí nadýchnuť. Už pár týždňov „zastavenia sa“ spôsobilo, že sa zmenilo ovzdušie v atmosfére, zdravie v oceánoch. Planéta nepotrebuje veľa, nechce nás vrátiť do praveku. Chce len trošku ubrať z nášho tempa, z našej nenásytnosti a chamtivosti.

Dajme jej ten priestor a ona sa o nás postará. Príroda má všetky „páky“, aby sa uzdravila.

Azda sa ponaučíme a podobne ako po svetových vojnových konfliktoch sa ľudia snažili, aby sa už niečo podobné nezopakovalo, tak aj teraz to bude výstrahou pre budúce generácie, aby sa podobná udalosť už nikdy nevrátila. Boh nech chráni našu planétu.

 

Ako koronavírus zasiahol do vašich životov? Napíšte nám
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0